Spoločenská zmluva Jeana-Jacquesa Rousseaua: Teoretické východiská a vplyv na moderné demokracie

Čo je demokracia? Až do 18. storočia bola demokracia považovaná za praktickú utópiu. Až po Jean-Jacquesovi Rousseauovi sa demokracia stala reálnou možnosťou pre premenu štátu na republiku. Už sa nehovorí o demokracii ako o forme štátu, ale o systéme, v ktorom sa smerodajným stáva rozhodovanie väčšiny. Ľudia sú vnímaní v dvojitej pozícii - vládnu a zároveň sú ovládaní. Úspešné systémy sa snažia túto hranicu minimalizovať.

Teoretické prístupy k demokracii

Existuje viacero prístupov k definovaniu demokracie:

• Formálna demokracia: Za demokraciu sa považujú štáty, ktoré majú demokratické ústavy, garantujúce občianske a ľudské práva. Ide však len o formálnu stránku, zakotvenú v listinách.
• Inštitucionálna demokracia: Dôraz sa kladie na pluralitu inštitúcií a postupnosť riešenia spoločenských záležitostí, zahŕňajúcu slobodnú tvorbu názorov, rozhodovanie na základe väčšiny, realizáciu a kontrolu.
• Materiálna demokracia: Okrem demokratickej ústavy a fungujúcich inštitúcií sa zohľadňujú aj sociálne podmienky života ľudí a možnosti ich rozvoja.

Ďalšie vymedzenia demokracie:

• Demokracia ako spoločenský systém, v ktorom dochádza k veľkému konsenzu medzi ovládanými a vládnucimi.
• Demokracia ako inštitucionálny systém, v ktorom sú politické inštitúcie otvorené všetkým.
• Demokracia ako otvorený politický systém, schopný riešiť konflikty a absorbovať nové spoločenské nevyhnutnosti.
• Demokracia ako súbor hodnôt, vrátane slobody, rovnosti a suverenity.
• Demokracia ako nedosiahnuteľný ideál, ku ktorému však existuje tendencia smerovať.
• Demokracia ako túžba po slobode, spravodlivosti a plnohodnotnom živote, a ako pokus nájsť normy, idey a inštitúcie, ktoré by to umožňovali. Demokratizácia je proces emancipácie spoločnosti, hľadania nových spôsobov a metód spolurozhodovania všetkých o všetkom.

Princípy demokracie

Demokratické princípy sa prejavujú v rôznych oblastiach:

• Politika: Pluralita mocenských centier, konkurenčné prostredie pre tvorbu názorov, parciálna deľba moci a systémová kontrola moci.
• Mocenské zmeny: Slobodné voľby.
• Legitimita moci: Racionálne argumenty väčšiny.
• Ústava: Zrozumiteľná pre všetkých.
• Medziľudské vzťahy: Bez bariér, otvorené.
• Hospodárske spolurozhodovanie: Umožnené.
• Sociálne pomery: Chránené.

Jean-Jacques Rousseau a jeho Spoločenská zmluva

Jean-Jacques Rousseau (1712-1778) bol ženevský filozof, ktorý výrazne ovplyvnil politické myslenie osvietenstva a Francúzskej revolúcie. Jeho dielo Spoločenská zmluva (1762) je jedným z najvýznamnejších textov politickej filozofie a dodnes rezonuje v diskusiách o demokracii, suverenite ľudu a legitimite vlády.

Prečítajte si tiež: Podmienky pre vyžiadanie spoločenskej zmluvy

Rousseau sa stal známym vďaka svojim prácam, ktoré kritizovali spoločenské nerovnosti a zdôrazňovali dôležitosť individuálnej slobody. Jeho diela, plné emócií a vášne, podnietili diskusie o podstate ľudskej prirodzenosti a o tom, ako by mala byť spoločnosť usporiadaná. Hoci sa tvrdí opak, Rousseauove politické názory ovplyvnili Francúzsku revolúciu.

Priama demokracia a všeobecná vôľa

Pre Rousseaua bola demokracia priamou účasťou ľudí na zákonodarnej a výkonnej moci. Z tohto hľadiska ho možno charakterizovať skôr ako demokrata než ako liberála. Odmietal Lockovu teóriu o vzdaní sa suverenity a zdôrazňoval, že zvrchovanosť nemôže byť zastúpená.

