Sociálny štát: Definícia a Charakteristika

Štát je komplexný útvar, ktorý zohráva kľúčovú úlohu v živote spoločnosti. Pre lepšie pochopenie sociálneho štátu je potrebné najprv definovať samotný pojem štát. Štát je neosobný mocenský mechanizmus, ktorý možno chápať ako politický, ekonomický, sociálny a geograficko-teritoriálny útvar. Na tomto území žije obyvateľstvo, nad ktorým vykonáva moc príslušný orgán. Je to forma organizácie ľudskej spoločnosti, ktorá združuje obyvateľov určitého územia do právneho celku s cieľom efektívne spravovať toto územie a všetko, čo sa na ňom nachádza. Medzi ciele štátu patrí obrana územia pred prípadným napadnutím a zapojenie sa do boja za svetový mier a medzinárodnú bezpečnosť. Štát môže mať rôzne formy, napríklad federáciu, čo je štát zložený z dvoch alebo viacerých štátov na základe zmluvy, kde sa štáty vzdávajú časti svojej suverenity v prospech celku.

Sociálny štát je koncept, ktorého cieľom je zlepšenie životných podmienok ľudí, realizácia ľudských práv, predovšetkým sociálnych, a rozvoj osobnosti každého jednotlivca. Aktivity štátu sa realizujú v rámci systému, ako aj mimo neho, napríklad pomoc ľuďom, ktorí stoja mimo systému. Činnosť štátu preniká do sféry nezávislých verejnoprávnych inštitúcií, samosprávy a súkromnoprávnych subjektov. Sociálne orientované systémy môžu svoju sociálnu politiku deklarovať a zverejniť v sociálnom programe, ktorý obsahuje ciele a zámery sociálnej politiky.

Ústava Slovenskej republiky v II. hlave definuje ústavné sociálne práva, ktoré sa realizujú v právnych vzťahoch viacerých právnych odvetví.

Typológia sociálneho štátu

Existuje viacero typológií sociálneho štátu, pričom medzi najznámejšie patria typológie od Bismarcka, Beveridgea a Myrdala. Tieto osobnosti sa významne podieľali na formovaní sociálnej politiky v európskych krajinách.

Historické východiská sociálneho zabezpečenia

Na formovaní sociálnej politiky v Európe sa podieľali tri významné osobnosti: Otto von Bismarck, William Henry Beveridge a Gunnar Myrdal.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Otto von Bismarck a konzervatívny model Welfare States

Otto von Bismarck (1815-1898) bol prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky, hoci je známejší ako zjednotiteľ Nemeckej ríše (1871). Nemecko bolo do roku 1871 rozdelené na množstvo štátov a socialistických spolkov, ktoré poskytovali svojim členom politické, sociálne a ekonomické zázemie. V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, ktorý zaviedol poistenie pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. V roku 1890 bola opäť povolená činnosť sociálno-demokratickej strany. Bismarckovo sociálne zákonodarstvo bolo súčasťou jeho politiky "cukru a biča" v záujme stability štátu.

Systém sociálneho zabezpečenia sa realizoval prostredníctvom troch zákonov:

• Zákon o nemocenskom poistení z roku 1883
• Zákon o úrazovom poistení z roku 1884
• Zákon o poistení pre prípad invalidity a staroby z roku 1889

Významným znakom tejto sústavy poistení bolo oddelenie rôznych kategórií zamestnancov a robotníkov. Bismarckov model priniesol niekoľko dôležitých zmien:

• Štát si prvýkrát priznal spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva.
• Vznikol prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe.
• Náklady na tento systém boli rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a štát.

WELFARE STATES je kľúčový pojem teórie sociálnej politiky. Označuje štát, kde sociálne podmienky ľudí nie sú len vecou jednotlivcov či rodín, ale aj vecou verejnou. Každý občan má nárok na určité minimum podpory a pomoci v rôznych životných situáciách.

