Sociálny štát: Prehľad, koncepty a historické míľniky

Sociálny štát je rozsiahly systém sociálnych politík zameraných na riešenie sociálnych rizík a ich negatívnych dôsledkov, ako je staroba, choroba alebo invalidita. Jeho cieľom je tiež eliminovať sociálne ťažkosti spojené s fungovaním trhového mechanizmu, ako je nezamestnanosť a chudoba. Medzi základné prvky sociálnej politiky patrí sociálna pomoc, podpora, dôchodkové a zdravotné poistenie, politika zamestnanosti, rodinná a bytová politika a systém vzdelávania.

Úvod do sociálneho štátu

Sociálny štát nie je len systémom sociálnych dávok a služieb, ale aj reguláciou trhového správania. Nezanedbateľnú úlohu zohráva priama regulácia a rôzne podporné štátne programy, ako napríklad budovanie infraštruktúry. Termíny "sociálny štát" a "sociálna politika" sa často používajú ako synonymá.

Rôzne definície a koncepty sociálneho štátu

V rôznych jazykoch existujú rôzne ekvivalenty pre sociálny štát. Anglický termín "welfare state" sa prvýkrát objavil počas druhej svetovej vojny, keď arcibiskup William Temple odlíšil sociálny štát od "warfare state" (vojnový štát) nacistického Nemecka. Neskôr sa ako protipól sociálnemu štátu vžil "minimálny štát" alebo "štát nočný strážnik", ktorý bol typický pre 19. storočie a obmedzoval sa na udržiavanie vnútorného poriadku. V nemčine sa používa termín "Sozialstaat" už od roku 1871, od sociálnych reforiem pruského kancelára Ota von Bismarcka. Vo švédštine sa sociálny štát nazýva "Folkhemmet" (domov pre všetkých ľudí).

Kto obhajuje sociálny štát?

Sociálny štát nemá teoretickú bázu v podobe jednej rigidnej ideológie. Jeho najväčšími obhajcami sú sociálnodemokratické ideové prúdy, ale podporujú ho aj egalitárni liberáli a kresťanskí konzervatívci. Okrem neoliberálov a libertariánov panuje v politickej aj ekonomickej teórii zhoda o jeho význame a nevyhnutnosti. Každý z týchto filozofických prúdov obhajuje sociálny štát z rôznych ideových pozícií.

Historický vývoj sociálneho štátu

Prvé výhonky toho, čo sa dnes nazýva sociálny štát, sa začali objavovať už v 11. storočí v Číne počas vlády dynastie Song. Ministerský predseda Wang Anshi v tom čase veril, že štát je zodpovedný za zabezpečenie slušných životných podmienok pre svojich obyvateľov. Jeho reformy sa nazývali "xin fa" alebo "nové zákony".

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Európske korene sociálneho štátu možno nájsť v kresťanskej charite, ktorej funkcie postupne preberal štát, a z náhodnej a lokálnej pomoci chudobným sa stal komplexný a univerzálny nástroj sociálnej pomoci. Tento proces prebiehal stovky rokov a svoju modernú podobu začal nadobúdať v 19. storočí.

Za prvý sociálny štát sa vo všeobecnosti považuje Nemecko za vlády kancelára Ota von Bismarcka, ktorý spustil svoje sociálne reformy už roku 1871. V rokoch 1883-1889, v reakcii na silnejúci tlak zo strany socialistického hnutia, zaviedla nemecká vláda široký systém sociálneho poistenia (nemocenské, úrazové, zdravotné a dôchodkové poistenie).

Historicky prvou funkciou sociálneho štátu sa vďaka nemeckému sociálnemu modelu stalo poistenie pracujúcich ľudí a ich rodín pred hrozbou straty príjmu (vyplývajúcej z nezamestnanosti, choroby či staroby). Neskôr na tento model nadviazalo západné Nemecko po druhej svetovej vojne. Pod politickou taktovkou konzervatívnych politikov Konrada Adenauera a Ludwiga Erharda sa spustil projekt tzv. sociálne trhového hospodárstva, ktoré je dodnes nemeckým ekvivalentom sociálneho štátu.

