Psychologické aspekty rozvodu a ich dopad na deti

Rozvod predstavuje náročnú životnú skúsenosť, ktorá hlboko ovplyvňuje všetky zúčastnené strany, obzvlášť deti. V súčasnosti, keď rozvodovosť narastá, je dôležité pochopiť, ako rozvod rodičov ovplyvňuje psychiku detí a ako im môžeme v tomto náročnom období pomôcť. Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty rozvodu, reakcie detí v rôznom veku, možné negatívne dopady a spôsoby, ako minimalizovať traumu a podporiť zdravý vývoj detí po rozvode.

Úvod

Rozvod nie je len právnym ukončením manželstva, ale aj hlbokým zásahom do života celej rodiny. Pre deti predstavuje rozpad rodiny stratu stability a bezpečia, čo môže viesť k rôznym emocionálnym a behaviorálnym problémom. Dôležité je pozerať sa na rozvod bez zbytočného pesimizmu a hľadať účinné spôsoby, ako deťom zmierniť bolesť a obmedziť negatívny dopad na ich psychiku.

Ako deti vnímajú rozvod?

Rozchod rodičov je pre dieťa veľmi stresujúcim a ťažkým obdobím. Rodina, v ktorej dovtedy žilo, pre neho predstavovala stabilitu a útočisko. Je to základný priestor poskytujúci bezpečie, a keď sa táto základná istota rozpadne, pre dieťa je to veľmi náročné. Prináša mu to do života veľa strachu a neistoty. V hlave mu víria otázky o tom, čo bude ďalej, ako bude žiť. Má strach, že stratí oboch rodičov. Každá strata so sebou prináša stres. A rozpad rodiny je veľká strata.

Možnosť prípravy dieťaťa na odlúčenie rodičov

Áno, je to možné. Treba sa s dieťaťom o tom rozprávať pravdivo, ale samozrejme primerane jeho veku. Potrebuje tiež neustále ubezpečovanie o tom, že v kontakte ostanú aj po tom, čo sa jeden z rodičov odsťahuje. Je dôležité vedieť sa s dieťaťom rozprávať správne. Cielene sa zameriavať na jeho prežívanie a pomôcť mu spracovať negatívne pocity. Každé dieťa reaguje na takúto situáciu inak, nedá sa to štandardizovať. Deti v školskom veku však vedia situáciu uchopiť viac racionálne. Vedia pochopiť dôvody a vyhodnotiť situáciu medzi rodičmi. Deti v predškolskom veku reagujú viac emočne, často situácii nerozumejú a strach ich tlačí k najväčšiemu útočisku bezpečia, ktorým je mama.

Striedavá starostlivosť

Striedavá starostlivosť môže byť výhodná pre rodičov, ale pre dieťa to prináša len ďalšie problémy, okrem tých, ktoré má v spojitosti s rozpadom rodiny. Predstavuje to preň neustále sťahovanie a ‘chodenie s kufríkom‘ raz k jednému, raz k druhému rodičovi. Potrebujeme sa niekde cítiť DOMA, mať svoje útočisko a túto väzbu je ťažké urobiť na dve miesta. Pre dieťa je to zrazu akoby nikam nepatrilo, lebo u každého je len na chvíľku. Oveľa viac sa mi páči, keď je dieťa u jedného z rodičov, ale medzi rodičmi funguje dohoda, kde sviatky a prázdniny dieťa trávi na striedačku raz u jedného, raz u druhého, prípadne operatívne podľa dohody.

Prečítajte si tiež: Všetko o daňovej strate

Zakazovanie styku s druhým rodičom

Toto rozhodnutie môže ublížiť dieťaťu do veľkej miery. Rodičia sú primárnym vzorom pre dieťa. Učí sa od nich, preberá ich zvyky, názory a postoje. Aj samotný vzťah medzi nimi vytvára u dieťaťa predstavu toho, ako to v partnerskom vzťahu funguje. A nielen to. Dostáva sa zrazu do situácie, kedy je atakované hnevom a pocitmi krivdy jedného z rodičov. Podľa toho ako veľmi je stotožnený s postojom tohto rodiča, mu to môže vytvárať rôzne prežívanie od strachu až po hnev a odpor.

Čo robiť, ak sa jeden z rodičov prestane zaujímať o dieťa?

Určite mu nedávať falošné nádeje alebo ho nasilu tlačiť tomu druhému rodičovi. Už vôbec nie na neho nadávať. Najjednoduchšie je úplne sa vyhnúť hodnoteniu toho druhého rodiča. Jediné, čo je pre dieťa podstatné, je rozprávať sa s ním o tom. O jeho pocitoch, ktoré prežíva a čo to pre neho znamená. Aj deti majú pocity a prežívajú ich oveľa intenzívnejšie ako my dospelí.

