Starostlivosť o dieťa a povinnosti s ňou spojené v kontexte manželstva a rozvodu

Tento článok sa zaoberá problematikou starostlivosti o dieťa v kontexte manželstva a povinností s tým spojených, ako aj situáciami po rozvode alebo rozchode rodičov. Analyzuje rôzne aspekty rodinného práva, vrátane práv a povinností manželov, vyživovacej povinnosti a zmien v rodinných vzťahoch, ktoré môžu nastať.

Vznik a zánik manželstva

Manželstvo vzniká súhlasným vyhlásením muža a ženy pred miestnym národným výborom, že spolu vstupujú do manželstva. Ak sa toto vyhlásenie neurobí pred miestnym národným výborom, manželstvo nevznikne. Manželstvo sa uzatvára verejne a slávnostným spôsobom v prítomnosti dvoch svedkov. Manželstvo nemôže uzavrieť ani osoba stihnutá duševnou poruchou alebo maloletá osoba.

Ak nastal z dôležitých dôvodov medzi manželmi hlboký a trvalý rozvrat, môže manžel žiadať, aby súd zrušil manželstvo rozvodom. Manželstvo nemožno zrušiť rozvodom, ak by to bolo v rozpore so záujmom detí alebo ak oň žiada manžel, ktorý rozvrat výlučne zavinil, ledaže druhý manžel prejaví s rozvodom súhlas. Jedným zo spôsobov zániku manželstva je zánik manželstva rozvodom. Pokiaľ z manželstva pochádzajú maloleté deti, s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.

Práva a povinnosti manželov

V manželstve majú muž i žena rovnaké práva a rovnaké povinnosti. Sú povinní žiť spolu, byť si verní a vzájomne si pomáhať. O podstatných veciach rodiny rozhodujú manželia vzájomnou dohodou. O uspokojenie potrieb rodiny manželstvom založenej sú povinní sa starať obidvaja manželia podľa svojich síl a podľa pomeru svojich zárobkových a majetkových možností. Poskytovanie prostriedkov sa môže zčasti alebo celkom vyvážiť osobným výkonom starostlivosti o deti a spoločnú domácnosť.

Manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. O uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. V prípade nedodržiavania týchto vzájomných práv a povinností manželmi môže dôjsť k uplatňovaniu si vzájomnej vyživovacej povinnosti a k zohľadňovaniu pri rozhodnutiach súdov o určovaní vyživovacej povinnosti medzi manželmi.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Starostlivosť o dieťa v manželstve

Obaja rodičia majú rovnaké práva a povinnosti voči dieťaťu. Sú povinní starať sa o telesný a duševný rozvoj dieťaťa, najmä o jeho výživu a výchovu tak, aby bolo náležite pripravené prispievať svojou prácou, podľa svojich schopností a náklonností, na prospech spoločnosti. O výživu a výchovu dieťaťa sú povinní rovnako sa starať obidvaja rodičia. Poskytovanie prostriedkov na výživu a výchovu dieťaťa môže sa zčasti alebo celkom vyvážiť osobným výkonom starostlivosti o dieťa.

Rodičia sú povinní sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa a chrániť jeho záujmy. Rodičovské práva a povinnosti zahŕňajú aj právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Výchovou sa rozumie zabezpečovanie starostlivosti o komplexný a všestranný rozvoj dieťaťa v rovine telesnej, duševnej, mravnej, citovej, zdravotnej i rozumovej. Rodičia sú zároveň oprávnení i povinní zastupovať svoje maloleté dieťa pri všetkých úkonoch, na ktoré samo nemá spôsobilosť, a to až do momentu, kým nedosiahne plnú spôsobilosť na právne úkony (štandardne dovŕšením 18-teho roku života). Rodičia majú na starosti aj správu majetku ich maloletého dieťaťa. Majetok, ktorý zaňho spravovali, mu odovzdajú „najneskôr do 30 dní od dosiahnutia plnoletosti.