Sociálne reformy v Británii a ďalších krajinách

K sociálnemu štátu sa po Nemecku čoskoro priblížila aj Británia, ktorá prijala v rokoch 1906-1914 rôzne sociálne opatrenia, známe ako liberálne reformy. Motívom bol do veľkej miery príklad Nemecka ako mocenského konkurenta. Viaceré krajiny Britániu v sociálnych opatreniach predbehli. Nový Zéland predstavil svoj penzijný systém už roku 1898 a v roku 1908 sa medzi krajiny, ktoré zaviedli sociálne reformy, pridali Dánsko, Írsko a Rakúsko-Uhorsko (vrátane budúceho Česko-slovenska). Určitú sociálnu legislatívu v tomto období prijala aj Austrália.

Výnimka Spojených štátov amerických

Výnimkou ostali Spojené štáty americké, naďalej pevne stojace na doktríne laissez-faire. Táto doktrína bola v USA naštrbená až po veľkej hospodárskej krízy na začiatku tridsiatych rokov, keď bol roku 1935 prijatý zákon o sociálnej bezpečnosti (Social Security Act), stojaci na doktríne New Deal prezidenta Franklina Delana Roosevelta. Aj táto doktrína bola skôr iba politickou náplasťou, ktorá mala zabrániť prijatiu radikálnejších opatrení (známy bol v tom období predovšetkým radikálnejší Townsendov plán). Neskôr ako v USA boli spomedzi vyspelých priemyselných štátov prijaté sociálne reformy už iba v Nórsku, Japonsku a Švajčiarsku.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Krátka história amerického sociálneho štátu

Roku 1939 bol v USA prijatý dodatok k Social Security Act, ktorý rozširoval prijaté sociálne opatrenia. Ďalej už USA v zavádzaní inštitúcií sociálneho štátu do konca druhej svetovej vojny nezašli. Roku 1946 však bol prijatý keynesiánsky záväzok plnej zamestnanosti (The Full Employment Act) a v päťdesiatych rokoch sa zaviedol aj určitý výhonok systému verejného zdravotníctva prostredníctvom programov Medicaid a Medicare.

Sociálna agenda bola relatívne silná ešte v šesťdesiatych rokoch v rámci programu prezidenta Lyndona Johnsona „Vojna proti chudobe“, no išlo skôr o verbálne cvičenia než o praktickú sociálnu politiku. V danom čase bola v USA evidentná snaha zaviesť negatívnu daň z príjmu ako nástroj sociálnej podpory (t.j. dorovnávanie platu slabšie zarábajúcich do určenej výšky). Tento experiment sa však nepodarilo zrealizovať.

S nástupom prezidenta Ronalda Reagana v osemdesiatych rokov sa k moci dostala Nová pravica, ktorá odstránila aj to málo, čo tvorilo americký sociálny štát. Spojené štáty dodnes v rámci OECD figurujú na posledných priečkach štatistických rebríčkov, ktoré mapujú veľkosť sociálnych výdajov v pomere k HDP. Spolu s nimi sa na posledných miestach tradične umiestňuje Južná Kórea, Mexiko, Japonsko či Austrália. V nedávnej dobe k nim pribudlo Írsko a Slovensko. Naopak, tradične najštedrejšími sociálnymi štátmi sú Dánsko, Švédsko, Francúzsko, Belgicko a Nemecko. Medzi štedré sociálne štáty zároveň patrí drvivá väčšina starých členských štátov Európskej únie.

Sociálne výdaje a HDP

Pre mnohé štáty OECD platí, že čím väčší je hrubý domáci produkt, tým väčší je aj pomer sociálnych výdajov. Existujú však dve skupiny výnimiek. Na jednej strane sú to štáty, ktorých HDP nie je vysoké, no sociálne výdaje relatívne áno (Grécko, Poľsko, Portugalsko, Maďarsko, Česká republika). Na druhej strane sú to krajiny, ktoré naopak dosahujú vysoké HDP, no sociálne výdaje sú veľmi nízke (USA, Írsko, Južná Kórea, Kanada, Japonsko).