Kľúčovým konceptom v Rousseauovej filozofii je myšlienka všeobecnej vôle (volonté générale). Nejde o jednoduchý súčet individuálnych vôlí, ale o vôľu, ktorá smeruje k spoločnému dobru. V ideálnom prípade by sa občania mali zhromaždiť a uvažovať o tom, čo je najlepšie pre celú spoločnosť, nie len pre seba.

Prirodzený stav a spoločenská nerovnosť

Rousseau veril, že v prirodzenom stave sú ľudia dobrí a šťastní. Divochov si predstavoval ako bytosti nezaťažené civilizáciou. Problém nastáva, keď si niekto začne niečo privlastňovať, čo vedie k nerovnosti a útlaku. Rousseauova kritika spoločnosti spočívala v tom, že spoločnosť demoralizuje ľudí.

Spoločenská zmluva ako riešenie

Spoločenská zmluva je Rousseauovou odpoveďou na otázku, ako vytvoriť spravodlivú a legitímnu spoločnosť. Podľa neho by sa jednotlivci mali vzdať svojej individuálnej slobody v prospech všeobecnej vôle. Týmto aktom sa stávajú občanmi a podieľajú sa na vytváraní zákonov, ktoré budú sami dodržiavať.

Prečítajte si tiež: Prevod obchodného podielu v s.r.o.

Základnou myšlienkou je láska k sebe samému, ktorá sa transformuje na lásku k štátu. Človek sa stáva občanom vtedy, keď sebalásku nahrádza pojmom štátu. Rousseau veril, že suverenita ľudu je najistejšou zárukou individuálnych práv. Bol zástancom všeobecného rovného hlasovacieho práva, ale vylučoval z neho ženy a bezzemkov.

Vplyv a kritika Rousseaua

Rousseauove myšlienky mali hlboký vplyv na politické myslenie a inšpirovali mnohé revolúcie a reformy. Jeho dôraz na suverenitu ľudu a všeobecnú vôľu sa stal základom pre moderné demokratické teórie.

Na druhej strane, Rousseau bol aj kritizovaný za to, že jeho teória všeobecnej vôle môže viesť k totalitarizmu. Ak je všeobecná vôľa definovaná úzkou skupinou ľudí, môže to viesť k potlačeniu individuálnych práv a slobôd. J.J.R. býva považovaný aj za iniciátora vecí, na ktoré nemohol mať dosah (totalita, komunizmus, fašizmus).

Alternatívne teórie demokracie

Okrem Rousseauovej teórie existujú aj ďalšie významné teórie demokracie, ktoré sa vyvíjali v priebehu dejín:

Nedemokratický liberalizmus Johna Locka

John Locke, pôvodný liberál, žil v preddemokratickej dobe a demokracia pre neho nebola funkčnou alternatívou. Demokraciu chápal ako vládu ľudu, čo považoval za nevhodné. Napriek tomu sa liberáli v tomto období stali zakladateľmi obhajoby myšlienok parlamentarizmu a liberalizmu.

Prečítajte si tiež: Novoveká spoločenská zmluva

Locke vo svojom diele Dve pojednania o vláde obhajoval slávnu revolúciu. Jeho chápanie je silne individualistické, pričom ochrana hodnôt ako sloboda, život a majetok sa stala kľúčovou pre Americkú revolúciu (kde majetok nahradilo šťastie). Tieto prirodzené hodnoty existujú ešte pred vstupom do spoločnosti. Spoločnosť a štát sú podriadené zložitému stavu spoločnosti. Najvyššou hodnotou pre Locka je sloboda, obmedzená len ohľadom na slobodu iných. S rastom populácie je potrebné vytvoriť pravidlá, ktoré v prirodzenom stave chýbajú.

Štát je konštruktom, ktorý vytvorili racionálne uvažujúci jednotlivci, ktorí pochopili, že spoločná inštitúcia je výhodnejšia ako individuálna obhajoba. S vytvorením štátu však vzniká inštitúcia, ktorá môže ohroziť záujmy jednotlivca. Preto vzniká spoločenská zmluva. Locke ochranu hodnôt sloboda, život, majetok necháva štátu. Locke patrí k tým, ktorí uvažujú o potrebe rozdeliť moc: zákonodarnú, výkonnú a federatívnu. Úloha štátu spočíva v tom, že musí mať takú silu, aby nedovolil porušovať prirodzené práva. Občania majú právo odmietnuť autoritu vlády, keď štát túto ochranu „nerobí". Voľbu nepripisuje všetkým, vylúčil ženy a chudobných mužov a neuznáva pravidelné voľby. Rozhodujúce z hľadiska demokracie sú: individuálne práva občanov, potreba ústavy, deľba moci a ochrana majetku.

