Sociálny vplyv aktivity: Definícia a význam

Na zdravý vývin každého mladého človeka pôsobia rôzne aspekty sociálneho prostredia. Od nich závisí, do akej miery sa človek stane spoločensky užitočným a plne rozvinutým indivíduom. Každý je jedinečnou osobnosťou, pričom nemalým vplyvom sa pri jej vytváraní spolupodieľajú primárne aj sekundárne socializačné faktory. Neodmysliteľnou súčasťou každého jednotlivca je už nielen rodinné prostredie, kde prebieha primárna socializácia, ale aj škola, jej prostredie a aspekty, ako i voľnočasové aktivity mladého človeka ako súčasť sekundárnej socializácie. Jednotlivé aspekty, či už rodinného prostredia, školského prostredia alebo faktory voľného času formujú spoločne osobnosť a ovplyvňujú smerovanie vývinu mladého človeka. V tomto článku sa pozrieme na to, ako rôzne aktivity a prostredia ovplyvňujú sociálny vývoj človeka, od rodiny a školy až po hry a voľnočasové aktivity.

Vplyv prostredia na vývoj človeka

Vplyv prostredia na vývoj človeka je známy už odpradávna. Prvé úvahy o vplyve prostredia na duševný vývoj človeka rozvíjali prírodovedci, ktorí zdôrazňovali úlohu životných podmienok pri utváraní psychofyzickej stavby človeka. Psychológovia na prelome 19. a 20. storočia mali sklon hľadať podmienenosť duševného vývoja najmä vo vplyvoch dedičnosti a vrodených chybách. Vplyvy z prostredia mali utvárať len priaznivé alebo nepriaznivé podmienky na prejavenie sa vlôh, prípadne ich mohli v istej miere korigovať. Jednotlivec v priebehu ontogenézy prechádza jednotlivými štádiami historického vývoja človeka. Základnou úlohou výchovy je utvárať najpriaznivejšie podmienky pre prirodzený vývin jednotlivca. Tomuto cieľu by mala byť podriadená vedomá výchovná činnosť, a zároveň aj vplyvy prostredia. Človek svojou činnosťou môže uskutočňovať zmeny v prostredí, pretvárať a meniť ho. Takéto prostredie ďalej pôsobí na jeho osobnosť, ovplyvňuje spôsob života človeka, jeho konanie a myslenie. Prostredie nie je súhrn statických prvkov. Môže sa meniť, pričom človek môže určovať rozsah a smer týchto zmien.

Rodina ako primárny socializačný faktor

Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičov a detí. Je produktom historického vývoja spoločnosti, ktorá prešla niekoľkými formami vývoja, počnúc od formy pokrvného príbuzenstva, cez párové, polygamné formy, až po monogamný typ (matriarchát, patriarchát). Rodina patrí medzi inštitúcie, ktoré pôsobia primárne výchovne. Je dôležitým článkom medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Základ moderného teoretického chápania rodiny nachádzame u E.

Rodina plní niekoľko kľúčových funkcií:

• Biologickú funkciu: Reprodukcia, rozmnožovanie, prinášanie nového potomstva.
• Výchovnú funkciu: Zabezpečovanie všestranného, duševného telesného rozvoja detí, ich harmonického fyzického, intelektuálneho, citového a morálneho vývinu obohacovanie rodičovskou láskou.
• Emocionálnu funkciu: Poskytovanie potrebného citového zázemia, pocitu spokojnosti a šťastia.
• Ekonomickú funkciu: Zabezpečovanie materiálnych potrieb jej členov.
• Ochrannú funkciu: Rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, rodina je oporou človeka v rozličných životných situáciách.

Rodina má v dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a naplňuje vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne. V prvom období je to za normálnych podmienok matka, ktorá dieťa nielen ošetruje, ale dáva mu i prvé intenzívne emočné podnety, keď ho chová, láska, smeje sa na neho a hovorí k nemu. Úloha otca ako istého vzoru správania i ako zdroja istoty a autority stúpa v neskoršom veku. Celková atmosféra rodiny, ktorá silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa, je zrejme závislá na ustavičnom tesnom súžití všetkých týchto členov. Ak teda chýba v rodine niektorý základný člen, dochádza ľahko k ohrozeniu dieťaťa depriváciou.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Každá rodina je špecifická a neopakovateľná sociálna skupina a platia v nej vlastné „nepísané zákony“ a normy správania. Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín. Podľa jednej štúdie je zrejmé, že u osôb s delikventným, antisociálnym alebo psychopatickým správaním je viditeľný vysoký výskyt úmrtí rodičov alebo časté separácie dieťaťa od rodičov, z akýchkoľvek príčin. Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale taktiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb - ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet. Väčšinou sa však podarí vlastnú matku prijateľne nahradiť. Mnohé nevlastné matky, resp. adoptívne matky sú často ideálnymi pestúnkami. V takýchto prípadoch neexistujú teda podmienky pre depriváciu. Len sa zdá, že tu ľahšie a častejšie než v prirodzenej rodine vznikajú rôzne konflikty, pretože vzájomné vzťahy tu sú zložitejšie a napätejšie.

