Pakt Molotov-Ribbentrop: Zamlčaná história spojenectva medzi ZSSR a Nemeckom

Keď sa dvaja zločinci tajne dohodnú, nikdy z toho nevzíde nič dobré. Podobne to bolo aj pred rokmi, keď svetlo sveta uzrela zmluva známa ako Pakt Molotov-Ribbentrop. Ruky si podali dvaja krvaví diktátori - Hitler a Stalin. Správa, ktorú 24. augusta 1939 priniesli moskovské noviny Pravda a Izvestia, šokovala svet. Na titulnej strane bola fotografia ministra zahraničných vecí Viačeslava Molotova podpisujúceho akúsi listinu. Za ním stál usmiaty sovietsky vodca Josif Vissarionovič Stalin a vedľa neho nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop. Titulok znel: Sovietsky zväz a Nemecko podpísali pakt o neútočení.

Prekvapenie bolo o to väčšie, že o rokovaniach medzi týmito štátmi prakticky nikto nevedel a málokto aj predpokladal, že by k nim vôbec mohlo dôjsť. Je síce pravda, že Veľká Británia a Francúzsko príliš nedôverovali Sovietskemu zväzu, už niekoľko mesiacov však prebiehali ich trojstranné rozhovory a výsledkom mala byť aliancia, ktorá by mohla Hitlerovu rozpínavosť zastaviť. Zrazu tu však bol iný pakt a dokonca medzi úhlavnými ideologickými nepriateľmi.

Lenže to nebolo všetko. Svet vtedy ešte nevedel to najdôležitejšie, že Nemecko a ZSSR sa nedohodli iba na tom, že nezaútočia jeden na druhého. Zmluva mala totiž dodatok a ten bol tajný.

Predohra k paktu: Dusná atmosféra v Európe

Na jar 1939 vládla v Európe mimoriadne dusná atmosféra a obavy. Od skončenia zatiaľ najkrvavejšieho konfliktu v dejinách ubehli len dve desaťročia a už hrozila ďalšia vojna. V marci 1938 Nemecko obsadilo a pripojilo k svojmu územiu Rakúsko, po roku zmizli z mapy Európy aj zvyšky Mníchovskou dohodou okliešteného Československa a týždeň po tom ako Hitler vstúpil do Prahy, prinútil Litvu, aby mu vydala dôležitý prístav Memel.

Predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska začali chápať, že ich politika tzv. appeasementu, čiže zmierňovania napätia za cenu ústupkov, definitívne stroskotala a že Hitler, ktorý v septembri 1938 tvrdil, že Sudety sú jeho poslednou územnou požiadavkou, sa nemieni zastaviť. Zvlášť po tom, keď si Nemecko začalo robiť čoraz väčšie nároky aj na prístav Gdaňsk. Bolo jasné, že svoju pozornosť obrátilo na Poľsko.

Prečítajte si tiež: Pozadie a dôsledky Zmluvy z roku 1943

Západ sa už nemienil len prizerať a britský ministerský predseda Neville Chamberlain vyhlásil, že ak „nejaký zásah ohrozí nezávislosť Poľska a Poliaci budú cítiť, že je nevyhnutné postaviť sa na odpor, Veľká Británia a Francúzsko im prídu na pomoc“.

Hitler zúril, no svojich plánov sa nemienil vzdať. Nariadil, aby sa začalo s prípravami akcie Fall Weiss (Biely plán), čo bol názov vojenského útoku na Poľsko. Lenže aby ho Nemci mohli zrealizovať, potreboval Poľsko najprv nejako izolovať.