KONZERVATÍVNY MODEL (Nemecko): Štát garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy a vytvára priestor pre neštátne subjekty. Prioritou je uspokojovanie potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy. Garancie štátu sú obmedzené na minimálne životné štandardy uznané spoločnosťou. Dávky sú odrazom miezd a sú financované z príspevkov zamestnávateľov a zamestnancov.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

William Henry Beveridge a liberálny model Welfare States

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne rozšíril po celej Európe, vrátane Veľkej Británie, kde bolo pridané aj poistenie proti nezamestnanosti. Avšak dávky vyplácané slabými poisťovňami boli nedostatočné a ľudia sa ocitli v biede. Hospodárska kríza postihla aj Veľkú Britániu, a preto sa vláda rozhodla reformovať sociálny systém. V roku 1942 Beveridge predložil návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu.

Beveridge navrhol zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých, a systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku.

• Začal používať termín spotrebný kôš, teda súbor typických tovarov, ktoré spotrebúva priemerná rodina.
• Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu.
• Uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, čím upevnil význam životného minima.

LIBERÁLNY MODEL WELFARE STATE (typický pre USA a časť GB): Minimálne zásahy štátu, dôraz na individuálnu zodpovednosť, povinné a dobrovoľné poistenie, štátna intervencia len v krajných prípadoch, silný tretí sektor (mimovládne, občianske a iné organizácie).

Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model Welfare States

Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol tretím z veľkých reformátorov sociálneho poistenia. Bol ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu a v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Zameral sa na plánovité znižovanie chudoby a sociálnych nerovností.

Medzi jeho opatrenia patrili:

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

• Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť
• Zavedenie prídavkov na deti
• Zavedenie príspevkov na bývanie
• Vyučovanie a stravovanie v školách zdarma
• Všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť

Význam Myrdalovho modelu spočíval v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti.

V európskom kontexte sa sformovali tri základné piliere sociálnej politiky:

• Sociálne poistenie
• Sociálna pomoc
• Štátna sociálna podpora

Štátna sociálna podpora, ktorej zakladateľom bol práve Myrdal, vyčleňuje systém dávok, vyjadrujúcich podporu určitým skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá môže mať dlhodobý charakter. Je to štátom organizovaná solidarita.

Vymedzenie pojmu sociálna politika a nadväzujúcich pojmov

Pre správne pochopenie sociálneho štátu je nevyhnutné definovať kľúčové pojmy, ktoré s ním súvisia.

• Sociálny: spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, spoločnosťou podmieňovaný, spoločensky záväzný, spoločensky normatívny, slúžiaci/prospešný spoločnosti, týkajúci sa životných podmienok a životnej úrovne, vyjadrujúci životné istoty, podmienky, blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti ako celku, pomoc, spolucítenie, ľudský, všeľudský, vyjadrujúci kladné, pozitívne ľudské hodnoty.
• Politika: správa verejných vecí, oblasť všeobecných štátnych záležitostí, umenie riadiť štát. Oblasť spoločenskej (verejnej) činnosti spočívajúca v účasti politických subjektov (politických strán) na štátnych záležitostiach. Je to aj starostlivosť v záležitostiach určitého odboru (úverová politika, mzdová politika, sociálna politika).
• Sociálna politika: sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného). Toto úsilie je sústavné a cielené. Jeho výsledkom je fungovanie alebo transformácia (zmena) systému. Prejavuje sa rozhodovaním (alebo nerozhodovaním) a činnosťou (alebo nečinnosťou) sociálnych subjektov. Sociálna politika je taktiež vymedzovaná ako súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu, či udržovaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny.
• Sociálne zabezpečenie: zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať. Podľa medzinárodných dokumentov sociálne zabezpečenie poskytuje ochranu a pomoc občanom v ohrození zdravia a nemoci, v prípade nezamestnanosti, zdravotného postihnutia a invalidity, pracovného úrazu a choroby z povolania, staroby, materstva, rodičovstva a v prípade úmrtia živiteľa.

