Sociálny pracovník: Popis práce, rola a povinnosti

Sociálna práca je multidisciplinárna oblasť, ktorá sa zameriava na zlepšovanie života jednotlivcov, rodín, skupín a komunít. Sociálni pracovníci zohrávajú kľúčovú úlohu v poskytovaní pomoci a podpory ľuďom, ktorí sa ocitli v ťažkých životných situáciách. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na prácu sociálneho pracovníka, jeho povinnosti a úlohy v spoločnosti.

Základy sociálnej práce

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu ako činnosť, ktorá podporuje sociálne zmeny, rieši problémy v medziľudských vzťahoch a zlepšuje život prostredníctvom rozvoja schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Sociálna práca zasahuje tam, kde dochádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia, pričom sa opiera o vedecké poznatky o ľudskom správaní a sociálnom systéme. Každá národná asociácia má svoju vlastnú definíciu sociálnej práce, ale všetky zdôrazňujú význam pomoci, ktorá smeruje ku skvalitneniu života jednotlivcov, rodín, skupín, komunít a tým celej spoločnosti.

V minulosti bola sociálna práca orientovaná represívne, zameriavala sa na odstraňovanie a nápravu nežiadúceho vývoja. V súčasnosti sa preorientovala na preventívne aktivity, ktoré sú zamerané na predchádzanie nežiadúceho vývoja v spoločnosti.

Sociálna práca je vnímaná ako multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a teoreticky je zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti. Je to aj praktická činnosť, ktorá je zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov jednotlivcov, rodín, skupín, komunít, na riešení ktorých sa sociálni pracovníci podieľajú prostredníctvom organizovaných sociálnych služieb.

Sociálna pomoc vs. Sociálna starostlivosť

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám. Sociálna starostlivosť je charakteristická tým, že sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem sociálnej starostlivosti, o miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti a podobne a klient, ktorý starostlivosť prijíma je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému. Klient je odkázaný na starostlivosť odborníka - sociálneho pracovníka, čiže je v pasívnej pozícií.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby (udalosti) občanov. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na: klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti (asociálne).

Terminologické spojenie sociálna starostlivosť zdôrazňuje celospoločenský charakter starostlivosti. Na jej podporu existujú sociálne inštitúcie, organizácie alebo občianske združenia, ktoré vytvárajú sociálnu sieť, prostredníctvom ktorej sa sociálna starostlivosť realizuje. Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú: štát, prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení, obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie, sociálna poisťovňa, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR), cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie, občianske združenia, nadácie, spolky, …

Sociálnu starostlivosť vo vnútri štátu môžeme chápať ako: určitý dohľad či patronát štátu nad osudmi svojich občanov, ak ide o vzťah štát - občan a formu občianskej solidarity, ak ide o vzťah občan - občan.

Cieľom sociálnej starostlivosti je maximálny rozvoj celej osobnosti a to vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka. “Sociálna starostlivosť vystupuje ako širší pojem, pričom zahŕňa v sebe aj obsah pojmu sociálna pomoc.“

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami: partnerská pomoc, sprevádzanie, napomáhanie.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

V sociálnej pomoci pomáhajúci čiže aktér poskytujúci podporu vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje: o tom v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje a volí si pomáhajúcu osobu.

Sociálnu pomoc chápeme ako: sociálna prevencia, sociálne poradenstvo, sociálne služby, riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze v rátane sociálnej núdze občanov s ŤZP, v dôsledku ktorej si občan sám, alebo ani s pomocou rodiny nedokáže zabezpečiť základné životné podmienky a to: Jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Sociálna pomoc sa nevzťahuje na formy susedskej či rodinnej pomoci. Ide o pomoc pri bežných životných situáciách predovšetkým náklady na potraviny, ubytovanie, oblečenie, hygienu, nábytok, kúrenie a osobné potreby bežného života napríklad na kultúrnom živote.

Pomoc v osobitných situáciách je zameraná na vytváranie a zaisťovanie životných podmienok, preventívna zdravotnícka pomoc a pomoc v chorobe, pomoc pri plánovaní rodičovstva, pri resocializácii postihnutých, pomoc pri prekonávaní osobitných sociálnych ťažkostí, pomoc v starobe.

V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne: Primárna pomoc: samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc. Sekundárna pomoc: aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné. Terciárna pomoc: dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Včasná a adresná sociálna pomoc šetrí spoločnosti ekonomické prostriedky, ale aj v rámci pomoci zabraňuje vzniku sociálno-patologických javov v spoločnosti.

