Sociálny vývin predškoláka: Charakteristika a vplyvné faktory

Predškolský vek predstavuje dôležité obdobie v živote dieťaťa, ktoré má zásadný vplyv na jeho budúci život. Ide o obdobie intenzívneho rastu a dozrievania, počas ktorého dochádza k rozvoju kognitívnych, emocionálnych a sociálnych kompetencií. Tento článok sa zameriava na charakteristiku sociálneho vývinu dieťaťa v predškolskom veku, pričom zdôrazňuje jeho význam a faktory, ktoré ho ovplyvňujú.

Raný vývin (1. - 3. rok): Obdobie osamostatňovania

Toto obdobie, ktoré nadväzuje na dojčenský vek (od 1-2 mesiacov až po 1 rok), je charakteristické rýchlym rastom a priberaním na váhe. Vyvíjajú sa pohyby nôh a hmatové pocity poskytujú prvé informácie o svete. Okolo 3. mesiaca má dieťa spevnenú hlavičku, pozoruje predmety a ľudí, všetko berie a odhadzuje.

Dieťa vykonáva pohyb smerom k predmetu, rozpoznáva osoby a objavuje sa farebné vnímanie (páčia sa mu ostré farby). Okolo 4.-5. mesiaca sedí s oporou, od 6. mesiaca aj bez opory. Manipuluje s predmetmi, rozlišuje tóny, vníma melódiu a rytmus. Okolo 9. mesiaca sa samo posadí, s oporou sa postaví, vníma aj malé detaily a objavuje vzťahy medzi predmetmi. Hovorí prvé slovká. V 1. roku už má chodiť s oporou, rozumieť slovám a používať známe prostriedky za nových okolností. Dojča je v predvetovom období (používa slová, ale nespája ich do viet), napodobňuje a chápe význam niektorých slov.

Obdobie od 1 roku do 3 rokov je charakteristické osamostatňovaním. Dieťa už chodí samostatne, hoci chôdza je ešte neistá. Rozvíja sa reč - dieťa pozná 200-300 slov a vie, že každá vec má svoje meno, preto sa pýta „čo je to“. Začína spájať slová a ku koncu tohto obdobia by sa malo samo pýtať na WC. Dieťa sa zdokonaľuje pri stolovaní. V 3. roku používa 1. osobu (ja), ale vývin reči je individuálny. Dokáže mať náhľad do neznámej situácie a niekedy napodobňuje model, ktorý nie je prítomný. Pamäť u detí je veľmi konkrétna a objavujú sa prvé prejavy fantázie. Dieťa oživuje neživé predmety a dáva im ľudské vlastnosti, napríklad kŕmi bábiku guličkami. Začína tvoriť súvetia a komunikuje.

Citová stránka dieťaťa v tomto období je charakteristická silnou závislosťou od matky, ale môže sa pripútať aj k inej osobe, ktorá je pri ňom. Takéto reakcie sú prirodzené a pozitívne. Dieťa dokáže sledovať vytýčený cieľ a voliť prostriedky na jeho dosiahnutie. Ku koncu 3. roka nastáva obdobie vzdoru, ktoré je prejavom uvedomovania si samostatnosti. Dieťa si vymáha niečo, čo nemôže dostať. Dlhé odlúčenie od matky môže narušiť vzťah a úroveň návykov. Receptom na prekonanie separácie býva hra a činnosť.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Telesný a pohybový vývin v útlom veku

Chôdza umožňuje dieťaťu lokomociu, samostatné premiestňovanie v priestore. Chôdza a reč podstatne menia správanie i prežívanie človeka. Bohatšia sociálna skúsenosť ovplyvňuje rozvoj sebauvedomovania prispievanie k postupnému osamostatňovaniu dieťaťa. Charakterizuje výrazné narastanie výšky a hmotnosti (asi o 17-18 cm, cca o 4 kg). Významný rast hmotnosti je evidentný aj v rozvoji mozgu: do troch rokov nadobudne cca ¾ hmotnosti mozgu dospelého, zväčší sa z pôvodných 360 kg asi na 1000 g. Nastáva posilnenie nervovej sústav. Rozvoj orgánov a ich funkcií umožňuje batoľaťu pohybovú aktivitu. Pre zdokonalenie chôdze existujú pomôcky na chodenie tzv. pavúk - je to stolička na kolieskach, v ktorej sa dieťa odráža nohami a pohybuje sa. Môže oneskoriť chôdzu, lebo utlmí v dieťati vôľu dostať sa niekam bez cudzej pomoci. Nikdy nenechávajte dieťa v pavúku samo.