Nástroje sociálneho zabezpečenia

1. Sociálne poistenie (dôchodkové, úrazové, nemocenské)
2. Štátna sociálna podpora (pôrodné, detské prídavky)
3. Sociálna pomoc a služby

Sociálne poistenie označuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy - sociálna poisťovňa, doplnkom sú sociálne penzijné fondy. Sociálne poistenie sa delí na osem základných systémov: úrazové poistenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie, poistenie v materstve, poistenie v starobe (dôchodkové), poistenie invalidity, poistenie pozostalých, poistenie v nezamestnanosti. Doplnkom tohto poistenia sú sociálne fondy, ktoré majú povinnú alebo dobrovoľnú povahu a nimi sa doplňujú vyššie dávky za podpory štátu - spravujú ich súkromnoprávne inštitúcie.

Štátna sociálna podpora označuje zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je možné pripraviť. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe - dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.

Sociálna pomoc - pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny - dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu zdravotných pomôcok, súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc prispieva k riešeniu situácie, ktorá je nad sily občana. Jej zmyslom je preklenúť núdzu a podieľa možno navrátiť občana do normálnej situácie. Sociálna pomoc je poskytovaná v hmotnej núdzi formou peňažných dávok, služieb, azylov a v sociálnej núdzi formou poradenstva, vytváraním klubov nezamestnaných a pod. služby (opatrovateľská, stravovanie, prepravná služba, starostlivosť v zariadení sociálnych služieb, sociálne pôžičky).

Sociálne služby - špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze, činnosti zamerané na uspokojovanie individuálnych alebo kolektívnych potrieb, druh sociálnej starostlivosti poskytovanej konaním štátnej, obecnej alebo súkromnoprávnej inštitúcie v prospech občanov. Medzi sociálne služby patria činnosti zamerané na vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzujú nepriaznivému sociálnemu vývinu jedinca, vytváranie primeraných životných podmienok pre tých ľudí, ktorí nevedia zvládnuť životnú situáciu sami, činnosti na zamedzenie negatívnych javov.

Sociálna ochrana - súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny. Týmto úsilím štát zaisťuje nepopierateľné občianske práva na dôstojný život, na rodinu a na prácu. Členíme ju na preventívnu, terapeutickú a rehabilitačnú sociálnu ochranu.

• Preventívna SO: všetky kontrolné mechanizmy, ktoré zabraňujú (predchádzajú) procesom narušujúcim integritu osobnosti, jej sociologické zložky, ale aj biologické a psychologické. K takýmto mechanizmom patria hygienické, medicínske preventívne služby, psychologické poradenstvo, inšpektorát práce, polícia, zákazy a príkazy.
• Terapeutická SO: je individuálna, riešenie konkrétnej obtiažnej sociálnej situácie. Viaže sa k vzniknutej sociálnej potrebe. Konkrétna služba, dávka na zmiernenie, prekonanie nepriaznivej situácie.
• Rehabilitačná SO: súbor opatrení ktoré občanovi pomáhajú nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Súbor opatrení, ktoré pomáhajú občanovi znovu sa vrátiť do prirodzeného sociálneho prostredia a aby v ňom zotrval (rehabilitačné, resocializačné strediská, postpenitenciárna starostlivosť, rekvalifikačné kurzy).

Záchranná sociálna sieť - pojem zaviedla Svetová banka v 80-tych rokoch minulého storočia v súvislosti s ekonomickými reformami v Latinskej Amerike a Ázii. Predstavuje systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Má zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb. Potom je na jednotlivcovi aby si zabezpečil viac.

Najstaršie podoby sociálnych intervencií a vývoj sociálnej politiky

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich základné ľudské práva (na život, zdravie, vzdelanie..). Počas vývoja sociálnej politiky prevládali v meniacich sa spoločenských systémoch aj rôzne názory. Sociálna politika je úsilie o riešenie vzniknutých sociálnych potrieb a problémov, na ktoré sociálne hnutia upozornili rôznymi spôsobmi, napr. aj revolúciou.

