Socialistický Realizmus na Slovensku: Charakteristika a Kontext

Socialistická minulosť je stále živá v pamäti mnohých Slovákov. Namiesto hodnotenia jej pozitívnych a negatívnych stránok sa zamerajme na architektonický štýl, ktorý bol v tej dobe dominantný - socialistický realizmus.

Čo je Socialistický Realizmus?

Socialistický realizmus bol estetická doktrína, ktorá vznikla v Sovietskom zväze v posledných rokoch vlády Lenina a neskôr za Stalina. Táto doktrína bola následne presadená aj v satelitných krajinách ZSSR, označovaných ako ľudové demokracie, a v Číne.

Podľa tejto doktríny malo umelecké dielo slúžiť ľudu a oficiálnej ideológii. Jeho hlavnou úlohou bolo ilustrovať pozitívne stránky socializmu a spoločnosti, vychovávať a získavať nadšených stúpencov. Kritický pohľad bol povolený len voči triednym nepriateľom.

Medzi hlavné zložky socialistického realizmu patrili:

• Marxizmus: Ideologicko-filozofické východisko.
• Podpora socializmu: Podporovanie vývinu spoločnosti smerom k socializmu.
• Umelecká metóda: Súbor umeleckých postupov, ktoré vychádzali z realistického umenia 19. storočia a z tvarových experimentov moderny.

Architektúra Socialistického Realizmu

Nový hospodársko-politický systém cieľavedome zapojil architektúru do svojich služieb a do programových zámerov výstavby. Pre tieto úlohy si politicky sformuloval vlastné smernice a podmienky v architektúre a umení. Architektúra tohto obdobia odzrkadľovala nielen spôsob života, jeho technickú a kultúrnu úroveň, ale najmä jeho spoločensko-ekonomický stav. Stala sa tak spoľahlivým dejinným záznamom o vyspelosti života v období socialistického realizmu.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Ideológia tohto obdobia označovala funkcionalizmus za prežitú, chybnú a bezideovú cestu architektúry, pripisujúc ju kapitalistickému zriadeniu. Požiadavky dialektického materializmu nanucovali zásady tvorby pre nový sloh, ku ktorému sa malo dospieť metódou socialistického realizmu. Táto nová estetika a teória proklamovala architektúru za umenie, kde umelec musí viesť politický a ideový zápas v záujme diktatúry proletariátu. Teda v záujme triednom musí robiť všeobecné uzávery a prijateľnú ideovú stavbu.

Socialistický realizmus v architektúre na Slovensku predstavuje pomerne krátke obdobie na začiatku 50. rokov 20. storočia, ktoré bolo sprevádzané rôznymi názormi, pozitívnymi aj negatívnymi, a hlavne mocou a politickou ideológiou. Čo sa týka výrazu, uplatňoval sa monumentalizmus, preberali sa klasicizujúce formy, historizmus a presadzovala sa umelecká stránka architektúry. V podstate išlo o cielene vybrané formy, ktoré mali reprezentovať oficiálnu ideológiu.

Príklad: Nová Dubnica

Koncepciu socialistického realizmu si môžeme ukázať na konkrétnom príklade - návrhu vzorového socialistického mestečka, ktorým je Nová Dubnica.

Nová Dubnica bola navrhnutá architektom Jiřím Krohom v roku 1951. Mala byť vzorom plánovitého riešenia bytovej otázky a nebytových priestorov - ideálne fungujúce mesto zasadené do prírodného reliéfu. Veľa z toho, čo tento architekt naplánoval, sa však nestihlo uskutočniť.

Sociálny Realizmus ako Nástroj Politickej Moci

Sociálny realizmus bol dominantný umelecký smer v krajinách Sovietskeho bloku, vrátane Československa, od 30. rokov 20. storočia až do pádu komunistických režimov. Táto doktrína ovplyvnila všetky druhy umenia, vrátane literatúry, a mala za cieľ slúžiť ideologickým zámerom vládnucej komunistickej strany.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Sociálny realizmus nebol len umelecký štýl, ale predovšetkým nástroj politickej moci. Slová ako „revolúcia“, „pokrok“ a „revolučnosť“ boli frekventované v literárnych textoch tohto obdobia, ale v skutočnosti socialistický realizmus slúžil na stabilizáciu a zachovanie mocenského status quo. Bol to umelecký konzervativizmus, ktorý zakazoval akúkoľvek inovatívnosť.

