Ústavná sťažnosť a dovolanie: komplexný sprievodca

Ústavná sťažnosť a dovolanie predstavujú dôležité nástroje ochrany práv v právnom systéme Slovenskej republiky. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na tieto inštitúty, ich podmienky, lehoty a vzájomný vzťah.

Úvod do ústavnej sťažnosti a dovolania

Ústavný súd Slovenskej republiky (ÚS SR) je v médiách najčastejšie označovaný ako strážca ústavnosti. ÚS SR rozhoduje o tom, či je niektorý zákon v rozpore s Ústavou. Okrem toho skúma aj kompetenčné spory, dohliada nad zákonnosťou volieb, rieši obžalobu proti prezidentovi, skúma predmet referenda a mnoho ďalšieho. Jednou z najdôležitejších činností je zároveň riešenie tzv. ústavných sťažností. Ide o prípady, kedy došlo k potenciálnemu porušeniu ľudských práv a slobôd ktoréhokoľvek občana.

Ústavná sťažnosť

Čo je ústavná sťažnosť?

Ústavná sťažnosť nie je sťažnosťou podľa zákona o sťažnostiach, ale osobitný inštitút. Ak nesúhlasíte s rozhodnutím súdu a domnievate sa, že ním došlo k porušeniu vašich základných práv a slobôd, môžete podať ústavnú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Podmienky podania ústavnej sťažnosti

Pred podaním ústavnej sťažnosti je nevyhnutné využiť všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré vám právny poriadok poskytuje na ochranu vašich práv. To zahŕňa riadne aj mimoriadne opravné prostriedky, ako je napríklad dovolanie, ak je prípustné. Z uvedeného vyplýva, že pred podaním sťažnosti treba využiť všetky riadne opravné prostriedky. Čiže ak je možné podať odvolanie, treba najprv využiť tento prostriedok, kým príde na rad možnosť podania ústavnej sťažnosti. Zároveň ale platí, že je nevyhnutné využiť aj všetky mimoriadne opravné prostriedky, ktoré vám príslušná právna resp. procesná norma priznáva (napr. dovolanie).

Zároveň z toho vyplýva, že práva občana museli byť porušené v samostatnom konaní. Nestačí teda, že bol prijatý zákon alebo iná norma, ktorú považujete za diskriminačnú. Občania nie sú oprávnení iniciovať konanie o súlade právnych predpisov.

Prečítajte si tiež: Ambulantná a ústavná starostlivosť na Slovensku

Lehota na podanie ústavnej sťažnosti

Ústavnú sťažnosť je potrebné podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu vašich práv. Táto lehota začína plynúť nasledujúci deň po doručení rozhodnutia, proti ktorému už nie je opravný prostriedok.

V zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov je možné ústavnú sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR podať v lehote 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Zastúpenie advokátom

Pri podaní ústavnej sťažnosti musíte byť zastúpený advokátom. K sťažnosti je potrebné priložiť plnomocenstvo, v ktorom je výslovne uvedené, že advokát je splnomocnený na zastupovanie pred Ústavným súdom.

V zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov musí byť sťažovateľ v konaní pred Ústavným súdom SR zastúpený advokátom alebo komerčným právnikom. Pokiaľ nemáte právnické vzdelanie (prípadne ho nemá niektorý z Vašich zamestnancov, ktorý by konal za Vás), musíte byť v konaní zastúpení. K návrhu preto treba pripojiť plnomocenstvo na zastupovanie pred Ústavným súdom SR. Ak nejde o zrejme bezúspešné konanie a majetkové pomery sťažovateľa to odôvodňujú, môže navrhovateľ požiadať súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní.

Náležitosti ústavnej sťažnosti

Sťažnosť musí spĺňať všeobecné náležitosti podania na Ústavný súd (§ 39 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), a teda musí sa uviesť kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, a podpis. Musí teda obsahovať aj dátum narodenia navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Prečítajte si tiež: Príklady geriatrických zariadení

Poplatky

Za podanie ústavnej sťažnosti sa spravidla neplatí súdny poplatok. Výnimkou sú prípady, keď ide o skutkovo a právne obdobné veci, o ktorých už Ústavný súd rozhodol a v ktorých sťažovateľ nebol úspešný; v takých prípadoch sa poplatok platí za jedenástu a každú ďalšiu sťažnosť podanú tým istým sťažovateľom v jednom kalendárnom roku.

Lehoty konania

Zákon presnú lehotu nestanovuje, preto bude rozhodovanie vždy závisieť od individuálnych okolností. Záležať bude na zložitosti a komplexnosti podania, ako aj od momentálnej vyťaženosti súdu.

Notorickí sťažovatelia

Zákon o ústavnom súde rieši aj situáciu tzv. notorických sťažovateľov.

Dovolanie

Čo je dovolanie?

