Súdny Zmier a Určenie Vlastníckeho Práva: Podmienky a Obmedzenia

Súdny zmier predstavuje dohodu strán sporu, ktorá, ak je schválená súdom, má účinky právoplatného rozsudku. Avšak, nie všetky spory sú vhodné na ukončenie zmierom. Tento článok sa zameriava na podmienky a obmedzenia súdneho zmieru v kontexte určenia vlastníckeho práva, najmä k nehnuteľnostiam, a rozoberá rôzne aspekty tejto problematiky.

Úvod do Súdneho Zmieru

Zmier je dohoda účastníkov konania, ktorou si upravujú svoje práva a povinnosti. Súdnym zmierom sa stáva zmier v prípade, ak súd túto dohodu účastníkov uznesením schváli. Súd v zásade dohodu účastníkov schváli, ak to povaha veci pripúšťa a dohoda účastníkov nie je v rozpore s hmotným právom. Súd sa má o zmier vždy pokúsiť.

Povaha Veci a Prípustnosť Zmieru

Povaha veci pripúšťa uzavretie zmieru spravidla vo veciach, v ktorých sú účastníci v typickom dvojstrannom pomere, ak hmotnoprávna úprava nevylučuje, aby si medzi sebou upravili právne vzťahy dispozitívnymi úkonmi. Predpokladom pre schválenie zmieru nie je zistenie skutkového stavu veci v takom rozsahu, aký je inak potrebný pre autoritatívne rozhodnutie súdu. Dokazovaním je však potrebné zistiť skutkové podklady pre posúdenie, či zmier nie je v rozpore s právnymi predpismi kogentnej povahy, poprípade či ich neobchádza. Pokiaľ v tomto smere nepostačujú zhodné tvrdenia účastníkov, vykoná súd dôkazy navrhnuté účastníkmi, poprípade i iné dôkazy, ktoré vyšli v konaní najavo.

Určenie Vlastníckeho Práva a Súdny Zmier: Kontroverzie

V konaniach o určenie vlastníckeho práva, najmä k nehnuteľnostiam, sa otázka prípustnosti súdneho zmieru stáva kontroverznou. Existujú argumenty pre aj proti možnosti ukončiť takéto konanie zmierom.

Prípad Zamietnutia Súdneho Zmieru

Mgr. Bukna vo svojom článku opisuje prípad, kedy súd prvého stupňa neschválil zmier v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Znenie uzavretého zmieru bolo: „Účastníci sa dohodli, že vlastníkom pozemku … (identifikácia pozemku) … je žalobca…“. Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že „bolo by v rozpore s ustanoveniami § 99 ods. 1 O. s. p., aby sa tento stav (určenie navrhovateľa ako vlastníka spornej nehnuteľnosti, pozn. autora) deklaroval dohodou účastníkov, bárs aj formou súdneho zmieru. Treba mať na zreteli, že zmier schválený súdom je svojou povahou procesnou dohodou účastníkov konania, ktorá má jednak hmotnoprávnu povahu (res transacta), ale aj účinky právoplatného rozsudku (res iudicata). Naproti tomu deklarujúci (určujúci) výrok rozsudku (ako aktu orgán štátnej moci) len potvrdzuje, že určité právo účastníka súdneho konania existuje a na základe akej právnej skutočnosti.“

Prečítajte si tiež: Riziká príspevkov online

Argumenty Proti Prípustnosti Zmieru v Konaní o Určenie Vlastníckeho Práva

Odvolací súd zdôraznil, že konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu (…) je konanie, ktoré nie je možné ukončiť súdnym zmierom. Predmetom takéhoto konania je žaloba v zmysle § 80c OSP, t.j. žaloba určovacia, ktorou sa účastník domáha, aby súd určil, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Navrhovateľ v konaní žiada určiť neplatnosť zmluvy z dôvodov, že táto je absolútne neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu, ako správne odvolateľ uvádza, nastáva priamo zo zákona, a táto sa posudzuje podľa okolností, ktoré existovali v čase vzniku právneho úkonu. Takáto absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť následne žiadnym spôsobom reparovaná a naprávaná, a to ani ďalším hmotnoprávnym úkonom. V konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu je ďalšia hmotnoprávna dispozícia účastníka konania vo vzťahu k existujúcemu petitu vylúčená. Z povahy veci vyplýva, že účastníci svojím prejavom vôle nemôžu reparovať prípadným súdnym zmierom následky neplatného právneho úkonu.

