Telesné a mentálne postihnutie: komplexný pohľad na definície, druhy a podporu

Závažné telesné a mentálne postihnutie (ŤZP) predstavuje komplexnú problematiku, ktorá zasahuje do rôznych oblastí života jednotlivca. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený pohľad na definíciu ŤZP, jeho druhy, ako aj na možnosti kompenzácie a podpory, ktoré sú osobám s ŤZP dostupné na Slovensku.

Definícia ťažkého zdravotného postihnutia

Za osobu s ŤZP sa považuje fyzická osoba, ktorá má ťažké zdravotné postihnutie uvedené v prílohe č. 1 zákona č. 376/2024 Z. z. o integrovanej posudkovej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré z hľadiska predpokladaného vývoja bude trvať dlhšie ako 12 mesiacov. Dôležitým aspektom je sociálny dôsledok ŤZP, ktorý predstavuje znevýhodnenie v porovnaní s osobami bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok, a ktoré nie je osoba s ŤZP schopná prekonať sama.

Integrovaná posudková činnosť

Proces posudzovania ŤZP prešiel reformou s cieľom odstrániť nejednotnosť, zlepšiť koordináciu a zefektívniť posudzovanie. Posudzovanie zabezpečujú výlučne úrady práce, sociálnych vecí a rodiny na základe jednotných metodík. Dôležitou zmenou je zavedenie integrovanej posudkovej činnosti, ktorá je upravená v zákone č. 376/2024 Z. z. a ktorej podrobnosti výkonu sú uvedené vo vyhláške Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 51/2025 Z. z. Táto činnosť zahŕňa sociálnu a lekársku posudkovú činnosť, pričom ako prvá sa vykonáva sociálna posudková činnosť, zameraná na posúdenie sociálnej situácie a potrieb človeka, a až následne lekárska posudková činnosť, v ktorej posudkový lekár posúdi zdravotný stav. Závery vyplývajúce zo sociálnej posudkovej činnosti sú obsiahnuté v integrovanom posudku.

Druhy postihnutí

Postihnutia sa dajú rozdeliť do nasledovných skupín:

Telesné postihnutie

Obmedzená hybnosť alebo úplná imobilita, ktorá bráni fyzickému vykonávaniu činností. Telesným postihnutím sa zvyčajne rozumie stav, kedy človek nemôže fyzicky vykonávať nejaké činnosti. Môže ísť o poruchu pohybového ústrojenstva. Neskúma sa, či je to porucha svalov, skeletu, alebo ide o neurologické (a teda zdravotné) poškodenie. Dôležité je, že sa to prejaví ako obmedzená hybnosť, alebo úplná imobilita.

Prečítajte si tiež: Ako sa starať o dieťa s telesným postihnutím

Telesne postihnutý môže teda človek byť nielen v dôsledku ochorenia (napríklad obrna) ale aj z dôvodov úrazu (napríklad miechy). Postih môže mať rôzny rozsah a od istého rozsahu poškodenia je taký človek úplne odkázaný na pomoc druhých.

Príčiny telesných postihnutí môžu byť rôzne. Môžu byť vrodené, kedy ide o geneticky zdedené poškodenie, alebo vzniknuté ešte počas tehotenstva, trebárs vplyvom toxínov, či radiácie.

Telesne postihnutý je jedinec s chybou pohybového a oporného ústrojenstva alebo poškodením nervového ústrojenstva, ak sa prejavuje porušenou hybnosťou. Telesné postihnutie delíme na vrodené, podmienené geneticky či prenatálnymi činiteľmi a získané.

Nemá význam vymenúvať, všetky druhy telesného postihnutia. Ľudský organizmus je veľmi zložitý. Ak všetko funguje ako má, svoje telo si bežne nevšímame. Uvedomíme si ho, alebo jeho časť, keď nám začne robiť problémy.

Mnohí z vás sa stanú telesne postihnutými postupne. Ste napríklad diabetik, ktorému stačí upravená strava a užívanie liekov. Žijete svoj doterajší život bez výraznej zmeny, pracujete, športujete. Horšie je, ak sa pridružia problémy, ktoré sú sprievodným znakom ochorenia.