Doktrína socialistického realizmu bola formulovaná na 1. Všezväzovom zjazde sovietskych spisovateľov v Moskve v roku 1934. Na jej vzniku sa podieľali J. V. Stalin, A. A. Ždanov a Maxim Gorkij. Nástup socialistického realizmu sa zhoduje s nárastom stalinistického teroru a je jeho súčasťou. V Sovietskom zväze už nešlo o revolučnú premenu spoločnosti, ale o jej upevnenie.

Avantgardné chápanie literatúry ako neustáleho atakovania noriem a rozširovania možností literárneho výrazu nemalo v tejto dobe miesto. Socialistický realizmus mal byť normou a nástrojom stabilizácie systému. Posledné zvyšky revolučného dynamizmu boli nahradené ideovým fundamentalizmom. Zdanie pokroku mala vyvolávať eskalácia teroru.

Znaky Sociálneho Realizmu

• Ideologická Zameranosť: Hlavným znakom socialistického realizmu je ideologická zameranosť. Diela mali zobrazovať život z pohľadu marxisticko-leninskej ideológie a slúžiť na propagáciu komunistických ideálov. Dôležitý bol "obsah" a "uvedomenie" (ideológia), ktoré určovali "adekvátnu" formu.
• Zobrazovanie "Nového Človeka": Literatúra socialistického realizmu sa zameriavala na zobrazovanie "nového človeka" - ideálneho komunistu, ktorý je oddaný práci, kolektívu a boju za lepšiu budúcnosť. Tieto postavy mali byť vzorom pre čitateľov a inšpirovať ich k nasledovaniu komunistických ideálov. Ideálne postavy socialistického realizmu sa nikdy nevzdávajú, prekonávajú všetky prekážky a bojujú za vlasť proti nepriateľovi za každých okolností. Cítia sa byť príkladom komunistických hrdinov a nasledujú ich.
• Realistické Zobrazenie Skutočnosti: Napriek ideologickej zameranosti sa socialistický realizmus snažil o realistické zobrazenie skutočnosti. Diela mali zobrazovať život obyčajných ľudí, ich prácu, problémy a radosti. Realizmus bol však podriadený ideologickým cieľom, takže skutočnosť bola často idealizovaná a prispôsobovaná potrebám propagandy.
• Agitačno-Propagačná Funkcia: Literárne diela mali agitačno-propagačnú funkciu. Oslavovali sa výsledky práce, vodcovia robotníckej triedy (Lenin, Stalin, Gottwald), úspechy komunistickej strany a sovietskej armády.
• Jednoduchosť a Zrozumiteľnosť: Diela socialistického realizmu mali byť jednoduché a zrozumiteľné pre široké masy čitateľov. Autori sa vyhýbali zložitým umeleckým postupom a experimentom a uprednostňovali tradičné formy a štýly.

Charakteristika Sociálneho Realizmu v Slovenskej Literatúre

V dejinách slovenskej literatúry možno nájsť predchodcov a udržiavateľov socialistického realizmu. Za kľúčovú líniu možno považovať tradíciu proletárskej poézie a davistov. Cieľom bolo zmeniť svet, išlo o angažovanú poéziu. V slovenskej literatúre sa objavili rôzne podoby socialistického realizmu:

• Proletárska poézia a davisti: Táto línia sa zameriavala na zmenu sveta a angažovanú poéziu. Na rozdiel od českej medzivojnovej avantgardy, slovenské ľavicovo orientované básnenie zväčša zotrvalo na báze proletárskej poézie.
• Povojnoví autori: Títo autori už nebojovali za komunizmus v dialogickom prostredí, ale kolektívne unisono. Nešlo o boj, ale o predstieranie boja.
• Artistná podoba: Najvýraznejšie ju predstavuje Spievajúce srdce (1952) Vojtecha Mihálika.
• Symbolistická tradícia: Od tridsiatych rokov sa obohacovala o modernistické a avantgardné postupy.
• Nadrealisti: Ich literárna minulosť bola antiliterárna, atakovali ustálené poňatie literatúry a presadzovali atematickosť.

