Uznanie Československa Francúzskom: Historický Prehľad

Svet musel pochopiť, že Česi a Slováci vidia svoju budúcnosť po vojne jedine v spoločnom samostatnom štáte. Táto stratégia zahraničného aj domáceho odboja pred sto rokmi bola kľúčová pre vznik Československa. Uznanie Československa Francúzskom bolo významným krokom na ceste k tomuto cieľu.

Kontext Prvej Svetovej Vojny a Snahy o Samostatnosť

Na začiatku prvej svetovej vojny bolo Taliansko spojencom Nemecka a Rakúsko-Uhorska, hoci do bojov nezasiahlo. V máji 1915 však vypovedalo spojeneckú zmluvu a o rok neskôr aj vojensky sa pridalo na stranu tzv. dohodových mocností (Anglicka, Francúzska a vtedy ešte cárskeho Ruska). V cisársko-kráľovskej armáde bojovali aj státisíce Čechov a Slovákov, z nich tisícky skončili v zajateckých táboroch v rôznych častiach Apeninského polostrova. V roku 1917 sa z týchto zajatcov - dobrovoľníkov formovali česko-slovenské pracovné jednotky a odchádzali na opevňovacie práce.

Kongres Utláčaných Národov v Ríme

Jedným z významných podujatí bol kongres utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal 8. až 10. apríla 1918 v Ríme. Stretli sa na ňom zástupcovia Poliakov, Čechov a Slovákov, Rusínov, Rumunov, Juhoslovanov (Srbov, Chorvátov a Slovincov) a Talianov, žijúcich na území Rakúsko-Uhorska. Česko-slovenskú delegáciu viedli Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik. Zo Slovákov sa zúčastnili ešte Peter Osuský a Rudolf Gabriš. Zhromaždenie prijalo niekoľko rezolúcií, medzi ktorými vynikal manifest proti habsburskej ríši a za slobodu národov. „Každý z týchto národov považuje rakúsko-uhorskú monarchiu za nástroj nemeckej nadvlády a za základnú prekážku uskutočnenia svojich túžob a prác,“ uvádzalo sa v dokumente. Za česko-slovenskú delegáciu prehovoril na kongrese Beneš, jeden z iniciátorov jeho zvolania.

K výsledkom kongresu v Ríme zaujali pozitívne, ale ešte nie záväzné stanovisko vlády Talianska, Francúzska, Veľkej Británie a USA. Talianska vláda začala vzápätí aj konať.

Milan Rastislav Štefánik a Vytvorenie Česko-Slovenských Légií v Taliansku

Štefánik bol v Ríme už od polovice marca 1918, kde ho zamestnávala otázka vytvorenia česko-slovenského vojska na Apeninskom polostrove. Misia bola úspešná: v máji 1918 mu premiér Orlando odovzdal bojovú vlajku česko-slovenskej légie.

Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok

Taliansko bolo v tom čase vlastne jedinou krajinou medzi dohodovými mocnosťami a ich spojencami, ktorej vláda sa odmietavo stavala k česko-slovenskej vojenskej akcii. Inými slovami, bola proti tomu, aby sa zo zajatých Čechov a Slovákov formovali légie, politicky podriadené národnej rade v Paríži a vojensky - veleniu dôstojníkov dohodových armád.

"Dejiny ľudstva dokazujú, že získanú slobodu si udrží len taký národ, ktorý je schopný krvavých obetí.“ Týmito slovami zdôvodňoval Štefánik svoju žiadosť pri rokovaniach so Sidneym Sonninom, ministrom zahraničných vecí Talianska. Ten namietal, že zatiaľ nie je jasné, či spoločný štát Čechov a Slovákov vôbec vznikne, a teda, či ich obete nebudú zbytočné. Vyslovil však aj obavy z možných represálií voči talianskym zajatcom v Rakúsko-Uhorsku, keď Viedeň zistí, že Rím bojuje aj s pomocou zajatých vojakov jej c.k.