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý slúži na preskúmanie právoplatných rozhodnutí súdov. O dovolaní vždy rozhoduje najvyšší súd, ktorého úlohou je skúmať, či súdy rozhodovali v súlade so zákonom a možno ho podať iba proti právoplatnému rozhodnutiu, ktorým bol porušený zákon alebo ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo.

Dovolacie dôvody

Dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 421 CSP predstavujú procesnú platformu, ktorou sa strana konania môže účinne domáhať ochrany svojich základných práv, k porušeniu ktorých malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym právnym posúdením veci.

Prečítajte si tiež: Ústavná starostlivosť na Slovensku

Rozdiel medzi odvolaním a dovolaním

Odvolanie slúži na preskúmanie všetkých záverov prvostupňového súdu, ktoré odvolateľ napáda, pričom sem spadajú jednak závery právne ako aj závery skutkové. V dovolaní však nie je možné skúmať skutkové závery.

Dovolanie a ústavná sťažnosť

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzájomný vzťah ústavnej sťažnosti a dovolania

Subsidiarita ústavnej sťažnosti

Autentický vzťah všeobecného a ústavného súdnictva u nás definujú osobitné právomoci ústavného súdu, ktorými historicky ústavné súdy disponujú a tiež subsidiárne zakladanie právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnosti. Druhá črta tohto vzťahu má pre ďalší postup väčší význam. Je tomu tak preto, že prv, než sa sťažovateľ obráti pri obrane svojho práva na ústavný súd, je povinný vyčerpať účinné prostriedky nápravy, ktoré mu poskytuje domáce právo.

Zo samotnej ústavy (čl. 46 ods. 1) vyplýva pre všeobecné súdy povinnosť chrániť v ich konaní a rozhodovaní nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov. Z uvedeného zároveň vyplýva, že ak právny poriadok poskytuje iné právne prostriedky nápravy, resp. ochrany práv garantovaných ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, a to v podobe možnosti uplatnenia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov v konaní v rámci sústavy všeobecného súdnictva, nemožno sa pred ich vyčerpaním domáhať úspešne ochrany práv v konaní pred ústavným súdom. Konanie pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Vyčerpanie opravných prostriedkov

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu jeho základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom [§ 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde]. V prípade nesplnenia tejto podmienky platí, že ústavný súd na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietne ústavnú sťažnosť ako neprípustnú. Výnimkou z tohto pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Zákon o ústavnom súde v § 132 ods. 2 ani na inom mieste neobsahuje výpočet právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, preto je potrebné ich vyčerpanie posudzovať individuálne vzhľadom na okolnosti každého prípadu. Spoločným menovateľom týchto právnych prostriedkov je to, že musí ísť o účinný prostriedok nápravy.

Účinný prostriedok nápravy

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je účinný prostriedok nápravy pre sťažovateľa vyjadrený jeho (i) prístupnosťou, (ii) spôsobilosťou privodiť nápravu a (iii) ponúka rozumnú šancu na úspech v konaní. Sťažovatelia v konaní o ústavnej sťažnosti teda nemusia vyčerpať tie právne prostriedky, ktoré nie sú ani primerané, ani účinné na prvý pohľad (obyčajné sťažnosti, petície či žiadosti). Uvedená podmienka účinnosti znamená, že nemôže ísť o diskréciu orgánu verejnej moci napraviť porušenie práva alebo slobody, nezáväznosť jeho rozhodnutia či návrhu riešenia (napr. rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo 6. 1. 2011 vo veci Paksas c. Litva, sťažnosť č. 34932/04, § 75). Neefektívny právny prostriedok bude taký, keď príslušný orgán verejnej moci nemá právomoc reštituovať či kompenzovať porušenie práv a slobôd a účinnosť jeho rozhodnutia je výslovne len poradná.

Účinný zákonný prostriedok nápravy na účely § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je teda ten, ktorý je potenciálne spôsobilý sťažovateľovi privodiť zmenu jeho právneho postavenia a zároveň mu ponúka šancu na úspech v konaní. Privodenie zmeny sťažovateľa je determinované tým, že orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o prostriedku, má právomoc rozhodnutie či iný zásah do práva alebo slobody zrušiť alebo zmeniť a zároveň odstrániť protiústavný alebo protizákonný stav. Rozhodnutie tohto orgánu musí byť záväzné pre porušovateľa.

Dovolanie ako účinný prostriedok nápravy

Ústavný súd konštatuje, že pred podaním ústavnej sťažnosti je sťažovateľ povinný uplatniť (len) tie opravné prostriedky, ktoré mu (i) priamo patria (sú v jeho dispozícii), ktoré sú (ii) efektívne (orgán má právomoc zrušiť, zmeniť rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah do práv a slobôd) a ktoré (iii) zákon pripúšťa.

Dovolanie je možné vo všeobecnosti považovať za dostupný a účinný prostriedok nápravy, pretože je spôsobilé priaznivo ovplyvniť postavenie sťažovateľky, a to buď v podobe kasačného rozhodnutia o zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 CSP) alebo v podobe jeho revízie (§ 449 ods.