Sociálnu pomoc môžeme chápať ako štátom organizované, garantované, či poskytované formy sociálnej starostlivosti, a to aj vrátane štátom vytváraných podmienok pre realizáciu týchto činností v rámci neštátneho sektoru.

Profil sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník je samostatný odborný pracovník, ktorý disponuje znalosťami a zručnosťami z oblasti sociálnej prevencie aj intervencie, z oblasti riadenia sociálnych klientov aj sociálnych procesov. V rámci výkonu samostatnej odbornej činnosti vykonáva sociálnu prevenciu aj intervenciu tak s jednotlivcom, ako aj skupinou a komunitou. V rámci svojej odbornej intervencie disponuje širokým arzenálom metód a techník sociálnej práce, ktoré erudovane aplikuje v rámci sociálnej prevencie, sociálneho poradenstva, sociálnej rehabilitácie, krízovej intervencie. Po zaškolení môže vykonávať sociálnu posudkovú činnosť. Sociálny pracovník spolupracuje s asistentom sociálnej práce a koordinuje procesy vyhľadávania a motivovania klientov, posudzuje životnú situáciu klientov, dokáže určiť mieru ohrozenia dieťaťa a jeho rodiny, riadi prijímacie a adaptačné procesy klientov do rôznych sociálnych programov a podieľa sa na zabezpečovaní poskytovania komplexnej starostlivosti. Riadi a koordinuje aktivity.