Súd v prípade určenia neplatnosti právneho úkonu skúma existenciu objektívnej právnej skutočnosti, ktorá má alebo nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. Ak je právny úkon neplatný, je neplatný od počiatku, ďalej ako keby neexistoval, nemá za následok vznik právneho úkonu, a preto nemôže byť účinok takéhoto nulitného úkonu úkonmi účastníkov konvalidovaný. Podstata sporu - či je alebo nie je právny úkon platný - nemôže byť v danom prípade na základe hmotnoprávnej dispozície účastníkov konania s predmetom sporu vyriešená.

Argumenty Pre Prípustnosť Zmieru v Konaní o Určenie Vlastníckeho Práva

Hrivnák uvádza, že "v rozhodcovskom konaní o majetkových veciach zo súkromnoprávnych vzťahov sú prípustné nielen žaloby na plnenie, ale tiež žaloby určovacie."

Česká judikatúra tiež potvrdzuje možnosť uzatvoriť v sporoch o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu zmier podľa § 99 OSŘ. Príkladmo možno uviesť rozhodnutia pod sp. zn. 30 Cdo 641/2005, sp. zn. 32 Odo 181/2006 a sp. zn. 26 Odo 353/2006. Okrem toho sa najvyšší súd pod sp. zn. 29 Odo 1222/2005 výslovne vyjadril aj o arbitrabilite sporov o určenie: "V projednávané věci není sporu o tom, že smlouva (rozuměj smlouva o prodeji a koupi akcií) […] má majetkovou povahu, přičemž rozhodčí doložka se (podle jejího výslovného znění - viz výše) týká všech sporů, které podle smlouvy mohou vzniknout. Skutečnost, že předmětem řízení byla původně žaloba o určení neplatnosti odstoupení od smlouvy, pak neznamená, že by nešlo o spor vzniklý podle smlouvy, když jde o řešení otázky, zda stranám smlouvy nadále svědčí smlouvou založená práva a povinnosti. Přitom vzhledem k možným dopadům odstoupení od smlouvy do majetkových poměrů smluvních stran Nejvyšší soud považuje i spor o určení neplatnosti odstoupení od smlouvy za spor majetkový. […] Vztahuje-li se tedy obecně rozhodčí doložka i na spor o platnost smlouvy (její vznik), není žádný důvod proto, aby se nevztahovala na spor o další trvání, resp. zánik smlouvy.

Prečítajte si tiež: Humanitárne víza a rozhodnutie ESD

Důvodnou Nejvyšší soud neshledává ani výhradu žalobkyně, podle níž je rozhodčí smlouva neplatná, jelikož by strany nemohly o předmětu sporu uzavřít smír ( § 2 odst. 2 zákona).

Povaha věci připouští uzavření smíru zpravidla ve věcech, v nichž jsou účastníci v typickém dvoustranném poměru, jestliže hmotně právní úprava nevylučuje, aby si mezi sebou upravili právní vztahy dispozitivními úkony. Z uvedeného vyplývá, že povahou věci je vyloučeno uzavřít smír zejména:

a) ve věcech, v nichž lze zahájit řízení i bez návrhu ( § 81 o. s. ř.); ve věcech, v nichž se rozhoduje o osobním stavu [ § 80 písm. a) o. s. ř.] a ve věcech, v nichž hmotné právo nepřipouští vyřízení věci dohodou účastníků právního vztahu (srov. např. Bureš, J., Drápal, L., Krčmář, Z. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2006, str. 434, jakož i důvody rozhodnutí uveřejněného pod číslem 23/2007 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek - dále jen „R 23/2007“). V důvodech R 23/2007 přitom Nejvyšší soud vysvětlil, že smír lze uzavřít i ve věcech o určení, zda tu právní vztah nebo právo je či není [ § 80 písm. c) o. s. ř.], když rozhodující pro zákonem vymezenou možnost uzavření soudního smíru jsou pouze podmínky jeho přípustnosti (konkretizované podle zmíněných kritérií pro projednávanou věc)."

Dispozícia Platnosťou Alebo Neplatnosťou Úkonu

Hlavný argument proti arbitrabilite sporov o určenie by mohol znieť, že platnosť alebo neplatnosť určitého úkonu je objektívna skutočnosť, ktorú strany nemôžu svojim úkonom zmeniť. Nemôžu preto uzavrieť zmier a nemôžu ani platne dohodnúť právomoc rozhodcovských súdov.