Úprava výkonu rodičovských práv a povinností

Úprava výkonu rodičovských práv a povinností je v kompetencii súdu, ktorý na návrh jedného z rodičov, resp. osoby ktorá zabezpečuje starostlivosť o dieťa upraví rodičovské práva a povinnosti. Pred samotným rozhodnutím súdu sa rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu kedykoľvek dohodnúť na úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovská dohoda musí byť schválená súdom. Ak sa rodičia nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností. Súd určí najmä to, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti, a určí aj výživné na maloleté dieťa zo strany druhého rodiča. Ak rodičia žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života, alebo svoje rodičovské povinnosti nevykonávajú vôbec, alebo nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa, súd im v záujme maloletého dieťaťa obmedzí výkon rodičovských práv. Návrh na obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv môže podať odbor sociálnych vecí ÚPSVaR, obec alebo ktokoľvek, kto má záujem na riadnej výchove dieťaťa (napr. blízka osoba alebo zariadenie náhradnej výchovy). Rodič, ktorému nie je dieťa zverené do výchovy, má právo osobne sa stýkať s dieťaťom.

Ak sa rodičia rozídu, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok.

Spôsoby starostlivosti o dieťa po rozvode

Spolu s konaním o rozvod manželstva je spojené i rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ak manželia maloleté deti majú. V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. V konaní o rozvod nie je však možné upraviť rodičovské práva a povinnosti k ešte nenarodenému dieťaťu aj napriek tomu, že je manželka vo vysokom štádiu tehotenstva. Súd vychádza zo stavu manželstva v čase vyhlásenia rozsudku.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

Spoločná osobná starostlivosť

Spoločná osobná starostlivosť o deti bola zavedená do nášho právneho poriadku v roku 2023. Ide o pomerne nový model starostlivosti o deti po rozvode rodičov. Základom tohto modelu je režim starostlivosti o spoločné deti, ktorý fungoval už pred ich rozvodom a rodičia ho chcú zachovať i po oficiálnom rozvode. Ak sa rodičia dohodnú na spoločnej osobnej starostlivosti, súd a štát zasahujú minimálne do ich dohody, súd neurčuje u koho a kedy budú deti, nie sú presné stanovené časové rámce stretávania sa. Rodičia sa sami medzi sebou dohodnú kedy a u koho bude dieťa.

Cieľom spoločnej osobnej starostlivosti je zachovanie väzieb a vzťahov dieťaťa s oboma rodičmi a vyhnúť sa tomu, aby súd striktne určil, ktorému rodičovi dieťa zverí alebo presne prerozdelil čas starostlivosti medzi oboch rodičov. Ide teda o voľnejšiu formu starostlivosti ako už existujúce formy, ktorá sa spolieha na to, že rodičia sa ohľadom detí budú vedieť dohodnúť. V porovnaní so striedavou osobnou starostlivosťou je možné spoločnú osobnú starostlivosť určiť iba v prípade, ak s ňou súhlasia obaja rodičia, kým pri striedavej starostlivosti postačuje súhlas jedného rodiča. Pri striedavej starostlivosti súd v rozhodnutí autoritatívne určí intervaly striedania dieťaťa medzi rodičmi, kým pri spoločnej osobnej starostlivosti si ich dohodnú medzi sebou rodičia. Z tohto pohľadu je výhodou spoločnej osobnej starostlivosti určitá voľnosť režimu, avšak v prípade neplnenia dohodnutého režimu nie je možný súdny výkon rozhodnutia (keďže intervaly striedania nie sú pevne stanovené). Spoločná osobná starostlivosť nemôže byť autoritatívne určená súdom, ale môže byť iba výsledkom schválenej dohody rodičov. V prípade uzatvorenia rodičovskej dohody o spoločnej osobnej starostlivosti súd musí skúmať, či je takáto dohoda v súlade so záujmami dieťaťa, či budú zaistené jeho potreby, a či nie je v rozpore so zákonom.