Vedomosti sociálneho pracovníka vychádzajú z interdisciplinárneho poňatia sociálnej práce, z filozofického, psychologického, sociologického, etického, politického, právneho, ekonomického a iných prístupov. Sociálny pracovník k svojej činnosti potrebuje mať poznatky o konkrétnej spoločnosti. Musí ju poznať, rozumieť koncepcii vývoja spoločnosti, mať vlastný názor na vývojové trendy spoločnosti. Potrebuje poznať medzinárodné dokumenty, dohovory, ktoré Slovenská republika prijala, zákonodarstvo, na základe ktorého spoločnosť existuje a celú sieť starostlivosti o človeka. spĺňa osobnostné požiadavky kladené na neho ako sú napr. disponuje požadovanou úrovňou všeobecných a odborných špecializovaných vedomostí, sociálnych zručností. Sociálny pracovník svojou činnosťou pomáha zlepšovať životnú funkčnosť jednotlivca, skupiny, komunity tým, že prispieva k mobilizácii zdrojov, ktoré sú takémuto riešeniu potrebné. vychováva jednotlivcov k pocitu zodpovednosti za vlastnú sociálnu situáciu.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa prirodzene prezentuje ako ideálny typ jedinca, ktorý disponuje s potrebnými profesionálnymi znalosťami a s pozitívnymi vlastnosťami, v ktorých nesmie chýbať humánnosť, schopnosť pracovať v tíme, schopnosť sebainštrumentalizácie, iniciatívnosť a dynamičnosť, morálna integrita, sociálne cítenie. rešpektovanie súkromia a pod. má úctu k životu. V osobnostnej výbave by nemali chýbať iniciatíva a dynamičnosť. V poslednom čase sa sociálna práca zameriava na preventívne činnosti, medzi ktoré patrí aj vyhľadávanie klientov, teda osôb potrebujúcich pomoc sociálneho pracovníka. Bez iniciatívy by sociálny pracovník nemohol pracovať v oblasti prevencie a tiež by vo svojich konkrétnych praktických činnostiach nehľadal ani nové metodické postupy. K zásadným požiadavkám kladených na sociálneho pracovníka určite patrí aj požiadavka jeho morálneho kreditu. Sociálne cítenie však nie v žiadnom prípade súcit. Empatické chápanie situácie, v ktorej sa klient ocitol umožňuje sociálnemu pracovníkovi zvoliť nielen optimálnu formu komunikácie s klientom, ale tiež aj optimálnu mieru pomoci. musí odrážať optimálnu mieru pomoci. Súčasťou osobnostnej výbavy sociálneho pracovníka mala by byť tiež zásadovosť a morálna integrita, je založená na predpoklade, že sociálny pracovník akceptuje všeobecné zásady kladené na túto profesiu ako napr. zásada rovnosti klientov, zásada sociálnej solidarity, požiadavka diskrétnosti a pod. Osobitý význam pre prax má požiadavka na zmysel pre humor a životný optimizmus. Životný optimizmus znamená, že sociálny pracovník aj napriek reálnemu vnímaniu situácie má dostatok viery v klientov potenciál, v jeho možnosť pozitívnej zmeny. Keď spomíname životný optimizmus a zmysel pre humor, v žiadnom prípade nemáme na mysli zľahčovanie situácie klienta, či jeho zosmiešňovanie. Zmysel pre humor má byť nápomocný sociálnemu pracovníkovi zvládať každodennú rutinu. Sociálny pracovník má vedieť túto vlastnosť používať v smere k sebe samému. Vlastnosť ako zmysel pre humor má pomôcť prekonávať životné a pracovné problémy, udržať si dobrú náladu a vieru, že aj tie najťažšie problémy sú riešiteľné. Jazyk sociálneho pracovníka. Jazyk ako hlavný komunikačný prostriedok medzi sociálnym pracovníkom a klientom má byť zrozumiteľný. Pri výbere jazykových prostriedkov by mal sociálny pracovník prihliadať na úroveň jazykovej kultúry klienta. Sociálny pracovník nemôže prejavovať svoju profesionalitu používaním cudzích slov, a tým vytvárať prekážky vo vzťahu medzi ním a klientom. Jeho vyjadrovanie musí byť vecné, jasné a prispôsobené stavu klienta. Schopnosť práce v tíme. Aj táto vlastnosť má byť súčasťou výbavy sociálneho pracovníka. Neustále bude pracovať s ľuďmi, ktorí sa sústreďujú na spoločné dielo, t.j., že sociálny pracovník bude spolupracovať s produktívnymi členmi skupiny, ktorí maximálne prispievajú k realizácii cieľa. Schopnosť inštrumentálizácie, teda schopnosť využívať samého seba ako pracovný nástroj - inštrument predpokladá, že bude so svojimi vedomosťami, vlastnosťami, schopnosťami a zručnosťami disponovať tak, aby ich využil v prospech klienta. Od sociálneho pracovníka sa vyžaduje zaangažovanie sa do problémov klientov, široké spektrum osobných skúseností, flexibilita, otvorenosť pri vyjadrovaní citov, postojov, schopnosť mať nadhľad nad problémom a pod. Avšak osobnú zaangažovanosť musí mať pod kontrolou, čo si žiada tzv. kognitívnu sebadištanciu, čo znamená, že sociálny pracovník reflektuje svoje vlastné city, myslenie a samozrejme konanie a nenecháva sa ovplyvňovať tzv. citovou nákazou. Vedieť iniciovať klienta k spolupráci je tiež profesionálnou kompetenciou. Podstatnou kompetenciou je podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti. Tu sociálny pracovník pomáha klientovi prevziať zodpovednosť za vlastný život, učí ho kontrole vlastného konania, eliminácii správania vedúceho ku konfliktom a vedie ho k realizácii vlastných práv. Ďalšou požadovanou zručnosťou je komunikovať a kooperovať. Zmysel komunikácie v práci sociálneho pracovníka je daný potrebou nepretržitej interakcie s klientmi, kolegami, či inými odborníkmi. Ako jedna zo základných požiadaviek na výkon tejto profesie je znalosť verbálnej a nonverbálnej stránky komunikácie. schopnosťou nezaujatého, objektívneho hodnotenia informácií a pod. Ak hovoríme, že sociálny pracovník získava reflexívnu kompetenciu, tak sa učí zachytiť a porozumieť procesu myslenia a emočným stavom klienta. “Reflexívna kompetencia je založená na schopnosti nestratiť a nepoprieť vývoj v jeho základných črtách, ale integrovať ho do svojej profesionálnej výbavy.” (Levická, 2004, s. Sociálna kompetencia je schopnosť porozumieť vzniku a vývoju určitých sociálnych situácii v ich integratívnej súvislosti s určitým historickým vývojom spoločnosti a vedieť nájsť aj tie skutočnosti, ktoré v prítomnej realite spôsobujú vznik individuálnych problémov klientov. Aktívna orientácia na vlastný odborný rast je základom na dosiahnutie a udržanie kompetencií. Sociálny pracovník je si vedomý dynamiky rozvoja sociálnej práce, jej zmien ako aj zmien klientov, preto je schopný riadiť svoj odborný a aj osobný rast. Využíva aj konzultácie s kolegami, aby problémové situácie zvládal profesionálne a včas. Pre sociálneho pracovníka je tiež dôležité zlepšovať si vlastné profesionálne kompetencie samoštúdiom. Sociálny pracovník je v každodennom kontakte s obyvateľmi, poskytuje im informácie, rady, pomáhajú prekonávať rôzne náročné situácie, v ktorých sa ocitnú. Už pred nástupom občana do zariadenia získava a spracúva informácie o jeho sociálnej situácii, zdravotných ťažkostiach, rodinných pomeroch a spoločne s občanom sa snaží nájsť čo najlepšie riešenie jeho situácie. Ak je umiestnenie do zariadenia pre seniorov najvhodnejšou alternatívou, sociálny pracovník pokračuje v priebežnom získavaní údajov o obyvateľovi a v spolupráci s ostatnými zamestnancami pre neho vytvára čo najideálnejší program, aktivity, stanovuje individuálny plán rozvoja jeho osobnosti. Sociálna práca je dôležitá najmä v období adaptácie, kedy si obyvateľ zvyká na nové prostredie, nových ľudí, vtedy sa mu pomáha prekonať pocit vylúčenia z aktívneho života, pocit nepotrebnosti, straty zmyslu života. Podľa Pavlovičovej (2008) komunikácia v rámci práce s klientom je iba jednou, aj keď veľmi dôležitou dimenziou. Okrem komunikácie sem zaraďuje aj interakciu a percepciu. Interakcia je vzájomné pôsobenie, organizovanie spoločnej činnosti, spolu práca, kooperácia, prípadne obojstranná pomoc alebo ochota k nej. Percepcia zahrňuje zase vzájomné vnímanie, poznávanie a pochopenie účastníkov vzťahu. Čím bohatšie je poznanie seba samého, tým bohatšie je poznanie iných a naopak. podieľa sa na organizovaní kultúrno - spoločenských akcií pre obyvateľov. Práca sociálneho pracovníka je zameraná na to, ako poskytnúť kvalitnú starostlivosť o človeka po všetkých stránkach, o rozvoj osobnosti, potrieb a hodnôt pre ľudí, ktorí žijú v tomto zariadení. odvádzania pozornosti od melanchólie a skepsy (spoločenské a športové hry, vedomostné súťaže, hádanky, tanečné zábavy). Sociálny pracovník si sústavne zvyšuje svoju odbornú spôsobilosť. Individuálna práca s obyvateľmi je založená na individuálnom prístupe práce s každým obyvateľom. Prostredníctvom sociálnej diagnostiky a rediagnostiky sociálny pracovník zisťuje individuálne schopnosti, možnosti, potreby a záujmy každého obyvateľa a na základe týchto informácií stanovuje individuálny plán rozvoja osobnosti obyvateľa. Vždy berie ohľad na jeho zdravotný stav, sociálne a intelektové možnosti. Skupinová práca s obyvateľmi udržiava ich vzájomnú súdržnosť, podporuje schopnosť kooperácie, vzájomnej komunikácie a tolerancie rozdielnosti. Zároveň rozvíja ich tvorivé myslenie a zmysluplne napĺňa voľný čas.