Vnímanie a pamäť v ranom veku

Charakteristické je výrazné uplatnenie hmatu vo vnímaní, realizované prostredníctvom kontaktoreceptorov. Kontaktoreceptory sprostredkúvajú priame informácie o vlastnostiach predmetov a podmieňujú manipuláciu s nimi. Vnímania v útlom veku charakterizuje farebné videnie, vyčleňovanie predmetov z pozadia a ich identifikácia. Pokrok v sluchovom vnímaní (rozlišovanie výšky, intenzity, farby zvukových podnetov) podmieňuje rozvoj reči i základov hudobných schopností. Typický je zmysel dieťaťa najmä pre rytmus, výrazný už začiatkom druhého roku. Zapájanie viacerých zmyslových orgánov do procesu vnímania prispieva k väčšej presnosti a komplexnosti vnemových zážitkov.

Pamäť zaznamenáva v útlom veku významný pokrok. Jej jednotlivé zložky - vštepovanie, podržanie a vybavovanie - sa posilňujú, sú výkonnejšie, presnejšie, väčší rozsah zapamätaného. Pamäťové stopy sú trvanlivejšie. Dieťa si spontánne spomína na bábkové predstavenie spred niekoľkých, na zážitky z prechádzky a pod. B, Citovosť pamäti spôsobuje, že dieťa si uchováva a vybavuje najmä také zážitky, ktoré majú preň silný citový význam. C, Konkrétnosť pamäti znamená, že dieťa má sklon uchovávať a vybavovať si predstavy, obrazy skutočných situácií, konkrétnych zážitkov viac než slová a pojmy.

Myslenie a reč v útlom veku

Predstavivosť dieťaťa sa zakladá na vlastnej bezprostrednej skúsenosti a úzko súvisí s pamäťou. Obsahom predstáv je to, čo dieťa videlo a prežilo, teda stopy po minulých zážitkoch. Dej príbehu, rozprávky si dieťa vie predstaviť len vtedy, keď sa stotožňuje s jeho zážitkovou oblasťou, resp. Uplatňujú sa najmä v personifikačných tendenciách. Dieťa zosobňuje neživé predmety a prisudzuje im ľudské vlastnosti a spôsoby správania.

Za prvé prejavy myslenia možno považovať už náznaky účelného použitia vecí. Napríklad dieťa sa pokúša zasunúť kľúč do kľúčovej dierky, položiť si na hlavu čiapku, nabrať do pohára vodu atď. Takéto úkony je dieťa schopné vykonávať skôr, než si osvojí reč, už na začiatku útleho veku. S rozvojom reči sa myslenie dostáva na novú, vyššiu úroveň. Sa obracia na dospelého svojou typickou otázkou „čo je to“ a domáha sa pomenúvania vecí okolo seba. Zapamätáva si ich a začína ich aj samo aktívne používať. Takto slová nadobúdajú významnú zovšeobecňujúcu funkciu a stávajú sa základnou formou myslenia - pojmom. Vzhľadom na uvedenú charakteristiku sa toto štádium vývinu myslenia označuje ako symbolické, resp.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Narastajúca skúsenosť dieťaťa a bohatšie možnosti samostatne konať spôsobujú výrazný pokrok v rozvoji reči. Reč dieťaťa sa skladá iba z niekoľkých, približne 20 až 30 výrazov. Je to štádium tzv. jednoslovnej reči. Dieťa sa ešte nevyjadruje vetami, ale len jednotlivými slovami. Do konca druhého roku jeho slovník narastie asi na 300 slov, prevažne podstatných mien a slovies. Dieťa už tvorí jednoduché vety, ktorými sa pokúša vyjadriť svoje želania, city a predstavy. Ku koncu obdobia, do troch rokov, tvorí už slovná zásoba dieťaťa asi 1000 výrazov. Pribúdajú slovesá, výrazne narastá aj počet prídavných mien. Prispieva aj k zdokonaľovaniu gramatickej stavby reči. Na základe rečového vzoru, ale aj analogickým spôsobom usudzovania, dieťa zdokonaľuje svoje vyjadrovanie a tvorí si nové, nezvyčajné jazykové útvary. Medzi typické chyby patrí najmä prešmykovanie hláskových skupín („paplej“ namiesto papier), vynechávanie hlások, resp.