Špecifickým prípadom sociálneho štátu je Japonsko, ktoré síce nevykazuje vysoké hodnoty sociálnych výdajov, no dôvodom je skôr tradičné chápanie súkromnej firmy ako komunity, ktorá plní extenzívne sociálne funkcie namiesto štátu (tzv. kigyoizmus). Japonský sociálny systém, postavený na zodpovednosti firiem, sa postupne mení na anglosaský liberálny systém.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Sociálny štát v krajinách mimo OECD

Ak sa pozrieme aj na krajiny mimo OECD, zistíme, že situácia je dramaticky odlišná, hoci v zásade potvrdzujúca prepojenie národného bohatstva a sociálnej politiky štátu. Zatiaľ čo sociálne výdaje v pomere k HDP sa vo vyspelých krajinách OECD pohybujú od zhruba 15% do 35%, zvyšok sveta sa pohybuje pod úrovňou 9% HDP. V krajinách ako Indonézia či Nigéria pritom nedosahuje ani 3%, nehovoriac o ešte chudobnejších štátoch.

Aj niektoré krajiny Tretieho sveta sa odhodlali k sociálnym reformám a k prijatiu inštitúcií sociálneho štátu. V Latinskej Amerike bol prevládajúci rudimentárny konzervatívny model (stojaci na sociálnom poistení) nahradený liberálnym modelom (stojacom na skromnej záchrannej sieti), no v poslednom čase sa v tomto regióne opäť schyľuje k prijatiu sociálne štedrejších modelov. Striktne liberálny model v tomto regióne reprezentujú krajiny ako Kolumbia či Peru, tradične sociálnejší model reprezentuje napríklad Uruguaj či Kostarika. V poslednom čase možno cítiť určité posuny k ľavicovejším riešeniam aj vo Venezuele či Bolívii.

Krajiny bývalého tzv. druhého sveta sú zatiaľ v štádiu, keď sa rozhodujú medzi liberálnym a konzervatívnym modelom. K liberálnemu sociálnemu štátu sa blíži Rusko, určitý mix liberálneho a konzervatívneho štátu cítiť v Číne a diskusia o spomínaných dvoch modeloch je citeľná aj v krajinách východnej Európy.

V priebehu dvadsiateho storočia sa medzi vynárajúce sociálne štáty pridali aj mnohé arabské krajiny (Saudská Arábia, Kuvajt, Katar, Bahrajn, Omán a SAE), ktoré mohli čerpať zdroje na sociálnu oblasť najmä z vývozu ropy. Tieto krajiny vďaka týmto zdrojom často fungujú ako tzv. daňové oázy. To znamená, že sa v nich neplatia dane.

Financovanie sociálneho štátu

Väčšina sociálnych štátov nachádza zdroje pre svoje sociálne programy práve prostredníctvom daní. Nástrojom je predovšetkým progresívne zdaňovanie (t.j. tí, ktorí viac zarábajú, platia väčšie percentá dane z príjmu), ktoré je prítomné vo všetkých krajinách OECD a ktoré najlepšie zabezpečuje redistribúciu zdrojov medzi obyvateľstvom.

Malou výnimkou je v tomto smere Slovensko, ktoré v duchu neoliberálnej ideológie prijalo za Dzurindovej vlády koncept tzv. rovnej dane. Inak sa sadzby daní pohybujú v najextenzívnejších sociálnych štátoch od 0% dane z príjmu pre najnižšie príjmové skupiny do takmer 60% dane z príjmu pre najvyššie príjmové skupiny (Dánsko, Nórsko, Francúzsko, atď.). V liberálnych sociálnych štátoch nachádzame rozpätie progresivity od 0% do 37% (USA, Japonsko, Mexiko). Progresívne dane sú teda vo všetkých vyspelých krajinách tým najbežnejším spôsobom, ako si sociálny štát zabezpečuje svoje zdroje.

Klasický argument neoliberálov, že progresívne zdaňovanie je demotivujúce a nespravodlivé hlavne pre príjmové skupiny, nachádzajúce sa na rozhraní progresívnych pásiem, je zavádzajúci, pretože progresívne zdaňovanie nikde nefunguje na báze tzv. stupňovitej progresivity (t.j. celý príjem zdanený podľa pásma, v ktorom sa daňovník nachádza), ale na báze tzv. kĺzavej progresivity (t.j. len tá časť príjmu, ktorá presahuje hranicu pásma, je zdaňovaná vyššie). Progresívnu daň teda nemožno odmietať z demagogických dôvodov.

