Starostlivosť o sociálneho pracovníka: Prevencia vyhorenia

Úvod

V súčasnosti sa čoraz viac zdôrazňuje vplyv pomáhajúcich profesií na psychické a fyzické zdravie jednotlivcov. Výkon povolania sociálneho pracovníka sa často opisuje a vníma ako ideálny stav nevyhnutnej pomoci klientovi v ťažkej životnej situácii. Avšak, náročnosť tejto profesie môže viesť k nadmernému stresu, syndrómu vyhorenia a sekundárnej traume. Tento článok sa zameriava na prevenciu vyhorenia u sociálnych pracovníkov, pričom analyzuje faktory, ktoré prispievajú k týmto negatívnym javom, a ponúka stratégie na ich zvládanie.

Syndróm vyhorenia a sociálna práca

Syndróm vyhorenia je stav fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania, ktoré je spôsobené dlhodobým zaoberaním sa situáciami, ktoré sú emocionálne náročné. Táto oblasť patrí z hľadiska vzniku a rozvoja syndrómu vyhorenia k najrizikovejším. Levická a Mrázová (2004) uvádzajú, že sociálny pracovník by sa mal zaujímať o ľudí, mal by chcieť pomáhať a mal by mať úctu k životu. Raková a Bednarek (2015) zdôrazňujú, že náročnosť sociálnej práce vyplýva z jej osobitnej pozície vo vzťahu ku klientovi, kde súčasťou profesionálneho výkonu práce je participácia na riešení jeho problémov. Barnett a Cooper (2009) v tejto súvislosti uvádzajú, že pracovníci pomáhajúcich profesií sú veľmi často ohrozovaní nadmerným stresom a syndrómom vyhorenia, pretože poskytujú pomoc druhým, aj keď ich vnútorné a vonkajšie zdroje môžu byť preťažené.

Sekundárna trauma

Mann (2004) dodáva, že v dôsledku intenzívnej práce s emóciami klienta, trpia pomáhajúci pracovníci tiež únavou z pomáhania v podobe sekundárnej traumy. Sekundárna trauma reprezentuje zástupnú stresujúcu skúsenosť, ktorá je výsledkom pôsobenia vyrozprávaného príbehu o traume niekým, kto ju priamo prežil (Cunningham, 2003). Taktiež na základe priamej pomoci pri stresujúcej udalosti, napríklad v podobe krízovej intervencie po hromadnej autonehode. Napriek tomu, že sociálny pracovník nie je priamo v roly obete závažnej udalosti, môže mať táto udalosť klienta na neho rovnaký dopad. Dôsledkom toho môže na sebe pociťovať prejavy sekundárnej traumy v podobe desivých snov, pocitov bezmocnosti alebo častých myšlienok na situáciu klienta.

Prejavy syndrómu vyhorenia

Syndróm vyhorenia je emočný, psychický a telesný kolaps, často spojený so stratou zmyslu pracovnej činnosti, až stratou zmyslu života. Je súčasne signálom, že doterajšie vnútorné postoje v pracovnej činnosti v spojitosti s osobným životom je potrebné zmeniť.

Medzi typické prejavy patria:

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

• Frustrácia
• Nízka tolerancia
• Nedostatok sebadôvery a sebareflexie
• Pocit vyhorenia a demotivácie
• Pochybnosti o sebe a svojej práci
• Negatívne myslenie
• Obmedzovanie kontaktov
• Uprednostňovanie voľnočasových aktivít
• Zvýšená miera stresu a záťaže

Stresory v sociálnej práci

Sociálni pracovníci čelia záťažovým situáciám v práci s klientom, rodinou i komunitou. Tieto situácie ovplyvňujú vnímanie a prežívanie pracovníkov, čo sa odráža na ich správaní a má podstatný vplyv aj na výkon ich práce. Profesia si vyžaduje nasadenie komplexnej osobnosti disponujúcej jednak teoretickými poznatkami ako aj charakterovými vlastnosťami a praktickými skúsenosťami. K osobnostným dispozíciám moderného sociálneho pracovníka by tak mali patriť vlastnosti ako flexibilnosť, dynamika, iniciatíva, vytrvalosť a sociálne cítenie. Pohotová reakcia a výber vhodných postupov sú nevyhnutnosťou pri riešení krízových stavov klientov.