Literatúra Socialistického Realizmu a Nová Funkcia Literárnych Diel

Po prijatí socialistického realizmu za jediný štátom podporovaný umelecký smer zanikli súkromné vydavateľstvá aj literárne časopisy (Elán, Verbum, Tvorba). Vznikli nástroje centrálneho riadenia literatúry - štátne vydavateľstvá, Zväz československých spisovateľov. Autori upravovali svoje vlastné texty napísané pred prevratom roku 1948 - napr. Margita Figuli pod tlakom doby vypustila nábožensky poňatú časť textu novely Tri gaštanové kone. Mnohí medzivojnoví autori sa ťažko vyrovnávali s novými politickými i životnými podmienkami a odmlčali sa (Ján Smrek) alebo sa venovali tvorbe pre deti.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Sociálno-Psychologický Realizmus

Autori vychádzajú z realizmu, ale do diel preniká aj expresionizmus. Sústreďujú sa na zachytenie sociálnych problémov doby, v dielach vystupujú obyčajní ľudia, ale mravne čistí. Autori prenikajú pod povrch javov, vnútorný svet postáv je dôležitejší ako vonkajší dej.

Jozef Cíger-Hronský

Ako vojak bojoval v 1. svetovej vojne, pôsobil ako učiteľ, ale aj tajomník a správca MS, redigoval časopis pre deti Slniečko. Po roku 1945 z politických dôvodov emigroval do Argentíny, kde v roku 1960 zomrel. Jeho telesné pozostatky boli prevezené až v roku 1993 a sú uložené na Národnom cintoríne v Martine.

Jozef Mak

Vrcholné dielo, sociálno-psychologický román. Priestor: Horehronie. Čas: od 70. rokov 19. st. do 30. rokov 20. st. Román vyšiel v roku 1933, v čase vrcholiacej hospodárskej krízy, ale autorovým cieľom bolo metaforicky zobraziť slovenského človeka, jeho osud a biedu. Jozefa na tom svete nečaká nikto a nič. Vždy sa bude spomínať ako ľudstvo a nikdy nie ako jednotlivec. Od detstva spoznáva nespravodlivosť, biedu, tvrdosť, krutosť života. Zaľúbi sa do Maruše Meľošovej, ktorú si chce vziať za manželku a na mieste vyhoreného domu chce postaviť svoj dom. Po návrate domov zistí, že Maruša je vydatá za jeho brata Jána a bývajú v dome, ktorý on postavil. Zo vzdoru sa ožení s Julou Petriskovou, ktorá je protipólom Maruše. V diele autor poukazuje na nízky horizont dediny, prevláda pudová stránka. Autor monumentalizuje utrpenie Maka. Román patrí medzi najmlčanlivejšie romány v slovenskej literatúre, postavy sa nevedia vyjadriť slovom, preto sa autor k nim prihovára. Každá kapitola začína lyrickým opisom prírody.

Ostatné diela

• Proroctvo doktora Stankovského: Z mestského a intelektuálneho prostredia, autor zachytáva pocity vykorenenosti v modernom svete.
• Chlieb: Sociálny román, dedina biedy a hladu, zasiahnutá krízou a nezamestnanosťou.
• Pisár Gráč: Autorovo najexperimentálnejšie dielo. Z politických dôvodov po roku 1948 nemohol publikovať.

Tvorba

Obohatil život dedinčanov o novú vrstvu racionálne nezdôvodniteľnej skutočnosti (osud). Jeho hrdinovia sa vedia vyjadriť činmi, nie slovom, orientácia na vnútorný svet postáv, baladická atmosféra diel, často sa zaoberá problematikou viny a trestu.