Dvojitá hra Moskvy

Jednostranné britské vyhlásenie o prípadnej pomoci Poľsku však nevzbudilo hnev iba v Berlíne. Dotknutá sa cítila aj Moskva, s ktorou Londýn rokoval, ako zabrániť nemeckej agresii vo východnej Európe. Sovieti mali pocit, že sú vytláčaní z hry, a hoci sa britský veľvyslanec pokúšal ministrovi zahraničných vecí Maximovi Litvinovovi vysvetliť, že to tak nie je, ten mu odpovedal, že „jeho snaha o spoluprácu sa skončila a sovietska vláda nebude v budúcnosti cítiť žiadne záväzky“. Pre Veľkú Britániu a Francúzsko však bola dohoda so Sovietskym zväzom veľmi dôležitá. Vedeli totiž, že bez spolupráce s ním by mohli Poľsku poskytnúť len symbolickú podporu. To isté však vedel aj Hitler.

V máji 1939, po tom ako Litvinova na poste sovietskeho ministra zahraničných vecí nahradil Viačeslav Molotov, sa však rozhovory medzi Moskvou, Londýnom a Parížom obnovili. Sovieti na ne prišli s tým, že ak už majú nejaký pakt so Západom vytvoriť, nemá ísť o jednoúčelovú koalíciu, ale o rozsiahle politicko-vojenské spojenectvo. Stalin totiž Britov a Francúzov podozrieval, že ho chcú zatiahnuť do vojny s Nemeckom. Rozohral teda dvojitú hru a Moskva s Berlínom si začali vymieňať prvé signály o možnosti vzájomných rokovaní. Sprevádzala to obojstranná opatrnosť. Hitler napríklad nemeckého veľvyslanca poveril, aby presondoval, či by ZSSR súhlasil s obnovením hospodárskych rozhovorov, prerušených začiatkom roka. Stalin prostredníctvom Molotova odkázal, že áno, no iba vtedy, ak sa určí aj „nevyhnutný politický základ“.

Priateľstvo áno, ale…

Rokovania o hospodárskej spolupráci sa teda začali. Nemcov už tlačil čas, a tak prestali chodiť okolo horúcej kaše. Ich vyjednávač ponúkol svojmu náprotivku rozhovory o zmluve, ktorá by vraj mohla vyriešiť záujmy a bola prospešná obom krajinám. „Od Baltu po Čierne more či na Ďalekom východe nie je medzi našimi krajinami problém, ktorý by sa nedal vyriešiť,“ povedal.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Sovieti ponuku na rozhovory prijali s tým, že ak Nemecko naozaj mení svoju politiku a chce nastoliť priateľské vzťahy, sú pripravení urobiť to isté. Najprv však musí dôjsť k obchodnej dohode, potom by mohli pristúpiť k paktu o neútočení, no ten by musel byť doplnený o špeciálny protokol „definujúci záujmy oboch strán v otázkach zahraničnej politiky“. Práve na poslednom bode Sovietom záležalo najviac.

O priateľských vzťahoch však v skutočnosti nemohlo byť ani reči. Ako Hitler, tak aj Stalin ich mohli maximálne predstierať, pretože v skutočnosti sledovali vlastné záujmy. Nemecký führer veril, že uzavretím paktu vypadne Moskva z hry ako možný spoluochranca Poľska a Británia s Francúzskom bez nej do konfliktu nepôjdu. Kremeľský vodca zase počítal s opakom, dúfal, že na Západe vypukne vojna, v ktorej sa kapitalisti navzájom pobijú, a aj táto časť Európy bude potom zrelá na socialistickú revolúciu.

Kto koho oklame?

Nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop zažil 23. augusta 1939 najhviezdnejšiu chvíľu vo svojej politickej kariére. Priletel na návštevu Moskvy, nie však zdvorilostnú. Ako predĺžená ruka Adolfa Hitlera mal podpísať dohodu, ktorá už o pár dní ovplyvní nielen európske, ale aj svetové dejiny. V Kremli ho osobne prijal Stalin, ktorému tlmočil srdečné pozdravy z Berlína. Pri stretnutí so sovietskym vodcom je uvoľnený. Jednak nie je ideológ a neprekáža mu podanie rúk s úhlavným nepriateľom a navyše poslanie, s ktorým prišiel, je natoľko dôležité, že aj nemecký nadčlovek sa vtedy musí vedieť premôcť.