Striedavá starostlivosť

Ďalšie spôsoby starostlivosti o deti, ktoré pozná väčšina z nás sú striedavá starostlivosť oboch rodičov alebo osobná starostlivosť jedného z rodičov. Na tom, či bude dieťa v striedavej alebo osobnej starostlivosti sa rodičia môžu dohodnúť. Je potrebné, aby túto dohodu súd schválil inak je takáto dohoda nevykonateľná. Pri rozhodovaní o tom, či bude dieťa zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov alebo do osobnej starostlivosti len jedného rodiča, súd zohľadňuje niekoľko aspektov ako je napr. V prípadoch, ak sa rodičia nevedia dohodnúť ani na časovom rámci, kedy a u koho bude dieťa tráviť napr. víkendy, prázdniny, sviatky a pod., tak o tomto časovom rámci rozhoduje tiež súd. Rodičia však môžu zhodne uviesť, že súd právo styku upravovať nemá. V takom prípade súd stretávanie (tzn. Avšak aj súd aj Vy ako rodičia by ste mali brať ohľad na najlepší záujem dieťaťa a snažiť sa dohodnúť. V prípade, ak nie ste manželia, na úpravu pomerov starostlivosti o deti sa aplikujú presne tie isté zákonné ustanovenia ako v konaní o rozvod, ktoré je spojené s konaním o úpravu pomerov k deťom na čas po rozvode. V takom prípade sa však nepodáva na súd návrh na rozvod spojený s konaním o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ale ktorýkoľvek z rodičov môže podať návrh na úpravu rodičovských práva a povinností.

Prijatím zákona č. 217/2010 Z. z. bol do slovenského právneho poriadku zavedený inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa. Podstatou striedavej starostlivosti je, že sa striedajú obdobia, kedy je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov a obdobia, kedy je dieťa zverené do osobnej starostlivosti druhého rodiča. Doba zverenia do osobnej starostlivosti u oboch rodičov je presne určená a nemusí mať u oboch rodičov rovnaké trvanie. Keďže zákon dobu zverenia nezakotvuje, je určená rozhodnutím súdu resp.

Striedavá starostlivosť kladie vysoké požiadavky na oboch rodičov. Nie je prekážkou nariadenia striedavej starostlivosti, ak jeden z rodičov s nariadením striedavej starostlivosti nesúhlasí. Bude sa to týkať najmä prípadov, keď obaja z rodičov majú záujem na výchove dieťaťa, avšak jeden z nich vyžaduje výlučnú starostlivosť o dieťa. Najčastejšie pôjde o rodiča, ktorý sa o dieťa osobne a v prevažnej miere stará, a z toho dôvodu odmieta nariadenie striedavej starostlivosti. Zákon preto pamätá aj na tieto prípady a nepovažuje názor tzv. preferenčného rodiča za relevantný, nakoľko neodôvodnené odmietanie striedavej starostlivosti je v zásade zneužívaním práva dieťa vychovávať. V týchto prípadoch je rozhodujúce skúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa. V procese rozhodovania musí súd prihliadať aj na schopnosť rodiča spolupracovať s druhým rodičom pri výchove dieťaťa t.j. či je rodič schopný kompromisu. Ak súd dospeje k záveru, že rodič nie je schopný bez zjavného dôvodu spolupracovať, má sa za to, že rodič nie je výchovne spôsobilý.

Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

Znenie druhej vety tohto ustanovenia však nemožno vykladať tak, že ak sa rodičia na striedavej starostlivosti dohodnú, súd musí automaticky striedavú starostlivosť aj nariadiť. Vždy je jeho povinnosťou skúmať záujem maloletého dieťaťa. Do pozornosti ďalej dávame, že striedavá starostlivosť nie vždy vyhovuje osobnosti dieťaťa. Dieťa by malo mať vzhľadom na svoj vek určitú mieru participácie v mimosporovom konaní, a preto sa javí ako vhodné, aby súd vypočul názor dieťaťa. Ak dieťa so striedavou starostlivosťou nesúhlasí, je potrebné, aby súd skúmal dôvody takéhoto postoja. Z psychologického hľadiska nie je vhodná striedavá starostlivosť pri deťoch s poruchami správania sa, nakoľko tie si vyžadujú stabilitu výchovného prostredia. Striedavá starostlivosť nie je vhodná ani v prípade vzdialených bydlísk rodičov, keby by dieťa malo meniť vzdelávacie zariadenie. Striedavú starostlivosť nemožno chápať ako prostriedok na vyhýbanie sa plateniu výživného. Vo väčšine prípadov však súd pri nariadení striedavej starostlivosti výživné neurčí. Pôjde najmä o prípady, ak rodičia trávia s deťmi rovnakú časť mesiaca napr. Pokiaľ by čas strávený s dieťaťom nebol rovnomerný, v rozhodnutí o striedavej starostlivosti súd určí vyživovaciu povinnosť.

