Urbárska Spoločnosť Valaská Belá: Kataster a História

Pohorie Malej Magury je oblasť bohatá na historické udalosti a prírodné zdroje. V jej okolí sa nachádzajú náleziská zlatej rudy, olova, striebra a iných vzácnych kovov. Zlatá niť spája mestečká a obce Hornej Nitry po oboch stranách pohoria, ako sú Poruba, Chvojnica, Malinová, Nitrianske Pravno, Tužina, Gápel, Čavoj, Zliechov, Valaská Belá, Nevidzany a Diviaky nad Nitricou. Tieto obce sú spojené spomienkami na slávnu minulosť, keď bohatstvo kraja vytvárali osudy a práca ľudí, spätých s ťažbou zlata.

História Ťažby Zlata v Regióne

O svojej dávnej minulosti však väčšina z týchto obcí vie už len z ústneho podania svojich predkov. Objavu nálezísk pomohla náhoda. Matiás Bell, notár a historik, rozpráva o tom, ako náhodou pri hrabaní studne objavili zlatú žilu. K samotnému rozvoju ťažby dochádza až šťastným spojením troch záujmov: moci, bohatstva a technického umu.

Kráľ Ladislav II. potreboval požičať množstvo peňazí, ktoré mal vtedy k dispozícii Jacob Fugger. Kráľ mu dal do zálohy svoje hornouhorské banské mestá. Náleziská boli v tej dobe málo výnosné, a preto kráľ hľadal spojenca, technicky a organizačne nadaného, ktorý by ich oživil a pozdvihol. Našiel ho v osobe Johana Thurzu, rodáka zo Spiša. Spolu vytvorili banské spoločnosti, ktoré s peniazmi Fuggera a skúsenosťami Thurzu vytvorili lepšie podmienky na zužitkovanie zásob vzácnych nerastov. Veľmi cenená v stredoveku bola najmä meď na výrobu kanónov. Zlato a striebro hrali v tej dobe vedľajšiu úlohu.

Na území Hornej Nitry sú prvé zmienky o bani na zlato z roku 1316, keď si rod Diviackych delil rodinný majetok a zlatá baňa v Diviakoch pripadla Bodnerovi z Diviak. K rozkvetu tohto odvetvia prispel aj gróf z Veinitz, ktorý vidiac bohatstvo a šťastie rodu Diviackych, uvedomujúc si stúpajúcu hodnotu zlata, požiadal advokátov zo Spiša, aby pre územie zabezpečili skúsených baníkov, najlepšie nemeckých. Tak začalo šoltýske osídlenie nášho kraja. Gróf Pálfy, vtedajší majiteľ Bojnického panstva, prenajímal za ročný poplatok miesta v náleziskách zlata, a tak sa v súpisoch majetku dozvieme aj o výnosoch zlata. V 14. a 15. storočí bola ťažba na vrchole.

Bohatstvo obyvateľov oživilo všetky odvetvia hospodárstva. Žiadaní boli najmä tesári, kováči, drevorubači a piliari, ktorí vyrábali výdrevu, výstuž a nástroje pre bane. Používaná technika bola primitívna, ale účelná - krompáč, kliny a kladivá tvorili základ. „Kookääglek“ bol prastarý miestny banícky pozdrav, pozostatok dávnych čias, ktorým sa ešte v 20. storočí zdravili pri stretnutí ľudia v tejto oblasti.

Prečítajte si tiež: Zmluvy a Prehľad Urbárskej Spoločnosti Sučany

Valaská Belá a Ťažba Zlata

Valaská Belá, ako jedna z obcí spojených so zlatou niťou Hornej Nitry, zdieľa podobnú históriu ťažby a spracovania vzácnych kovov. Hoci priame zmienky o ťažbe zlata vo Valaskej Belej sú menej rozsiahle, kontext celého regiónu naznačuje, že aj táto obec mohla byť súčasťou rozsiahlejšieho systému ťažby a spracovania zlata.

Cach a Ryžovanie Zlata

Prvá doložená písomná správa o premývaní zlata v Cachu je z 1. januára 1612. Hovorí o dlhoročnom spore medzi obcou Cach a mestom Deutsch Proben o časť územia, na ktorom sa ryžovalo zlato. Ctihodný radný pán Jakob Drexler vypovedal pred súdnou stolicou v meste „Moderna“ v Uhorsku o vypočutí svedka Jacoba Schona, ktorého otec Stephan Schon videl raz v noci pri svojom rybníku na premývanie zlata, pravňanského richtára Jakuba Schustera jazdiť nocou na koni po sporných pozemkoch a pravdepodobne posúvať hraničné koly. Vo veci vypovedali aj iní svedkovia z obcí Schmiedsau, Nickellsdorfer a Kanenker. Ďalší zápis týkajúci sa obce je z 8. augusta 1642, pochádza z pravňanského archívu. Oba tieto dokumenty sú vyhotovené v ťažko zrozumiteľnej nemčine, hoci úradné dokumenty tej doby boli písané v latinčine alebo maďarčine.