Rodičmi zostávame navždy

Aj keď sa rozídeme, rodičmi zostávame navždy! A dieťa predsa vzniklo z dvoch ľudí, nie z jedného, preto ich aj pre svoj zdravý vývoj a život vôbec oboch nesmierne potrebuje. Dieťa určite potrebuje mať kontakt s oboma rodičmi a v úplne ideálnom prípade je úspechom vidieť, ak sa vedia dohodnúť, aj keď už nie sú partnermi. Najlepšie, čo môžu rodičia dieťaťu do života dať, je naučiť ho ako sa správať jeden k druhému, a že aj keď nie sú partneri, stále sú ľudia, a preto si obaja zaslúžia úctu. Keď to nedokážu rodičia medzi sebou, ťažko to naučia do života svoje deti.

Vplyv rozvodu na vývin osobnosti dieťaťa

Rozvod rodičov nepriaznivo ovplyvňuje vývin osobnosti dieťaťa. Výskumy ukazujú, že u detí rozvedených rodičov sa častejšie vyskytujú problémy v emocionálnej, sociálnej a motivačnej oblasti. Tieto deti môžu trpieť úzkosťou, emocionálnou nestabilitou, neistotou, napätím a môžu mať dispozície k neurotizmu. Často majú problémové citové väzby k rodičom, frustračné tendencie, poruchy sociability, agresivitu a impulzívne správanie.

Špecifické prejavy u detí rozvedených rodičov

Deti rozvedených rodičov možno považovať za citlivých indikátorov rodinnej patológie. Bývajú sprostredkovateľmi, vyjednávačmi, akýmisi koaličnými dôverníkmi alebo zbraňami jedných proti druhým, náhradnými objektami, rivalmi ale i sudcami vlastných rodičov.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad: Dôchodok a strata zárobku

Výsledky výskumu

Deti rozvedených rodičov sa v porovnaní s deťmi z úplných rodín javia ako disponovanejšie k neurotickým reakciám, ktorých obsah má psychastenické, úzkostné a depresívne, ale aj asociálne znaky. Ukazujú sa evidentné rozdiely v percentuálnom rozložení detí oboch skupín. Veľmi dobre včlenených, adaptovaných vo svojom sociálnom prostredí je menej detí z rozvedených rodín. Znepokojujúci je zistený výskyt problematickej sociálnej vpravenosti, kde detí rozvedených rodičov tvoria vyššie percento. Deti z rozvedených rodín sú hodnotené učiteľmi nepriaznivejšie v porovnaní s deťmi z úplných rodín. Požiadavkám školy sa prispôsobuje menej detí z rozvedených rodín. Medzi prospechovo výborných a veľmi dobrých patrí menej detí z rozvedených rodín. Snaha vyniknúť a vyššia ašpiračná úroveň je evidentná u menšieho percenta detí z rozvedených rodín. Spoločensky kladne prijímaných, obľúbených v triede je menej detí zo skupiny rozvedených rodičov. Únik do choroby bol presvedčivou psychosomatickou reakciou u detí rozvedených rodičov. Udávali bolesti hlavy, zažívacie ťažkosti, ranné zvracanie, tlak pri srdci, poruchy dýchania.

Negatívne hodnotenie detí rozvedených rodičov

Dieťa z rozvedenej rodiny je hodnotené ako menej ambiciózne a menej svedomité, viac citlivé až precitlivelé, viac dráždivé a nervózne a menej obľúbené v žiackom kolektíve. Je to teda obraz dieťaťa s neurotickými symptómami, ktoré môžu postupne vymiznúť úpravou rodinných pomerov, ale ktoré môžu tiež, manifestne či latentne narastať až do klinického obrazu niektorých z detských psychických porúch. Znížená školská výkonnosť dieťaťa sa prejavuje v zhoršenom prospechu, napriek tomu, že dieťa predtým prospievalo dobre. Je to dané tým, že v dôsledku trvalého stresu sa objavuje v jeho psychike stále viac napätia a úzkosti. To vedie k zhoršeniu koncentrácie a opäť k zhoršenému školskému výkonu. Dieťa stráca záujem a školu, pretože sa mu stáva zdrojom utrpenia, čím sa opäť zhoršuje jeho výkonnosť a bludný okruh sa uzatvára.

Rozdiely medzi chlapcami a dievčatami

Zhoršenie školského prospechu u chlapcov je podmienené najmä ich nekonformným, často agresívnym správaním, ktoré je prirodzeným dôsledkom dlhodobej frustrácie. U dievčat prebieha proces zhoršenia školského výkonu trochu odlišne, je menej nápadný. Chlapci sa javia vo všeobecnosti ako zraniteľnejší a citlivejší na nepriaznivé psychické faktory a viac ich ohrozuje aj rozvod. Z preventívneho hľadiska by im mala byť poskytnutá včasná pomoc a podpora už v predrozvodovej fáze vrcholiacej manželskej krízy rodičov pri nedostatočnom kontakte s otcom, alebo pri jeho absencii bývajú citovo ohrození.

Ako dieťa prežíva rozvod v rôznom veku

Detské prežívanie rozvodovej situácie rodičov a spôsob jej zvládania závisí od viacerých faktorov, predovšetkým od veku dieťaťa.