Locke bol otcom anglického osvietenstva. Človek občan je nepopísaný list papiera a úlohou je naučiť sa myslieť v styku s okolím. Lockove spisy sa stali bibliou anglického liberalizmu. Locke považoval štát za metaforu nočného strážnika a napísal List o tolerancii, v ktorom uviedol, že "násilím sa nevytvorí poriadok, ale politikou." Cirkev je občianska spoločnosť na základe rozumu, ktorá neprijíma transcendentné obmedzenia. Locke ale neuznáva toleranciu voči ateistom a katolíkom. Locke nie je mysliteľ demokratickej koncepcie, on je liberál. Je tiež senzualista a empirik.

Aristokratický liberalizmus Charlesa L. de Secondanta Montesquie

Montesquieu kritizoval pomery vo francúzskej stavovskej monarchii a uvažoval o politickom zriadení Ríma. Začína s potrebou deľby moci a neperspektívnosťou absolutistického zriadenia. V diele Duch zákonov neoddeľoval občianske zákony od politických a odmietal absolútne platné zákony pre všetkých. Zaviedol chápanie zákona ako vzťahu, nie príkazu. Uznával vplyv geografie a klímy na politiku.

Montesquieu rozlišuje tri formy vlády:

• Republikánsku: Ľud si vymedzuje svoju zvrchovanosť sám. Pozná dva typy: demokratický (moc má celý národ) a aristokratický (moc má len časť).
• Monarchickú: Vláda jedného človeka, kde ľudia chcú mať pocit bezpečia, ktorý je garantovaný vladárom. Základnou hodnotou je ochrana cti.
• Despotickú: Založená na vôli jediného vladára, ktorý má aparát, ale vykonáva len svoju vôľu.

Podľa Montesquieua by v štáte mali existovať tri moci: zákonodarná, výkonná a súdna. Všetko by sa zvrhlo, keby jeden a ten istý človek vykonával všetky tri moci naraz.

Americká revolúcia a vznik republikanizmu

Americká revolúcia riešila protikoloniálny a národnooslobodzovací boj Američanov za národné sebaurčenie. Išlo o samosprávu a napokon o zápas o samostatnosť. Pôvodne zápas za oslobodenie spod anglickej nadvlády sa mení na boj za slobodné usporiadanie spoločnosti. Američania s ničím novým neprišli, reagovali na myšlienky prichádzajúce z Európy, najmä z Francúzska: koncepcie prirodzených práv, myšlienky suverenity ľudu a rozdelenie moci. Prínosom Američanov bolo uplatnenie týchto myšlienok v praxi.

V 18. storočí poznala politická teória tri formy štátu: dynastickú monarchiu (dedičnú), konštitučnú monarchiu a republikánske zriadenie (len výnimočne). Americká skúsenosť odmietla prvé dva typy a prvýkrát boli vo veľkom zrealizované myšlienky republikanizmu. Rozvinuli republikanizmus a pridali federalizmus. Americká revolúcia vynútila procesy v Európe, a síce Francúzsku revolúciu. Európa v mnohom inovuje: vznikajú odlišné prístupy, kľúčom je aplikácia občianskych práv. USA koncom 18. storočia ale vôbec nie sú príkladom demokracie, je to príklad politického liberalizmu bez demokracie. V severnej Amerike sa proces vytvorenia republiky a uplatnenia občianskych práv odohráva inak ako v Európe (americkí sú vysťahovalci, ktorí nemajú konfliktné predsudky), tradícia rovnosti pred zákonom bola pre nich prirodzená.

Základným programovým dokumentom je Deklarácia nezávislosti zo 4. júla 1776, Philadelphia, ktorá je ospevovaná ako vášnivá hymna o ľudskej slobode. Prepojila liberálne myšlienky. Deklarácia má dve línie: právo národov na sebaurčenie (podľa ktorého má národ právo na odtrhnutie, ak je utláčaný) a ideu republikanizmu (demokratizmu). V Deklarácii je zrejmý vplyv Locka, teda myšlienky prirodzených práv ľudí, ktoré má zabezpečovať štát. Jefferson bol odporcom koncentrácie moci v rukách prezidenta a bol zástancom rozšírenia práv parlamentu. Suverenitu ľudu deklaruje: ľudia sú prirodzene ovládaní rovnakými cieľmi, potrebami a želaniami (všetci majú právo na život, slobodu a šťastie). K zabezpečeniu týchto práv je vláda, vlády, ktoré tieto práva porušujú, sú tyranské, majú byť zmietnuté a ľud si má zvoliť typ vlády.

