Sociálny román slovenskej literatúry: charakteristika

Literárny a kultúrny vývoj v Európe od druhej polovice 19. storočia po dvadsiate roky 20. storočia priniesol významné zmeny, ktoré ovplyvnili aj slovenskú literatúru. Kultúrna atmosféra tohto obdobia bola sprevádzaná vznikom a zánikom rôznych umeleckých skupín a experimentov. Vzťah medzi kultúrou a spoločenskými procesmi sa narúšal, čo viedlo k osamostatňovaniu a vyčleňovaniu sa kultúry, vedy a umenia zo spoločenskej tradície. Tieto pohyby v kultúre a prudký pokrok vo vede viedli k prehodnoteniu dovtedajších predstáv o svete, prírode, spoločnosti a človeku.

Vplyv filozofie a vedy

Po filozofii idealizmu sa na konci storočia presadzuje vo vede pozitivizmus, ktorý vznikol ako špecifický filozofický systém a mechanicky zahŕňal nové poznatky vedy z rokov 1850-1870. Pozitivizmus pestoval úctu k faktu, presnému pozorovaniu a experimentu. Na kultúrny a umelecký život v 60. a 70. rokoch 19. storočia mal nepriamy, no rozhodne nie zanedbateľný vplyv spoločensky rozporný záujem o darwinizmus.

Realizmus a naturalizmus

Západoeurópska literatúra riešila vzťah medzi nízkou a vysokou literatúrou. Naturalizmus otvoril „dvere“ do vysokej literatúry príbehom o sociálnej zvrátenosti doby, alkoholizme, telesnej i mravnej zakrpatenosti, ale i pesimizmu. Za realizmus sa v literatúre a umení pôvodne označovalo hnutie, ktoré vzniklo vo francúzskej kultúre v polovici 19. storočia a žiadalo, aby umenie opustilo romantické sny a vrátilo sa ku skutočnosti. Umenie malo zobrazovať život najnižších spoločenských vrstiev bez prikrášľovania, malo od tvorby priniesť všedné témy.

Slovenská literatúra porevolučných a matičných rokov

Po porážke revolúcie roku 1848-1849 sa slovenské národné hnutie dostalo do novej situácie. Prísľuby o rovnoprávnosti národov Uhorska sa neuskutočnili. Viedenská vláda nastolila absolutistický režim, ktorý v rokoch 1852-1859 uskutočňoval Alexander Bach. Prísny tlačový zákon, cenzúra a maďarizácia bránili rozvoju národného a spoločenského života. V roku 1852 prestali vychádzať Hurbanove Slovenské pohľady. Od roku 1849 viedenské Slovenské noviny za podpory J. Kollára začali presadzovať tzv. staroslovienčinu, čiže upravenú češtinu ako úradný jazyk Slovákov. Martin Hattala vypracoval Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá pravopisne upravovala stredoslovenské nárečie podľa etymologických (historických) zásad. Otázka spisovného jazyka bola definitívne vyriešená. Keďže v tomto období nevychádzali literárne časopisy, ich úlohu prevzali almanachy (Nitra, Concordia, Lipa) a cirkevné časopisy (Katolícke noviny, Cyril a Metod a Cirkevné listy).