Citový a sociálny vývin v útlom veku

Neprebieha u všetkých detí rovnako. City dieťaťa vznikajú predovšetkým pôsobením podnetov, ktoré súvisia s uspokojením jeho potrieb. Vývinovým potrebám dieťaťa útleho veku zodpovedá silná citová väzba na blízke osoby, najmä matku, členov rodiny. Materiálnym základom rozvoja citov je dozrievanie špecifických častí nervovej sústavy a žliaz s vnútornou sekréciou. Na začiatku útleho veku možno už u dieťaťa identifikovať jednotlivé základné kvality citov pozitívnych i negatívnych, i keď len v hrubej, málo členenej podobe, ktoré sa rýchle rozvíjajú.

Na začiatku útleho veku sú častým podnetom strachu najmä intenzívne podnety zvukové- (krik, hluk) podnety pohybové - (náhla zmena polohy), resp. zrakové - (veľké neznáme predmety). Pribúda strach z neskutočných nebezpečenstiev - vecí, zvierat, ľudí z rozprávok, obrázkov, televízneho vysielania. Zlosť sa uplatňuje pomerne skoro, najmä ako reakcia na obmedzovanie spontánnej aktivity dieťaťa, resp. na neúspech v konaní. V pomerne diferencovanej podobe sa už prejavuje aj radosť ako cit sprevádzajúci príjemné zážitky dieťaťa. Čoraz viac sa zdrojom pozitívnych citov stávajú sociálne podnety - kontakt s ľuďmi, potešenie z ich prítomnosti, možnosť aktívnej kooperácie s nimi. Ich prostredníctvom sa city dieťaťa prehlbujú, upevňujú, nadobúdajú vyššiu úroveň i širšiu škálu zážitkov. Citové prežívanie u staršieho batoľaťa sa neobmedzuje len na strach, zlosť a radosť. Viažu sa predovšetkým na blízke dospelé osoby. Takéto citové kontakty, sprevádzané láskavým zaobchádzaním, nežnosťou, starostlivosťou, sú základnou potrebou dieťaťa a nevyhnutnou podmienkou jeho psychickej rovnováhy a životnej istoty.

Sa v útlom veku intenzívne rozrastá, čo sa odráža j v rozvoji jeho vzťahov k vrstovníkom. Nedostatok sociálnej skúsenosti spôsobuje veľa konfliktov medzi deťmi. Koncom tretieho roka pribúda nový druh tzv. Dieťa je v útlom veku značne vzrušivé, city uňho rýchlo vznikajú i zanikajú, prechádzajú z jednej kvality do opačnej (z plaču do smiechu, z hnevu do veselosti). Citové prežívanie sprevádzajú výrazné až búrlivé vonkajšie prejavy. Sprevádza ich mimika, gestikulácia, zvukové prejavy (krik, plač, skákanie, kopanie), primerané kvalite citu. City dieťaťa ľahko podliehajú citovým prejavom iných osôb blízkeho prostredia. Na citové stavy dieťaťa silne vplývajú citové vlastnosti vychovávateľa.

Sebauvedomovanie a hry v útlom veku

Dieťa prehlbuje svoje poznatky nielen o okolitých veciach a javoch, ale aj o sebe samom. Dieťa si začína formovať určitý obraz o sebe samom, uvedomovať si seba. Sebauvedomovanie úzko súvisí s procesom osamostatňovania. Dieťa nachádza potešenie v zdôrazňovaní a uplatňovaní seba. Sebauvedomovanie aktivizuje vôľové procesy a podmieňuje ich rozvoj. Typickou reakciou dieťaťa na obmedzujúce vplyvy prostredia býva v tomto veku negativizmus. Dieťa prudko odmieta požiadavky dospelých energickým ,,nie“! ,,nechcem“! ,,nebudem“! V útlom veku treba považovať za prirodzený vývinový jav, za výsledok pôsobenia nových funkcií. Miera vzdorovitosti závisí od nervovo-psychického uspôsobenia, temperamentových osobností aj od aktuálneho telesného a psychického stavu dieťaťa. Rovnako ju však ovplyvňuje aj sociálne prostredie, postoje dospelých zaobchádzania s dieťaťom, úroveň porozumenia a starostlivosti, ktorá sa mu poskytuje. Zdravý rozvoj sebavedomia, aktivity, samostatnosti - týchto základných elementov osobnostnej štruktúry dieťaťa - vyžaduje vyrovnané, pokojné, ale dôsledné výchovné pôsobenie s primeranými nárokmi na schopnosti sebaregulácie.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