Oveľa častejšia je neprítomnosť otca. Týka sa to mnohých detí žijúcich so svojimi nevydanými alebo z iných dôvodov osamelými matkami. V týchto prípadoch samozrejme záleží na osobnosti matky oveľa viac než za normálnych okolností. A keďže práve v prípade osamelých matiek je dosť dôvodov predpokladať vyšší výskyt menej vyrovnaných osobností, je potrebné predpokladať aj zvýšené nebezpečenstvo z hromadenia sa nepriaznivých činiteľov. V modernej spoločnosti sa otcovia oveľa viac než predtým podieľajú už na starostlivosti a výchove kojencov (plienky, kúpanie, prechádzky…) a v rodinách dochádza ku spolupráci medzi mužom a ženou, akú minulé generácie nepoznali. Na pozadí tohto sociálneho vývoja prejaví sa teda neprítomnosť otca v rodine oveľa ťaživejšou ako v minulosti, kedy akékoľvek práce s dieťaťom boli výhradne „ženskou záležitosťou“. Dieťaťu vyrastajúcemu bez otca teda chýba dôležitý vzor mužskosti, ktorý je zvlášť pre starších chlapcov dôležitý k regulácii ich správania. Trpia však spravidla aj nedostatkom autority a poriadku, ktoré otec za normálnych okolností stelesňuje. Dieťa, ktorému chýba hlavne otcovská autorita, býva často nesociálne a agresívne voči dospelým i deťom. Matka musí sama niesť celú hospodársku a výchovnú starostlivosť o rodinu, je spravidla tak zamestnaná, že jej pre dieťa nezostáva veľa času a že ochabuje aj jej záujem o neho. Dieťa potom býva odkázané prevažnú časť dňa na seba, a ak nie je o neho postarané inak, ľahko sa začína túlať, má viac príležitostí k priestupkom. Pre zdravý vývoj dieťaťa je optimálne, keď má oboch rodičov. Toto je dôležité aj z hľadiska pôsobenia rodiča ako vzoru. Primárnosť rodiny tkvie v tom, že citovou väzbou, mocnými vzťahmi a dlhotrvajúcim vplyvom vrýva do dieťaťa základné citové a správacie modely, ktoré si odnáša dieťa do života ako dispozície, sklony.

V poslednej dobe upútal značnú pozornosť relatívne vysoký výskyt nežiadúceho štýlu života mladistvých mužov a žien, ktorí v dobe pubertálneho dospievania vyrastali v rodine bez prítomnosti otcov:

• mladiství muži bývajú poznamenaní zvýšenou útočnosťou v konfliktných situáciách, násilníckou kriminalitou, skorším nástupom sexuálnych záujmov, útočnejšou sexualitou, zníženou otcovskou zodpovednosťou;
• taktiež mladistvé ženy prejavujú skorší sexuálny záujem, vo svojej sexualite sú výbojnejšie, ale podceňujú hlbšie a trvalejšie väzby, dokonca ani svoje materstvo neviažu na nutnú prítomnosť (biologických) otcov.

K normálnej štruktúre rodiny patria aj súrodenci. Ich vplyv na vývoj dieťaťa nie je síce taký prenikavý ako vplyv rodičov, ale možnosť spoločnej hry, zdieľanie hračiek, dobrôt, pozornosti rodičov, riešenie drobných každodenných sporov i vzájomná súťaživosť či žiarlivosť - to všetko a mnohé ďalšie okolnosti zdravo podnecujú vývoj dieťaťa a uľahčujú mu vstup do spoločnosti. Ale i tu je možnosť náhrady v kamarátoch, ak je pochopenie rodičov pre túto základnú potrebu dostačujúci. Úloha súrodencov značne stúpa, ak dôjde ku strate matky alebo otca. Starší súrodenec totiž predstavuje pre mladšieho istú sociálnu oporu a preberá niekedy priamo rodičovskú funkciu. Avšak i tam, kde chýbajú obaja rodičia, znamenajú súrodenci jeden pre druhého kus životnej istoty: dieťa nemá nikoho, „komu by patrilo“, ale má niekoho „ku komu patrí“.