Po páde Bachovho absolutizmu (1859) a prijatím októbrového diplomu (1860) nastalo uvoľnenie režimu. Roku 1861 začal vychádzať politický časopis Pešťbudínske vedomosti. Hlásal rovnoprávnosť národov Uhorska a stal sa organizátorom celonárodného memorandového zhromaždenia, ktoré bolo v Turčianskom Sv. Martine 6. a 7. júna 1861. Prítomní prijali dokument známy ako Memorandum slovenského národa. Francisci a Daxner boli na čele delegácie, keď išli s memorandom za cisárom. Memorandum žiadalo uznanie slovenského národa a slovenského jazyka v rámci uhorského štátu. Z celého súboru požiadaviek sa uskutočnila iba nepatrná časť. Boli zriadené slovenské gymnáziá, vyššie v Revúcej a dve nižšie v Martine a v Kláštore pod Znievom. V roku 1863 bola založená Matica slovenská, ktorá sa stala celonárodnou inštitúciou. Prvé slávnostné zhromaždenie sa konalo 4. augusta 1863 v Martine. Za prvého predsedu zvolili katolíckeho biskupa Štefana Moysesa a za podpredsedu evanjelického superintendenta Karola Kuzmányho. Jadro programu Matice slovenskej tvorili kultúrne a literárne otázky. Za dvanásť rokov svojej existencie sa vydávaním letopisov, zborníkov, kalendárov a čítaniek zaslúžila o rozšírenie literárneho jazyka i osvety v širokých ľudových vrstvách. Šesťdesiate roky sa v dejinách slovenskej literatúry nazývajú matičným obdobím. V tomto období začali vychádzať i literárne časopisy (Sokol), satiricko-humoristický časopis Černokňažník a almanachy (Lipa, Minerva, Tábor).

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

V roku 1867 vznikla politická strana Nová škola (Ján Palárik), ktorá v Pešti vydávala Slovenské noviny. Usilovala sa o dorozumenie s maďarskou liberálnou stranou. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 zanikli vyhliadky na spravodlivé riešenie postavenia slovenského národa. Uhorská vláda neuznávala Slovákov ako národ. Začalo sa prenasledovanie slovenských národovcov a inštitúcií. Boli zatvorené slovenské gymnáziá a v roku 1875 Matica slovenská. Nastalo obdobie otvorenej maďarizácie. V tomto období odchádzajú príslušníci štúrovskej generácie a umelecký charakter ich tvorby ustupuje novému štýlu. Romantizmus ustupuje realizmu.

Literárny vývoj po revolúcii

Literárny vývoj po revolúcii možno rozdeliť na tri obdobia:

1. obdobie - roky absolutizmu (1849-1859), keď literárny život stagnoval
2. obdobie - uvoľnenie politického života (1860-1867) - bolo obdobím zvýšenej aktivity romantikov a živej publicistiky
3. obdobie (1868-1875) je formovaním mladej literárnej generácie a odumieraním romantizmu v literatúre a v myslení slovenskej spoločnosti.

Literatúra postromantizmu (1850-1870) predstavuje prechod medzi romantizmom a realizmom.

Charakteristické znaky literatúry mladej generácie:

• obľúbenými sa stávajú krátke prozaické útvary
• predmetom záujmu sa stávajú bežné príhody zo všedného života
• štýl sa približuje hovorovej reči
• nový typ hrdinu, muž činu
• stále častejšie sa objavuje sociálna tematika
• mnoho diel má humorno-satirický nádych
• popri romantických konfliktoch a iných znakoch romantizmu, ktoré ešte v dielach prežívajú sa objavujú rozsiahlejšie popisné časti

Predstavitelia:

Ľudovít Kubáni, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomenský, Jonáš Záborský a Ján Palárik.

Ľudovít Kubáni

V dielach Ľudovíta Kubániho vidieť rozpor medzi romantickým pohľadom na svet a novými svetonázorovými prvkami. Redigoval rukou písaný beletristický časopis Hronka. Písal najmä krátke humorné poviedky. Napísal básne Slzy osudu a Sahara, epos z poľských dejín Radziwillovna, kráľovná poľská, epické príbehy zo súčasného života Hlad a láska, Suplikant, Čierne a biele šaty, Pseudo-Zamojski, Emigranti a nedokončený historický román Valgatha. Charakteristickou Kubániho prozaickou prácou je poviedka z učiteľského prostredia Mendík.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Mendík

Ústredný konflikt nie je romantický. Prejavuje sa v drobných, humoristicky podfarbených nezrovnalostiach.