Súčasne sa vytvoril dokument Listina práv z roku 1776, Virgínia (spolu s deklaráciou tvoria politický celok). Listina je vrcholným teoretickým dokumentom americkej revolúcie, sústredila myšlienky amerických liberálov a všetky ďalšie dokumenty boli ňou inšpirované (týka sa to aj Deklarácie práv človeka a občana). Hlavné myšlienky: všetci ľudia sú rovnako slobodní a nezávislí, majú prirodzené práva a nimi vstupujú do zväzkov s cieľom vytvoriť spoločnosť, sú dedičné - právo na slobodu, život a majetok. Majetok je zdrojom moci ľudu. Vláda existuje len pre všeobecné blaho a ochranu ľudu. Žiadny človek, skupina nemá právo na privilégiá. Tri zložky moci musia byť oddelené, voľby slobodné, všeobecné hlasovacie právo. Každý má vedieť, z čoho je obvinený a prečo, + konfrontácia s obžalovaným. Porota je svätým právom človeka. Sloboda tlače, dobre organizovaná ľudová milícia. Všetko obyvateľstvo musí mať rovnaké práva a podiel na spoločnej moci. Náboženstvo je záležitosťou rozumu. Thomas Paine obhajuje program sociálne zodpovedného štátu a je odporcom cenzúry a zbavenia politických práv žien.

Protektívna demokracia Jeremyho Benthama a Jamesa Milla

Zrodila sa v Anglicku. Hlavní predstavitelia J. Bentham a J. Mill úplne odmietajú Hobbsov a Lockov výklad prirodzených práv a považujú ho za hlúpy a nezmyselný. Za najlepší mechanizmus ochrany občanov pred štátom považujú zastupiteľský systém. Štát je definovaný ako poriadok, ktorý spravuje istú oblasť. Problémom pre liberálov je, ako obhajovať svoje záujmy pred mocou. Myšlienku suverenity štátu formulovali Machiavelli a Hobbes (len silou (štátom) možno zabrániť teroru). Protektívna demokracia vidí garanciu proti štátu v Parlamente. Tento vývoj vedie od liberalizmu k ideám demokracie. J.B. a J.M. patria k skupinám, ktoré sa nazývajú filozofickí radikáli, pretože chcú obmedziť vplyv kráľa v jeho ambícii mať pod kontrolou parlament - a to rozšírením volebného práva.

J.B. si pôvodne myslel, že spoločnosť je možné reformovať aj reformou trestného práva, t.j. aby sa uskutočnila reforma na utilitaristickej báze (šťastie pre všetkých). Ale pochopil, že presviedčaním to nedosiahnu, a dal na Milla, že je to zastupiteľstvo, čo je prostriedkom reformy. Sú považovaní za utilitaristov - blaho nejakého jedinca nie je dôležitejšie ako blaho všetkých. Takýto by mal byť štát - zásah štátu je nevyhnutný. Problémom je, ako prinútiť vládu, aby sa takto správala. J. Mill si nevedel predstaviť, ako by sa správal reprezentant pri obhajovaní blaha, preto navrhuje časté voľby. Riziko nezvolenia reprezentantov by bolo také vysoké, že by to zabezpečilo ich správanie. Je tu ďalšia požiadavka všeobecného volebného práva. Ak niekto volebné právo nemá, nemôže sa brániť (hlasovacie právo ale nemali mať ženy, muži pod 40 a muži veľmi chudobní - vylúčili 10/12 obyvateľov). Rozšíriť hlasovacie právo je možné len vtedy, keby požiadavky boli realistické. Demokracia má zabezpečovať svojich občanov proti útlaku - protektívna. Protektívna demokracia považovala za najlepšiu na ochranu majetku. J. Mill trpel ilúziami o strednej vrstve. Mill predpokladá aj výchovu, aby sme sa aj podľa neho správali - cieľom je výchova k vlastnému prospechu. Predpokladá sa uniformita cieľov a akceptuje sa triedna nerovnosť.

Liberálna demokracia Alexisa de Tocquevilla

Alexis de Tocqueville spájal myšlienky liberalizmu a demokracie do vývojovej perspektívy. Bol to francúzsky aristokrat, ktorý mal vlastnú skúsenosť s francúzskou revolúciou (a táto ho priviedla k absolútnej nepriateľskosti voči demokracii - časť jeho rodiny bola sťatá). Roku 1830 sklamal rodinu - prisahal vernosť buržoáznemu režimu. Jeho americký pobyt v rokoch 1831-32 bol podstatný pre jeho dielo Demokracia v Amerike. Tocqueville bol považovaný za génia, J.S.Mill jeho dielo vysoko ocenil a považoval ho za novú éru v politickom myslení.