Sociálny pracovník je každodenne konfrontovaný s neľahkými ľudskými osudmi, má často podstatný vplyv na život klientov, vstupuje do najintímnejších medziľudských vzťahov. Ide často o akútne stavy, ktoré sú nepredvídateľné a človek sa na ne nedokáže pripraviť. Inokedy je sociálny pracovník v pozícii administrátora a jeho rukami prejdú značné finančné sumy.

Copingové stratégie ako prevencia vyhorenia

Aktuálnou témou sa stále viac stávajú copingové stratégie ako prevencia pracovnej záťaže. Vo všeobecnosti sa coping definuje ako „súbor kognitívnych a behaviorálnych snažení zameraných zvládnuť, redukovať alebo tolerovať vnútorné a vonkajšie požiadavky, ktoré ohrozujú alebo prevyšujú zdroje indivídua“ (Lazarus, Folkman In: Bratská, 2004, s. 1). Pod pojmom zvládnutie (coping) Venglářová a kol. (2011) rozumie zvládnutie pôsobiacich stresorov, t.j. nasadenie všetkých síl na to, aby sa zvládla nadlimitná záťaž. Laca a kol. (2011, s. 102) opisuje zvládanie ako „proces riadenia externých aj interných faktorov, ktoré sú človekom v strese hodnotené ako ohrozujúce jeho zdroje. Podľa Mikuša (2012) je coping proces, ktorým sa jedinec snaží vyrovnať so stresovými situáciami.

Existujú rôzne typy copingových stratégií:

• Coping zameraný na problém: Koncentruje sa na zmenu alebo zvládanie záťažovej situácie. Jeho hlavnou úlohou je obmedzovať nepriaznivé účinky záťažovej situácie alebo rozlišovať zdroje na jej prekonávanie.
• Coping zameraný na emócie: Vyznačuje sa úsilím jedinca kontrolovať city nastávajúce pod vplyvom stresu a reguláciu citovej odpovede na účinnosti záťaže.
• Coping zameraný na únik: Predstavuje stratégie, ktoré môžeme označiť aj ako obranné.

Príklady copingových stratégií

• Aktívny coping: Realizácia aktívnych intervencií s úmyslom stres eliminovať alebo aspoň zmierniť.
• Plánovanie: Premýšľanie sociálneho pracovníka, aké kroky môže podniknúť, aby sa čo najefektívnejšie vysporiadal so stresom a záťažou.
• Inštrumentálna opora: Vyhľadávanie podpory u iných ľudí.
• Emocionálna opora: Vyhľadávanie emocionálnej podpory u iných ľudí.
• Pozitívne preformulovanie: Hľadanie pozitívnych aspektov v záťažovej situácii.
• Náboženstvo: Využívanie náboženskej viery ako zdroja podpory a útechy.
• Ventilovanie: Zdieľanie negatívnych emócií s inými ľuďmi.
• Sebarozptýlenie: Vyhľadávanie aktivít, ktoré odvádzajú pozornosť od záťažovej situácie.
• Odangažované správanie: Ústup od riešenia záťažovej situácie.
• Užívanie návykových látok: Využívanie alkoholu alebo iných drog na zvládanie stresu (neodporúča sa).
• Sebaobviňovanie: Obviňovanie seba za vznik záťažovej situácie.
• Humor: Používanie humoru na zvládanie stresu.
• Akceptácia: Prijatie záťažovej situácie taká, aká je.
• Popieranie: Ignorovanie záťažovej situácie.