Obsah: Ústrednou postavou je sirota- mendík (pomocník), ktorý trpí vrtochmi rechtora, jeho panovačnej manželky a rozmaznaného syna. V poviedke sa preplietajú dve dejové línie: osud siroty a prekážky v romantickej láske mladých ľudí, rechtorovej dcéry Sidónie a evanjelického kaplána Trnovského. Rechtorova žena chce zabezpečiť dcéru vydajom za bohatého, ale primitívneho, odpudzujúceho mäsiara Volovca. V postave mäsiara sústredil autor všetky negatívne vlastnosti namysleného zbohatlíka. Postava rechtora Šípika, ktorý váha medzi súcitom s mladými a budúcnosťou dcéry po boku bohatého ženícha, predstavuje starý svet. Rád prenecháva rozhodnutie svojej manželke, pretože sám je nerozhodný človek. Nútenému sobášu Sidónie s mäsiarom Volovcom zabránila náhoda. Z úlohy ženícha sa mäsiar dostáva do úlohy zlodeja v dome nevesty. Mendík odhalí zlodeja a dopomôže k šťastiu Sidónie a nesmelého kaplána Trnovského. Pani rechtorka vyšla na posmech a víťazstvo ideálnych zaľúbencov bolo zaistené. Kaplán sa postaral o lepší osud mendíka a Volovec po návrate z väzenia sa rozhodol nikdy sa neoženiť. Kubáni svoje postavy charakterizoval aj ich jazykovým prejavom. Rechtor sa vystatoval svojou latinčinou a Volovec rozprával skomoleným nárečím. Poviedka nerieši veľké spoločenské konflikty, všíma si len tragikomické príbehy. Krížením karikatúry s rovinou sociálneho a ľudského súcitu autor dosahuje ideovú určitosť a umeleckú zrelosť. Humorný, miestami ironický pohľad na skutočnosť je typický pre väčšinu poviedok zo súčasnosti.

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomenský

Do romantickej literatúry štúrovcov zasiahol prozaik Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomenský. Nové žánre, ktoré priniesol do slovenskej literatúry sú humor a satira, humorestka, groteska, besednica, fejtón a anekdota. Jeho najväčšie cestopisy sú Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma a Zo Slovenska do Itálie. Obdobou cestopisov sú dojmy z výletov Výlet do Tatier, Priechod cez Čertovicu a Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska. V humoristickom časopise Černokňažník a v Národných novinách uverejňoval satirické Listy Štefana a Ďura Pinku. Slovnú a situačnú komiku využíva v humoreskách, ktoré vyšli pod názvom Zozbierané žarty a rozmary. Príbehy Radvanský jarmok, Študentský majáles a Cestovanie na vakácie majú autobiografický charakter. Poľovačku na medvede literárne zvečnil v reportážnej črte Poľovačka na medveďov. Na podobnú tému napísal svoju najrozsiahlejšiu novelu Lipovianska Maša s podtitulom Rozprávka zo života ľudu slovenského. Prelínajú sa v nej prvky sentimentálneho romantizmu s dokumentárne opisným realizmom.

Lipovianska Maša

• Námet: slovenská dedina a Lipovianska Maša v 2. polovici 19. storočia
• Téma: zobrazenie dediny s kladmi aj zápormi, opis života železiarskeho priemyslu a robotníkov
• Konflikt: láska dvoch mužov k jednej žene, jeden z nich nositeľ kladných hodnôt, druhý záporných
• Idea: tradičné rozdelenie dobra a zla, odsúdenie predsudkov, oslava prírody
• Kompozícia: dielo začína prológom, dej je chronologický
• Hlavné postavy: Janko Dubec, Anička Dymáková, Ravasy, pán Dymák