Nemožno vylúčiť, že práve medzi rodičmi, ktoré nie celkom dobre komunikujú, je striedavá starostlivosť podnetom a motiváciou k tomu, aby sa snažili čo najviac kooperovať. Striedavá starostlivosť núti rodiča, ktorý nebol tejto forme naklonený a na ktorého strane chýba ochota ku komunikácii, aby svoje správanie zmenil. Na psychiku dieťaťa veľmi pôsobí nekomunikatívnosť rodičov pri jeho odovzdávaní. Jedná sa o výrazne nežiaduci jav pre osobnostný vývoj aj duševné zdravie maloletého. Je preto treba v záujme dieťaťa tento negatívny stav zmeniť. Akokoľvek striedavá osobná starostlivosť predpokladá zo strany rodičov predovšetkým toleranciu, spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať (a najmä nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov), nesmie súd na spôsob tejto výchovy rezignovať už vtedy, keď jeden z rodičov s týmto spôsobom výchovy pro forma nesúhlasí. Ak je takýto nesúhlas len obštrukčný, ničím neodôvodnený, resp.

Výlučná osobná starostlivosť

Podľa zákona o rodine môže súd rozhodnúť o tom, že dieťa sa zveruje do výlučnej osobnej starostlivosti len jedného z rodičov. To znamená, že tento rodič má zákonné právo a zároveň povinnosť poskytovať dieťaťu každodennú osobnú starostlivosť. Druhý rodič má následne spravidla právo sa s dieťaťom v dohodnutých, alebo súdom určených časoch stretávať.

Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti, resp. výlučná osobná starostlivosť však neznamená, že ten rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti môže rozhodovať sám absolútne o všetkom a ani to, že druhý rodič nemá právo rozhodnúť o ničom. Potvrdzuje to aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/61/2011 zo dňa 11.05.2011, v ktorom, okrem iného uviedol: „Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností.“

Či je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, alebo do striedavej, či spoločnej starostlivosti, obaja rodičia majú právo rozhodovať o dieťati. Zákon rozlišuje dve kategórie záležitostí týkajúcich sa dieťaťa, o ktorých rodičia rozhodujú, a to bežné veci a podstatné veci. Každý z rodičov je oprávnený sám, teda aj bez súhlasu druhého rodiča, rozhodovať o bežných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa. Bežné veci sú veci každodenného života. Pri podstatných veciach sa musia rodičia dohodnúť, alebo musí na návrh niektorého z rodičov, rozhodnúť súd. Podstatné veci (záležitosti) upravuje (príkladmo) § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého:

Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd. Takže, či je dieťa vo výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, alebo nie, stále o dieťati môžu rozhodovať obaja rodičia. V bežných veciach každý sám a v podstatných sa musia dohodnúť a ak sa nedohodnú, rozhodne na návrh súd.

Aj pri zastupovaní a správe majetku dieťaťa platí v podstate to isté, čo bolo uvedené vyššie. To znamená, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti rodiča, druhý rodič má stále právo dieťa tiež zastupovať a spravovať aj jeho majetok. O tom, že je rodič vylúčený zo zastupovania, či správy majetku, alebo celkovo rodičovských práv a povinností môže rozhodnúť len súd. Nie rodič, ktorému dieťa bolo zverené do výlučnej starostlivosti.

Vyživovacia povinnosť

Vyživovacia povinnosť je zákonná povinnosť každého rodiča, ktorú si musí plniť mesačne aspoň v minimálnom rozsahu. Výživné má prednosť pred všetkými ostatnými výdavkami rodiča. Tejto povinnosti sa pritom rodič nemôže nijako zbaviť. Ak si ju neplní, dopúšťa sa trestného činu zanedbania povinnej výživy. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery.