Usmieva sa aj Stalin. Ponuka, ktorú mu nemecký emisár prináša, je oveľa lákavejšia než spojenecká zmluva s Veľkou Britániou a Francúzskom. Hitler mu totiž ponúka územia, lepšie povedané podiel na koristi. Diabolskému paktu dvoch diktátorov nič nebráni v ceste. Za sovietsku stranu ho o niekoľko hodín podpisuje Viačeslav Molotov, ktorý kvôli tomu absolvoval nebezpečný let z Moskvy do Londýna v ťažkom štvormotorovom bombardéri TB-7 (alias Pe-8). Väčšina trasy viedla nad územím kontrolovaným Nemeckom. Lietadlo cestovalo bez krytia a stíhačky ho nemohli sprevádzať po celej ceste, pretože nemali potrebný dolet. Za Nemecko Joachim von Ribbentrop, ktorý vzápätí posiela o tom správu svojmu vodcovi. „Mám ich!“ jasá Hitler, netrpezlivo čakajúci na výsledok.

Spokojný je aj Stalin. „Viem, že je to len hra, v ktorej ide o to, kto koho oklame, a viem aj, o čo Hitlerovi išlo. On si myslí, že ma dostal, v skutočnosti som však ja dostal jeho,“ povedal po Ribbentropovom odchode Nikitovi Chruščovovi.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Obsah Paktu Molotov-Ribbentrop

Na čom sa vlastne Nemecko a Sovietsky zväz dohodli? V samotnom pakte o neútočení sa zaviazali, že upustia od akéhokoľvek násilného aktu, vojenskej akcie alebo vzájomného napadnutia či už sami alebo v spojení s niekým iným. Oveľa dôležitejší bol tajný dodatok k zmluve, ktorý určoval rozdelenie sfér vplyvu vo východnej Európe. Vďaka nemu mal Stalin získať územia pobaltských štátov, Fínska, časť Bieloruska, Ukrajiny a Besarábiu. Hranica mala prechádzať líniami riek Narew, Visla a San. Podpisom tohto dokumentu tak Sovietsky zväz a Nemecko spečatili nielen osud Poľska, ale vlastne celej Európy na najbližších šesť rokov. Vydláždili totiž cestu najrozsiahlejšiemu vojenskému konfliktu v dejinách ľudstva.

Delenie koristi a dôsledky paktu

Prvého septembra o 4.45 hod. ráno vtrhli jednotky Wehrmachtu na poľské územie. Fall Weiss mal priebeh, ktorý prekvapil aj samotného Hitlera. Jeho 60 divíziám podporovaným 1 600 lietadlami nedokázala poľská armáda vzdorovať. Nemecký útok ju zastihol uprostred mobilizácie, navyše nemala moderné obrnené ani letecké zväzky a jej úderná sila spočívala stále na kavalérii. V priebehu mesiaca všetky jej jednotky postupne kapitulovali alebo boli rozprášené. Veľká Británia a Francúzsko síce 3. septembra reagovali vyhlásením vojny Nemecku, ako sa však ukázalo, išlo iba o platonické gesto na podporu Poľska. To, v čo Hitler veril, sa aj stalo, západné demokracie sa do skutočného vojenského konfliktu nezapojili.

Po nemeckom útoku nasledoval 17. septembra úder aj z druhej strany. V zmysle tajného dodatku si po svoju korisť prišiel Stalin. Červená armáda bez formálneho vyhlásenia vojny napadla Poľsko a zastavila sa až na dohodnutej demarkačnej línii. Sovieti však svet presviedčali, že nie sú agresori. Argumentovali ochranou životov a majetkov Ukrajincov a Bielorusov žijúcich na východných územiach Poľska, keďže ako tvrdili, poľský štát im ju už poskytnúť nemôže. Poľsko zmizlo z mapy Európy. Mimochodom, svojou troškou k tomu prispelo aj Slovensko, ktoré ako spojenec Nemecka zaútočilo na svojho severného suseda hneď 1. septembra.