Viac pochopenia pre svoje plány nachádzal Štefánik u talianskeho premiéra Vittoria Orlanda, ktorému predložil Memorandum o československej otázke. Koncom marca zvolal Orlando poradu za účasti ministra vojny generála Vittoria Zupelliho, hlavného veliteľa talianskej armády generála Armanda Diaza a plukovníka Štefánika. Talianska strana nastolila jedinú väčšiu podmienku - česko-slovenské jednotky mali podliehať talianskemu, a nie francúzskemu vojenskému veleniu.

Už 12. apríla 1918 dostal generál Andrea Graziani od ministra vojny rozkaz, aby z pracovných jednotiek začal formovať česko-slovenský armádny zbor. Podľa niektorých historikov bola táto vojenská zmluva prvým zásadným medzinárodnoprávnym dokumentom zahraničného odboja. Kým česko-slovenské vojsko na francúzskom území vzniklo jednostranným prezidentským dekrétom, tu sa tak udialo takpovediac na základe medzivládnej zmluvy.

V táboroch na území Talianska sa vtedy nachádzalo približne 22-tisíc zajatcov a už v priebehu niekoľkých dní sa 14-tisíc z nich prihlásilo do vznikajúcej armády. Je pravda, že Slovákov bolo medzi nimi len asi 500.

Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti

Česko-slovenský legionársky zbor v Taliansku - ako ho nazývali - mal podľa zistení Hronského nakoniec 20-tisíc osôb, skladal sa zo šiestich streleckých a dvoch delostreleckých plukov a jednej jazdeckej eskadróny. V decembri 1918 mu pripadla úloha obsadiť demarkačnú čiaru, čiže provizórnu hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom.

Uznanie Československa Francúzskom

Dňa 30. júna 1918 sa v mestečku Darney zhromaždila Československá brigáda, ktorú tvorili 21. a 22. čs. strelecký pluk. Na konci mája 1918 ukončili svoj výcvik v Cognacu a Jarnacu. Príslušníci Československej brigády sa v Darney sústredili pri príležitosti slávnostného odovzdania práporu 21. čs. streleckému pluku. Slávnostného aktu sa zúčastnili prezident Francúzskej republiky Raymond Poincaré, minister zahraničných vecí Francúzskej republiky Stephen Jean-Marie Pichon, vojenskí pridelenci vlád Veľkej Británie, Talianska, USA a Srbska, generálny tajomník Česko-Slovenskej národnej rady (ČSNR) Dr. Slávnosť sa začala o 9.00 h privítaním francúzskeho prezidenta na miestnom železničnom nádraží a presunom cez vyzdobené mestečko. Pred nastúpenou brigádou predniesli prejavy Dr. Beneš a prezident Poincaré. Po tom, čo bol čs. pluku odovzdaný prápor, zhotovený českou krajanskou obcou a venovaný mestom Paríž, nasledovala slávnostná prísaha príslušníkov brigády a slávnostné defilé pred prítomnými hosťami. Tí si následne prezreli vojenský tábor, kde boli naši vojaci ubytovaní.

V súvislosti s historickými faktami viažucimi sa na uvedenú slávnosť zverejnila francúzska vláda 29. júna 1918 nótu, v ktorej "prehlásila práva nášho národa na samostatnosť a uznala verejne aj oficiálne ČSNR ako najvyšší orgán spravujúci všetky záujmy národa a ako prvý základ budúcej čs. vlády". Následne aj Veľká Británia v deklarácii z 9. augusta 1918 uznala čs. légie ako súčasť dohodových vojsk a ČSNR za budúcu dočasnú vládu čs. štátu. Dne 9. septembra uznala ČSNR vláda USA a 3. októbra nasledovalo uznanie zo strany talianskej vlády. Po týchto oficiálnych krokoch vlád dohodových mocností sa ČSNR, zmenila 14. októbra 1918 na tzv. dočasnú čs. vládu.

