Starostlivosť o spisovný jazyk na Slovensku

Spisovný jazyk je pilierom národnej identity a kultúry. Na Slovensku má jeho ochrana a rozvoj hlboké historické korene a je zakotvená v legislatíve. Tento článok sa zaoberá vývojom starostlivosti o spisovnú slovenčinu od prvých pokusov o kodifikáciu až po súčasnosť, s dôrazom na kľúčové inštitúcie a udalosti, ktoré formovali jej podobu.

Historické korene a prvé pokusy o kodifikáciu

Prvé snahy o normalizáciu slovenčiny siahajú do druhej polovice 18. storočia. Už vtedy sa v dielach kamaldulských mníchov, Jozefa Ignáca Bajzu či Hugolína Gavloviča objavujú pokusy o štandardizáciu jazyka. Anton Bernolák v roku 1787 vydal Jazykovedno-kritickú rozpravu o slovenských písmenách s pravopisnou príručkou, hoci v latinčine. Neskôr, v 19. storočí, Ľudovít Štúr v roku 1843 kodifikoval slovenčinu, po ňom nasledovala hodžovsko-hattalovská reforma, ktorá v roku 1852 vyústila do vydania Krátkej mluvnice slovenskej Martina Hattalu. V roku 1902 vyšla Rukoväť spisovnej slovenčiny od jazykovedca Samuela Czambela. Až do 19. storočia nebola slovenčina silným literárnym jazykom - v umeleckej a vzdelanej sfére dominovala latinčina a čeština. Napriek tomu si udržiavala výrazné ľudové kultúrne postavenie, ktoré sa stalo základom jej kodifikácie.

Slovenčina ako úradný jazyk a medzivojnové obdobie

Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 sa slovenčina prvýkrát stala úradným jazykom. V roku 1931 zostavila pravopisná komisia Matice slovenskej prvé oficiálne Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Tie však reflektovali teóriu o jednotnom československom jazyku, čo vyvolalo kritiku. V roku 1940 Matica slovenská vydala nové Pravidlá slovenského pravopisu s cieľom odstrániť český vplyv.

Obdobie po druhej svetovej vojne a kodifikácia z roku 1953

Po skončení druhej svetovej vojny sa opäť otvorila diskusia o úprave slovenského pravopisu. Úlohu Matice slovenskej prevzala Slovenská akadémia vied a umení (SAVU). Jazykovedný ústav SAVU vypracoval v roku 1948 správu O reforme slovenského pravopisu a v roku 1950 bol poverený prípravou pravopisnej reformy a vypracovaním nových pravidiel.

Príprava a diskusia o nových pravidlách

Jazykovedci zvážili rozsah reformy a zamerali sa na zjednodušenie pravopisných pravidiel a poučiek. Odstránili puristické zásahy zo slovenčiny z roku 1940 a snažili sa dodržať fonologický princíp. Pri príprave spolupracovali aj s českými jazykovedcami. Výsledok práce Ústavu slovenského jazyka SAVU pod vedením Štefana Peciara bol na jeseň roku 1952 predložený verejnosti na diskusiu.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Verejná diskusia a jej výsledky

Návrh nových pravidiel bol verejnosťou prijatý prevažne kladne. Zaujímavé štatistiky dokumentujú rozsah diskusie:

• Rozposlaných 20-tisíc kusov návrhu
• Vyše 40 článkov, diskusných príspevkov a správ
• 31 diskusií v kolektívoch za účasti pracovníkov ústavu
• 124 písomných pripomienok

Zjednodušenie slovenského pravopisu

Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 zjednodušili systém slovenského pravopisu a priblížili ho k spisovnej výslovnosti. Zmeny sa týkali napríklad písania slovies v minulom čase z „-ly“ na „-li“, úpravy používania predpôn „s-, z-, so-, zo-“ a predložiek „s, z, so, zo“ či kodifikovania dvojtvarov. Nové pravidlá nadobudli platnosť 1. januára 1954.