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi

Manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Málokto z nás vie, že vyživovacia povinnosť vzniká automaticky uzavretím manželstva a zaniká spolu so zánikom manželstva. Je teda viazaná iba na existenciu manželstva. Vychádza zo základných zásad zákona o rodine, konkrétne z článku 1 vety tretej… „Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach.“ A z článku 4 prvého odseku…

Ak obaja manželia žijú v spoločnej domácnosti, riadne sa obaja svojou prácou pričiňujú o životnú úroveň ich oboch, vtedy nie je dôvod zamýšľať sa nad pojmom vyživovacia povinnosť. Stáva sa však, že jeden z manželov opustí spoločnú domácnosť, že manželia prestanú spoločne hospodáriť, pričom jeden zarába oveľa viac a vzniká problém so životnou úrovňou toho druhého manžela. V takýchto odôvodnených prípadoch, ak sa obaja manželia nevedia rozumne dohodnúť a ak jeden z manželov vyživovaciu povinnosť neplní dobrovoľne, ten druhý má právo písomným návrhom podaným na príslušný súd požiadať súd, aby určil manželovi vyživovaciu povinnosť v takom rozsahu, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká.

Vyživovacou povinnosťou sú osobné potreby, stravovanie, ošatenie, vzdelanie, kultúra, bývanie, šport. U oboch manželov by mal byť jej rozsah za normálnych okolností taký, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Dôležité je slovíčko v zásade. Nemožno totiž predpokladať, že bude úplne na rovnakej úrovni. V zásade by sa však mali o to pokúsiť. Tento jav ovplyvňuje množstvo faktorov. Nie každý z manželov rovnako holduje športu či kultúrnym aktivitám. Niekomu stačí k životu málo, niekto si potrpí na luxus a zbytočnosti. Takisto sa v zákone explicitne stanovuje, že pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti sa prihliada na starostlivosť o domácnosť. Je to pochopiteľné, pretože starostlivosť o domácnosť vyžaduje nielen finančné náklady, ale i čas, energiu a osobné nasadenie, ľudovo povedané kopec práce, ktorá nie je zaplatená.

Príspevok na výživu rozvedeného manžela

Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Už zo znenia samotného ustanovenia zákona je zrejmé, že na príspevok nemá nárok každý rozvedený manžel. O príspevok môže požiadať iba ten rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, čo je základom pre uplatnenie tohto nároku na súde v prípade, že nedôjde k vzájomnej dohode bývalých manželov. Podmienkou je, samozrejme, právoplatne rozvedené manželstvo. V opačnom prípade, teda ak by manželia neboli rozvedení, by išlo o vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, o ktorej bolo písané v úvode. O príspevku rozvedeného manžela na výživu môže súd rozhodnúť iba na návrh rozvedeného manžela. Podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov môže prispievať bývalý manžel na primeranú výživu. Ak sám nemá dostatočné schopnosti, možnosti a ani jeho majetkové pomery by mu neumožňovali a nedovoľovali podieľať sa priznaným príspevkom na primeranú výživu bývalého manžela, súd by nemohol takýto príspevok priznať a bývalého manžela zaviazať na jeho úhradu.

Dôležitým prvkom v obsahu predchádzajúcej vety je primeranosť výživy. Táto je vymedzená reštriktívnejšie oproti vyživovacej povinnosti manželov. V manželstve sa pri vyživovacej povinnosti má na mysli v zásade rovnaká životná úroveň oboch manželov, pričom u rozvedených manželov a nároku na príspevok na rozvedeného manžela zákon upravuje primeranú výživu. Nevyhnutnou výživou rozvedeného manžela v zmysle ustanovenia § 72 ods. 1 ZR sa nerozumejú len nevyhnutné náklady na stravovanie, ale aj uspokojenie ďalších nevyhnutných životných potrieb rozvedeného manžela, vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu, spôsobu života a pod.