Vývoj sociálnej politiky prechádzal rôznymi modelmi:

• Paternalistický model - starostlivosť štátu o občana. Je historický najstaršia sociálna inštitúcia. Na vrchole štruktúry je otec (náčelník, feudál, despota), ktorý rozdeľuje úlohy aj prostriedky. Sociálne inštitúcie štátu sú súčasťou prídelového systému - socializmus.
• Reziduálny model, tzv. liberálny štát - zvyškový, sociálne inštitúcie poskytovali starostlivosť len tým, ktorí vypadli z primárnych rozdeľovacích systémov sociálnych inštitúcií a poskytovali len to, čo zostalo. Sociálna politika patrí neštátnym subjektom - USA.
• Inštitucionálny model, tzv. sociálny štát - sociálna politika a inštitúcie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť spoločenského usporiadania. Majú napomáhať inštitúciám, aby nezlyhali. Dávky sú súčasťou rozdeľovania a občania majú k nim občianske práva. Takto chápaná sociálna politika je nástrojom, ktorým štát zabezpečuje sociálne práva občanov v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Má vytvoriť spoločnosť rovnakých šancí a každému občanovi ponúknuť podmienky na rozvoj jeho ľudského potenciálu - SR.

Rodová solidarita - najstaršie usporiadanie sociálnych vecí, bolo založené na spoločnej snahe rodu o prežitie, na solidarite. Prostriedky aj prácu prideľovala hlava rodiny, rodu. Rodová solidarita nevytvárala inštitúcie na riešenie sociálnych problémov, ale riešila ich v rodinnom, rodovom usporiadaní. Rodová solidarita ovládaná náčelníkom sa vyvinula v paternalizmus. Deľbou práce vznikol problém starostlivosti o tých, ktorí neboli zaradení so spoločenského systému a nemohli sa o seba postarať.

Autokratický paternalizmus - prevládal na území prednej Ázie a Afriky. Na vrchole hierarchie stál „otec“ (náčelník, neskôr despota, feudál, diktátor), ktorý prideľoval úlohy (pracovné, bojové, vládne) aj prostriedky všetkým. Jednotlivci, ktorí nemohli tieto úlohy zastávať boli zabíjaní, neskôr boli začlenení primerane svojim možnostiam a schopnostiam do prídelového systému. O úplne neschopných sa starala rodina.

Prvé štátne podpory boli vyhradené pre ľudí, o ktorých sa štát opieral (vojaci), babylonský kráľ Chammurapi udelil právo vdove po vojakovi na tretinu vojenského prídelu ak po zomrelom ostal nedospelý syn. Sociálne inštitúcie boli súčasťou prídelového systému. Neexistovala žiadna sociálna veda. autokratický paternalizmus bol súčasťou vládnych štruktúrvládna štruktúra určovala sociálne potreby na ktoré bude reagovať, spôsob a rozsah ich uspokojovania - prídelový systémvládna štruktúra systém spravovala a financovala.

Antický paternalizmus - Gréci vytvorili koncepciu sociálnych inštitúcií, ktoré ovplyvnili na dlhú dobu európsky politický vývoj. Ideál slobodného občana v slobodnom štáte sa stal východiskom sociálnej politiky v antike. Grécko vytvorilo sústavu demokraticky usporiadaných mestských štátov, kde slobodný občan bol podielnikom a spoluúčastníkom na výkone štátnej moci. Slobodný pán bol živený svojimi otrokmi a preto nepotreboval žiadne sociálne garancie svojej existencie od štátu. Gréci nepovažovali súcit a pomoc slabším a chorým za kladné hodnoty. Najväčším sociálnym nebezpečenstvom pre slobodných občanov bolo schudobnieť a upadnúť do dlžného otroctva. Preto boli sociálne reformy tiež zamerané na navrátenie slobody dlžným otrokom. Platón vyjadruje svoje sklamanie nad svojimi spoluobčanmi a sníva o ideály dokonalého demokratického štátu. V Platónov štáte sú nedospelé zdravé deti odkázané na starostlivosť mužov a žien, teda na starostlivosť štátu, ale iba zdravé deti. Neduživé deti treba usmrtiť. Chorých a zranených občanov je treba liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce. Nie predlžovať im život. Taký ľudia nie sú užitočný ani sebe, pretože neprežívajú plnohodnotný život, pretože sa nezúčastňujú života v im danej triede. I keď vyslovene neodporúča eutanáziu alebo samovraždu. Platón je považovaný za predchodcu utopistov.