Uvedomovanie seba pôsobí v psychike dieťaťa ako významný motivačný činiteľ. Najfrekventovanejším typom sú hry pohybového rázu. Dieťa behá, skáče, prelieza, nachádza záľubu v rytmizovanom pohybe podľa rečňovaniek alebo spevu. Aktuálne sú aj organizované pohybové hry so spevom, ktoré majú určité pravidlá, napr. kolo, kolo mlynské, Zajačik v jamôčke, Eliška atď. Vhodným doplnkom hier sú pohybové hračky, ktoré možno ťahať, tlačiť, voziť (vozíky, zvieratká na kolieskach, autíčka, fúriky atď.), resp. mechanicky uviesť do pohybu (hračky na ťahanie). Sa manipulačná činnosť uplatňuje v napodobivých hrách, typických pre staršie batoľatá. Dieťa tu už predmety účelne a zmysluplne využíva podľa toho, ako to odpozorovalo vo svojom prostredí. Ide mu v prevažnej miere len o samotnú činnosť, nie o vzťahy, ktoré z nej vyplývajú. Celkove o hrách v útlom veku platí, že sú rušné a pohyblivé. Nevyhnutným doplnkom hier sú hračky. Hra sa stáva sociálnou činnosťou, jej spoločenský charakter je čoraz výraznejší. Na začiatku útleho veku niet ešte skutočnej hrovej kooperácie medzi deťmi. Deti nedokážu nadviazať súčinnosť, hrajú sa vedľa seba, nie spolu.

Rodina a predškolské zariadenie v útlom veku

Je prvým zdrojom jeho sociálnej skúsenosti. Poruchy v rodinných vzťahoch môžu narušiť citovú rovnováhu dieťaťa a aj trvale poškodiť jeho psychický vývin. Rodina má hlavnú spoločenskú zodpovednosť za vývin dieťaťa od jeho narodenia až po dospelosť. Od prvých rokov života je osobitne aktuálny najmä vplyv predškolského zariadenia. Realizuje sa v nej čoraz viac zdôrazňovaná potreba včas, systematicky a cieľavedome pôsobiť na dieťa, čo zodpovedá narastajúcej diferenciácii nárokov dieťaťa i nárokov spoločnosti na jeho rozvoj. Pôvod, vznik predškolského zariadenia- je to umelo vytvorená inštitúcia, vzniká úradným, administratívnym rozhodnutím a postupom na rozdiel od prirodzeného, spontánneho vzniku rodiny. Predškolské zariadenie je väčší spoločenský útvar než rodina, zahrňuje niekoľko desiatok (resp. i niekoľko sto členov).

V predškolskom zariadení sa uskutočňuje odborná, cieľavedomá, systematická, kolektívna výchova. Výchovou uskutočňujú osoby s odbornou profesiovou prípravou. Predškolské zariadenie má za cieľ zabezpečiť všestranný harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa. Hlavným kritériom pri posudzovaní kvality životného prostredia je kontinuita jeho podmienok s vývinovými potrebami dieťaťa. Uspokojovanie potrieb je podmienkou napredovania, posúvania vývinu na najvyšší stupeň. Možno zhruba rozdeliť na biologické (telesné, organické) a psychické. Do prvej skupiny patrí jedlo, spánok, pohyb, t. j. činnosti, ktoré zabezpečujú telesnú rovnováhu, pozitívny zdravotný stav dieťaťa. Kategória psychických potrieb je diferencovanejšia, predstavuje širokú škálu činností nevyhnutných na ich uspokojovanie. Biologické a psychické potreby úzko súvisia a vzájomne sa podmieňujú. Medzi najnaliehavejšie psychické potreby dieťaťa v útlom veku patrí najmä potreba citových podnetov a potreba aktívnej sebarealizácie. Aby činnosti denného programu boli príťažlivé, zaujímavé a vykonávali u dieťaťa pozitívne citové zážitky. Životné prostredie musí dieťaťu poskytovať dostatočné podmienky na hru (priestor, čas, materiálne prostriedky).