Tocqueville americký sen opisuje v polohe pýchy na americkú demokraciu. V 19. storočí boli USA pre Európu symbolom ohromného ekonomického rastu (krajina neobmedzených možností, slobody a rovnosti). Boli diskusie, že prečo a za svoj úspech pravdepodobne vďačia hlavne ústave. Tocqueville sa do týchto diskusií v knihe zapojil a zastáva stredovú pozíciu - analyzuje nie z ideologického hľadiska, ale pozoruje život ako sociológ. USA sa vzdali aristokratických prístupov k spoločnosti. Tocquevillovo myslenie je mnohými chápané ako pesimistické. Možno to objasniť Platónom - po demokracii nasleduje tyrania.

Demokracia je podľa A. de Tocquevilla:

• vláda ľudu (je prvý, ktorý si dovolil povedať, že demokracia je samosprávou - že si ľud vládne sám)
• okrem samosprávy je tu prvok - rovnosť spoločenských podmienok medzi ľuďmi (podstata demokracie - nie sloboda, rovnosť pred zákonom)

Napokon usudzuje, že táto rovnosť je základnou príčinou amerického úspechu.

Rousseau a výchova slobodného človeka

Rousseau patrí medzi ideológov Veľkej buržoáznej revolúcie vo Francúzsku. Svojimi spismi pripravoval pôdu na jej príchod. Filozofické, spoločenské a pedagogické náhľady J.J.R. preniká demokratizmus, láska k človeku a nenávisť voči feudalizmu.

Jeho práca „O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi“, v ktorej kritizuje spoločenské pomery, spôsobila vo Francúzsku veľký rozruch. V spise „Júlia alebo nová Heloisa“ sa vysmial feudálnemu zriadeniu a stavovským predsudkom. V diele „Spoločenská zmluva“ rozvinul teóriu o pôvode štátu.

Emil alebo o výchove

Svoje pedagogické názory vložil do spisu „Emil alebo o výchove“ (1762). Rousseau vyslovil teóriu prirodzenej výchovy. Základným cieľom výchovy podľa J.J.R. je výchova slobodného človeka, ktorý bezhranične miluje slobodu a je hotový radšej položiť svoj život ako stratiť slobodu.

Rousseau rozdeľuje výchovu do štyroch období:

• od narodenia dieťaťa do dvoch rokov - centrom pozornosti je telesná výchova
• do dvoch rokov do 12 roku - „spánok rozumu“ , stredobodom pozornosti je výchova zmyslových ústrojov.
• 12 - 15 r., kde prevláda zväčša rozumová a pracovná výchova
• 15 - plnoletosť, ťažisko je v mravnej výchove

JJR podrobne určuje, ako postupovať pri výchove Emila. Svojho chovanca na začiatku druhého obdobia vytrhuje z tzv. skazenej spoločnosti a chce ho vychovávať v prírode, mimo spoločnosti. Knihou dieťaťa má byť sama príroda. Za základ vzdelania pokladá prírodné a reálne vedy. Emil sa má oboznámiť so všetkými druhmi poľnohospodárskych prác a má sa vyučiť aj remeslo. Emil by mal pracovať ako roľník a myslieť ako filozof.

Podľa JJR sa má mravná výchova uskutočňovať opäť v meste. Žiada sa výchova dobrých citov, úsudkov a napokon výchova dobrej vôle. V tomto období pokladal za významné dať dieťaťu poučenie o pohlavnom živote. Dieťa sa má zapodievať telesnou prácou, nesmie po prebudení vylihovať v posteli, má sa veľa pohybovať na čerstvom vzduchu. JJR bol proti tomu, aby sa deťom vštepovali náboženské pravdy, ale Emil okolo 17-18 r. prichádza na to, že existuje vyššia vôľa.

Podľa JJR má žena v spoločnosti iné postavenie ako muž. Preto má dostať aj inú výchovu. Treba ju vychovať pre domácnosť, aby rodila deti, starala sa o rodinné hospodárstvo a budovala šťastný rodinný život.

Rousseau bol hlásateľom idey rovnosti a požadoval úctu k človeku. Jeho výchovný systém je ostrým protestom proti feudálnej škole a výchove.

tags: #spoločenská #zmluva #jjr #obsah