Súčasnosť a starostlivosť o jazyk

V súčasnosti sú všeobecne platné a záväzné normy slovenského spisovného jazyka zahrnuté v štyroch kodifikačných príručkách pre pravopis, gramatiku a výslovnosť. Jednou z nich sú Pravidlá slovenského pravopisu, v ktorých sú uvedené všetky pravopisné a gramatické pravidlá správneho písania slov. Ďalšia zmena pravidiel prišla až v roku 1991, v súčasnosti je platné ich štvrté vydanie z roku 2013. Skúmaním a kodifikáciou slovenčiny sa zaoberá Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV.

Zákon o štátnom jazyku

Podľa Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle zákona o štátnom jazyku je na Slovensku štátnym jazykom slovenský jazyk, a to v jeho kodifikovanej podobe, ktorú schvaľuje Ministerstvo kultúry SR na podnet odborných slovakistických pracovísk. Slovenský jazyk je v ostatnom čase veľmi diskutovanou témou v súvislosti so zákonom o štátnom jazyku.

Jazyková realita a vzdelávanie

Rodný slovenský jazyk nie je u mnohých študentov najobľúbenejším predmetom v škole a aj pre značnú časť populácie bez rozdielu vzdelania je stále čiastočne vzdialenou oblasťou.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

Príklady z histórie

Ak sa vrátime do obdobia začiatkov ČSR, aj vtedy sa diskutovalo o slovenskom jazyku z hľadiska jeho používania v úradnom styku, či už v písomnom alebo rečovom prejave. Úradníci boli povinní navštevovať kurzy slovenského jazyka a podrobiť sa skúškam. Tí, ktorí nesplnili kritériá, mohli kurz ešte raz opakovať. Neúspešné skúšky mali dopad na služobné zaradenie.

Vývoj jazyka v stredoveku

Kultivovaný jazyk Slovákov sa formoval od 10. storočia, keď sa začala vyvíjať slovenská národnosť. Vo Veľkomoravskej ríši vznikal spisovný a kultivovaný jazyk veľkomoravskej národnosti - staroslovienčina. Na Veľkej Morave, ku ktorej patrilo aj jadro dnešného Slovenska, sa toto nárečie vyvíjalo na spisovný jazyk veľkomoravskej národnosti.

Veľkomoravské tradície po vzniku uhorského štátu zanikli a Slovania sa v ňom vyvíjali ako slovenská národnosť. V období 10. - 12. storočia sa domáci jazyk v nadnárečovom styku používal veľmi obmedzene v cirkevnej praxi v kázňach, pri krstoch, spovedi. V 13. storočí nastalo nové obdobie, čo bolo po vzniku šľachtickej stolice. V stoličnej správe aj na súdoch bola úradným jazykom latinčina, v komunikácii so zemanmi sa používala slovenčina. Na začiatku 13. storočia po nemeckej kolonizácii prenikalo postupne do správy aj staré slovenské obyvateľstvo a toto prinieslo do rokovaní mestskej správy slovenčinu. Slovenčina sa stala už v 14. storočí nadnárečovým rokovacím jazykom. Bolo to v období, keď sa na Slovensku šírili aj prvé česky písané pamiatky so slovakizmami. Čeština sa stala spisovným jazykom Slovákov v 15. storočí.