Konflikty a adaptácia v útlom veku

Konflikt je vyhranene sociálny jav. Je stretnutím protichodných potrieb aj odlišných náhľadov rôznych osôb na riešenia tej istej otázky. Ich prežívanie a riešenie sú pre dieťa náročnou situáciou, často nad jeho psychické možnosti. Konfliktovosť je v detskom spoločenstve tým väčšia, čím menej dospelá osoba pomáha pri ich riešení. Z psychologického a pedagogického hľadiska sú nežiaducim javom, ktorý treba redukovať na minimálnu mieru. Je aj príležitosťou na rozvíjanie vôľových vlastností, samostatnosti, základných spoločensko-morálnych návykov. Možno teda pripustiť aj istú pozitívnu účinnosť konfliktových situácií. Podnecujú utváranie takých vlastností, ktoré by v inej situácii dieťa nezískalo: schopnosť riešiť problémy, brať ohľad na iných, dohodnúť sa a pod. Úroveň odolnosti jednotlivca voči záťažovým podnetom sa vymedzuje pojmom frustračná tolerancia, resp. Vek a pohlavie: konštatuje sa, že v istých vývinových štádiách sú konflikty častejšie, napr. koncom útleho veku, v puberte. Individuálne nervovo-psychické vybavenie: s typom temperamentového uspôsobenia súvisí aj rozdielnosť predpokladov a možností regulácie vlastného správania. Iné možnosti má cholerik, iné flegmatik. Nie sú zanedbateľné ani krátkodobé vplyvy, napr. Výskumy potvrdzujú závislosť agresívneho správania a konfliktov od času v rámci.

Predškolský vek (3 - 6/7 rokov): Rozvoj fantázie a myslenia

Obdobie predškolského veku je to náročné obdobie, dieťa v troch rokov vstupuje do škôlky a v šiestich do školy. Horná hranica je vlastne daná nástupom do základnej respektíve do osobitnej školy. Dieťa je ku koncu tohto obdobia schopné školenia v skupine iných detí. Toto obdobie je charakteristické tým, že dieťa prežíva bohatý subjektívny odraz skutočnosti. Slovo fantázia pochádza z gréckeho phantasma (resp. phasma) čo znamená zjav, obraz; slovo obrazotvornosť. Fantázia je psychická funkcia. Sprevádza ľudské myslenie od samého vzniku ľudstva. Básnik Hölderlin povedal, že „človek je bohom, keď sníva, a žobrákom, keď premýšľa“. S. L. Rubinštejn ju charakterizuje ako „odklon od minulej skutočnosti…, pretváranie daného a vytvorenie nových obrazov na tejto základni“. Podľa Ph. Lersch fantázia začína už vtedy, ak rozprávaním pomáhame niekomu vytvoriť si názor o objekte, ktorý nikdy nevidel. Obecne môžeme povedať, že fantázia je zvláštnym druhom predstavivosti, je to dispozícia a proces, ktorý od procesu predstavovania ťažko odlíšiť.

Dieťa predškolského veku charakterizuje doslova bujná predstavivosť a fantázia. Dokáže vymýšľať a rozprávať udalosti, ktoré sa nikdy nestali, fantáziou modifikuje realitu, samé verí, že to čo rozpráva sa skutočne stalo. Dieťa fantáziou realitu skresľuje, čo robí poznávanie dieťaťa ešte menej objektívnym a presným. V tomto prípade ale nejde o zámerné pravé lži, tie sa v predškolskom veku objavujú len výnimočne, pretože vyžadujú pre predškolákov príliš zložité myšlienkové operácie. Dieťa si proste pletie reálne spomienky s fantazijnými predstavami. Pre neho ale predstavujú skutočnosť, je o ich pravdivosti presvedčené a bude si ich tvrdošíjne obhajovať. Tento jav nazývame pseudologia fantastica. Fantáziou si dieťa pomáha pri vysvetľovaní mnohých javov, ktorým nerozumie. Fantázia má harmonujúci význam, je nevyhnutná pre citovú a rozumovú rovnováhu dieťaťa, má pozitívny relaxačný účinok.