Obsah: Charakter postromantickej prózy má príhoda o romantickej láske medzi Aničkou Dymákovou, vnučkou majiteľa huty, a ideálnym slovenským mládencom Jankom Dubcom. O Aničku sa uchádzal aj uhlomerač Ravasy, intrigán, maďarón a vrah. Keď Ravasy pozná, že nemôže získať lásku Aničky, rozhodne sa Janka odstrániť násilím. Vie, kadiaľ chodieva cez horu, a preto podpílil podpery mostíka nad priepasťou. Do priepasti však spadne obchodník z mestečka. Ravasy zbadajúc svoj omyl, obral ho o peniaze a mŕtvole vrazil do srdca Jankovu dýku. Medzitým napadne na poľovačke poranený medveď Dymáka. Z pazúrov rozzúreného medveďa ho zachráni Janko. Ravasy, vracajúc sa medzi poľovníkov, spadne do pasce na medvede. Janka odvedú žandári ako vraha obchodníka. Robotníci nájdu v lese polomŕtveho Ravasyho, ktorý sa prizná k vražde. Janka oslobodia a dej sa končí svadbou Aničky a Janka. Záver novely vyznieva v duchu štúrovského romantizmu: dobro zvíťazilo nad zlom. Dej a aj zakončenie deja je sentimentálno-romantický.

Realistické prvky v diele:

• opisy prírody (až dokumentárny charakter)
• hlavný hrdina je muž činu
• využívanie hovorových prvkov jazyka

Jeho najlepším dielom je Vlastný životopis, ktorý vychádzal po jeho smrti v Slovenských pohľadoch a knižne vyšiel pod názvom Päťdesiat rokov slovenského života v roku 1956. Oboznamuje v ňom čitateľov so životom Slovenska v rokoch 1830-1880. Dielo je dokumentárne, sú to vlastne kronikárske záznamy vo forme denníka. Autor rozpráva vecne, vtipne, nevystupuje ako ústredná postava, ale ako interpret doby. Humoristické spoločenské príbehy svojou umeleckou hodnotou prevyšujú jeho beletriu.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Jonáš Záborský

Triezvy pohľad na prítomnosť a vízie do ďalekej budúcnosti vidieť v tvorbe Jonáša Záborského. Narodil sa v Záborí, v turčianskej zemianskej rodine. Národné povedomie nadobudol na gymnáziu v Kežmarku. Študoval teológiu v Prešove. Počas štúdia filozofie v Halle sa zoznámil s Ľ. Štúrom, s ktorým sa nezhodol v názoroch na úlohu zemianstva u nás. Po požiari fary v Rankovciach prestúpil do katolíckej cirkvi a stal sa kaplánom na nemeckej fare. Po revolúcii odišiel roku 1850 do Viedne. Tu vydal v ,,staroslovenčine“ zbierku Žehry, ktorú štúrovci odsúdili ako prejav zastaraných literárnych šablón. Znechutený nedorozumeniami s predstaviteľmi národného života a politickými pomermi utiahol sa na biednu faru v Župčanoch, kde pôsobil až do smrti. Zbierka básní vyšla pod názvom Bájky. Napísal hrdinskú báseň- náboženský epos Vstúpenie Krista do raja. Publikoval z neho len časť pod názvom Vstúpenie Krista do pekiel. Napísal drámy zo slovensko-uhorských dejín Bitka pri Rozhanovciach, zo srbsko-uhorských dejín Chorvátska Helena, Stroskotanie Srbska a z rusko-poľských dejín Lžedimitrijady čili Búrky lžedimitrijovské v Rusku.

