
Žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je bežným nástrojom v právnom prostredí. Tento článok sa zameriava na problematiku súdnych poplatkov v kontexte žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu, pričom zohľadňuje judikatúru a legislatívne zmeny.
Súdny poplatok predstavuje plnenie, ktoré je účastník konania povinný uhradiť pred začatím súdneho konania alebo po jeho skončení. Výška poplatku je stanovená zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a nájdeme ju v Sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Sadzba poplatku je určená buď percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.
Súdny poplatok je možné uhradiť rôznymi spôsobmi:
Poplatok sa vyberá aj v odvolacom konaní (za podanie odvolania) v rovnakej sadzbe ako v prvoinštančnom konaní. Za dovolanie a kasačnú sťažnosť sa vyberá súdny poplatok vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.
Podanie urobené elektronicky do elektronickej schránky má výhodu v podobe polovičnej sadzby poplatku. Novelizácia zákona o súdnych poplatkoch upravuje zvýhodnenie podania návrhu elektronickými prostriedkami pri zachovaní 50 % zníženia sadzby poplatku, avšak so stanovením maximálneho zníženia výslednej sumy poplatku z pôvodných 70,- EUR na 50,- EUR.
Prečítajte si tiež: Riziká príspevkov online
Ak je predmetom sporu určenie neplatnosti právneho úkonu, výška súdneho poplatku sa určuje podľa platného sadzobníka. S účinnosťou od 1. apríla 2024 sa novelizuje Zákon o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, kde sa upravujú sadzby poplatkov v sadzobníku súdnych poplatkov, ktoré sú ustanovené pevnou sumou.
Existujú dva spôsoby oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok:
Prípady, kedy sa súdny poplatok vráti, upravuje § 11 zákona o súdnych poplatkoch. Poplatok sa vráti napr. ak ho zaplatil ten, kto nebol povinný platiť alebo kto ho zaplatil na základe nesprávneho rozhodnutia súdu. Poplatok sa vo väčšine prípadov vracia krátený o 1 %, najmenej však o 6,70 eura. Ak strana, ktorá ho zaplatila, bola v konaní vo výsledku úspešná, s tým sa vysporiada súd pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania.
Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, a patrí k nim teda aj súdny poplatok. Podľa § 262 Civilného sporového poriadku platí, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Ak štátu vznikla pohľadávka z titulu povinnosti zaplatiť súdny poplatok a poplatník tento súdny poplatok v určenej lehote nezaplatil (napr. súdny poplatok za odvolanie alebo dovolanie), súd bude tento súdny poplatok vymáhať prostredníctvom Justičnej pokladnice. Uvedené v praxi znamená, že o odvolaní aj dovolaní bude príslušný súd rozhodovať aj vtedy, ak strana, ktorá odvolanie alebo dovolanie podala, súdny poplatok v určenej lehote nezaplatila.
Prečítajte si tiež: Humanitárne víza a rozhodnutie ESD
V kontexte žalôb o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti vzniká otázka náhrady trov konania. Ak súd priznal zanedbateľnú náhradu trov konania, počítanú ako keby nebolo možné vyjadriť hodnotu veci [§ 11 ods. 1 písm. a) advokátskej vyhlášky], môže to byť vnímané ako nespravodlivé.
Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 538/10 judikoval, že "i v případě žaloby na určení existence právního vztahu k nemovitosti je nutno při výpočtu náhrady nákladů řízení advokáta podle advokátního tarifu vycházet z hodnoty této nemovitosti, nikoliv z toho, že předmětem sporu je věc penězi neocenitelná, resp. zjistitelná jen se značnými obtížemi. Na překážku není, že v soudním řízení hodnota věci zjišťována nebyla."