Prečítajte si tiež: Závažné telesné postihnutie: komplexný prehľad

Život sa od základu zmení, ak sú následky úrazu definitívne. Strata končatiny, alebo jej časti je veľká záťaž na psychiku človeka. Ak zostane človek pripútaný na invalidný vozík z dôvodu ochrnutia, v počiatočnom štádiu nevidí zmysel svojho života. Nie je podstatné, či úraz utrpel bez vlastnej viny, alebo neodhadol svoje možnosti.

My laici, si ani nedokážeme predstaviť, ako je v našom organizme všetko poprepájané. Lekárska veda dokáže niektoré ochorenia úplne vyliečiť. Žiaľbohu, stále existuje veľmi veľa chorôb, ktoré sú nevyliečiteľné. Lekári môžu priebeh ochorenia iba zmierniť alebo spomaliť.

Ak ste sa narodili s telesným postihnutím, dokážete so svojim handicapom žiť. Nezaťažujú vás myšlienky o tom, aké to bolo pred ochorením alebo úrazom, ktoré spôsobilo vaše obmedzenie.

Zdravotné postihnutie

Zdravotným postihnutím sa zvyčajne rozumejú stavy, ktoré súvisia s inými funkciami tela, než je pohybový aparát. Z toho dôvodu sa pri opatrovaní stretnete z niektorými len zriedkakedy (napríklad s hluchotou) a z inými často (slepota).

Zrak je základnou potrebou. Ak je narušený, alebo chýba, postihnutý je najmä spočiatku úplne odkázaný na pomoc ošetrovateľov. Sú rôzne stupne poškodenia zraku: Miernejšie sú stavy s poruchami bipolárneho videnia a čiastočne nevidiaci. Horšia je slabozrakosť a najhorším stavom je slepota.

Prečítajte si tiež: Telesné postihnutie a odškodnenie: Právna analýza

Sluchové postihnutie, v závislosti na stupni poruchy, môže ísť o nedoslýchavosť, čiastočnú alebo úplnú stratu sluchu.

Postihnutie ďalších orgánov (hmat, chuť, čuch) sú zvyčajne bez potreby opatrovania.

Chronické ochorenia väčšinou ide o nevyliečiteľné choroby, alebo o choroby, ktoré sa liečia mimoriadne dlho. V rôznom stupnni potom môžu strpčovať a komplikovať život postihnutého. Mnohé dlhodobé ochorenia nevyžadujú žiadnu starostlivosť opatrovateľa. Napríklad astma, celiakia, či cukrovka. Iné môžu spôsobovať progresívne zhoršovanie stavu. Niekedy sa kombinuje viacero problémov naraz, kedy hovoríme o kombinovaných postihnutiach.

Mentálne postihnutie

Mentálne postihy sa radia do zdravotných problémov, ale pre prehľadnosť ich dávam do samostatnej kategórie. Často vyžadujú celkom odlišný prístup práce ošetrovateľa. Môžeme ich rozdeliť do dvoch podkategórií:

Poškodenie mentálnych (rozumových) schopností

Spravidla ide o trvalú poruchu. Sem patria rôzne druhy demencie, alebo mentálnej retardácie. Intelekt je v týchto prípadoch veľmi znížený, ale citová zložka, prežívanie a reakcie môžu byť prakticky normálne. Porušenie mentálnych funkcií zhoršuje komunikáciu s okolím a v horších prípadoch môže byť postihnutý neschopným zvládať aj základnú samoobslužnú činnosť. Potom je plne odkázaný na pomoc opatrovateľa, často 24 hodinovú. Neraz je vážne riziko, že opartrovateľovi utečie a nechtiac ohrozí seba alebo iných.

Psychické problémy

O tomto stave hovoríme vtedy, keď mentálne funkcie môžu byť síce blízko normy, ale človek trpí niektorou nevyliečiteľnou psychickou chorobou. Intelektuálne funkcie teda sú zachované, poškodená však je zložka citov, prežívania, či správania. Sem sa dajú zaradiť rôzne psychické stavy ako schizofrénia, depresia, či rôzne psychopatie. Niektoré stavy môžu byť aj nebezpečné. Môže hroziť riziko sebevraždy, alebo ohrozenia druhých. Vážnejšie stavy zvyčajne nemôžu zostať v domácej opatere.

