Personálny a sociálny rozvoj žiaka: Definícia, ciele a metódy

Teória výchovy, tradične chápaná ako jadrová pedagogická disciplína spolu s didaktikou, sa zaoberá výchovou v užšom slova zmysle, teda všetkým okrem rozumového vývoja. Výchova v širšom slova zmysle zahŕňa vzdelávanie a mimopoznávací rozvoj (nonkognitívny). V praxi vzdelávanie a výchova prebiehajú súčasne a rozdeľujeme ich iba teoreticky. Výchova je zámerné pôsobenie, ktorým chceme dosiahnuť pozitívne zmeny v správaní človeka. Socializácia, premena človeka na spoločenskú bytosť prostredníctvom interakcie s inými, je tiež forma nezámerného učenia. Teória výchovy sa zaoberá cieľavedomým a zámerným pôsobením. Ak je výchova v súlade so socializáciou, jej výsledky sa dosahujú ľahšie.

Kritika tradičnej teórie výchovy a nástup personálneho a sociálneho rozvoja

Niektorí odborníci, ako napríklad M. Zelina v diele Teórie výchovy alebo ako vychovať dobro v nás, navrhujú alternatívne chápanie teórie výchovy. Zelina hovorí o základných filozofických východiskách výchovy a alternatívnych spôsoboch. Autori ako Kosová tvrdia, že by sa teória výchovy mala zmeniť a nahradiť disciplínou zameranou na personálny (osobnostný) a sociálny rozvoj. Teóriu výchovy v tradičnom poňatí chápeme ako základ k možnej nadstavbe - alternatívnej výchovy.

Problémy v plánovaní a realizácii výchovy často pramenia z nejednotnosti rodičov, nepriateľského postoja rodičov voči škole a nejednotnosti samotných učiteľov. Na politickej scéne rôzne strany vyvíjajú na učiteľov značný tlak.

Ciele výchovy

Cieľ výchovy predstavuje určitú predstavu alebo ideál, ku ktorému chceme výchovným pôsobením dospieť. Stále platí antický ideál všestranne harmonicky rozvinutej osobnosti po stránke rozumovej, telesnej a emocionálnej.

Prof. S. definuje plnohodnotnú osobnosť ako autentickú, tvorivú, slobodnú, zodpovednú, totálnu a celistvú.

Prečítajte si tiež: Ako kontaktovať osobný úrad pre vysluhových dôchodcov

• Autentická osobnosť: Chápe poriadok prírody, civilizácie a kultúry v sebe i mimo seba, pozná možnosti i obmedzenia a perspektívy svojej existencie ako bytosti prírodnej, spoločenskej a kultúrnej. Je skutočná a sama sebou.
• Tvorivá osobnosť: Neprijíma pasívne dané, ale pretvára skutočnosť v mene hodnôt, ktoré uznáva. Podľa Kučerovej "poľudšťuje svet a chce ho urobiť stále ľudskejším."
• Slobodná osobnosť: Poznává nutnosť, uvedomuje si a realizuje svoje možnosti, tak aby sa zlepšovala. Podáva maximálny možný výkon. Je relatívne nezávislá a v priebehu svojho života sa zbavuje pút závislosti.
• Zodpovedná osobnosť: Zodpovedá za svoje činy pred sebou a spoločnosťou a neprenáša zodpovednosť na iných.
• Totálna osoba: Rozvíja sa po stránke intelektuálnej, motorickej i emocionálnej, je schopná mnohostranne si osvojovať skutočnosť a vzťah k nej, tzn. rozvíjať žiaka ako cítiaceho človeka. Vnútorné integrovaný človek má odstup od sveta, je schopný objektívne pozerať na seba vie zaujať vecnú pozíciu.