Legislatívny rámec a požiadavky na výkon povolania

Výkon tohto zamestnania je regulovaný nasledovnými právnymi predpismi:

• Zákon č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
• Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 5/2016, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov
• Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
• Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.

Na výkon tohto zamestnania sa zo zákona nevyžaduje žiaden certifikát, ani písomné osvedčenie. Na výkon tohto zamestnania sa odborná prax vyžaduje právnym predpisom v období 12 mesiacov. Na výkon samostatnej praxe sa vyžaduje 3 ročná prax v oblasti sociálnej práce. V zmysle zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci § 7 ods. 2 písm. b sa pri povolení na výkon samostatnej praxe vyžaduje 3 ročná prax „žiadateľ o povolenie vykonával sociálnu prácu v praxi najmenej tri roky“. Na výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka v zmysle § 50, ods. 3 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách je možné vykonávať sociálnu posudkovú činnosť aj na základe povolenia.

Pre posudkového sociálneho pracovníka je vyžadovaný doklad o úspešnom absolvovaní špecializačného vzdelávacieho programu „Sociálna posudková činnosť“ podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 5/2016 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Doba trvania špecializačného vzdelávacieho programu je najmenej 12 mesiacov a najviac 18 mesiacov. (§ 2a nariadenia vlády č. 5/2016 Z.z.).