Formovanie Československých Vojenských Jednotiek vo Francúzsku

Prvá československá národná jednotka v rámci francúzskej armády vznikla skôr. Išlo o "Rotu Nazdar", vytvorenú z našich krajanov žijúcich v Paríži, už na konci augusta 1914 v rámci francúzskej Cudzineckej légie. 12. októbra 1914, po absolvovaní nevyhnutného vojenského výcviku, jej príslušníci v juhofrancúzskom mestečku Bayonne zložili slávnostnú vojenskú prísahu a prevzali bojovú zástavu venovanú mestskými dámami. Na konci októbra 1914 rota odišla na front, kde až do apríla 1915 zotrvala na pomerne pokojnom úseku západného frontu. Na začiatku mája sa však zúčastnila ofenzívy pri meste Arras, čo sa stalo pre väčšinu příslušníkov roty osudným. "Rota Nazdar" v bojoch vybojovaných 9. mája 1915 utrpela veľké straty a zanikla.

Československé vojenské jednotky sa vo Francúzsku v rokoch 1. svetovej vojny formovali na základe dekrétu o zriadení samostatnej čs. armády, ktorý podpísal francúzsky prezident Raymond Poincaré 19. decembra 1917. Týmto dňom Francúzsko povolilo vytváranie samostatnej čs. armády, pod vojenským velením francúzskeho generálneho štábu a za politického vedenia Československej národnej rady v Paríži. Dekrét bol 7. februára 1918 doplnený štatútom čs. vojska vo Francúzsku, ktorý spresňoval zásady výstavby vojenských jednotiek, otázku velenia, odvodov, organizácie menovania a povyšovania dôstojníkov, disciplíny a použitia vojska.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku

V čs. légiách vo Francúzsku slúžilo dovedna 9 957 mužov, z toho približne 1 591 Slovákov (15,98 percenta). Najvyššiu vojenskú hodnosť dosiahol mjr. Pavel Varsík.

Edvard Beneš a Jeho Úloha v Uznaní Československa

Edvard Beneš sa narodil ako najmladší syn v maloroľníckej rodine v Kožlanoch na Rakovnicku. Po štúdiách na vinohradskom gymnáziu 1896-1904 sa zapisuje na filozofickú fakultu v Prahe. Onedlho odchádza do Paríža, kde študuje na Sorbonne a na Slobodnej škole politických a sociálnych náuk. Vo Francúzsku zotrval, s výnimkou krátkeho pobytu v Londýne, do roku 1907, kedy presídlil do Berlína. Vysokoškolské štúdium ukončil najskôr doktorátom práv v Dijone (1908) a o rok neskôr zložením rigoróznych skúšok v Prahe.

Prepuknutie Prvej svetovej vojny ho podnietilo k organizovaniu vnútorného odboja „Maffie“. Obstarával najmä spojenie medzi Prahou a Masarykom vo Švajčiarsku. V septembri 1915 odišiel do zahraničia a odvtedy sú jeho životné osudy úzko späté s osobnosťami T. G. Masaryka a M. R. Štefánika. Žije v Paríži, kde tiež organizuje a riadi jednotlivé zložky zahraničnej emigrácie, podieľa sa na propagácii československého politického programu.

Spoločne so Štefánikom rokuje s predstaviteľmi dohodových mocností o zriadení samostatných čs. vojenských jednotiek. Po získaní súhlasu aj podpory boli postupne vytvorené légie vo Francúzsku (december 1917), Rusku (leto 1918), Taliansku (apríl 1918). Výrazným výsledkom Benešovej diplomacie bolo uznanie Československej národnej rady ako predstaviteľa nového československého štátu zo strany Francúzska (jún 1918), Anglicka (august 1918), Taliansko (október 1918). To súčasne umožnilo prístup zástupcov Čs.

Dňa 28. októbra 1918 Beneš ako predstaviteľ zahraničného odboja rokoval v Ženeve s domácimi politikmi o budúcnosti nového štátu a po dohode s nimi sa stal prvým ministrom zahraničných vecí nového štátu. Domov sa však vrátil v septembri 1919, pretože už v novembri 1918 musel v Paríži zabezpečovať historicky neexistujúcu južnú hranicu Slovenska a vôbec jeho vymanenie z Uhorska, a súčasne tiež presadiť uznanie historických hraníc českého štátu.