Je pravdou, že strany nemôžu zmeniť to, či určitý úkon bol alebo nebol platný. Platnosť úkonu vyplýva z objektívneho práva (aplikovaného na konkrétne právne skutočnosti) a hoci strany môžu záväzky vyplývajúce z neplatného úkonu nanovo založiť novým platným úkonom, nemôžu zmeniť neplatnosť pôvodného úkonu. Strany tak isto môžu záväzky vyplývajúce z platného úkonu zmeniť alebo zrušiť, nemôžu však úkon vyhlásiť za neplatný.

Prečítajte si tiež: Podmienky nároku na súdny poplatok

Tvrdenie, že z tohto dôvodu strany nedisponujú predmetom konania, je však podľa môjho názoru založené na extrémnom formalizme. Podobná argumentácia by sa totiž dala použiť aj v súvislosti so žalobou na plnenie. Žalobou na plnenie sa žalobca domáha deklaratórneho výroku, že určitý záväzok existuje. Aj táto skutočnosť však vyplýva z objektívneho práva (aplikovaného na konkrétne právne skutočnosti). Strany nemôžu disponovať skutočnosťou, či určitý záväzok existuje alebo nie. Ak existuje, môžu samozrejme svojimi právnymi úkonmi privodiť jeho zánik. Ak neexistuje, môžu ho nanovo založiť. A ak si nie sú isté či existuje, môžu svoje vzťahy "vyčistiť" dohodou o urovnaní. Nemôžu však nič zmeniť na skutočnosti, či záväzok na plnenie (ktorého deklaratórneho potvrdenia sa žalobca domáha) z hľadiska objektívneho práva existuje alebo neexistuje.

Z tohto hľadiska nie je zásadný rozdiel medzi žalobou na plnenie (ktorej arbitrabilitu nikto nepopiera) a žalobou o určenie. V oboch prípadoch strany môžu disponovať právami a povinnosťami, ktoré z enunciátu rozhodnutia budú vyplývať. Nemôžu však disponovať samotným obsahom enunciátu, teda s platnosťou úkonu alebo existenciou záväzku. Tvrdenie, že nemožnosť ovplyvniť platnosť alebo neplatnosť určitého úkonu spôsobuje nearbitrabilitu sporov o určenie je preto podľa môjho názoru neopodstatnené a v konečnom dôsledku by viedlo k odmietnutiu arbitrability akýchkoľvek sporov.

Prepojenie Žaloby na Plnenie a Žaloby o Určenie

Pri arbitrabilných žalobách na plnenie bude rozhodcovský súd aj tak ako predbežnú otázku posudzovať platnosť právnych úkonov - aj keď výsledok tohto posúdenia nebude súčasťou enunciátu, ale "len" odôvodnenia. Je absurdné, aby rozhodcovský súd mohol rozhodovať o povinnosti, ktorej vznik je podmienený platnosťou odstúpenia, aby však zároveň nemohol rozhodovať o určení platnosti tohto odstúpenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí pod sp. zn. 3 Cdo 42/2006 judikoval, že "právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie ( § 80 písm. b) OSP), vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva ( § 80 písm. c) OSP), ak otázka, či tu právny vzťah je, alebo nie je (resp. či tu právo je, alebo nie je) bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva." (podobne aj NS SR pod sp. zn. 3 Cdo 100/01).

Nikto nepopiera, že rozhodcovské súdy môžu rozhodnúť o žalobe na plnenie. Týmto rozhodnutím by však zároveň vytvorili prekážku rei iudicatae voči konaniu všeobecného súdu o platnosti predmetného právneho úkonu. Inými slovami, rozhodcovský súd by mohol zablokovať konanie všeobecného súdu vo veci, o ktorej rozhodcovský súd (podľa Krajského súdu v Bratislave) nemôže rozhodovať. Jediné rozumné riešenie by bolo povedať, že rozhodcovský súd nemôže rozhodovať ani o žalobách na plnenie, ak by v rámci toho musel predbežne posúdiť otázku platnosti právneho úkonu (teda de facto akýchkoľvek). Tento záver by zjavne popieral zmysel inštitútu rozhodcovského konania ako takého.

Účel Rozhodcovského Konania

Právo súkromných osôb zvoliť si vo vlastnej veci vlastný spôsob riešenia sporov môže mať dva zdroje. Po prvé, môže ísť o právo odvodené od štátu, ktorý sa s ohľadom na svoje vlastné náklady vzdal časti svojej právomoci v oblasti riešenia sporov a pre štátne súdy vyhradil len veci verejného záujmu. Po druhé, mohlo by ísť o originárne právo súkromných osôb, ktoré nikdy neodovzdali štátu. Spoločenskou zmluvou previedli na štát výlučnú právomoc rozhodovať veci verejného záujmu a zároveň právomoc rozhodovať veci súkromného záujmu, avšak len v prípade, ak sa nedohodnú inak.