Zelina definuje cieľ výchovy ako mimopoznávací rozvoj, ktorý zahŕňa:

1. Kognitivizácia: Naučiť človeka myslieť, rozmýšľať a aplikovať poznatky v praxi.
2. Emocionalizácia: Rozvíjanie citov človeka, jeho prežívanie.
3. Motivácia: Rozvoj potrieb a záujmov, túžob, prianí, hodnôt a ideálov človeka (nemusí, ale chce).
4. Socializácia: Vychovávať prosociálneho človeka, s dobrým vzťahom k iným ľuďom.
5. Rozvíjať schopnosť prijímania alebo zvnútorňovania progresívnych hodnôt do štruktúry osobnosti.

Funkcie cieľa výchovy:

• Orientačná funkcia: Cieľ dáva smer výchovnému pôsobeniu.
• Motivačná a stimulačná funkcia: Dobre vytýčené ciele motivujú človeka k výkonu. Cieľ by mal byť rozdelený na blízke, stredné a vzdialené ciele, aby bol motivujúci a stimulujúci.
• Realizačná funkcia: Ciele sa premietajú do konkrétnych projektov výchovy a umožňujú každodennú realizáciu.

Aký typ výchovného procesu realizujeme, závisí od stanovených cieľov výchovy. V súčasnosti je všeobecne akceptovateľný dialektický prístup k výchove.

Dialektický prístup k výchove

Pri výchove vychádzame z toho, že osud človeka je podmienený tromi druhmi skúseností:

1. Sociálne skúsenosti: Výchova je podmienená vonkajšími vplyvmi (exogénnymi), ktoré zahŕňajú:
   • Prírodné a materiálne prostredie
   • Spoločenské prostredie
2. Biologické skúsenosti: Tvoria vnútorné (endogénne) podmienky, ktoré zahŕňajú:
   • Dedičnosť
   • Typ vyššej nervovej sústavy
   • Vlastnosti temperamentu
   • Momentálny aj celkový psychický a fyzický stav. Z ich hľadiska je každý človek neopakovateľný a jedinečný.

Definícia výchovného procesu

Výchovný proces je riadenie životnej aktivity človeka a vytváranie podmienok jeho rozvoja v pozitívnom smere (výchova nie je len výchovné pôsobenie).

Prečítajte si tiež: Trendy v personálnom lízingu

Pri každom type činnosti môžeme dosiahnuť tri kvality výchovného pôsobenia:

• Dosahovanie učebných cieľov: Čiastková výchova - pri dosahovaní tejto kvality je činnosť samoúčelná resp. nevyužíva možnosti, ktoré táto činnosť ponúka.
• Dosahovanie vzdelávacích cieľov: Individuálna výchova, personalistická výchova - využíva činnosť, ktorú riadime na maximálny rozvoj jednotlivca.
• Dosahovanie výchovných cieľov: Spoločenská výchova, sociálna výchova - činnosť, ktorú využívame na vytváranie dobrých vzťahov medzi členmi skupiny, tzn. ide o dialektické chápanie výchovného procesu, t. j. akceptovanie všeobecných podmienok rozvoja jednotlivca (berie do úvahy všetky vnútorné a vonkajšie podmienky).

Modely výchovy

• Racionálny model: Vychádza z preferovania racionálneho poriadku života školy a požaduje jeho dodržiavanie všetkými účastníkmi.
• Humanistický model výchovy: Je protipólom racionálneho modelu, pretože je založený na dôvere v silu (moc) humánnych vzťahov medzi ľuďmi. Funguje na báze dohody, priateľstva, rešpektovania, vzájomnej dôvery, na báze hľadanie alternatívnych spôsobov riešenia. Učiteľ nemá autoritatívny spôsob ale demokratický spôsob výchovy.
• Postmodernistický model: Zdôrazňuje spätosť školy s prostredím, ktoré je premenlivé, nestabilné, preto neumožňuje presnú organizačnú štruktúru školy. Kladie dôraz na jedinca, jeho slobodu a jeho sebakontrolu. Obsah je daný požiadavkami praxe.
• Integrovaný model: Berie z predchádzajúcich modelov to, čo je pozitívne.