Detská fantázia sa prejavuje i v animizme /antropomorfizme/. Teda v poľudšťovaní neživých predmetov, prírody. Dieťa oživuje bábiky, autíčka, stromy, slnko, … a pripisuje im ľudské vlastnosti. Vykladá svet podľa skúseností zo svojej vlastnej činnosti, slnko ide po oblohe, rieka skáče cez kamene, kopec vyrástol z kameňa, ktorý tam nasadil a pod.. Táto ilúzia však niekedy nie je úplná. Dieťa si zároveň uvedomuje, že je to len neživá vec a asi by sa naľakalo, keby hračka začala naozaj rozprávať alebo sama hýbať rukami. Dieťa sa dokáže celkom vžiť do hry. Predstavuje si, že to, čo mieša v hrnci je naozajstná polievka, a že bába sa ňou zašpinila, preto jej musí oprať šaty. Svet chápe v mýtickej podobe. Úlohou rozprávky u detí v predškolskom veku je byť školou fantázie. Pomocou rozprávok sa rozvíja aj reč a intelektuálne schopnosti dieťaťa. Po treťom roku dieťa začína sledovať a chápať dlhšie rozprávanie rozprávok. Predstavuje si, že je súčasťou deja rozprávky, považuje ju za realitu a postupne (čo je zaujímavé) k nej vytvára aj kritiku. Svojou časovou neurčitosťou „Bol raz jeden kráľ“, záhadným umiestňovaním „ za siedmimi horami,…“, oživovaním vecí, zľudšťovaním zvierat, fantastickou a surovou morálkou (usekávanie hláv,…) sú tieto výtvory ľudskej literatúry blízke detskej mentalite. Zdá sa, že pôvodne neboli rozprávky určené deťom, ale že šlo o vypracovanie dospelých pre dospelých. Teraz však prešli do rokov detstva práve pre svoje primitívne rysy, pre hĺbku jednoduchej duševnosti a vďaka možnosti ľahkého stotožnenia sa s príbehmi. Ľudia sa v nich rozdeľujú na dobrých a zlých, čo je pre detskú fantáziu v predškolskom veku buď - alebo. Spomeňme si napríklad na černokňažníka. Mal čierne vlasy, čierne fúzy, čierne šaty a v ruke držal čiernu knihu. Takýto opis osoby pôsobí podnetne na detskú fantáziu. Rôzne hrdinské činy, priniesť tri zlaté vlasy, odťať hlavy trojhlavému drakovi a pod.. Meniace sa situácie majú rýchly spád. Udalosti sa opakujú aby odďaľovali víťazný koniec či upútali pozornosť dieťaťa, držia ho v napätí. Teda dieťa rozprávkou naplno žije, znova a znova si ju vyžaduje v tom istom znení.

Pokrok myslenia sa jasne odráža v detských otázkach. Pre toto obdobie je charakteristická otázka PREČO ? a AKO?, ktoré obsahujú embrionálny stav pátrania po príčine a po metóde zhotovovania vecí. Zvlášť päť ročné dieťa je plné takýchto otázok. Štvorročné dieťa sa pýta, kto pripraví husi zobák, jazýček a kto prilepí husi pery.

Na konci štvrtého roku života sa dieťa pýta, či je ťažké urobiť kredec, kľúč, knihu a tiež rakvu. V 4. 5. Roku: „Prečo sú tieto jahodu červené a tie čierne? Myslenie dieťaťa je naozaj zvláštne. Dieťa už pozná akosi svoje vonkajšie prostredie ako jednotlivosti a tiež ich začína triediť, ale nerozumie ešte vzťahom medzi javmi a osobami. Preto je celý fyzický a sociálny okolitý svet plný medzier, dieťa si ho oživuje, doplňuje, dáva do súvislostí subjektívne, egocentricky až fantasticky. Deti na začiatku predškolského veku nie sú schopné uvedomiť si prácu dvoch vecí naraz. Dokážu izolovať iba praktický výsledok činnosti. Iba samostatný rozbor činností dá dieťaťu akú-takú predstavu čo ktorý nástroj robí. To že sa fantázia v predškolskom veku rozvíja je zrejmé už aj v tom, že dieťa začína tvoriť hry nie len z náhodných situácií a experimentovania ako to bolo u batoľaťa, ale ide hlavne o hry, ktoré začína plánovať. Štvorročné dieťa je schopné porovnávať veci chápať čo je v nich spoločné (keď má krabicu a šnúrku dokáže z toho urobiť automobil).