Požadované vzdelanie:

• ukončené VŠ vzdelanie I. stupňa v odbore sociálna práca a preukázateľné štúdium II. stupňa,
• ukončené VŠ vzdelanie II. stupňa v súlade s § 45 zákona č. 219/2014 Z.

Ďalšie požiadavky:

• čestné vyhlásenie o bezúhonnosti alebo udelenie súhlasu pre poskytnutie výpisu z registra trestov podľa zákona č. 330/2007 Z. z.
• čestné vyhlásenie o bezúhonnosti alebo výpis z registra trestov nie starší ako 3 mesiace.

Povinnosti sociálneho pracovníka

Medzi hlavné povinnosti sociálneho pracovníka patrí:

• Posudzovanie životnej situácie klientov: Sociálny pracovník analyzuje individuálne alebo skupinové potreby klientov sociálnej starostlivosti.
• Sociálna prevencia a intervencia: Sociálny pracovník vykonáva sociálnu prevenciu aj intervenciu tak s jednotlivcom, ako aj skupinou a komunitou.
• Sociálne poradenstvo: Poskytovanie krízovej intervencie, sociálneho poradenstva a podpory zameranej na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie.
• Aktívne vyhľadávanie a kontaktovanie osôb a rodín so sociálnymi problémami v rámci lokality a cieľovej skupiny (osoby z marginalizovaných rómskych komunít, príp.
• Poskytovanie sociálneho poradenstva na úrovni základného a špecializovaného sociálneho poradenstva v súlade so Zákonom č. 448/2008 Z.z.
• Poskytovanie pomoci pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov jednotlivca v súlade so Zákonom č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách, príp.
• Vykonávanie preventívnych aktivít v súlade so Zákonom č. 448/2008 Z.z.
• Sprostredkovanie kontaktu, prípadne distribúcia či sprevádzanie klienta k odborníkovi, do nadväzných služieb (napr.

Posudkový sociálny pracovník vykonáva sociálnu posudkovú činnosť a poskytuje sociálne poradenstvo pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a pre fyzické osoby na účely vybraných druhov sociálnych služieb. Posudkový sociálny pracovník je pripravený na tímovú prácu a sieťovanie na komunálnej úrovni.

Pomoc a pomáhanie v sociálnej práci

Fylogenéza ľudstva ukazuje, že človek na prežitie potrebuje pomoc svojej rodiny, skupiny. Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva. V najstarších dejinách bola pomoc súčasťou života existencie ľudskej spoločnosti a vyskytovala sa v súvislosti s niektorou z foriem akútneho ohrozenia ako boli napríklad choroba, či agresia alebo osirenie, ovdovenie, chudoba a telesné postihnutie.

V stredoveku boli vytvorené dve formy poskytovania pomoci: spontánna a osobná pomoc - dávanie almužny, organizovaná pomoc pre ľudí, o ktorých sa nedokázali postarať ich rodiny alebo blízki (seniori, siroty, chorí, …) Medzi prvé organizované inštitúcie zamerané na pomoc zaraďujeme špitály. Špitál poskytoval stravu, ošatenie, ošetrenie, ale i duchovnú pomoc a prístrešie, ktoré zastrešovala cirkev.

Pomoc sa najskôr poskytovala individuálne, neskôr sa začala organizovať a stala sa predmetom úvah mnohých mysliteľov a snahou obcí a miest.

Pomoc a jej jednotlivé formy sa postupne profesionalizovali a utvárali sa pomáhajúce profesie, medzi ktoré dnes zaraďujeme povolania ako: lekár, ošetrovateľ, sestra, psychológ, terapeut a poradca, kňaz, sociálny pracovník a iné. Pojem pomoc sa mení spolu so zmenami, ktoré prebiehajú vo vnútri spoločnosti a je závislá na jej štruktúre, kultúre, náboženstve a podobne.

Z historického hľadiska je možné pri poskytovaní pomoci rozlíšiť tri formy: individuálnu, dobrovoľnú pomoc orientovanú na aktuálnu pomoc, sociálnu politiku štátu prostredníctvom práva a financií má preventívny charakter a služby orientované na človeka cez sociálnu prácu, zdravotnú starostlivosť a verejné vzdelávanie, čo odzrkadľujú tri najzákladnejšie starostlivosti o jednotlivca.

Pomoc má v ľudskej spoločnosti výnimočné miesto, je chápaná ako základný morálny princíp, ktorý ovplyvňuje fungovanie spoločnosti. Každý človek je odkázaný na pomoc pri rozvoji svojej osobnosti počas životného cyklu. Starostlivosť je prirodzenou súčasťou pomoci.