Obdobie 2 - 3 rokov: Dieťa reaguje na stratu úzkej citovej väzby viac neurotickými prejavmi strachu, neistoty, negativizmom, ale i deštruktívnymi tendenciami v správaní.

Prečítajte si tiež: Všetko o dávke v nezamestnanosti

Predškolský a mladší školský vek: Prevažujú stavy emocionálnej lability, smútku, plaču, domnelého pocitu viny za to, čo sa v rodine deje. Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú.

Okolo 9. - 10. roku a v dospievaní: Prevláda hnev na rodičov. Zodpovednosť pripisujú obom, niekedy obviňujú matku, inokedy otca. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú, že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi.

Adolescencia: V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.

Rozdiely v prejavoch medzi chlapcami a dievčatami

Pre chlapcov je charakteristická priamo prejavovaná neľútosť, nepriateľstvo, agresivita orientovaná smerom von, vo vzťahu k okoliu. Dievčatá majú tendenciu svoje negatívne emócie obracať smerom do seba, dovnútra, proti sebe. Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné.

Adaptačné fázy dieťaťa na rozvod

Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.

Prvá fáza (obranné mechanizmy): V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty.

Druhá fáza (zlosť): V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.

Tretia fáza (vyrovnávanie sa): V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.

Syndróm zavrhnutého rodiča

Syndróm zavrhnutého rodiča je koncept, ktorý vznikol v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Je to psychická forma detského zneužívanie a jeho hlavným znakom je očierňovanie rodiča dieťaťom bez racionálnych dôvodov, za ktorým stojí programovanie druhého rodiča, resp. vedomé či nevedomé stratégie podnecujúce dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča.

Prejavy a diagnostika syndrómu zavrhnutého rodiča

Ukazovateľom toho, že Vaše dieťa potrebuje podporu alebo pomoc je novo sa vyskytujúce, náhle alebo nezvyčajné správanie, či prežívanie. Prejavy nemusia byť vždy manifestačné, jasne viditeľné a zjavné ako je to napríklad pri vzdore, hneve, strachu, častého odmietania jedného z rodičov, atď.. keď sa dieťa začne správať akoby bolo „zrazu“ oveľa mladšie tzv. prejavovanie iracionálnych obáv a kompulzívneho správania (nutkavé, nezmyselné opakovanie určitých pohybov al. Správanie dieťaťa je len určitým symptómom, príznakom ktorý púta našu pozornosť k niečomu, čomu ju treba venovať. Je tiež určitou formou komunikácie, prostredníctvom ktorej k nám dieťa prehovára.

Stratégie programujúceho rodiča

Medzi najhlavnejšie stratégie programujúceho rodiča patrí očierňovanie a zhadzovanie rodiča v očiach dcéry. Medzi prejavy zavrhnutia patril odpor voči zavrhnutému rodičovi, pohŕdanie či verbálne a mimické prejavy nepriateľstva.

Obnovenie vzťahu so zavrhnutým rodičom

V obnovení vzťahu so zavrhnutým rodičom zohralo značnú rolu oslabenie vzťahu s programujúcim rodičom, externé informácie a hodnotový systém.

Dôsledky syndrómu zavrhnutého rodiča

Potenciálne dôsledky, ktoré syndróm vyvolal sú difúzna identita a nedôvera voči ľuďom.

Ako predísť traume z rozvodu u detí?

• Komunikácia: Rozprávajte sa s dieťaťom o situácii otvorene a pravdivo, ale primerane jeho veku. Ubezpečte ho, že ho obaja rodičia stále ľúbia a že rozvod nie je jeho vina.
• Stabilita: Snažte sa zachovať čo najväčšiu stabilitu v živote dieťaťa, pokiaľ ide o školu, krúžky, priateľov a bežné denné rutiny.
• Podpora: Venujte dieťaťu dostatok času a pozornosti, počúvajte jeho pocity a obavy. V prípade potreby vyhľadajte odbornú pomoc psychológa alebo terapeuta.
• Spolupráca: Snažte sa s bývalým partnerom spolupracovať a dohodnúť sa na výchove dieťaťa, aby ste minimalizovali konflikty a zabezpečili mu harmonické prostredie.
• Žiadne obviňovanie: Vyhnite sa obviňovaniu druhého rodiča pred dieťaťom. Udržujte neutrálny postoj a zamerajte sa na riešenie situácie.
• Rešpekt: Rešpektujte potreby a pocity dieťaťa. Nechajte ho vyjadriť svoj hnev, smútok alebo zmätok bez toho, aby ste ho odsudzovali alebo kritizovali.
• Zábava a hry: Hry a zábava znižujú stres a úzkosť u detí. Podporujte ich v aktivitách, ktoré ich bavia a prinášajú im radosť.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc?

Ak si všimnete u svojho dieťaťa niektoré z nasledujúcich prejavov, neváhajte vyhľadať pomoc psychológa alebo terapeuta:

• Zhoršený prospech v škole
• Problémy so správaním
• Úzkosť, depresia, smútok
• Poruchy spánku alebo stravovania
• Sociálna izolácia
• Sebapoškodzovanie

tags: #strata #dietata #po #rozvode #psychológia