Za najdôležitejšiu hru detí medzi tretím až šiestim rokom sa považuje životná vážnosť, s ktorou sa deti hrajú. Z čoho vyplýva, že deti nerozlišujú hru od práce. Často nadobúdame dojem, že sa nehrajú ale že pracujú. Podobnú vlastnosť môžeme sledovať u detí mladších ako tri roky ale s ďaleko menšou intenzitou. Teda hlavným zamestnaním detí od 3. - 6. rokov je hra. Preto sa právom toto obdobie označuje aj ako vek hry. Podstata samotnej hry sa dá definovať ako spontánne, samovoľné podmaňovanie reflexov na rozmanité podnety. Hra u detí v tomto období prebieha pri experimentovaní ktoré sa postupne tvorí a opakuje. Fantastické myslenie v hre a v záľube pre rozprávku je reakciou na medzerovitosť v situáciách, v ktorých dieťa žije a ktoré sceľuje zosobnením, fikciou a inými prostriedkami. Detskú hru a rozprávku charakterizuje voľné radenie zážitkov, ktoré idú vedľa seba a ľahko sa jednotlivo premieňajú a prechádzajú do iných fikcií. Rovnakú vlastnosť má aj sen, ktorý nie je u dieťaťa natoľko vzdialený realite ako u dospelých. Sen je reakciou na prežité udalosti. Premieňa sa v ňom buď nejaký somatický podnet (chlad, smäd, hlad,…), alebo podnet psychický (prianie, strach, neuspokojenie,…) v nespojenú radu obrazov, ktoré za sebou nasledujú v úžasnej rýchlosti, ak je skutočnosťou, že sen trvá spravidla len asi minútu, v ktorej sú kondenzované zložité deje. Rozmanitejší prostredie, väčší spoločenský kontakt a pokročilejšia psychika sa odrážajú i v snoch detí trojročných až šesťročných. Štúdium snov u detí je však veľmi zložité pretože sen vypracovaný dieťaťom môže byť len jeho konfabuláciou.

Sen jedného zo skúmaných detí vo veku 4.11. „ Zo stropu v izbe padali kamene. Dieťa išlo do iného domu. Potom na prechádzke stretol sesternicu a povedal jej, že sú v inom dome.“ Iný sen, dieťa v 5.10 roku:„ Zdalo sa jej ako sa v záhrade prechádzali dve papierové paničky, z ktorých jedna mala papierový slnečník, ktorý dosahoval až do okna. Dieťa do neho koplo, až sa zvrátil. Panička sa pozrela nahor a hneď na ňu bežala, ale ona do paničky kopla, až sa prekotila.“ Z tohto sna (ak to nie je konfabulácia) je celkom zrejmá podobnosť s rozprávkou, zvlášť i v rozmeroch slnečníka. Každý sen je psychický zážitok ale nie vždy príjemný.

Fantastické myslenie sa uplatňuje aj v reči dieťaťa tohto veku. Tieto deti často hovoria, len aby hovorili, akosi z hry, ktorá má tú povahu nesúvislosti a premietanie subjektu ako sen. Napríklad:„Ja vyskočím sa strechu. Fantazijné myslenie je tiež podmienené zvláštnym spôsobom nazerania v dobe hry až asi do ôsmeho roku. Predmety a deje, s ktorými sa dieťa stretáva, sú vnímané veľmi komplexne. Pri ich diferenciácii vybehúvajú z celistvosti len náhodné znaky, ako je farba, celkový tvar, funkcia predmetu v detskom živote alebo jeho užitočnosť. Podľa M. M. Rubinštejna je na tomto stupni pozorovacia schopnosť podriadená zákonu vedľajších znakov. Pozorovanie dieťaťa sa zachytí za jednu časť celkového dojmu, ktorá je mu potom signálom celého predmetu. Tento spôsob percepcie je znakom každého primitívneho myslenia a prešiel do bežnej reči aj do básnickej rozpravy ako synekdocha (zastúpenie niečoho iného). Tento spôsob nazerania je celkom zrejmí v definíciách , ktoré sú funkčne utilitaristické. Vetvička - to je na strome, má listy, koryto - čo, to jest v čom jedia kone, tulák - nemá peniaze. Teda dieťa vidí veci takto neúplné, jeho reakcie na ne sú nutne iné a tiež myslenie o nich a o ich vzťahoch sa líši od postupu dospelých.

#

tags: #sociálny #vývin #predškoláka #charakteristika