Wehrmacht a Červená armáda sa stretli na stanovenej demarkačnej línii ako spojenecké armády. Ich dôstojníci aj vojaci si podávali ruky, v Breste dokonca usporiadali spoločnú vojenskú prehliadku.

Stalin stihol vyčerpať takmer všetko, na čom sa s Hitlerom v tajnom dodatku dohodol. Po vojne s Fínskom získal časť jeho územia, anektoval pobaltské štáty i Besarábiu. Takisto uveril, že sa napĺňa jeho sen o vojne medzi kapitalistami. Nemecko totiž na jar 1940 postupne napadlo Nórsko, Dánsko, Holandsko, Belgicko a Francúzsko a začalo aj leteckú vojnu s Veľkou Britániou. Vytriezvel až 22. júna 1941, keď Hitler spustil operáciu Barbarossa a prepadol ZSSR.

Popieranie a bagatelizácia paktu v Rusku

Napriek tomu, že kópie dokumentu boli zverejnené v západných médiách, oficiálnou politikou ZSSR bolo vytrvalé popieranie jeho existencie. Politika popierania vychádzala zo Stalinovho písomného odmietnutia tvrdení týkajúcich sa sovietsko-nacistickej spolupráce. Tie boli publikované sovietskym ministerstvom zahraničia v knihe s názvom Falzifikátori dejín z roku 1948. Stalin knihu osobne editoval, škrtal a celé jej časti prepisoval ručne písanými poznámkami. Táto verzia v ZSSR pretrvávala v historických štúdiách, oficiálnych vyjadreniach, memoároch či učebniciach až do konca 80. rokov.

Dnes už je existencia paktu aj s tajným protokolom nepopierateľná. Ani to však Kremľu nebráni v snahách o jeho bagatelizáciu. Ruský prezident Vladimir Putin síce raz odsúdil pakt ako „nemorálny“, odvtedy sa však o ňom nezmieňuje. Diskusia o pakte je v Rusku stále tabu. Jeho obyvatelia do značnej miery prijali sovietsky príbeh o tom, že Druhá svetová vojna sa nezačala všeobecne známym dátumom, teda 1. septembra 1939, keď nacistické sily zaútočili na Poľsko, ale až v roku 1941, keď Hitler zaútočil na Sovietsky zväz.

Ako vysvetlil historik z Centra pre súčasné dejiny Jan Claas Behrends: „Moskva z rozprávania o roku 1939 veľa nezíska. Akékoľvek zameranie sa na pakt je v rozpore s mýtom o Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá zobrazuje ZSSR ako obeť a necháva vojnu začať až v roku 1941.

Zmluva o vzájomnej pomoci medzi ZSSR a Veľkou Britániou

V Londýne bolo Molotovovi prisľúbené otvorenie druhého frontu v roku 1942 a namiesto plnohodnotného vylodenia v Európe sa v novembri 1942 začala operácia Torch, spoločná spojenecká invázia do severnej Afriky. Otvorenie druhého frontu bolo zorganizované až v roku 1944. ZSSR a Veľká Británia sa dohodli:

• o vzájomnej pomoci
• neuzavrieť s Nemeckom separátny mier
• neuzatvárať žiadne spojenectvá
• nezúčastňovať sa na žiadnych koalíciách proti druhej strane

Trvanie článkov o povojnovej spolupráci bolo stanovené na 20 rokov. Zmluva platila do 7. mája 1955 a formálne bola ukončená za Chruščova, a to z dôvodu vojenského spojenectva Veľkej Británie so SRN v rámci NATO. Vzťahy medzi Britániou a ZSSR však prestali byť priateľské už koncom roka 1945.

tags: #spojenecká #zmluva #medzi #ZSSR #a #Nemeckom