Posúdenie prípustnosti dovolania

Otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), nie do právomoci ústavného súdu. Ústavnoprávny prieskum by prichádzal do úvahy až následne pri posudzovaní ústavnej konformnosti samotného rozhodnutia najvyššieho súdu vrátane jeho posúdenia prípustnosti dovolania v rámci prípadného konania o ústavnej sťažnosti. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) tiež vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd, a právomoc ústavného súdu nemôže predchádzať právomoci všeobecných súdov. Nie je totiž úlohou ústavného súdu nahrádzať dovolací prieskum a suplovať právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý má „inštančnú prednosť“ posudzovať správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

Riziko odmietnutia ústavnej sťažnosti

Za súčasnej právnej úpravy sťažovatelia nie sú vystavení riziku odmietnutia ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu pre jej oneskorenosť, ak proti nemu podajú vecne neúspešné dovolanie.

Ústavný súd zastáva názor, že pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľka mohla a mala namietať právne vady rozhodnutia krajského súdu v dovolaní, ktorého prípustnosť mohla odôvodniť na pôdoryse ustanovenia § 421 CSP. Dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 421 CSP totiž predstavujú procesnú platformu, ktorou sa strana konania môže účinne domáhať ochrany svojich základných práv, k porušeniu ktorých malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym právnym posúdením veci. Skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila svoje zákonné právo, nie je dôvodom, aby ústavný súd reparoval jej pochybenie.

Formálne posúdenie prípustnosti dovolania

Pri posudzovaní prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok nápravy) sa ústavný súd môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie prípustnosti dovolania. Ide o prípady, ak je prima facie zrejmé, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne vylučuje procesná norma (napr. § 421 ods. 2 CSP, § 422 CSP a pod.). V takom prípade ústavný súd nemôže podmieňovať prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním dovolania, keďže je zjavné, že dovolanie v konkrétnom prípade nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy. Nie je totiž úlohou ústavného súdu nahrádzať dovolací prieskum a suplovať právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý má „inštančnú prednosť“ posudzovať správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu.

Dôvody hodné osobitného zreteľa

Ďalšou osobitnou výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti je situácia, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu patria na ochranu jeho základných práv a slobôd z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Podstatnou skutočnosťou pri aplikácii výnimky je dôkazná a argumentačná schopnosť sťažovateľky presvedčiť ústavný súd, že takéto dôvody nastali.

Zosúladenie domácej ústavnej a štrasburskej praxe

Zosúladenie domácej ústavnej a štrasburskej praxe bolo nielen právne konformným postupom, možno ho tiež vnímať ako prínos k pozdvihnutiu ústavnej kultúry ochrany ľudských práv, osobitne práva na prístup k súdu. Dnes sa sťažovateľ nemusí obávať rozumne podať dovolanie, ktoré by mu mohol najvyšší súd označiť za neprípustné. Tým sa zároveň eliminuje, z pohľadu štrasburského súdu, pochybný názor, podľa ktorého bol sťažovateľ odkazovaný na súbežné podávanie dovolania a sťažnosti. Tento postup označil Európsky súd pred ľudské práva za riskantný a taký, „ktorý nemá žiadnu oporu v zákone a neponúka adekvátne riešenie zlučiteľné s požiadavkami právnej istoty.“

Pôvodná koncepcia a jej nedostatky

Pôvodná koncepcia sa však z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva ukázala ako vadná. Viedla totiž podľa jeho názoru k porušeniu práva na prístup k súdu a práva na súdnu ochranu vo veci potenciálneho sťažovateľa. Európsky súd pre ľudské práva sa tak nestotožnil s názorom, podľa ktorého si mal potenciálny sťažovateľ spôsobiť nepriaznivú situáciu týkajúca sa zmeškania lehoty sám.

Zmena aplikačnej praxe Ústavného súdu

Za výrazný impulz smerujúci k zmene aplikačnej praxe ústavného súdu možno označiť aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika. Tu odznelo, že spôsob, akým postupoval ústavný súd v rámci „pôvodnej aplikačnej praxe,“ zbavil sťažovateľov práva na prístup k súdu.

Súbežné podávanie dovolania a ústavnej sťažnosti

Pod tlakom rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva sa názor domáceho ústavného súdu v roku 2009 zmenil. V uznesení, sp. zn. I. ÚS 142/2010-9, z 25. marca 2010, Ústavný súd Slovenskej republiky odkázal na „novú aplikačnú prax“. Ňou odmietol koncepciu súbežného podávania dovolania a ústavnej sťažnosti, ktorá mala eliminovať negatívne ústavné dôsledky pôvodnej aplikačnej praxe. Podľa nej mal sťažovateľ uplatniť dovolanie a ústavnú sťažnosť súbežne, čím mal predísť zmeškaniu lehoty na podanie sťažnosti. Týmto postupom však vytvoril stav, kde mali v jednej veci rozhodnúť dva súdy.

tags: #ustavna #staznost #podanie #dovolania