Za vyšným mlynom

Samostatne vydaná novela, ktorá sa stala predlohou pre operu Krútňava od Suchoňa. Ondrej Zimoň sa dopustí vraždy, od tej chvíle nenachádza pokoj, pije, aby zabudol, ubližuje manželke i dieťaťu, veľmi sa chce priznať, ale zároveň sa bojí odhalenia.

Živý bič

Román o 1. svetovej vojne, sociálny román, unanimistický. Priestor: dedina Ráztoky na Orave, ktorú nezasiahol front, dedina pánubohu za chrbtom. Čas: dielo začína v roku 1917 príchodom Ondreja Koreňa do dediny. Román končí 27.10 1918 všeobecnou rabovačkou Ráztočanov.

Postavy

• Adam Hlavaj: Manžel Evy Hlavajovej, mužný, rozvážny človek, dezertoval z východného frontu a dozvedá sa o tragickom osude svojej ženy.
• Eva Hlavajová: Hrdo znáša svoj osud, po odchode muža na front sa jej žije ťažko a poprosí notára Okolického, aby jej vyreklamoval muža.
• Ilčíčka: Vdova, ktorá lipne na synovi Štefanovi. Je to žena činu, hrdá, odbojná, nikoho sa nebojí, ani vrchnosti, vo svojom žiali (smrť syna) je dôstojná.
• Štefan Ilčík: Vojna je preňho prelomom, z ideálneho sveta domova sa dostane do sveta zloby, násilia, jeho svet sa rozbíja.
• Notár Okolický: Predstavuje vrchnosť v dedine, je bojko, trpí po samovražde Evy výčitkami svedomia.

Vojna sa chýlila ku koncu, všade vládla anarchia, ľudia už vedia, že vojnu RÚ prehralo. Zmätok prepukol 27.10. 1918, dedina bola ako vykoľajená, dav sa pohol ku krčmárovi a raboval ako zmyslov zbavený, nakoniec krčmu podpálili.

Peter Jilemnický

Narodil sa v Čechách, ale väčšinu života prežil na Slovensku a okrem prvotín píše po slovensky. Pôsobil na Kysuciach, neskôr odišiel ako učiteľ s robotníckym družstvom Interhelpo do Kirgizska. V roku 1939 musel opustiť Slovensko, po vojne sa opäť vrátil.

Tvorba

Jeho tvorba má rozkolísanú úroveň, spočiatku bol ovplyvnený avantgardami a neskôr socialistickým realizmom.

• Víťazný pád: Expresionistický, sociálny román, o kráse a biede Kysúc. Dej sa odohráva na Kysuciach, tesne po skončení 1. svetovej vojny. Hlavná postava Maťo Horoň sa vracia z vojny vymenený, ovplyvnený názormi boľševikov sa dostáva do konfliktu s otcom, lebo si chce vziať za ženu chudobné dievča Magdu Kotryzovú.
• Pole neorané: Prvý román metódou socialistického realizmu. Odohráva sa v čase krízy na Kysuciach, ale aj na Ostravsku. Hlavná postava je Pavol Huščava, mladý kopaničiar, ktorý odchádza za prácou do Ostravy. Dielo má niekoľko dejových línií, zachytáva život a prácu, politické dozrievanie Huščavu, jeho lásku k Zuzke. Dielo má veľa reportážnych prvkov, stojí na strane KSČ, snaží sa vychovávať.
• Kompas v nás: Autorov umelecký vrchol, dielo je tvorené 6 relatívne samostatnými prózami, ktoré tvoria tri dvojice, pričom v každej dvojici je jeden príbeh zo Slovenska a jeden z ruského prostredia. Dielo spája myšlienka šťastia a jeho podmienky.

Slovenský Realizmus

Slovenský literárny realizmus sa odohrával v období hospodárskej neslobody, kedy bolo Slovensko súčasťou Rakúsko-Uhorska, teda do obdobia konca 19. a začiatku 20. storočia. Prichádza oneskorene a sprevádza ho vydávanie slovenských časopisov ako Orol, Priateľ ľudu či Černokňažník.