Tomáš Garrigue Masaryk a Jeho Prínos k Vzniku ČSR

Začiatkom roka 1916 prišiel TGM z Londýna do Paríža. Program jeho pobytu pripravili po predchádzajúcich poradách s ním Beneš v spolupráci s Milanom Rastislavom Štefánikom. M.R. Štefánik bol v tej dobe už váženým občanom Francúzska, kde od skončení štúdií v Prahe pracoval ako hvezdár. Po vypuknutí vojny sa dobrovoľne prihlásil do armády k francúzskemu letectvu, maršal Foch ho poveril organizáciou vojenskej meteorologickej služby. S Masarykom sa Štefánik poznal od svojich študentských čias v Prahe a mal ho ako svojho profesora veľmi rád. Preto bez váhania prijal možnosť bojovať s ním za slobodu Slovákov a Čechov.

TGM na stretnutie prišiel presvedčený, že po porážke Nemecka a Rakúsko-Uhorska musí byť stredná a juhovýchodná Európa reorganizovaná. Rakúsko-Uhorsko bolo dobrovoľným a ochotným spojencom Nemecka vo výbojnej politike (os Berlín-Bagdad) a táto politika vrhla Rakúsko-Uhorsko do vojny proti Rusom a Srbom, pričom tieto národy ani ich západní spojenci si vojnu nepriali. Už od roku 1867 bola Rakúsko-Uhorská politika v rozpore so záujmami Rakúskom ovládaných národov. Oslobodenie Čechov, Juhoslovanov, Slovákov, Rumunov (…) bolo preto v súlade s prirodzenými záujmami Anglicka, Francúzska a ich spojencov.

V Paríži TGM zotrval niekoľko týždňov a spoločne s Benešom, Štefánikom a poslancom Josefom Durichom vytvorili Československú národnú radu, vrcholný orgán československého zahraničného odboja.

TGM mal v USA veľmi dobré prijatie, tak ako ho vo Francúzsku nakontaktovali Štefánik a Beneš, v USA to zorganizoval Charles Crane, ktorý Masaryka do USA pozval už roku 1901 a bol jeho veľkým fanúšikom.

Spojenci aj Wilson mali vypracovaný demokratický politický program, ale nie všetky podrobnosti už boli dotiahnuté. A medzi „podrobnosti“ patrilo aj to, čo s Rakúsko-uhorskom po vojne. TGM presadzoval jeho rozčlenenie na samostatné štáty.

Začiatkom septembra USA oficiálne uznala Československú národu radu. Masaryk mohol odteraz vystupovať ako oficiálny predstaviteľ česko-slovenskej vlády. Zároveň pripravoval dokument, ktorý mal vyjadrovať túžbu a programové ciele Čechov a Slovákov v samostatnom štáte. Teda formálne vyhlásenie nezávislosti. To podpisovali aj Beneš a Masaryk, 18. septembra 1918.

Ohlas Uznania Československa v Domácich Podmienkach

Ako zareagovali na správy z Ríma ľudia v Čechách, na Morave a na Slovensku? Široká verejnosť nemala na čo reagovať, lebo vojnová cenzúra každú informáciu o akciách zahraničného odboja tvrdo potláčala. Všetko, čo len zaváňalo navádzaním na spolčovanie sa s nepriateľským zahraničím proti celistvosti Rakúsko-Uhorska, vyvolávalo u vrchnosti podozrenie z vlastizrady.

Dôsledky a Význam Uznania

Uznanie Československa Francúzskom bolo dôležitým medzníkom na ceste k vzniku samostatného štátu. Podpora Francúzska, ako aj ďalších dohodových mocností, umožnila Česko-Slovenskej národnej rade pôsobiť ako legitímny zástupca československého národa a získať medzinárodnú podporu pre vznik nového štátu.

tags: #uznanie #Československa #Francúzskom #história