Ešte aj dnes možno nájsť v Cachu nezameniteľné stopy po ryžovaní a ťažbe zlata. Sčasti zalesnené, sčasti viditeľné haldy a údolia umelých vodných tokov dodnes pretkávajú 100 ha územie Roboty /Fichten/, v alúviu Chvojnického potoka. O početných podpovrchových štôlňach a šachtách vypovedajú pôvodné nemecké a nárečové nemecké názvy v cachovskom katastri: Uberer, Unterer, Drexosstollen. Dohady, že sa štôlne nachádzali aj pod samotnou obcou Cach, sa potvrdili niekoľkokrát. V zápise z roku 1895 sa hovorí o tom, že pri výkopových prácach na stavbe kostola sa narazilo na podzemnú štôlňu, sčasti zasypanú jemným pieskom.

Rozsah ryžovania a ťažby zlata v oblasti je monumentálny. Priamo na ťažobnej ploche o rozlohe 100 ha, bolo iba ľudskou rukou a umom, len za pomoci konskej sily a vodou poháňanými strojmi, premiestnené cca 12 miliónov m3 kamenia a piesku. Hrúbka zlatonosných slojov sa už dnes nedá odhadnúť, ale v prierezových odvaloch sa ukazuje aj po skončení ťažby sloj 5 až 12 m hrubý. Hrubé granitové bloky boli odvážané na veľké vzdialenosti od nálezísk, boli s nimi vyrovnávané terénne priehlbiny a nerovnosti, ktoré sa vzápätí zasýpali jemným pieskom, a tak sa vytvárali krajinotvorné podmienky pre vznik lúk a chov dobytka. Zaujímavosťou, ktoré spomínajú kroniky, boli podzemné chodby „Laro“-„Hum“ a „Han“. Tieto boli vedené v čistom piesku a dlho sa tam ťažil jemný piesok. Pieskové jamy medzi Malinovou a Lazanmi sú dodnes.

Najstaršia lokalita ryžovania zlata v okolí Chvojnického potoka sa nazývala Fichten. Na zvetralých nánosoch kamenia sa zachytili najprv jednoduché formy rastlín, ktoré storočia po ukončení ťažby zlata dali vzniknúť podmienkam pre rast lesa. Podľa popisu cachovského richtára Reisela sa ešte v 30-tych rokoch minulého storočia nachádzali za dedinou veľké haldy kamenia. Dnes by ste ich hľadali márne, pretože boli človekom použité na stavbu domov, ciest a železníc.

Prečítajte si tiež: Urbárske spoločnosti na Slovensku

Osídlenie a Ťažba Zlata

Osídlenie Chvojnice úzko súvisí s ťažbou zlata. Prví osadníci boli baníci, ktorí boli povolaní na ťažbu rudy. Meno osady naznačuje, že to boli nemeckí kolonisti, ktorí prišli sem z Nitrianskeho Pravna roku 1337. Kopy kameňov pri potoku Chvojnica od Fichten až po Oberort /Horné miesto/, veľa prázdnych šácht a štôlní dokazujú bohatú minulosť súvisiacu so zlatom a inými vzácnymi kovmi. Vo Chvojnici a okolí bolo vraj 120 šácht a štôlní. Zlato sa ťažilo, ale aj ryžovalo. Seifen - v rôznych obmenách, označovalo miesta v ktorých sa zlato premývaním ryžovalo zo zlatonosných nánosov riečok a potokov. Hovoria o tom miestne názvy: Hundsseifen, Thamseifen, Steinseifen.

Piesok, riedený vodou sa viedol rizňami cez drevené misky a riedku sieť s malými okami, šatky, textílie, ale aj srsť, pričom sa na drsnom podklade usadzovali ťažšie čiastočky zlata a piesok sa odplavil. Oblé kamene z ryžovísk zlata tzv. „hluché“ kamene boli použité aj na dláždenie námestia v Nitrianskom Pravne. Námestie v Nitrianskom Pravne aj jeho ulice boli hneď od začiatku veľkoryso urbanisticky naplánované a založené pre potreby veľkého mesta, na aké poukazovali prvé objavy zlata v okolí. Remeselnícke mestečko s meštianskou architektúrou je dnes jednou z najväčších pamiatkových zón na Slovensku. V meste, ktoré svoj zlatý vek prežívalo pod názvom Zlaté Pravno, sa zlato tavilo. Dodnes sa zachoval dom, kde sa spracovávalo do zlatých tehličiek.