Modely sociálneho štátu

V teórii sa zvykne pracovať so štyrmi základnými modelmi sociálneho štátu. Toto rozdelenie pochádza od dánskeho sociológa Gösta Espinga Andersena, ktorý hovorí o:

• Liberálnom (reziduálnom) sociálnom štáte (Británia, USA, Írsko)
• Konzervatívnom (korporatívnom) sociálnom štáte (Nemecko, Francúzsko, Rakúsko)
• Sociálnodemokratickom (univerzalistickom) sociálnom štáte (Švédsko, Dánsko, Nórsko)
• Rudimentárnom (južanskom) sociálnom štáte (Taliansko, Španielsko, Grécko)

Zatiaľ čo liberálny sociálny štát je definovaný iba záchrannou sociálnou sieťou, zvyšné tri modely sú extenzívnejšie. V konzervatívnom je dominantný poistný systém, a teda zásluhový princíp (menej redistribúcie). V sociálnodemokratickom modeli je silnejší dôraz na solidaritu (redistribúciu), a teda väčšie využitie progresívneho zdaňovania a princípu potrieb.

Významné osobnosti sociálneho štátu

• Oto von Bismarck (1815 - 1898): Nemecký konzervatívny politik pôsobiaci v 19. storočí, považovaný za zakladateľa Nemecka. Napriek svojim konzervatívno-pravicovým postojom pristúpil k sociálnym reformám, ktoré stáli pri zrode sociálneho štátu. Bismarckov sociálny systém stál na princípe zásluh, a teda na poistnom systéme.
• William Beveridge (1879-1963): Britský ekonóm a sociálny reformátor, ktorý vypracoval správu, ktorá sa stala základom budovania povojnového sociálneho štátu. Beveridgovský sociálny systém stál na princípe potrieb, a teda na univerzálnych dávkach pre sociálne najslabších.
• John Maynard Keynes (1883-1946): Britský ekonóm, zakladateľ modernej makroekonomiky. Ospravedlňoval deficitné výdaje štátu, ktoré by mali byť nástrojom na stimuláciu zamestnanosti a usmerňovanie dopytu. Propagoval aktívne zásahy vlády do hospodárstva, ktorými sa má v obdobiac

Sociálny štát v Spojenom kráľovstve: Príklad z histórie

Častokrát sa vo verejnej diskusii stretávame s názorom, že ak by neexistoval sociálny štát, určité služby ako dôchodkové zabezpečenie, vzdelávanie, zdravotná starostlivosť či sociálne služby by neboli poskytované, respektíve by boli poskytované nedostatočne a len vybranej skupine ľudí. Súčasťou toho je rozšírená predstava, že pred existenciou sociálneho štátu takéto sociálne služby neexistovali. U značnej časti politikov, intelektuálov a verejnosti panuje zároveň presvedčenie, že sociálny štát je dôvodom a kvalitatívnym garantom poskytovania týchto statkov.

Konfrontovať tieto predstavy môžeme napríklad realitou o tom, akým spôsobom a či vôbec boli sociálne služby, vzdelanie a zdravotníctvo poskytované pred zavedením sociálneho štátu a aká je súčasná kvalita a dôsledky jeho zavedenia v jednotlivých oblastiach v Spojenom kráľovstve. Ide o krajinu s bohatými dejinami a históriou a zároveň krajinu, ktorá bola významnou ekonomickou a politickou svetovou veľmocou v 18. a 19. storočí, kedy bolo príkladom minimálneho štátu s veľkým dôrazom na nízke daňové zaťaženie a voľný trh. Rovnako je však považované aj za krajinu, v ktorej došlo, hlavne po druhej svetovej vojne, k expanzii sociálneho štátu do množstva oblastí každodenného života ľudí.