Človek s mentálnym postihnutím má k dispozícií viacero možností, ktoré môže využiť pre úspešné začlenenie sa do spoločnosti, vzdelávacieho procesu, zamestnania. Jednou z nich je osobná asistencia, prostredníctvom ktorej sa zvyšuje kvalita života ľudí so zdravotným postihnutím tým, že v dospelosti môžu viesť relatívne samostatný život.

Staroba ako špecifická forma postihnutia

Staroba sama o sebe nemusí byť dôvod na to, že niekto bude postihnutý, alebo že by potreboval opatrovateľa. Je jasné, že mnoho starých ľudí aj vo vysokom veku pracuje, alebo dokonca sami slúžia ako opatrovatelia vnúčat.

Žiaľ, s pribúdajúcim vekom často ubúda síl. Preto niektorí starí ľudia postupne slabnú, neraz sa pridružia rôzne chronické ochorenia, mozgové či srdcové príhody a podobne.

Medzi najčastejšie stavy, ktoré si u starších ľudí vyžadujú opateru patria:

• Onkologické ochorenia, kedy je častým javom progresívne zhoršovanie sa celkového stavu pacienta.
• Stavy po cievnych príhodách, či trombózach, kedy môže nastať porucha niektorej časti mozgových funkcií.
• Stavy po úrazoch, ktoré sú u starších ľudí často sprevádzané zlomeninami a dlhodobou imobilitou.
• Rôzne druhy demencií, ako napríklad Alzheimerova choroba.

Viacnásobné postihnutia

Pojem viacnásobné postihnutia označuje rôznu kombináciu viacerých súbežných postihnutí u jednotlivca. Často sa za najzávažnejšie považujú rôzne druhy telesného alebo zmyslového postihnutia v kombinácii s mentálnym postihnutím (nevidiaci s mentálnym postihnutím, nepočujúci s mentálnym postihnutím a pod.) Ale aj bez prítomnosti mentálneho postihnutia sú rôzne kombinácie postihnutí veľmi závažné z pohľadu výchovy, vzdelávania a spoločenského začlenenia: napríklad kombinácia zmyslových postihnutí (hluchoslepota), postihnutie reči v kombinácii so zmyslovým alebo telesným postihnutím, poruchy správania v kombinácii so zmyslovým alebo telesným postihnutím, telesné alebo zmyslové postihnutie v kombinácii s chronickou chorobou, alebo rôzne kombinácie telesného a zmyslového postihnutia. Variácií je veľké množstvo. Používa sa aj kategorizácia ľahko viacnásobne postihnutí a ťažko viacnásobne postihnutí. Medzi najzávažnejšie postihnutia sa radí hluchoslepota.

Z pohľadu školského je najdôležitejšie určenie, ktorá diagnóza je primárnou, rozhodujúcou vzhľadom k možnostiam výchovy a vzdelávania dieťaťa. Takáto diagnostika patrí do rúk odborníkov - psychológa a špeciálneho pedagóga v poradni, samozrejme na základe lekárskych vyšetrení. Proces výchovy a vzdelávania je následne založený na takých metódach a formách práce so žiakom, ktoré rešpektujú jeho postihnutia, jeho možnosti a schopnosti, individuálne danosti a predpoklady, ale aj jeho potreby smerom k budúcemu životu.

Vzdelávanie žiakov s viacnásobným postihnutím sa teda riadi najmä primárnou diagnózou a stupňom závažnosti postihnutí a obmedzení. Dieťa s viacnásobným postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole - obvykle podľa druhu primárnej diagnózy (tu má do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety)
• v špeciálnej triede - obvykle podľa druhu primárnej diagnózy - zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v bežnej škole formou školskej integrácie, ak to charakter kombinácie postihnutí dovoľuje a ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky

Viacnásobne postihnutý žiak môže mať do svojho vzdelávania zaradené akékoľvek špecifické predmety, ktoré potrebuje z dôvodu jednotlivých svojich postihnutí, ochorení alebo oslabení. Ak však je kombinácia postihnutí taká vážna, že zdravotný stav dieťaťu neumožňuje zaradenie do špeciálnej školy, triedy alebo ani vzdelávanie formou integrácie s vypracovaným IVP, po odporúčaní lekára a poradne môže byť takýto žiak oslobodený od povinnosti dochádzať do školy (nie však oslobodený od povinnej školskej dochádzky). K žiakovi môže domov dochádzať učiteľ alebo školský špeciálny pedagóg na niekoľko hodín týždenne a učiť ho v domácom prostredí, alebo sa mu vzdelávanie až do pominutia dôvodom neposkytuje.

