Uznanie ČSNR Spojenými štátmi a Cesta k Československej Nezávislosti

Vznik Československa po Veľkej vojne, ktorá sa neskôr stala 1. svetovou vojnou, je spojený s pôsobením československých légií, zahraničného vojska tvoreného dobrovoľníkmi a bývalými rakúsko-uhorskými vojnovými zajatcami českého a slovenského pôvodu. Keď v lete 1914 vypukla vojna, nikto nepredpokladal, že bude trvať štyri roky a zasiahne veľkú časť sveta. Hoci sa za rozbušku vojny považuje atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu, jej korene siahajú hlbšie.

Slováci v Rakúsko-Uhorskej Armáde

Vypuknutie vojny hlboko zasiahlo do dejín Slovenska a Slovákov. Slovenskí vojaci tvorili 4 % národnostne pestrej rakúsko-uhorskej armády. Na bojiská zamierilo vyše 400-tisíc slovenských mužov. Od začiatku vojny bojovali Slováci za svojho cisára udatne a rakúsko-uhorské velenie si pochvaľovalo ich poslušnosť. Nie všetci Slováci však chceli prelievať krv za monarchiu a rozhodli sa prispieť k lepšej budúcnosti.

Zahraničný Odboj a Československá Národná Rada (ČSNR)

Vzhľadom na vojnový stav nebolo jednoduché vyvíjať politickú činnosť na domácej pôde, a tak hlavný impulz prišiel zo zahraničia. Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik boli hlavnými osobnosťami zahraničného odboja. Vo februári 1916 vznikla v Paríži Československá národná rada (ČSNR), koordinačný orgán s pevnou organizačnou štruktúrou. Úsilie ČSNR sa sústredilo na vybudovanie dobrovoľníckeho vojska.

Štefánik ako francúzsky občan spojil boj za rodnú krajinu s bojom za Francúzsko. Snažil sa vyvolať vzburu medzi slovenskými vojakmi v rakúsko-uhorskej armáde a pripravoval vyhlásenie, v ktorom nabádal vojakov na dezerciu. Jeho ďalším plánom bolo vybudovanie leteckej eskadry, zloženej zo Slovákov a Čechov, ktorá by robila letákovú propagandu nad nepriateľskými líniami na srbskom fronte.

Formovanie Československých Légií

Francúzsko malo najväčší záujem na vytváraní jednotiek zahraničných vojsk. S dekrétom francúzskeho prezidenta zo 16. decembra 1917 prišlo k vytvoreniu československej autonómnej armády, politicky spadajúcej pod ČSNR a vojensky pod francúzske velenie. Štefánik vycestoval do Ruska v lete 1916 a podarilo sa mu prostredníctvom tzv. Kyjevského zápisu (29. apríla 1916) dosiahnuť povolenie na vytváranie čs. jednotiek. Začiatkom roka 1917 sa do Ruska, zmeneného februárovou revolúciou, nakrátko vrátil aj Štefánik, aby vzápätí vyrazil do Spojených štátov a tu sa v druhej polovici roka 1917 snažil rozdúchať záujem o československú vec. Prelomom vo vzťahu Dočasnej vlády v Rusku k formovaniu čs. vojska bol úspech čs. brigády v bitke pri Zborove (2. júla 1917).

Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok

Najzložitejšia situácia bola v Taliansku, kde sa Štefánik snažil získať podporu talianskych elít. 21. apríla 1918 talianska vláda podpísala s ČSNR zmluvu o zriadení samostatného čs. vojska v Taliansku.

Do konca Veľkej vojny sa československé zahraničné vojsko rozrástlo na armádu, v ktorej slúžilo vyše 100-tisíc Čechov a Slovákov. Vojenské vystúpenie československých légií v Rusku prispelo k zmene postoja dohodových mocností a urobilo z budúceho Československa váženého spojenca.