Ako argument tým, ktorí tvrdia, že žiadne úradné rokovania ani listiny neboli v slovenčine (či češtine), aká sa v 13. - 14. storočí používala, sú vyhlášky, vydávané mestom v troch jazykoch - ako druhý jazyk bola slovenčina. Mestská kniha z rokov 1393 - 1405 potvrdzuje tiež, že v stredovekých Košiciach bola slovenčina druhým hovorovým jazykom obyvateľov a dorozumievacím jazykom kupcov bola nemčina. V slovenčine, čiže v reči, akou sa vtedy hovorilo, boli napísané aj testamenty mešťanov i kupcov. Kniha prísah z obdobia vlády Márie Terézie (i po nej) obsahuje slovenské prísahy pre členov rady a najvyšších úradníkov. V roku 1536 nastal prelom aj v jazykovom vývoji násilnou maďarizáciou. V 16. storočí sa rozvinula náboženská reformácia a tá zaviedla do bohoslužobnej reči namiesto latinčiny domáci jazyk. Na Slovensku sa rozšírilo používanie češtiny a tá sa ďalej slovakizovala. Vytvorila sa osobitná forma kultivovaného jazyka, tzv. kultivovaná slovenčina. Jej staršia podoba vznikla na západnom Slovensku. Západoslovenčinu používali v administratívno-právnych písomných dokladoch, v slovesnom umením mestskej a zemskej inteligencie a v inej rukopisnej literatúre. Po rekatolizácii v 17. storočí začali katolíci používať kultivovanú západoslovenčinu v náboženských spisoch.

Bernolákovská a Štúrovská koncepcia

V dejinách slovenského jazyka sa vyprofilovali dve zásadné koncepcie spisovnej slovenčiny - bernolákovská a štúrovská. Prvým, kto sa pokúsil o uzákonenie spisovnej slovenčiny, bol Anton Bernolák. V roku 1787 vydal dve latinsky písané diela - Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách a Pravopis slovenského jazyka, v ktorých predstavil základy svojho jazykového systému. Následne v diele Slovenská gramatika systematicky opísal pravidlá novej spisovnej slovenčiny.

Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

Bernolákova slovenčina vychádzala zo západoslovenského jazyka vzdelancov Trnavskej univerzity, no obsahovala aj prvky z nárečia Bernolákovej rodnej Slanice. Mala jednoduchší pravopis - nepoznala y a všetky mäkké spoluhlásky označovala mäkčeňom. Napriek týmto zjednodušeniam sa však nestala spoločným spisovným jazykom všetkých Slovákov. Biblická čeština, ktorú evanjelici používali v bohoslužbách a literatúre, sa pre Slovákov stávala čoraz menej zrozumiteľnou.

Preto sa Ľudovít Štúr už od 30. rokov 19. storočia snažil o vytvorenie jednotného spisovného jazyka, ktorý by spájal katolíkov aj evanjelikov. Kľúčový moment prišiel 11. júla 1843, keď sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom. Dohodli sa na spôsobe, ako novú slovenčinu uviesť do praxe. 26. - 28. augusta 1844 bola slovenčina verejne vyhlásená za spisovný jazyk Slovákov na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši. Tento krok naštartoval rozvoj slovenskej literatúry a upevnil národné povedomie.

Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma, známa aj ako hattalovská kodifikácia, nahradila Štúrovu slovenčinu a bernolákovčinu a položila základy modernej podoby slovenského jazyka. Martin Hattala v nej zaviedol etymologický pravopis, ktorý viac rešpektoval historický vývoj slov. Reforma bola oficiálne prijatá v roku 1851 a jej výsledkom bola spisovná slovenčina výrazne podobnejšia tej, ktorú používame dnes.

V 20. storočí sa na dotvorení modernej spisovnej slovenčiny významne podieľal Samuel Czambel. Vo svojej knihe Slovenský pravopis ustálil pravidlá pre i/y, ä, ĺ a sformuloval aj rytmi­cký zákon spolu s jeho výnimkami. V období prvej Československej republiky (1918 - 1939) sa však slovenčina dostala pod silný vplyv češtiny. Českí jazykovedci odporúčali používanie slov a foriem blízkych češtine, čo viedlo k snahám o potlačenie jazykových rozdielov.

Význam spisovnej slovenčiny

Spisovná slovenčina sa stala symbolom národnej samostatnosti. Pomohla Slovákom vystúpiť z tieňa iných jazykov a dokázať, že majú vlastnú kultúru, dejiny a právo na sebaurčenie. Pevne sa zapísala na jazykovú mapu Európy, čím sa stala plnohodnotným jazykom v oblasti vzdelania, kultúry aj medzinárodnej komunikácie.

tags: #starostlivosť #o #spisovný #jazyk #na #Slovensku