Znaky

• Autori sa snažili zobraziť skutočnosť priamo, používali ľudový, hovorový jazyk i nový sylabotonický veršový systém.
• Zo žánrov dominujú lyricko-epické skladby, poviedky a dráma.
• V literárnych dielach je predovšetkým zobrazený jednoduchý, dedinský človek (dedinský ľud; vďaka dedinskému človekovi, ktorý zachovával národné tradície a našu ľudovú reč, sme si udržali národnú identitu).
• Prevláda tematika súčasného života.
• Vznik nových žánrov - spoločenské novely (S. H. Vajanský - Letiace tiene), spoločenský román (S. H. Vajanský - Suchá ratolesť), dedinská poviedka (M. Kukučín - Rysavá jalovica), spoločenský epos ( P. O. Hviezdoslav - Ežo Vlkolinský), rozsiahle lyrické cykly (P. O. Hviezdoslav - Krvavé sonety).

Rozdelenie

Rozdeľujeme ho do 3 vĺn:

• Prvá vlna: Predstavuje opisný realizmus. Ústredným problémom prvej vlny slovenského realizmu sa stáva otázka postavenia zemianstva v národnom hnutí, respektíve otázka, kto sa postaví na čelo národného hnutia. Cez otázku zemianstva alebo ľudu sa do realistickej prózy dostáva typický pohľad na problémy národného života. Túto dominantnú tému prvej vlny slovenského realizmu priblížili vo svojich dielach J. Kalinčiak (Reštavrácia), P. O. Hviezdoslav (Ežo a Gábor Vlkolínsky), S. H. Vajanský (Suchá ratolesť), M. Kukučín (Keď Báčik z Chochoľova umrie).
• Druhá vlna: Už predstavuje kritický realizmus. Autori na rozdiel od prvej vlny zobrazujú skutočnosť a zároveň podávajú všetky možné riešenia rôznych problémov a situácií. V popredí je sociálna problematika a všímajú si vnútro človeka, jeho sociálnu situáciu. Kritizujú tu rôzne nedostatky. -Božena Slančíkova-Timrava, Jozef Gregor Tajovský, Ľudmila Podjavorinská a Ján Čajak.
• Tretia vlna: Predstavuje socialistický realizmus: P: Jilemnický, F. Kráľ-ornamentálna próza, lyrizovaná próza.

Spoločnými znakmi oboch vĺn je napr. protivojnová tematika v dielach Krvavé sonety (Hviezdoslav) a Hrdinovia (Timrava), postavenie žien v spoločnosti v dielach Žena od Ľ.Podjavorinskej, osud slovenského národa prevažne v dedinskom prostredí charakteristický pre všetky diela.

Svetozár Hurban Vajanský - Suchá ratolesť

Charakteristickou črtou je úpadok zemianstva, jeho návrat do slovenského národa a jeho neúčasť v národnoobrannom boji slovenskej buržoázie.

Pavol Országh Hviezdoslav - Ežo Vlkolinský

Zobrazil vonkajšie i vnútorné príčiny úpadku zemianstva, jeho hynutie. Spisovateľov druhej vlny však už omrzelo zemianstvo a neriešenie problémov spoločnosti, preto sa upriamujú na život, vnútorné pochody a pocity ľudí. Zotrvávajú však stále medzi slovenským ľudom zväčša na dedinách. Východisko videl v splynutí zemianstva so sedliakmi.

Martin Kukučín - Keď Báčik z Chochoľova umrie

Autora nezaradzujeme iba do jednej vlny. Svojimi dielami stojí niekde na rozhraní. Poviedkou Keď báčik z Chochoľova umrie sa zaraďuje k prvej vlne, pretože jasne videl úpadok zemianstva. K druhej vlne sa zaraďuje napr. dielom Neprebudený, pretože na vykreslenie hlavnej postavy ( Ondráš Machuľa ) využíva psychologickú a spoločenskú analýzu.