Napísal aj veselohru Najdúch, v ktorej vtipne rozpráva dej okolo nemanželského dieťaťa mladého zemana a statkára Gejzu Kobozyho a zvedenej sedliackej dievčiny Maňuše Rojkovičovej. Zvedené dievča, donútené biedou, donesie svoje dieťa na panský dvor, aby ho tam vychovali. Zvodca, mladý pán Gejza, ju dá zatvoriť, aby ju donútil mlčať. Ľud sa o tom dozvie a chce sa pánom pomstiť. V poslednej chvíli zachráni panstvo od pohromy farár. Oslobodené dievča si odnáša svoje dieťa, ktoré napokon predsa ako ,,najdúch“ ostane Gejzovi. Ďalšiu časť deja tvoria zápletky okolo volieb slúžneho. Chce ich vyhrať pán Gejza, ale na podplatenie voličov potrebuje peniaze. Preto sa usiluje získať Ľudmilu, dcéru bohatej statkárky. Tá ho odmieta a dá svoju ruku Jablonkaymu, ktorý dobre zmýšľa s ľudom a nakoniec voľby vyhrá. Statkárka a mladý pán Gejza vyjdú na posmech. Veselohra je ostrou kritikou mravného úpadku zemianstva. Napísal poviedky Panslavistický farár, Hlovík medzi vzbúreným ľudom, Šofránkovci, Chruňo a Mandragora. Parodický charakter má ,,fantastická hrdinská báseň“ Faustiáda.

Ostrou satirou na zemianstvo a byrokraciu je rozsiahla próza Dva dni v Chujave. Základným kompozičným princípom je kontrast medzi svetom, prehradený spoločenskými konvenciami. Povesť sa delí na dve časti. Prvá časť Deň škaredý predstavuje prítomnosť, bezcieľnosť živoriaceho ľudu v zapadnutej obci Chujava, kde sú domy na spadnutie a ľudia hľadajú útechu v alkohole. Dej sa odohráva v roku 1865. Do dediny prichádzajú úradníci z mesta vyberať poplatky a pokuty. V šestnástich kapitolách jednoduchou gradáciou scén, spájaných osobou rozprávača, hromadí autor pohromy, ktoré za jediný deň padli na obec. Ľud zdiera nielen vrchnosť, ale aj štyria krčmári a dvaja statkári. Dedinčania musia zaplatiť pokutu, pretože prichystali malé kôpky štrku na stavbu cesty a tí, čo sa búria, sú palicovaní. Richtár sa bojí vrchnosti a súhlasí so všetkým, čo mu nariadia. Sedliaci a želiari tajne i zjavne repcú a východisko nachádzajú v alkohole. Záverečné obrazy prvej časti predstavujú naturalistický obraz Chujavy. Druhá časť Deň pekný je rozšíreným epilógom, rozprávaním o tom, čo sa stalo po rokoch, keď sa všetko na dobré obrátilo. Do zanedbanej Chujavy prišiel za farára Ľudomil Rastic, ktorý sa spojil s úradníkom Rozumovským, advokátom Stupnickým a učiteľom Semenákom. Najprv si kládli malé, dosiahnuteľné ciele: zriadili detskú opatrovňu, postavili školu, spoločnú sýpku a požičovňu obilia. Neskôr odkúpili majetok statkára Kobzayho a po požiari začali stavať nové domy pre dedinčanov. Najskôr získali deti a mladých ľudí a postupne celú dedinu. Premohli pasivitu, individualizmus a zaostalosť ľudu. Druhá časť je vlastne dialógom o metóde a cieľoch reformnej práce národnej inteligencie na dedine. Autor tu vsúva mnoho úvah o sociálnych reformách a kladie dôraz na mravné ponaučenie.

Ján Palárik

Ján Palárik redigoval noviny Cyril a Metod a Katolícke noviny.

Medzivojnové obdobie

Od roku 1918 vedľa seba existujú viaceré umelecké smery, autorské orientácie, tzn. že tá istá historická skutočnosť dovoľuje zaujať veľmi rozdielne umelecké postoje v ideologickom i tematickom zmysle.

Tematika medzivojnového obdobia:

Vojnové zážitky, spomienky na mladosť, povojnová sociálna skutočnosť, nové udalosti spoločenskej, politickej a kultúrnej problematiky. V tomto čase ešte tvorila staršia generácia spisovateľov, ktorá písala aj pred vojnou a po prevrate pokračovala - M. Kukučín, J. G. Tajovský, B. Slančíková - Timrava, J. Jesenský, L. Nádaši - Jégé. Stredná generácia bola umelecky rôznorodá, lebo vo svojej tvorbe experimentovala: M. Rázus, Š. Krčméry, J. Hrušovský, J. Cíger - Hronský. Nastupujúca mladá generácia - G. Vámoš, I. Horváth, Š. Letz, P. Jilemnický, M.

