Uhorské vs. Rakúske Dedenie: Historické Rozdiely a Vývoj

Úvod

Článok sa zameriava na historické rozdiely v dedičských praktikách v Uhorsku a Rakúsku, s dôrazom na obdobie prechodu medzi vládou Jozefa II. a Leopolda II. Skúmame, ako politické a spoločenské zmeny ovplyvnili chápanie a uplatňovanie dedičského práva v oboch krajinách.

Kritická Situácia v Monarchii za Leopolda II.

Po smrti Jozefa II. a nástupe Leopolda II. na trón sa monarchia ocitla v kritickej situácii. Leopold II. nastúpil na trón v čase, keď bola krajina zmietaná viacerými spormi, vládol v nej zmätok, nespravodlivosť a korupcia. Povstanie hrozilo v Uhorsku a Tirolsku, veľkú nespokojnosť dávali najavo členovia rakúskej a českej aristokracie. Vzbúrené stavy v Rakúskom Nizozemsku zašli až tak ďaleko, že vyhlásili nezávislosť. Ohrozenie prichádzalo aj zo strany zahraničných mocností. Na severe hrozil vojenský konflikt s Pruskom a Poľskom, ktoré chcelo využiť tiesnivú situáciu Viedne a žiadalo navrátenie Haliče.

Riešenie Zahraničnopolitických Problémov

Ako prvé sa Leopold snažil vyriešiť externé problémy ríše. Podpísaním Reichenbašskej zmluvy v júli 1790 bolo urovnané napätie s Pruskom. Týmto aktom boli taktiež neutralizované poľské požiadavky. O rok neskôr, t. j. v auguste 1791 bol dohodnutý mier s Osmanmi, a to aj napriek tomu, že monarchia zaznamenala na Balkáne viaceré vojenské úspechy.

Uhorsko na Prelome Vlád: Nacionalizmus a Odpor

Uhorsko bolo špecifickou výzvou. Už na konci vlády Jozefa II. prevládali v krajine nálady, ktoré je možné v istom zmysle označiť za nacionalistické. Viacero členov uhorskej šľachty, ktorí vnímali časť Jozefových reforiem za germanizáciu Uhorska, napríklad spievali latinskú verziu francúzskej Marseillaisy a odhadzovali nemecké oblečenie. K nim sa pridali aj niektoré stoličné úrady, ktoré začali bez povolenia úradovať v maďarčine a dokonca sa na hraniciach pálili nemecké knihy a protokoly z katastrov. Leopoldove ambície však ohrozovali predovšetkým úvahy istých predstaviteľov uhorskej šľachty, ktorí sa pohrávali s myšlienkou zrušenia dedičnosti svätoštefanskej koruny v habsbursko-lotrinskom rode a vyhlásenia neplatnosti Pragmatickej sankcie. Títo šľachtici zašli až tak ďaleko, že viedli tajné rokovania s pruským kráľom Fridrichom Vilhelmom II. Nepokoje sa preniesli aj do vojenskej zložky spoločnosti. Niektorí členovia vyššieho dôstojníckeho zboru uhorských plukov predniesli požiadavku osobitného zastúpenia vojenského stavu na sneme. Hlavní predstavitelia uhorského dôstojníctva taktiež žiadali vytvorenie samostatnej vojenskej rady pre Uhorsko.