Definícia mentálneho postihnutia

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu. Vašek a Bajo považujú za najvšeobecnejšiu Heberovu definíciu mentálnej retardácie, ktorá kladie hlavný dôraz na vyjadrenie podpriemerného vývinu všeobecnej inteligencie, i keď sa stotožňujú s tým, že stanovenie IQ dovoľuje zostaviť len prvú, orientačnú diagnózu, ktorá ani zďaleka nevyčerpáva podstatu, nepostihuje ostatné psychické funkcie a zložky osobnosti. Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej definície je zníženie inteligencie rozličného stupňa.

Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Podľa Baja slovo retardácia znamená zdržiavanie, omeškanie, oneskorovanie, spomalenie, čo vystihuje jednak vývojový aspekt poruchy, poškodenia a tiež zvýrazňuje skutočnosť, že mentálne postihnutie nie je ustálené, definitívne, ukončené, nemenné.

Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Podľa Thorovej mentálne postihnutie je vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Poznávacie, rečové, pohybové a sociálne zručnosti, ktorých úroveň je možné samostatne merať štandardizovanými psychometrickými testami, sú proti priemeru výrazne znížené.

Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní.

Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.

Stupne mentálneho postihnutia

V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia.

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv.

Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)

Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.

Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.

Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49)

Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)

Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.

Hlboká mentálna retardácia (IQ nižšie ako 20)

Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad.

Príčiny mentálneho postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu pôsobiť v rôznych obdobiach vývinu jedinca. Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období.

• Endogénne faktory: Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia (napr. Downov syndróm). Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr.
• Exogénne faktory: Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr.
• Sociálne faktory: Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.
• Prenatálne faktory: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva).
• Perinatálne faktory: Poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka.
• Postnatálne faktory: Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností.

Edukácia a prístup k osobám s mentálnym postihnutím

Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia. Každé edukačné úsilie, ktoré aspoň čiastočne pozitívne ovplyvní jedinca, je opodstatnené a dôležité pre jeho rozvoj alebo udržanie stavu. Nezatracuje sa ani možnosť nápravy, postihnutie sa berie ako zaostávanie duševného vývinu. Vzdelávanie prebieha v špeciálnej základnej škole a smeruje k všeobecnému vzdelaniu a príprave na život a budúcu prácu, pre postihnutých s viacerými chybami. Dôležité sú špeciálne texty a osvetlenie, ak sa šetrí a rozvíja zrak. Obsah vyučovania je špecifický, napr. myslenie dlho dominantné v obrazoch. Je dôležité odpútať dieťa od handicapu.

Logopédia je vedný odbor v sústave špeciálnopedagogických vied, ktorého predmetom je edukácia, korekcia a rehabilitácia jednotlivcov s narušenou komunikačnou schopnosťou. Zaoberá sa nepostihnutými osobami s narušenou schopnosťou komunikácie, napr. dysfáziou (narušený vývin reči - neschopnosť osvojiť si hovorenú reč z rôznych etiologických príčin - forma oneskoreného, obmedzeného) alebo mutizmom (onemenie, neochota komunikovať hovorenou rečou pri interpersonálnych kontaktoch; spravidla na neurotickom). V ostatných odvetviach špeciálnej pedagogiky sa kladie dôraz na edukačnú činnosť, v pedagogike detí s narušenou komunikačnou schopnosťou sa kladie dôraz na korekciu, pretože edukácia prichádza do úvahy len v školách pre deti s narušenou komunikáciou.

Špecifiká vo vzdelávaní

Deti s týmito diagnózami sa môžu vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)

Pri vzdelávaní dieťaťa s touto diagnózou je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať. Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od tohto stupňa mentálneho postihnutia:

• vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia
• vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia
• vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia

tags: #telesne #a #mentalne #postihnutie #definícia