Situácia detí je rozdielna v rôznych typoch rodín, v ktorých sa vyvíja.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

• Deti narodené mimo manželstva - bývajú často nedonosené, mŕtvo narodené, mávajú vyššiu úmrtnosť i chorobnosť, horší školský prospech a viac ťažkostí v sociálnom prispôsobení sa. V minulosti mnoho slobodných matiek pod tlakom nepriaznivých hospodárskych a spoločenských okolností opúšťalo svoje deti hneď po narodení, dnes k tomu dochádza len zriedka. Dostáva sa však do popredia nebezpečenstvo postupnej straty záujmu o dieťa. Materstvo bez manžela prináša mladej žene mnoho obmedzení a ťažkostí, a ak to nedokáže spoľahlivo zvládnuť, odvracia sa postupne od dieťaťa, ktoré je pre ňu v tejto situácii hlavnou príťažou.
• Deti polosiroty - náhle úmrtie matky alebo otca spôsobí v dieťati najprv pocit afektívneho hladu, smútku, trpkého pocitu krivdy a okradnutia i stratu istoty plynúcu s nedostatku opory a výchovného vedenia. Pôsobí však spravidla i konfliktne: oživuje a posiluje pocity nepriateľstva, a tým aj pocit viny voči zomretému rodičovi, vzbudzuje ťažké úzkosti nie len z neistoty nového postavenia vo svete, ale i z nezmyselnosti krutej smrti, ktorú dieťa nedokáže rozumovo pochopiť.
• Dieťa v rodine rozpadnutej rozvodom rodičov - je v situácii trochu odlišnej. K rozvodu obyčajne nedochádza naraz, ale vnútorná jednotka a vzťahy členov sú spravidla narušené už skôr. Často má dieťa k rodičovi, od ktorého sa odlučuje len slabý vzťah, ale niekedy však môže byť tento vzťah veľmi tesný a dieťa potom znáša odlúčenie skoro tak obtiažne ako je tomu pri úmrtí. Vnútorné vzťahy v rodine navonok rozpadnutej môžu byť veľmi blízke. V mnohých rozvedených rodinách vyrastajú deti duševne zdravé a spoločensky dobre adaptované. No v priemere sú deti z rozvedených manželstiev predsa len horšie adaptované. Postrádajú mravnú a citovú istotu, upadajú preto do nedôvery a strachu z okolia, stávajú sa samotárskymi a uchyľujú sa často k snívaniu, takže sú pri vyučovaní „duchom neprítomné“.

Proti neúplnej rodine stojí na opačnom póle problém rodiny veľmi početnej. Dieťaťu sa v takejto rodine môže najčastejšie dostať len malého dielu tej pozornosti a starostlivosti, ktoré potrebuje k svojmu normálnemu vývoju. V prvej etape detstva postráda takéto dieťa niekedy materskú starostlivosť, neskôr sa deprivácia prejavuje skôr v oblasti otcovského vplyvu a v nedostatku vedenia a disciplíny. Dôsledkom sú spravidla poruchy sociálneho správania v rôznych sférach - túlanie sa, záškoláctvo, asociálne správanie ap. Stav takýchto rodín býval a v mnohých krajinách doposiaľ je komplikovaný hospodárskou biedou, bytovou tiesňou, zlými hygienickými pomermi a často aj nízkym kultúrnym štandardom. Pri fyzickom zanedbávaní dieťaťa dochádza často k tomu, že sa nemôže ani psychicky primerane rozvíjať. Mnohé štúdie naznačujú, že ak je dieťa z takéhoto rodinného prostredia dané do lepších podmienok ústavu, jeho stav sa vo výraznej miere zlepšuje. Dokonca aj mentálne zaostalé osoby z veľmi zlých rodinných pomerov vykazujú rýchly pokrok v intelektuálnom vývoji. Taktiež množstvo štúdií dokazuje stále zhoršovanie psychického stavu poklesom IQ u detí žijúcich trvalo v zlých socio-ekonomických podmienkach. V štúdii H. Hetzerovej bolo zistené, že u školákov zo zlých rodinných pomerov dochádza k opozdeniu o 1 až 2 roky oproti deťom z dobrých rodín.