Starostlivosť môžeme charakterizovať aj ako aktivitu namierenú na človeka a jeho stránky existencie, nad ktorými ľudia nemajú žiadnu moc: - zraniteľnosť a závislosť - na svet prichádzame ako zraniteľní, čím vzniká naša závislosť na ostatných. Táto závislosť vznikajúca zo zraniteľnosti robí život človeka krehkým. S neustálym nárastom potreby pomoci sa kontinuálne zvyšovala aj miera pomoci a rozširovali sa formy poskytovanej pomoci. Prvotné individuálne pomáhanie prestalo spĺňať požadovanú úroveň, pomoc sa začala organizovať a postupne sa vytvárali inštitúcie, ktoré sa zaoberali jej realizáciou a ktoré sú dnes vo veľkej miere financované (a tým aj kontrolované) z verejných zdrojov.

Vznik inštitúcií bol základným predpokladom pre poskytovanie pomoci na odbornej úrovni a je namierená na oblasť zvládania problémov a rizík modernej spoločnosti. Sociálna práca je zaradená medzi pomáhajúce profesie. Je to profesionálne konanie sociálnych pracovníkov, ktoré je orientované na poskytovanie pomoci, sprevádzanie a obnovovanie prirodzených sociálnych kompetencií jednotlivcov, rodiny, skupiny či komunity.

Počas životného cyklu sa stretávame s rozličnými formami pomoci, vrátane celej škály foriem sociálnej pomoci. Z hľadiska zamerania môžeme pomoc deliť na: horizontálnu a vertikálnu. Pri horizontálnom členení ide o pomoc, potreba ktorej vychádza z oblastí napríklad: zdravotnej, hospodársko-materiálnej, psychologickej (psychoterapia), sociálnej (poradenstvo). Pri vertikálnom členení rozlišujeme pomoc podľa jej adresátov, teda pomoc je určená - jednotlivcom, rodinám, skupinám, komunitám, spoločnosti (sociálno-právna ochrana, duševná hygiena, …) a globálnemu svetovému spoločenstvu (napr. rozvojová pomoc)

Ak klient pomoc hľadá a pre pomoc za sociálnym pracovníkom prichádza môžeme súhlasiť s prof. Ludewigom, že dochádza ku štyrom základným typom pomoci: odborné vedenie, sprevádzanie, poradenstvo a terapia. Tieto štyri typy pomoci sú odrazom očakávania klienta, ktorý prichádza za sociálnym pracovníkom.„Pomôž nám rozšíriť naše možnosti“ dôvodom pomoci je chýbanie alebo nedostatok zručností. Pomoc realizujeme poskytovaním poznatkov a vedomostí. „Pomôž nám využiť naše možnosti“ dôvodom pomoci je pre vnútorné zablokovanie systému. Spôsobom pomoci je podpora existujúcej štruktúry. „Pomôž nám znášať našu situáciu“ dôvodom pomoci sú neodstrániteľné problémy. Spôsobom pomoci je stabilizácia systému pomocou cudzej štruktúry. “Pomôž nám odstrániť naše utrpenie“ dôvodom pomoci sú odstrániteľné problémy. Spôsob pomoci je prispieť k riešeniu (odstráneniu) problematického systému.

Ak klient pomoc nehľadá a neprichádza si pre ňu k sociálnemu pracovníkovi potom spoluprácu sociálneho pracovníka s klientom môžeme nazvať skôr starostlivosťou, opatrovaním, kontrolou, poručníctvom a podobne.

Ponúkanie pomoci by malo byť formou spolupráce, v ktorej sa stretávajú dvaja rovnocenní partneri => klient a sociálny pracovník.

V praxi v rámci profesionálneho konania sociálneho pracovníka môžeme rozlíšiť osem spôsobov práce s klientom. Prvé štyri môžeme označiť ako kontrolu: objasňovanie, presvedčovanie, dozor. Tieto spôsoby práce na základe klientovej žiadosti sa môžu zmeniť na ponuku pomoci v hociktorom okamihu (ak ju sociálny pracovník dokáže zachytiť a počuť). Zvyšné štyri spôsoby práce priraďujeme k činnostiam vychádzajúcim z princípu pomoci: sprevádzanie, vzdelávanie (návody a poučenie), poradenstvo a terapia.

tags: #socialny #pracovnik #senior #popis #prace