Výsledky výskumu copingových stratégií u sociálnych pracovníkov

Výskum z roku 2014, ktorého sa zúčastnilo 78 sociálnych pracovníkov pracujúcich na Úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny v košickom regióne, zistil, že medzi najčastejšie využívané copingové stratégie patrí odangažované správanie, humor a stratégia popierania. Najmenej využívané copingové stratégie sú akceptácia, sebaobviňovanie a plánovanie. V sledovanom súbore sa javia copingové stratégie ako aktívne využívané metódy zvládania záťažových situácii.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

Ďalšie možnosti prevencie syndrómu vyhorenia

Okrem copingových stratégií existujú aj ďalšie možnosti prevencie syndrómu vyhorenia:

• Emočná gramotnosť: Schopnosť rozpoznávať emócie a procesy s nimi súvisiace. Je to súčasne zručnosť spočívajúca v kontrole našich reakcií na vzniknuté emócie v nás samých a v našom okolí a trvalé rozvíjanie tejto schopnosti.
• Supervízia: Pravidelné stretnutia so supervízorom, ktorý pomáha sociálnemu pracovníkovi reflektovať jeho prácu a zvládať náročné situácie.
• Koučing a mentoring: Využívanie koučingu a mentoringu na rozvoj osobnostných a pracovných kompetencií.
• Transformačné rozhovory: Rozhovory, ktoré pomáhajú sociálnemu pracovníkovi transformovať negatívne emócie a postoje.
• Starostlivosť o seba: Dostatok odpočinku, spánku, zdravá strava, pohyb, relaxačné techniky, trávenie času s rodinou a priateľmi, záľuby.
• Hľadanie vlastného zdroja energie: Identifikácia aktivít a záujmov, ktoré sociálnemu pracovníkovi prinášajú radosť a energiu.
• Stanovenie hraníc: Naučiť sa hovoriť "nie" a stanoviť si hranice medzi pracovným a osobným životom.
• Správne hospodárenie s časom: Vytvorenie si časového plánu a dodržiavanie oddychových prestávok.
• Osobné vs. pracovné vzťahy: Udržiavanie zdravých osobných vzťahov a vyhýbanie sa prenášaniu pracovných problémov do osobného života.
• Zrozumiteľnosť, bezpečie, dôvera: Vytváranie prostredia, v ktorom sa sociálny pracovník cíti bezpečne a má dôveru vo svojich kolegov a nadriadených.

Vplyv dĺžky praxe na vyhorenie

Výsledky štúdií ukazujú, že miera negatívnych javov v priebehu pracovného života kolíše, a objavujú sa určité kritické obdobia. Sociálni pracovníci sú ohrození najmä zvýšenou hladinou stresu a záťaže, pričom s narastajúcou praxou stúpa aj zraniteľnosť sekundárnou traumou v podobe intenzívneho prežívania traumatickej udalosti klienta ako svojej vlastnej.

Na druhej strane, s vekom a narastajúcou praxou narastá aj miera osobného uspokojenia, pocit kompetencie a zmyslu práce sociálneho pracovníka. Je možné, že práve zvyšujúca sa prax, vek a viera sociálnych pracovníkov v svoju odbornosť a pracovné kompetencie úspešne pomôcť klientovi tvoria účinný faktor ochrany pred vyhorením. Prekvapujúco náchylnejší na dopad negatívnych javov z pomáhania sú najmä mladí sociálni pracovníci s praxou do päť rokov. To môže súvisieť s ich nenaplnenými očakávaniami, či s nečakanými záťažovými situáciami plynúcimi z povolania. Mladý sociálny pracovník sa pravdepodobne buď naučí novým stratégiám zvládania záťaže, alebo je možné, že opúšťa túto prácu. Je pravdepodobné, že v tejto profesii následne ostávajú práve tí, ktorí v pomáhajúcej práci nachádzajú osobné uspokojenie.

Meranie vyhorenia

Na meranie vyhorenia sa používa Maslachovej dotazník vyhorenia (MBI).

Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

tags: #starostlivosť #o #socialneho #pracovníka #prevencia #vyhorenia