Škola ako sekundárny socializačný faktor

Školskú klímu, ktorú chápeme ako špecifický prejav školského života, ovplyvňujú faktory školského prostredia. Sú to zložky a činitele prostredia, ktoré podľa ich povahy môžeme deliť na živé a neživé, hmotné a nehmotné, prírodné a kultúrne, vecné a činnostné ( napr. veľkosť školy, vybavenosť školy, štruktúra žiakov, vek a počet žiakov, vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi, žiakmi navzájom sociálne a organizačné zaťaženie…) Z hľadiska významu a podielu na socializačnom procese patrí škola k najvýznamnejším socializačným činiteľom. Uskutočňuje sa v nej „sekundárna socializácia“, ktorá nadväzuje na „primárnu socializáciu“ v rodine nasledujúcim spôsobom:

• stabilizuje získané schopnosti a postoje získané počas primárnej socializácie,
• diferencuje získané schopnosti a postoje tým, že zásobu vedomostí primárnej socializácie doplňuje „špeciálnymi vedomosťami“,
• sekundárna socializácia môže aj zmeniť „subjektívnu“ skutočnosť jednotlivca získanú počas primárnej socializácie. Niekedy je procesom „premeny“ jednotlivca a skokom do iného sveta.

Obdobie školského detstva zahrňuje časový úsek od 6. až 7. do 10. až 11. roku života dieťaťa. Začína vstupom do školy a končí začiatkom puberty. Výskumy ukazujú, že pre vstup dieťaťa do školy je najvhodnejší vek šesť a pol roku. Vstupom do školy sa zásadne mení celkový spôsob života dieťaťa. Hrová činnosť ustupuje do pozadia, hlavnou činnosťou sa stáva učenie. Žiak sa musí prispôsobiť požiadavkám školy. V tomto štádiu postupne nastávajú zmeny v osobnosti, obzvlášť v rozvoji poznávacích procesov, rozvoji citov a vôle. Taktiež sa rozvíja myslenie, najmä pojmové myslenie. Žiak je ešte nesamostatný, submisívny a ovplyvniteľný. Významné zmeny nastávajú aj v socializácii žiaka, v rozvoji jeho sociálnych citov a vzťahu k okolitému prostrediu. Veľký význam má správny vzor. Učiteľ je nová autorita, preto predovšetkým na ňom spočíva zodpovednosť, aby usmernil zložité a protichodné chovanie žiakov. Osobnosť žiaka je tesne spätá s jeho školskou úspešnosťou. Žiak je v tomto období zameraný na okolitý svet, málo sa zaoberá sám sebou, je nekritický voči sebe, v jednaní je nerozvážny a jedná impulzívne.

U dieťaťa na začiatku školskej dochádzky môžu nastať problémy adaptácie na školské podmienky. Vstup do školy je významný medzník v živote dieťaťa. Začiatok školskej dochádzky býva ukazovateľom toho, ako je dieťa pripravené na školu a či je pre vstup do školy zrelé. Učiteľ sa stal autoritou, ktorá stanovuje a vysvetľuje dieťaťu jeho novú životnú funkciu, povinnosti a práva. Reakcie detí na školu sú rôzne. Množstvo povinností, požiadaviek a nárokov na začiatku školskej dochádzky dočasne vykoľají v rôznej miere mnoho prváčikov. Do školy však prichádzajú deti s rôznymi defektmi. Najčastejšie sú to deti s mentálnou retardáciou, výraznou telesnou slabosťou, alebo postihnuté rôznymi chorobami, ktoré dieťaťu bráni v normálnom vývoji. Najviac problémových detí pochádza z rozvrátených rodín.

Medzi deťmi sú veľmi dôležité rozdiely v:

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

• telesnej stránke,
• intelektuálnej stránke,
• sociálnej a morálnej stránke,
• úrovni pracovnej motivácie.

Medzi deťmi sú veľmi dôležité rozdiely v pohlaví. Dievčatá celkove dozrievajú pre školu skôr, v súvislosti s tým sa škole ľahšie prispôsobujú. V prvých ročníkoch zvyčajne vyučuje učiteľka; ak má dieťa dobrý vzťah k matke, prenáša sa tento vzťah i na učiteľku. Pri adaptácii dieťaťa na školské podmienky hrá mimoriadnu úlohu učiteľ. Pôsobenie učiteľa môže na jednej strane zaručovať úspešnosť a efektívnosť procesu adaptácie dieťaťa, ale na druhej strane môže učiteľ demotivovať pozitívny vzťah dieť…

Hry a ich vplyv na výchovu detí

Hry sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej kultúry už tisíce rokov. Od jednoduchých stolných hier až po komplexné videohry, hry sa neustále vyvíjali a prispôsobovali potrebám a technológiám svojej doby. Prvé dôkazy o hrách pochádzajú z Mezopotámie, kde sa našli hracie dosky a kocky datované do obdobia okolo 3000 pred naším letopočtom. V starovekom Grécku a Ríme boli populárne hry ako šach a rôzne formy kockových hier. Tieto hry často slúžili ako tréning stratégie a taktiky, čo bolo dôležité pre vojenské účely. S príchodom priemyselnej revolúcie a nárastom voľného času sa hry stali dostupnejšími pre širšiu verejnosť. Stolné hry ako Monopoly a Scrabble, ktoré boli vytvorené v prvej polovici 20. storočia, si získali obrovskú popularitu.