Sociálne zabezpečenie pred sociálnym štátom: Viktoriánske Anglicko

Akým spôsobom bolo v období Viktoriánskeho Anglicka a Spojeného kráľovstva, dávno pred vznikom sociálneho štátu, poskytované sociálne zabezpečenie? V Anglicku platili od roku 1601 tzv. Poor Laws - zákony riešiace sociálne zabezpečenie v období kráľovnej Alžbety. Ako základ sociálneho zabezpečenia slúžili až do roku 1832, kedy Edwin Chadwick (vedúci kráľovskej komisie zaoberajúcej aspektami Poor Laws) predniesol správu, popisujúcu sociálne dôsledky daného zákona. V jeho správe sa nachádza, že systém štátnych sociálnych benefitov, mimo iného, poškodzuje charakter prijímateľov sociálnej pomoci, vytvára závislosť na pomoci a odrádza od úspor a sporenia. Navrhol aby sa zrušilo vyplácanie takmer všetkých sociálnych dávok. Týmto dal základy pre vznik Viktoriánskeho Anglicka. Nasledovalo obdobie, ktoré je doteraz známe svojim ukážkových prístupom k cnostiam, práci a povinnosti. Z ekonomického pohľadu Anglicko v tomto období prosperovalo.

Zdravotníctvo a školstvo pred sociálnym štátom

V spoločnosti sa veľká časť pozornosti upriamovala a aj upriamuje k sektorom zdravotníctva a školstva. Tie bývajú úzko späté so sociálnym štátom a mnohí si nevedia predstaviť ich existenciu bez štátneho vplyvu a regulovania. Zdravotníctvo a školstvo významne zasahujú do konkrétneho života každého jednotlivca a týkajú sa budúcnosti smerovania spoločnosti.

Zdravotnícke služby pred zavedením sociálneho štátu

Akým spôsobom boli poskytované zdravotnícke služby pred zavedením sociálneho štátu? Až do začiatku 18. storočia boli na území Londýna iba dve nemocnice. Od roku 1720 do roku 1750 len v Londýne pribudlo ďalších päť, ostatné vznikali v iných častiach Anglicka. Z 550 nemocníc v roku 1906 bolo viac ako 400 založených pred rokom 1850. Tieto nemocnice boli zakladané váženými a bohatými rodinami, hercami, úspešnými podnikateľmi, či umelcami. Popri charitatívnych nemocniciach vznikali aj nemocnice pod zodpovednosťou lokálnej samosprávy.

V roku 1936 charitatívne nemocnice ošetrovali 60 % pacientov vyžadujúcich akútnu zdravotnú starostlivosť. Táto veľká rôznorodosť inštitúcií vytvárala vysoko konkurenčné prostredie, ktoré slúžilo pacientom. Pacienti boli vyzývaní k platbe za zdravotnú starostlivosť, ak to bolo v ich možnostiach. Platby boli rôznorodého charakteru. Niektorí platili v hotovosti, iní sa poistili či už v komerčnej zdravotnej poisťovni, alebo vo svojom svojpomocnom spolku. Ďalší platili pravidelnú čiastku či už priamo svojej nemocnici, prípadne svojmu ošetrujúcemu lekárovi. Všeobecní lekári prispôsobovali výšku poplatku možnostiam pacienta. Nemocnice taktiež poskytovali svoje služby chudobnejším občanom bez poplatku.

Školstvo pred zavedením sociálneho štátu

Ako bolo na tom školstvo pred zavedením sociálneho štátu? Pri absencii centralizovaného systému boli mnohé školy v Spojenom kráľovstve zakladané náboženskými a charitatívnymi inštitúciami. Štvrtina detí z pracujúcej triedy navštevovala súkromné školy a deti sa učili hlavne predmety, ktoré ich rodičia považovali za dôležité. Za 40 rokov medzi rokmi 1818 a 1858 sa podiel populácie, ktorý chodil do škôl takmer zdvojnásobil. Vzdelávanie zažívalo obrovský rozkvet a to v období, kedy štátne školy ešte neexistovali. V roku 1861 bolo 95,5% detí v školách. Napríklad medzi námorníkmi bola v tomto roku gramotnosť na úrovni 80 %. Avšak u novo regrutovaných chlapcov bola už 99 %.

Keď preto v roku 1870 W. E. Forster ohlásil zmenu v britskom vzdelávaní, robil tak s veľkým ohľadom na to, aby nezničil už fungujúci systém. Trval na tom, aby vzdelávací systém nebol finančne hradený z centrálnej úrovne. Idea bola, aby sa na hradení výdavkov spojených so vzdelávaním tretinou podieľali rodičia, tretinou verejné dane a tretinou lokálne fondy (napríklad charita). V roku 1880 sa pre deti od 5 do 10 rokov zaviedla povinná školská dochádzka.