Úpadok Ťažby a Nové Zdroje Obživy

Na začiatku 18. storočia boli štôlne vyčerpané. Obsah zlata v piesku a nánosoch bahna, ktorý prinášal zlatonosný potok, bol taký nízky, že sa jeho ťažba neoplatila. Ľudia si našli nový zdroj obživy, ktorý mal pôvod v remeselných zručnostiach, súvisiacich s ťažbou zlata. Remeselníci z Nitrianskeho Pravna a okolia boli povestní pracovitosťou, technickým umom a precíznosťou. Remeslo má zlaté dno, tu vždy platilo.

Vyčerpanie nálezísk, nové objavy a lacné náleziská drahých kovov v zámorí, turecké vpády a stavovské povstania v kráľovstve spôsobili postupný úpadok a zánik ťažby zlata. Po prvej svetovej vojne bolo podniknutých niekoľko pokusov o obnovenie a znovuobjavenie nálezísk. Ich propagátorom a financmajstrom bol miestny lekár Dr. Filkorn z Nitrianskeho Pravna. Nálezy boli zdokumentované, ale ich výnos bol skromný a po smrti dr. Filkorna v roku 1941 sa už v nich nepokračovalo. Jedna z miestnych povestí hovorí o tom, že pred tureckým drancovaním boli vchody do štôlní zavalené a vysadené pred nimi duby.

Historické Paralely: Hladovka a Valašské Právo

Pre lepšie pochopenie historického kontextu je užitočné pozrieť sa aj na iné valašské obce a ich vývoj. Napríklad, obec Hladovka, ležiaca v Oravskej kotline, má tiež bohatú históriu, ktorá sa začala formovať v 16. storočí. Uhorský panovník Albert daroval v roku 1438 čimhovský kraj až po hranice územia rodu Plathyovcov z liptovskej Palúdzky. Títo sa na hornej Orave neusadili, ale ponechali majetok na užívanie valachom.

Prečítajte si tiež: Železná Breznica a Rozvoj Obcí

Zakladanie dedín na miestach salašov a obchodných ciest bolo bežnou praxou. Osídlenci z Tvrdošína, Trstenej, Čimhovej a Vitanovej dostávali povolenie vyrúbať lesy a zakladať role a lúky. Zámockí páni priberali k domácim kolonistom aj cudzích ľudí z východných Karpát, ktorí sa zaoberali chovom dobytka, rúbaním lesov a obrábaním dreva.

Hladovka vchádza do dejín pod názvom Jelešňa v rokoch 1597-1598 medzi valašskými dedinami Oravského panstva. Dediny sa formovali niekoľko desaťročí, a až keď boli schopné platiť dane, začala mať o ne záujem administratíva hradu. Juraj Thurzo udelil obyvateľom Hladovky výsadu vyberať mýto od obchodníkov a pocestných.

Toto všetko sa udialo na základe Valašského práva (Matej Korvín 1474), podľa ktorého valasi nemali platiť krajinské dane a boli oslobodení od poplatkov, mýta a vecí verejných. Mali právo pásť ovce v lesoch a na lúkach patriacich k Oravskému hradu.

Urbár a Poddanské Povinnosti

V roku 1677 vydal zemepán Juraj Erdödy nový súpis poddanských povinností voči Oravskému panstvu. Peňažné dane a naturálne dávky sa vzťahovali na šoltýšsku usadlosť a päť sedliackych. Richtár bol povinný voziť víno do panskej krčmy alebo zaplatiť 15 zlatých, voziť soľ alebo zaplatiť osem zlatých sedemdesiat grajciarov, a odvádzať ďalšie poplatky a naturálie.

Sedliaci platili domovú daň, nájomné, poplatky na horárov, na zámockého kata, za stráženie salašov a úľov, a dodávali drevo, seno, ľan, pivo, haringy a jahňatá. Ako naturálne dávky odvádzali do hradu teľa, husi, sliepky, vajcia, jarabice a drevo.

Daňové Povinnosti a Život v Obci

V roku 1770 mala Hladovka 65 roľníckych usadlostí. Richtár a prísažní odpovedali na deväť otázok o Hladovke, ktoré sa stali základom pre nový súpis poddanských povinností. Oravskému panstvu sa platili dane podľa starodávneho zvyku. Šoltýsi platili domovú daň 18 zlatých a sedliaci 45 zlatých. Platilo sa aj za kláty dreva, drevo na kúrenie, na panských hajdúchov a na daňových vyberačov. Farnosti sa dával „deviatok“. Od oviec sa platilo 10 zlatých a 80 grajciarov, od dobytka 3 zlaté a 37 grajciarov, a od úľa 10 grajciarov. Tovar sa vozil na Oravský hrad a do krčmy v Suchej Hore. Na oráčiny vysievali hlavne ovos, menej žito, a hospodárili trojpoľným systémom. V záhradách pestovali bôb, zemiaky a kapustu.

tags: #urbárska #spoločnosť #valaska #bela #kataster #história