Podpora Americkej Komunity a Pittsburská Dohoda

Americko-slovenská komunita dobre poznala národnostný útlak v Uhorsku a bola národne uvedomelá. Slovenská liga už 22. októbra 1915 v Clevelande uzatvorila dohodu s Českým národným združením. Na sklonku vojny sa 30. mája 1918 uzavrela Pittsburská dohoda zástupcov slovenských a českých krajanov. Touto dohodou so Slovenskou ligou v Amerike došlo k prihláseniu sa Slovákov k zahraničnému programu ČSNV vytvoriť spoločný štát z českých krajín a Slovenska.

Pittsburská dohoda rozšírila podporu medzinárodných záujmov ČSNV aj v USA. T. G. Masaryk mohol na stretnutí s americkým prezidentom Woodrovom Wilsonom argumentovať, že má jasný mandát na uplatňovanie práva národov na sebaurčenie aj od amerických Slovákov.

Domáca Politická Reprezentácia a Martinská Deklarácia

Pod vplyvom novej geopolitickej situácie dochádzalo k diferenciácii v slovenských politických silách. Úlohou sa stalo prekonať uhorský komplex slovenskej politiky a užšie ju prepojiť so zahraničným odbojom a domácou českou politikou. Rozhodujúcim impulzom sa stalo prvomájové zhromaždenie robotníctva v Liptovskom Mikuláši organizované slovenskými sociálnymi demokratmi.

Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti

Na dôvernej porade 24. mája v Turčianskom Sv. Martine prijala Slovenská národná strana uznesenie historického významu: „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy A Sliezska.“

Na deklaračnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine 30. októbra 1918 sa oficiálne konštituovala Slovenská národná rada (SNR). Novovytvorená SNR prijala Deklaráciu slovenského národa. Vyhlásila, že „v mene československého národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.“ Žiadala pre slovenský národ neobmedzené právo na sebaurčenie až po úplnú nezávislosť. Na základe slobodného aktu národného sebaurčenia jednoznačne vyviazala Slovensko zo zväzku s Uhorskom a potvrdzovala nový zväzok s bratským českým národom.

Uznanie ČSNR Spojenými Štátmi

Spojené štáty de facto uznali Československú národnú radu (ČSNR) v Paríži ako vládu „česko-slovenských národov“ 3. septembra 1918. V nóte Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov pokladá ČSNR za „spolubojujúcu vládu vybavenú vlastnou autoritou vo vedení vojenských a politických vecí Čecho-Slovákov.“

Washingtonská Deklarácia

Z hľadiska štátoprávneho postavenia etablujúcej sa Československej republiky je významným dokumentom Vyhlásenie nezávislosti československého národa z 18. októbra 1918, pre ktorý sa v historiografii ujalo pomenovanie Washingtonská deklarácia. Koncept deklarácie Masaryk doručil ministrovi zahraničných vecí Spojených štátov Robertovi Lansingovi ešte 16. októbra 1918. Keď bola nasledujúce ráno 19. októbra v tlači uverejnená súčasne deklarácia a Karolove memorandum (vo viacerých novinách v juxtapozícii), Masarykov spolupracovník I. E. Bennett v editorskom stĺpčeku Washington Post oslavne skonštatoval.

Vyhlásenie ČSR a Dôsledky

Dňa 28. októbra 1918 sa v Prahe zišli predstavitelia Národného výboru československého, ktorí vyhlásili vznik samostatnej ČSR. V ten istý deň sa Rakúsko-Uhorsko vzdalo podmienok kapitulácie, čo otvorilo cestu k formálnej existencii nového štátu. Dňa 30. októbra 1918 sa v Turčianskom Svätom Martine konalo zhromaždenie, na ktorom Slováci jasne vyjadrili svoju podporu novému štátu.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku

Prvý prezident republiky, Tomáš Masaryk, bol zvolený 14. novembra 1918 a spolu s ním vznikla nová československá vláda. Existencia republiky a jej hranice boli potvrdené nielen domácim, ale aj medzinárodným právom, prostredníctvom mierových zmlúv po vojne.

tags: #uznanie #ČSNR #v #USA