Leopoldov Prístup k Uhorsku: Diplomacia a Kompromisy

Priam revolučné pomery v Uhorsku sa Leopold rozhodol riešiť nenásilne. V tom mu bola nápomocná aj široká sieť tajných agentov - provokatérov. Tí vyvolávali nespokojnosť poddanského obyvateľstva a nabádali mestá k tomu, aby na sneme požadovali väčšiu politickú moc. Agenti aktívne ovplyvňovali aj postoje šľachty. Medzi ich predstaviteľmi konkrétne rozširovali plány reforiem, ktoré však neboli nad rámec stavovských privilégií. Zasadnutie uhorského snemu v Budíne, ktoré sa začalo dňa 10. júna 1790 bolo pre uhorskú šľachtu nádejou na rozsiahle zmeny. V samotnom úvode schválila dolná tabuľa snemu, že rokovanie aj zápisnica sa bude viesť v maďarčine. Porady prebiehali podľa jednotlivých obvodov (naddunajský, zadunajský, predtiský a zátiský) a predmetom plenárnych rokovaní sa stali až ich návrhy. Emotívne boli predovšetkým vystúpenia niektorých predstaviteľov potiských stolíc. Rezonovala predovšetkým ich požiadavka prijať vyhlásenie, ktorým mala habsbursko-lotrinská dynastia stratiť právo dedenia trónu. Ako garanta zvrchovanosti Uhorska navrhovali Pruské kráľovstvo. Túto myšlienku však napokon nepodporil dostatočný počet delegátov snemu. V novembri sa snem presunul do Bratislavy a v tom čase už bola situácia odlišná. Stavy, ktoré voči Leopoldovi zachovávali opozičný postoj boli nejednotné a jeho mocenskú pozíciu upevnila aj cisárska korunovácia, ktorá prebehla 9. Napriek nevôli kancelára Kaunitza sa Leopold podujal voči uhorským stavom postupovať zmierlivo, cestou kompromisov a ústupkov. Obnovil stoličnú samosprávu a činnosť panských stolíc. Zakázal akékoľvek budúce zememeračské práce a neplatnými sa stali všetky tie, ktoré sa už vykonali za Jozefa II. a mali viesť k všeobecnému zdaneniu pôdy. Úradným jazykom sa opäť stala latinčina. Z hľadiska jazykových zákonov je však v rámci uhorskej histórie dôležité predovšetkým to, že uznesenia snemov z rokov 1791 - 1792 umožnili, aby sa na vyšších školách začala vyučovať maďarčina ako povinný predmet. Rovnako tak bolo stanovené, aby ju ovládali aj učitelia ľudových škôl a mohli ju tak vyučovať. Uhorská šľachta tiež pozitívne vnímala to, že snem sa už v budúcnosti nemal konať v Bratislave, ale v Budíne. Pri niektorých otázkach však bol Leopold neoblomný. V plnom rozsahu potvrdil patent o zrušení nevoľníctva, Tolerančný patent, ako aj potvrdenie platnosti tereziánskej urbárskej regulácie a slobody sťahovania poddaných. Osobitným zákonom bol nariadený zákaz mučenia, aj napriek tomu, že tortúra bola už v minulosti odstránená Máriou Teréziou. Gestom zmierenia medzi Leopoldom a uhorskými stavmi bola voľba palatína. Panovník sa rozhodol rešpektovať tradície. Na papier napísal mená štyroch kandidátov a dal ho zapečatiť. Avšak gróf Karol Zichy, ktorý bol krajinským sudcom, obom tabulám uhorskému snemu odporučil, aby bol jediným kandidátom Leopoldov syn Alexander Leopold. Mladý arcivojvoda sa tak stal palatínom s trvalým sídlom v Budíne. Po tomto akte sa 15.

Prečítajte si tiež: Obec Uhorská a jej možnosti

Dedičstvo a Mocenská Stabilizácia v Ďalších Krajinách

O mesiac neskôr sa Leopold rozhodol urovnať pomery v Rakúskom Nizozemsku. Cisárskemu vojsku sa podarilo bez boja obsadiť Brusel a bola tak obnovená habsburská zvrchovanosť v tejto krajine. Voči povstalcom sa rozhodol postupovať zmierlivo. Vyhlásil pre nich amnestiu, obnovil staré stavovské práva a odvolal viaceré Jozefove nariadenia týkajúce sa cirkevných záležitostí. V roku 1791 bola stabilizovaná aj situácia v Čechách. Aj tu pristúpil Leopold ku kompromisom. Obnovil stavovskú ústavu, zrušil niektoré nepopulárne nariadenia svojho brata a nechal do Prahy preniesť české korunovačné klenoty, ktoré boli dovtedy uložené vo Viedni. Za českého kráľa bol korunovaný 6. septembra 1791.

Leopoldove Reformy a Inovácie

Kým v dedičných krajinách bol Leopold úspešný, v Toskánsku po jeho odchode vypukli nepokoje, ktoré ohrozovali jeho reformné dielo v tomto veľkovojvodstve. Napriek tomu, že sa najprv snažil reagovať diplomaticky, neskôr pristúpil k tvrdším opatreniam. Obnovil tu trest smrti a na pacifikáciu rebelov povolal vojsko. Svojho veľkovojvodského trónu sa vzdal 21. Leopold sa snažil reagovať aj na revolučné udalosti vo Francúzsku. Bol v pravidelnom písomnom styku so svojou sestrou Máriou Antoinettou, ktorá ho o tom čo sa deje informovala. Dňa 27. augusta 1791 uzavrel s pruským panovníkom Fridrichom II. Vilhelmom na zámku Pillnitz pri Drážďanoch obrannú deklaráciu. Pôvodne chceli riešiť vzájomné vzťahy a postup voči Osmanskej ríši, no príchod delegácie francúzskych emigrantov ich presvedčil zmeniť tému rozhovorov. K tomuto činu ich viedli aj obavy z toho, aby sa revolučné myšlienky z Francúzska nerozšírili do ich krajín. Aj keď tzv. Pilnická deklarácia pôsobila dojmom výzvy intervencie ostatných panovníkov, Leopold s Fridrichom Vilhelmom ju skoncipovali tak, že vojenský zásah nastane len vtedy, ak sa na tom zhodnú všetky európske veľmoci. Leopoldova vláda bola pre mnohých reformných politikov sklamaním. Vzhľadom na jeho pôsobenie v Toskánsku na neho totiž nazerali, ako na úspešného osvietenského reformátora. V mnohých ohľadoch však bol rovnako progresívny ako Jozef II. Snažil sa napríklad zlepšiť výkon trestu odňatia slobody, či decentralizovať školstvo, ktoré mienil zveriť kvalifikovanému učiteľskému zboru.

Prečítajte si tiež: Vývoj vlastníctva v Uhorsku a Rakúsku

Prečítajte si tiež: Podmienky pre ZŤP v Rakúsku

tags: #Uhorské #vs #Rakúske #dedenie #historické #rozdiely