Rozhodovacia prax NSSR nie je jednotná. V niektorých prípadoch priznal náhradu trov konania podľa skutočnej hodnoty veci (napr. 2 Cdo 202/2007, 2 M Cdo 15/2007, 2 Cdo 259/2008, 2 Cdo 271/2007, 5 Cdo 55/2009, 2 Cdo 46/2008, 5 Cdo 188/2008, 5 Cdo 194/2008, 3 Cdo 100/2009), zatiaľ čo v iných prípadoch aplikoval paušál (napr. 2 Cdo 8/2008, 5 Cdo 134/2008, 3 Cdo 164/2008, 2 Cdo 78/2009, 5 Cdo 278/2008, 3 Cdo 146/2009, 3 Cdo 65/2009, 2 Cdo 65/2008).
V rozhodnutí 2 Cdo 65/2008 sa NSSR aspoň trochu vysporiadal s tým, prečo dáva paušál a nie skutočnú hodnotu veci: "Dovolací súd vychádzal zo zistenia, že v spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, zákonná úprava, pokiaľ ide o vyrubenie súdneho poplatku za návrh, upustila od jeho určenia podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov […] percentuálnou sadzbou zo základu, ktorým bola hodnota nehnuteľnosti, a počnúc od 1.7.2007 stanovila súdny poplatok za predmetný návrh pevnou sumou podľa písmena b/ danej položky sadzobníka (viď spoločná poznámka č. 1 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov v znení pred a po novele zákona o súdnych poplatkoch č. 273/2007 Z.z.). Konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je preto z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má určiť vlastnícke právo. Podľa názoru dovolacieho súdu aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych služieb treba aplikovať rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej odmeny treba vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci (§ 11 ods. 1 vyhlášky)."
Ústavný súd SR sa zaoberal problematikou trov konania v náleze I. ÚS 119/2012 a konštatoval:
Prečítajte si tiež: Podmienky nároku na súdny poplatok
Novela advokátskej tarify 184/2013 Z.z. priniesla zmenu v § 10 ods. 2, kde sa slovo „a“ nahrádza čiarkou a na konci sa pripájajú tieto slová: „a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“
V prípade konania o určení platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok podľa ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, pre účely určenia výšky súdneho poplatku i pre účely určenia výšky náhrady trov konania ide o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi. Pri výpočte výšky náhrady trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia, je potrebné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení zmien a doplnkov o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MObdoV/3/2012 z 30. mája 2013; Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, 7/2014)
Ústavný súd SR v konaní II. ÚS 583/2013 konštatoval: "Predmetom sporu vo veci sťažovateliek bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (ako to vyplýva z petitu žaloby sťažovateliek, ako aj z výroku rozsudku okresného súdu). Je síce pravdou, že rozhodnutie o podanej žalobe záviselo od posúdenia predbežnej otázky, ktorou bola platnosť kúpnej zmluvy, avšak to nič na predmete konania nemôže zmeniť. Preto sa právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze č. k. I. ÚS 119/2012-24 zo 16. mája 2012 nepochybne vzťahuje aj na prípad sťažovateliek; ústavný súd nevidí dôvod, pre ktorý by sa mal od tohto názoru odchýliť. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti bolo oceniteľné peniazmi, v dôsledku čoho krajský súd pri priznávaní náhrady trov konania nemohol vychádzať z tarifnej odmeny ustanovenej v § 11 ods. 1 advokátskej tarify, ale bol povinný na vec aplikovať § 10 ods. 2 advokátskej tarify. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Ak krajský súd náhradu nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľkám nepriznal, odoprel im ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku. Vo vzťahu k základnému právu na vlastníctvo a právu na majetok považuje ústavný súd za potrebné uviesť aj to, že účastníkovi občianskeho súdneho konania svedčí vždy legitímna nádej na náhradu trov konania, pokiaľ sú splnené zákonné predpoklady na ich priznanie, a to vo výške vyplývajúcej z právnych predpisov. Takáto legitímna nádej požíva ochranu ako majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, resp. čl. 20 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 bolo porušené nielen základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj ich základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu."
Pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia vlastníckeho práva k takejto veci. Nie je možné vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na začatie konania podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).