Sociálny štát v Británii dnes: Zdravotníctvo a vzdelávanie

V dnešnej dobe poskytuje väčšinu sociálnych benefitov štát a sociálne a zdravotné poistenie je povinné zo zákona. Zákonná povinnosť patrí medzi dôležité metódy moderného sociálneho štátu, čo má za dôsledok aj zmenu v ľudskej psychológii a motivácii.

Britské zdravotníctvo dnes

Je sociálny štát kvalitatívnym garantom poskytovania služieb v zdravotníctve? Centralizovaná národná zdravotná služba (NHS), ktorá začala vznikať v roku 1943, je významným bodom záujmu zo strany novej vlády Borisa Johnsona. Hlavný argument pre zavedenie NHS bol, že centrálne plánovaný systém musí byť efektívnejší.

Ak sa však pozrieme na vybavenosť nemocníc modernými prístrojmi, tak podľa dát OECD o počte MRI (magnetická rezonancia) a CT skenerov vykazovalo Spojené kráľovstvo v roku 2014 jedny z najnižších počtov v oboch kategóriách. NHS s počtom 7,23 MRI jednotiek na milión obyvateľov sa nachádzala hlboko pod priemerom krajín OECD. V kategórií CT skenerov vykazovala 9,5 CT skenerov na milión obyvateľov. V celkovom počte nemocničných lôžok sa podľa údajov OECD Spojené kráľovstvo tiež nachádza v spodných priečkach medzinárodných porovnaní. V roku 2017 malo 2,54 lôžka na 1000 obyvateľov, oproti prvému Japonsku s 13,05 alebo Nemecku s 8 posteľami na 1000 obyvateľov.

V nemocniciach NHS je navyše podľa Dr. Barryho Cooksona z Public Health Laboratory Service zvýšená pravdepodobnosť rizika získania infekcie, ako dôsledok nedostatočného počtu zdravotníckeho personálu a prílišnej vyťaženosti v kombinácii s nedostatočnou hygienou. Takáto infekcia, ktorá je v priamej zodpovednosti prevádzkovateľa nemocnice, môže byť pre oslabených pacientov fatálna. Národný Inštitút pre zdravie a starostlivosť odhaduje počet ľudí, ktorí sa ročne infikuje v NHS na 300 000 pacientov ročne.

Ďalším uhlom pohľadu na zdravotný systém danej krajiny by mohla byť miera prežitia po diagnóze onkologického ochorenia. Inštitút národnej štatistiky zverejnil čísla ohľadom úmrtí, ktoré by sa dali znížiť pri včasnej a efektívnej lekárskej intervencii. Tieto úmrtia boli definované novou medzinárodnou definíciou, ktorá obsahovala dve podkategórie úmrtí. Tie, ktorým by sa dalo predísť včasnou intervenciou a úmrtia na choroby, ktoré sú liečiteľné. V roku 2018 by sa dalo v Spojenom kráľovstve v 22 % prípadoch úmrtiu vyhnúť. Znamenalo to 138 293 úmrtí, pričom 64 % z nich sa dalo predísť a 36 % z nich bolo liečiteľných.

Zavedením sociálneho štátu do praxe sa v zdravotníctve zničil už existujúci systém. Hlavným dôvodom pre jeho zavedenie bola námietka, že dovtedajšie zdravotníctvo síce funguje, avšak nie je centrálne riadené, nikto ho neplánuje a tým pádom to vlastne vôbec nie je systém. Zaujímavé je, že pri jeho obhajobe sa ako dôvody vôbec nespomínajú čakacie listiny na operácie, nízka kvalita medicínskych zákrokov, nedostatočné vybavenie nemocníc, či chýbajúca hygiena. Verilo sa, že centrálne plánované služby budú efektívnejšie. Súčasný centralizovaný NHS vytvoril prostredie pre vznik problémov, ktoré v takejto miere u decentralizovaného systému neboli. Spojené kráľovstvo už nie je lídrom svetového medicínskeho výskumu, nemá k dispozícii najmodernejšie prístroje a dokonca zápasí s nedostatočnou hygienou vo svojich nemocniciach.

#

tags: #socialny #stat #po #anglicky