Ján Kalinčiak - Reštavrácia

S podtitulom Obrazy z dávnych čias zaľudnil zemianskymi postavami, ktoré sú malicherné, neschopné nijakého činu. Všetko ich konanie vyznieva humorne, smiešne. V povesti zemania vystupujú ako ľudia zanikajúceho sveta. Majetok zemanov sa pod tlakom kapitalizmu rozpadával a ich úloha v spoločnosti je stále menšia.

Bol Socialistický Realizmus Umeleckým Slohom alebo Iba Štátom Nadiktovanou Formou Propagandy?

Kunsthistorička a spoluautorka súpisu sochárskych diel v Bratislave Sabina Jankovičová tvrdí, že socialistický realizmus nikdy jasne nedefinovali. Komunisti chceli mať oficiálne definované umenie, ale nikdy ho nedefinovali. Cielene mohli udržiavať všetkých v napätí, či nedefinované podmienky splnili, alebo nie a mohli kedykoľvek represívne zasiahnuť pod akoukoľvek zámienkou. Umelecký štýl nazývaný socialistický realizmus k nám importovali násilne a zákerne zo Sovietskeho zväzu aj s boľševickou ideológiou.

Všetky nedemokratické režimy si potrebujú urobiť z umenia a umelcov nástroj na šírenie svojej ideológie a propagandy. Napriek všeobecným tvrdeniam súčasných aj normalizačných médií socialistický realizmus zanikol v podstate už koncom 50. rokov. Kunsthistoricky býva považovaný za medzník rok 1958, keď sa Československo prezentovalo na výstave Expo v Bruseli už modernou. Obsahovo to bol propagandistický nástroj, ktorý mal slúžiť pracujúcej triede, čo bol dobový ekvivalent pre širokú verejnosť, pokroku a socializmu. Formálne by sa dal charakterizovať umelým návratom ku klasicizmu, romantizmu a realizmu 19. storočia.

Podoba tejto hegemónnej úchylky od utopických radikálnych inovácií avantgardy „se vzhlédla“ v popisnej buržoáznej kultúre predošlého storočia. Je to smer, ktorý oživil isté prvky klasicizmu a využil ho pre cielenú propagandu. Cieľom bolo tvoriť umenie pre ľud, zrozumiteľné, ale v skutočnosti šlo o didaktické zobrazenie propagandy. Socialistický realizmus bol reklamou, PR komunistickej moci a využíval isté prvky, ktoré fungujú v reklame aj dnes. Karous hovorí o únave avantgardy, najmä strohého funkcionalizmu a o civilizačnom otrase po II. svetovej vojne, ktoré vyvolali hlad po „dekore“, ľúbivej zrozumiteľnosti a socialistickom (rozumej humanistickom) obsahu aj v západnom svete.

Výtvarník Kalmus to vidí jednoznačne. Umenie by sa kontinuálne vyvíjalo s najväčšou pravdepodobnosťou rovnakým smerom ako v iných krajinách, v ktorých po vojne zavládli demokratické systémy rešpektujúce a vážiace si slobodu prejavu. Hlavným pozitívom socialistického realizmu bolo a je, že už skončil, hovorí výtvarník Kalmus.

Kunsthistorička Jankovičová tvrdí, že nemá šovinisticky nenávistný postoj k žiadnemu umeniu tej doby. Jankovičová vníma každé dielo ako dokument doby, ako výpoveď. Samozrejme rozoznáva kvalitné a nekvalitné diela, ale aj tie nekvalitné, najpropagandistickejšie, sú podľa nej v skutočnosti na oveľa vyššej remeselnej a do istej miery aj umeleckej úrovni ako mnohé dnešné realistické diela, absolútne gýče remeselne po základnou úrovňou. Nedá sa uprieť ani najtvrdším socrealistickým umelcom, že mali kvalitné umelecké vzdelanie a remeselne boli na úrovni. Výtvarný prejav bol prejavom ich názoru, oni skutočne komunizmu verili, ako napríklad Kulich. Tolerujem tento postoj, aj keď s ním nemusím súhlasiť, ale to je práve demokratický princíp. Jednoducho tvorili podľa seba.

tags: #socialny #realizmus #na #slovensku #charakteristika