Podľa Aristotela je zmyslom života blaženosť. Na rozdiel od Platóna nevytvára projekt dokonalého štátu, ale hľadá dobro a účel v inštitúciách vtedajšieho gréckeho štátu a v mravoch a zvykoch ich občanov. Aristotelove názory zmenili a ovplyvnili postoje Grékov k chorým a neduživým. Bol však názoru, že ak človek nie je schopný postarať sa sám o seba, musí znášať svoj ťažký osud. V Aténach sa zhromažďovali masy chudobných a chorých a ohrozovali štát. Zavádzali sa diéty, ktoré boli sociálnou podporou, pripomínajúcou dnešnú podporu v nezamestnanosti. Štátne diéty neskôr zmenili na prídely lístkov (dajte ľuďom chlieb a hry). Prídelový systém sa týkal len slobodných občanov, bol zabudovaný do systému vlády a týkal sa len slobodných občanov, nie otrokov.

V starovekom Ríme slobodní remeselníci si vytvárali podporné spolky za účelom vzájomnej podpory v nemoci a v prípade smrti. Neskôr boli podriadené štátnemu dozoru. Tieto sociálne pôžitky boli prideľované, nebol na nich nárok. Boli však zabudované do systému vlády. Týkali sa slobodných občanov. Významný mysliteľom starého Ríma bol Seneca, ktorý tvrdil, že nestačí len ľudom nerobiť zle, ale je treba konať pre dobro druhých. Ľudia prestávali veriť v pohanských bohov a v štátny kult cisára. Tlačila sa potreba v niečo veriť, cítiť spolunáležitosť s druhými. Na tieto potreby odpovedalo kresťanstvo.

Charita a starostlivosť o chudobných, podstata a princípy sociálneho učenia cirkvi

Polyteistické náboženstvá nemali učenie, v ktorom by bola zdôraznená súcitnosť a pomoc trpiacim. Až kresťanstvo formulovalo pomoc blížnemu. V najstarších dobách kresťanstva existovala dobročinnosť súkromná, ktorú realizovali jednotlivci a verejná, ktorú realizovala cirkev. Desatoro Božích prikázaní bolo zapracovaných do ústavy pravidiel chovania, formulovali pomoc blížnemu ako cnosť. Kľúčovým motívom bola láska k Bohu a k blížnemu. Pomoc blížnemu bola formulovaná ako cnosť. Láska k blížnemu sa má prejavovať skutkami a nesmie sa naslepo rozdávať, pretože tí, ktorí nechcú pracovať by sa iba podporovali v povaľačstve. Cestu do Božieho kráľovstva si musí zaslúžiť každý svojím pričinením v pozemskom živote. Najstaršou organizovanou pomocou ľuďom v núdzi, bola pomoc poskytovaná u nás cirkvou. Postupne sa táto starostlivosť stala predmetom činnosti náboženských obcí rehoľných rádov a ich kláštorov. Na neuspokojivé sociálne postavenie mnohých skupín obyvateľstva postihnutých epidémiami a hladomorom, cirkev reagovala zakladaním ústavov pri kláštoroch a kostoloch. Boli to rádové nemocnice a útulky pre chudobných, zmrzačených, starých ľudí, siroty, slepcov, ale často i pre ľudí postihnutých chorobou alebo stratou hlavy rodiny, vysokým počtom detí, či živelnou pohromou.

Reformné kresťanské smery usilovali o sociálnu rovnosť - najvýraznejšie bolo husitstvo. Starostlivosť o ľudí v núdzi sa stala samozrejmou súčasťou života spoločnosti.

tags: #sociálny #štát #definícia #charakteristika