Línia realizmu v medzivojnovej literatúre:

1. prvá línia - priame rozvíjanie realistickej tradície príslušníkmi tretej vlny realizmu - L. Nádaši - Jégé, M.
2. druhá línia - predstavuje sociálno-psychologický realizmus, ktorý sa usiluje o prienik do vnútra človeka - J. Cíger-Hronský, M. Urban, Š.
3. tretia línia - socialistický realizmus - P. Jilemnický, F.

Ornamentálna próza - G. Vámoš, J. Hrušovský, I. zobrazenie sociálnych tém, najmä dedinských, s ich rozpornými prvkami - J. Horákuprednostňovanie psychologických námetov a harmonických riešení konfliktov - J. Bodeneknaturizmus - Ľ. Ondrejov, M. Figuli, F. Švantner, D.

Charakteristika krátkych historických próz:

História tvorí voľné pozadie príbehov, Hlavným predmetom autorovho záujmu zostal človek a otázka pokroku v dejinách. Čerpá námety z rôznych prostredí a období: z čias boja Poliakov proti Turkom v 17. stor. /Wieniawského lwgwnda/, protihabsburská vojna na zač. 18. stor. Jeden z experimentálnych románov slovenskej medzivojnovej prózy. Tematicky je zhrnutím veľmi frekventovanej témy v slov. literatúre - zemianskej otázky.

Autor kriticky zobrazuje svet uhorskej džentry - šľachta, zemianstvo, drobní úradníci, do ktorej sa Slovák mohol dostať len tak, že sa zriekol svojej národnosti. Okrajovo zachytáva tému 1. svetovej vojny, odchod slovenských mužov do boja za vlasť, ktorá väčšine bola macochou, a vznik I. ČSR, jej administratívy. V národnej otázke je výrazný posun, napriek tomu, že zaberá v románe dosť miesta, nie je kľúčovou otázkou - autora netrápi problém, k akej národnosti sa postava hlási, ale ju systematicky pozoruje, študuje jej správanie a reakcie. Zachytáva stav vecí v spoločnosti a hľadá príčinu hlavne v prostredí a dobe, v ktorej konkrétny človek žije.

Faktory ovplyvňujúce postavy:

• rasou /dedičnosťou, národnosťou/ - Svoreň, chudobný chlapec z biedneho prostredia malého remeselníka, ktorý raz bol Slovákom a raz Maďarom podľa toho, kto mu dal viac zarobiť.
• prostredím - pohybuje sa medzi uhorskými džentríkmi, kde nemusí vynikať mimoriadnymi schopnosťami, stačí robiť dobré služby istým ľuďom. Provincionalita prostredia udržiava dlhšie ako inde v Európe svet pitiek, kartovania, striedania mileniek, súbojov. Prostredie núti človeka robiť činy, ktoré nechce, napr.
• dobou - posledné roky Rakúsko-uhorskej monarchie, čas, keď sa programovo pomaďarčujú nemaďarskí obyvatelia Uhorska.

Autor pristupuje k postave systematicky, skoro vedecky, zvolí si životopis, aby ukázal človeka po všetkých jeho stránkach. Detailne ho opisuje /napr. pri smrteľnej posteli matky/, skúma jeho reakcie a myšlienkové pochody. Autor si zvolil jednoduchú kronikársku formu, rozprávanie o živote Jozefa Svoreňa. Dielo podáva ostrú kritiku uhorskej aristokracie a maďarónov a poukazuje na ich mravný úpadok /korupcia, karty, lumpačky, pokrytectvo/.

#

tags: #socialny #roman #slovenskej #literature #charakteristika