Príspevok môže požadovať rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, čo je ďalšou nevyhnutnou podmienkou vzťahujúcou sa na uplatnenie tohto nároku. Čo znamená neschopnosť sám sa živiť? Kde je tá hranica? Závisí to od jednotlivých konkrétnych prípadov. Nie je to stanovené, zákon to neurčuje. Zvyčajne pôjde o také prípady, kedy rozvedený manžel v dôsledku napríklad zlého zdravotného stavu nie je schopný dosahovať vlastnými silami také príjmy a zárobky, ktoré by mu umožňovali a dovoľovali viesť život na takej úrovni, že by bol spôsobilý pokryť nimi svoje základné životné potreby, vyššie uvádzané. Nemusí to byť iba zlý zdravotný stav. Môže takisto ísť o dlhodobejšiu stratu zamestnania, nedostatok pracovných príležitostí (samozrejme nie z vlastného pričinenia, to znamená, že nie z dôvodu, že sa niekomu nechce pracovať), môže ísť o starostlivosť o invalidného rodinného príslušníka. A tieto všetky skutočnosti spojené i nie s priaznivými majetkovými pomermi.

V druhom odseku ustanovenia § 72 zákona o rodine zákonodarca stanovuje podmienku, že súd o príspevku na výživu rozhoduje v prípadoch, ak medzi bývalými manželmi nedôjde k dohode. Ak by sa aj dohodli na úhrade, ibaže nie na výške tejto úhrady, i v takomto prípade bude musieť o výške príspevku rozhodovať súd na návrh bývalého manžela. Zároveň je stanovené v danom odseku, že súd pri určovaní rozsahu príspevku na výživu prihliada aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi, teda k rozvodu manželstva. To znamená, že súd bude skúmať, kto a akou mierou sa pričinil o rozpad manželstva a z akých dôvodov sa manželstvo rozpadlo. Súd bude čerpať z rozvodového spisu a z výpovedí oboch manželov.

Limitovanie povinnosti platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela na dobu piatich rokov po rozvode nie je absolútne. Návrh zákona umožňuje výnimočné predĺženie, ak sú na to objektívne dôvody. Predĺženie poskytovania príspevku na výživu rozvedeného manžela nad zákonom stanovenú hranicu piatich rokov je možné len na návrh oprávneného manžela. Právo na príspevok na výživu zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo alebo ak povinný manžel zomrie. Smrť povinného subjektu je v zmysle zákona objektívnou právnou skutočnosťou zakladajúcou zánik povinnosti. V tomto prípade povinnosti na plnenie vyživovacej povinnosti, resp. platenia príspevku na výživu. V prípade uzatvorenia nového manželstva takisto zaniká táto povinnosť priamo, pretože sa má za to, že podpornú funkciu i vo vzťahu poskytovania vyživovacej povinnosti plní manžel a prechádza táto funkcia naňho. Ak by nastala situácia, že by sa rozvedenému manželovi, ktorému bol priznaný príspevok na výživu a ktorý uzavrel nové manželstvo, čím došlo k zániku príspevku, znova manželstvo rozpadlo, nebolo by možné obnoviť opätovne nárok na príspevok na výživu od prvého manžela. V prípade, že sa počas povinnosti platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela zmenia pomery na strane manžela, ktorému bol príspevok priznaný a tento by sa časom bol schopný sám živiť, pôjde takisto o dôvod na zánik tejto povinnosti.

Príspevok na výživu nevydatej matky

Napokon tu máme ešte jeden druh príspevku, ktorý zákon priznáva nevydatej matke. Nie vždy totiž dochádza k uzatvoreniu manželského zväzku a je to v dnešnej dobe čoraz častejší jav. I keď sa žena rozhodne, že zostane s dieťaťom sama a s otcom dieťaťa neuzavrie manželstvo, nemusí všetku ťarchu spojenú s nákladmi na svoju výživu a na tehotenstvo s pôrodom, ako i na výživu dieťaťa znášať sama. V kontexte citovaných ustanovení možno hovoriť o dvoch povinnostiach vyplývajúcich zo zákona. Prvou je povinnosť prispievať na výživu matke, a to primerane a druhou povinnosťou je príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. Doba, počas ktorej je otec dieťaťa povinný prispievať matke dieťaťa, je stanovená na dva roky. Medzi náklady spojené s tehotenstvom patrí predovšetkým úhrada tehotenského ošatenia, topánok, tehotenskej stravy, náklady spojené s lekárskymi vyšetreniami, so zdravotným stavom. Náklady spojené s pôrodom predstavujú predovšetkým úhradu nemocničných náklad.

tags: #starostlivosť #o #dieťa #manželky #povinnosti