Významný zlom nastal v 70. rokoch 20. storočia s príchodom prvých videohier. Hry ako Pong a Space Invaders otvorili dvere do nového sveta digitálnej zábavy. Nasledovali konzoly ako Atari, Nintendo a Sega, ktoré priniesli hry do obývačiek po celom svete. V 90. rokoch a na začiatku 21. storočia sa internet stal novým médiom pre hry. Online hry a multiplayerové hry umožnili hráčom hrať spolu z celého sveta. Dnes sú videohry neoddeliteľnou súčasťou kultúry a priemyslu, s miliónmi hráčov po celom svete.

Hry vždy hrali dôležitú úlohu v rôznych kultúrach, nielen ako forma zábavy, ale aj ako nástroj na vzdelávanie a socializáciu detí. V starovekom Egypte boli hry ako Senet nielen zábavou, ale aj prípravou na posmrtný život. V Ázii, najmä v Číne a Japonsku, mali hry ako Go a Shogi významné miesto v kultúre. Tieto hry učili deti stratégiu, trpezlivosť a plánovanie. Indiánske kmene v Severnej Amerike používali hry ako lacrosse nielen na fyzický tréning, ale aj na budovanie tímového ducha a spoločenských väzieb. V Afrike boli tradičné hry ako Mancala používané na rozvíjanie matematických a logických schopností detí.

Fyzické hry, či už ide o tradičné športy alebo moderné aktivity, zohrávajú kľúčovú úlohu v rozvoji detí. V starovekom Grécku boli fyzické hry a športy, ako napríklad olympijské hry, dôležitou súčasťou výchovy mladých chlapcov. Tieto hry učili disciplínu, vytrvalosť a tímovú prácu. V Ázii sa tradičné bojové umenia, ako kung fu v Číne a karate v Japonsku, využívali nielen na fyzický tréning, ale aj na rozvoj mentálnej disciplíny a morálnych hodnôt. V Afrike a Latinskej Amerike sú tradičné tance a hry, ako capoeira v Brazílii, kombináciou fyzického pohybu, hudby a kultúrneho dedičstva. V súčasnosti sú fyzické hry a športy stále dôležitou súčasťou výchovy detí. Školské športové tímy, tanečné krúžky a rôzne formy outdoorových aktivít pomáhajú deťom rozvíjať fyzickú zdatnosť, tímovú prácu a sebadisciplínu.

Hry zohrávajú kľúčovú úlohu v procese výchovy detí. Nie sú len prostriedkom na zabavenie, ale aj dôležitým nástrojom pre rozvoj rôznych zručností a schopností, ktoré sú nevyhnutné pre budúci úspech detí v živote. Hry podporujú rozvoj kognitívnych schopností, ako sú logické myslenie, riešenie problémov a kreativita. Hranie hier, najmä tých, ktoré vyžadujú spoluprácu a komunikáciu, pomáha deťom rozvíjať sociálne zručnosti. Hry môžu tiež pomôcť deťom rozvíjať emocionálnu inteligenciu. Prostredníctvom hier sa deti učia rozpoznávať a vyjadrovať svoje emócie, ako aj chápať emócie ostatných. Fyzické hry a športy sú neoddeliteľnou súčasťou zdravého rozvoja detí. Tieto aktivity podporujú fyzickú zdatnosť, koordináciu a motorické zručnosti. Hry, ktoré podporujú kreativitu a predstavivosť, sú dôležité pre rozvoj inovatívneho myslenia. Hry sú efektívnym nástrojom na učenie sa. Vzdelávacie hry a aplikácie môžu deťom pomôcť osvojovať si nové vedomosti a zručnosti zábavným spôsobom. Úspech v hrách môže pomôcť deťom budovať sebadôveru a sebavedomie. Keď deti dosiahnu cieľ alebo vyriešia problém v hre, cítia sa úspešné a motivované.

Hry môžeme rozdeliť do rôznych kategórií podľa toho, aký typ zručností a schopností rozvíjajú. Každý typ hier má svoje špecifické výhody a prínosy pre deti.

#

tags: #sociálny #vplyv #aktivity #definícia