V oboch prípadoch nie je dôvod vylučovať spory o určenie platnosti súkromnoprávneho úkonu z arbitrážnej autonómie strán. Neexistuje verejný záujem, ktorý by v týchto sporoch bol prítomný a nebol prítomný v sporoch o plnenie. Naopak, strany bez ohľadu na výsledok konania môžu svoje subjektívne práva kedykoľvek opätovne zmluvne upraviť.

Forma Schválenia Zmieru: Rozsudok vs. Uznesenie

Ďalším problémom, ktorý vyplýva z novej úpravy, je otázka formy schválenia zmieru. Na rozdiel od § 99 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku („OSP“) - totiž túto formu už výslovne neurčuje. K neprevzatiu takejto explicitnej úpravy zrejme viedol názor vyjadrený v dôvodovej správe, že rozhodnutie o schválení zmieru je rozhodnutím vo veci samej.

A vzhľadom na to, že vo veci samej sa rozhoduje rozsudkom (§ 212 ods. 1), výslovné určenie formy schválenia sa podľa všetkého javilo ako zbytočné. Tento zámer - aby sa zmier schvaľoval rozsudkom - však skomplikoval samotný CSP. Ten totiž v § 398, ktorý sa týka obnovy konania, výslovne počíta s tým, že zmier sa schvaľuje uznesením („Žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému uzneseniu, ktorým bol schválený zmier.“). Dôvodová správa však o rozsudku ako forme schválenia zmieru hovorí opakovane, preto sa objavil názor, že znenie § 398 je zrejme chybou.

K 1. decembru bolo na webe Ministerstva spravodlivosti zverejnených 354 rozhodnutí o schválení zmieru vydaných po 1. júli. Z toho bolo 159 rozsudkov, 175 uznesení a 20(!) rozhodnutí označených len ako rozhodnutie (z ich obsahu však vyplýva, že šesť z nich predstavuje uznesenie a štrnásť rozsudok). To, akou formou sa zmier schváli, nie je pritom len otázkou názvu rozhodnutia. Rozdiel sa najvýraznejšie prejavuje v možnosti odvolania: strany budú mať možnosť odvolať sa (§ 355), a tým potenciálne i možnosť podať dovolanie (§ 419), len ak sa zmier schváli rozsudkom.

Ak sa ale potvrdí záver, že zmier bolo treba schváliť rozsudkom, potom bude takéto poučenie nesprávne. Strany sa tak budú môcť odvolať, a to aj napriek tomu, že rozhodnutie je označené ako uznesenie. A to znamená, že minimálne počas 3-mesačnej odvolacej lehoty (§ 362 ods. 3) nebudú mať strany istotu, či zmier je skutočne schválený právoplatne. Samozrejme, tejto neistote sa môžu vyhnúť tak, že sa odvolania vzdajú (§ 368). Súdnu prax sa totiž snaží zjednotiť stanoviskom, že zmier sa má schvaľovať uznesením, pretože nejde o vec samu.

Praktické Aspekty a Štatistiky

Najčastejšie sa zmierom končia spory ohľadom duševného vlastníctva (až 14,71 % z nich), vecných práv (14,70 %), rodinného (12,92 %) a pracovného práva (9,05 %). Najmenej sa využíva v obchodnoprávnych sporoch (4,22 %) a sporoch zo zodpovednosti za škodu (len 1,10 %!).

Príklad z Praxe: Žaloba o Určenie Vlastníckeho Práva a Vypratanie Bytu

Žaloba o určenie vlastníckeho práva a o vydanie veci, resp. o vypratanie nehnuteľnosti (aj bytu), je právnym prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho práva. Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava II dňa 1.10.2008 sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia vlastníckeho práva k bytu zapísanému v katastri nehnuteľností pre kat. úz. P. na liste vlastníctva č. X. ako byt č. X. nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu na K., súp. č. stavby X., postaveného na pozemku parcela č. X., a uloženia povinnosti žalovanému tento byt vypratať. V žalobe uviedol, že darovacou zmluvou zavkladovanou v katastri nehnuteľností 19.7.2002 s účinkami vkladu dňom 15.4.2002 daroval predmetný byt žalovanému, ktorý je jeho synom, no ten sa následne začal k nemu správať spôsobom odporujúcim dobrým mravom (prerušil s ním komunikáciu a prestal mu prejavovať úctu, vďaku, záujem a pomoc).

tags: #sudny #zmier #určenie #vlastníckeho #práva #podmienky