Etapy vo vývoji mravného usudzovania

• Obdobie heteronómne: Obdobie predškolského veku, keď človek nie je schopný mravného hodnotenia svojich činov.
• Obdobie autonómne: Začína vstupom do školy a prežívame v ňom celý život.

Etapy pri výchove jednotlivca

1. Diagnostická etapa: Zisťovanie stavu, získavanie čo najviac informácií o človeku.
2. Motivácia na požadovanie žiaduceho správania a stanovenie úloh, ktoré sa majú riešiť: Každý jednotlivec má vedieť, čo má robiť a ak má robiť, požiadavka musí byť správne formulovaná. Žiak si musí vytvoriť správny vzťah k tejto požiadavke (videl v nej zmysel).
3. Riešenie vytýčených úloh, ich realizácia v praktickom konaní: Vytváranie zručností a návykov správania.

Etapy vo výchove skupiny

• Prípravná etapa (organizačná): Robí sa v nej diagnostika (spoznávanie) skupiny, pripravujú sa personálne (lektor) a materiálne (trieda, rozloženie lavíc) podmienky, za ktorých bude výchova prebiehať. Na základe toho vypracujem plán skupiny.
• 1. etapa: Vyznačuje sa tým, že na skupinu kladie požiadavky organizátor. Robia sa dohody so skupinou o normách, ktoré budú platiť. Organizátor musí vycítiť požiadavky, žiaci sa spolupodieľajú na tvorbe požiadaviek. Pri kontrole požiadaviek je organizátor v prvej etape osamotený, za jeho neprítomnosti žiaci požiadavky neplnia.
• 2. etapa: Skupina sa do nej dostáva, keď sa okolo organizátora - učiteľa vytvorí tzv. jadro (aktív). Sú to žiaci, ktorí prijali požiadavky organizátora, zvnútornili si ich, súhlasia s nimi a pomáhajú učiteľovi pri zabezpečovaní ich plnenia.
• 3. etapa: Je charakteristická tým, že plnenie požiadaviek zabezpečuje kolektív alebo skupina tzv. tlakom verejnej mienky. Túto etapu nazývame aj odmena učiteľovi za ťažkú prácu v prvých dvoch etapách.

Metódy personálneho a sociálneho rozvoja

Výchovné metódy sú nástroje, ktoré učiteľ používa na dosiahnutie cieľov výchovy. Voľba metód závisí od veku žiakov, ich individuálnych charakteristík, cieľov výchovy a konkrétnej situácie. Medzi bežne používané metódy patria:

• Vysvetľovanie a presviedčanie: Používa sa na objasnenie noriem správania, hodnôt a cieľov. Učiteľ argumentuje, uvádza príklady a snaží sa žiakov presvedčiť o správnosti určitých postojov a správania.
• Cvičenie a precvičovanie: Opakované vykonávanie určitých činností s cieľom upevniť žiaduce návyky a zručnosti.
• Hodnotenie a odmeňovanie: Poskytovanie spätnej väzby žiakom o ich správaní a výsledkoch. Odmeňovanie (pochvala, uznanie, vecné odmeny) motivuje žiakov k žiaducemu správaniu.
• Trestanie: Používa sa v prípadoch, keď žiak porušuje pravidlá a normy správania. Trest by mal byť primeraný previneniu a mal by mať výchovný charakter.
• Príklad: Učiteľ ide svojim správaním príkladom žiakom. Žiaci sa učia pozorovaním a napodobňovaním správania dospelých.
• Hra: Využíva sa najmä v mladšom školskom veku. Hra umožňuje žiakom rozvíjať sociálne zručnosti, učiť sa pravidlám a spolupracovať.
• Diskusia: Umožňuje žiakom vymieňať si názory, argumentovať a rozvíjať kritické myslenie.
• Projektové vyučovanie: Žiaci pracujú na komplexných projektoch, ktoré ich motivujú k aktívnemu učeniu a rozvoju zručností.

Prečítajte si tiež: Personálny lízing pre zamestnávateľov

tags: #personálny #a #sociálny #rozvoj #žiaka #definícia,