Varšavská zmluva a jej dopad na Československo: Znenie dokumentu a historický kontext

Vojensko-politické bloky sa stali charakteristickým znakom medzinárodných vzťahov druhej polovice 20. storočia. V tomto období vznikali zoskupenia štátov, ktorých cieľom bola kolektívna ochrana pred vonkajšou agresiou zo strany ideologických protivníkov. Po vzniku Severoatlantickej aliancie (NATO) v roku 1949 nasledovalo v roku 1955 vytvorenie Varšavskej zmluvy (VZ). Tento článok sa zameriava na Varšavskú zmluvu, jej znenie, historický kontext a dopad na Československo, predovšetkým v súvislosti s inváziou v roku 1968.

Vznik a ciele Varšavskej zmluvy

Osem štátov - Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, Nemecká demokratická republika (NDR), Poľsko, Rumunsko a Sovietsky zväz - podpísalo 14. mája 1955 vo Varšave zmluvu o vytvorení vojenského paktu. Oficiálne išlo o odpoveď na vstup Nemeckej spolkovej republiky (NSR) do NATO (6. mája 1955). Varšavská zmluva mala slúžiť ako nástroj kolektívnej obrany členských štátov v prípade napadnutia.

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968

Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968 bola jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách Československa a mala zásadný dopad na jeho ďalší vývoj. Na invázii sa podieľali ozbrojené sily Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska a Bulharska. Vojenské jednotky Nemeckej demokratickej republiky sa napokon zapojili len do príprav.

Zloženie intervenčných vojsk

Podľa údajov českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov sa v prvom slede intervenčných vojsk dostalo na územie Československa 70-tisíc vojakov z územia Poľska, 35-tisíc z územia Nemeckej demokratickej republiky a 40-tisíc z Maďarska. Spolu s nimi hranice prekročilo 20-tisíc ďalších príslušníkov tylových jednotiek a polície.

Vojenský historický ústav Českej republiky uvádza, že súčasťou poľských jednotiek na začiatku operácie bolo 12 846 osôb a súčasťou bulharských jednotiek 2 168 osôb. Podľa ústavu však nie je jasné, koľko maďarských vojakov prekročilo hranice Československa, no v čase invázie mala Maďarská ľudová armáda 17-tisíc členov. Zvyšné osoby z uvedených 160-tisíc mužov v prvom slede intervenčných vojsk teda boli príslušníkmi sovietskej armády, ktorá tvorila najväčšiu časť okupačných síl.

Prečítajte si tiež: Analýza Severoatlantickej aliancie a Varšavskej zmluvy

Rozhodovanie o invázii

O vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v Sovietskom zväze rozhodol vrchný orgán Sovietskeho zväzu - Politické byro Ústredného výboru Komunistickej strany. Generálnym tajomníkom Ústredného výboru bol v tom čase Leonid Iľjič Brežnev.

Podľa historika Petra Jašeka z Ústavu pamäti národa boli najväčšími podporovateľmi vojenského riešenia reformných snáh v Československu predstavitelia vychádzajúci z armádnych kruhov. Naopak, Brežnev podľa Pešeka v kontexte Československa zastával skôr umiernenejšie postoje.

Americký historik Mark Kramer pôsobiaci na Harvardskej univerzite na základe analýzy sprístupnených dokumentov zo sovietskeho obdobia konštatoval, že ukrajinskí lídri Šelest a Podgornyj v Politbyre skutočne vehementne presadzovali vojenské riešenie. Český historik Ľuboš Veselý tvrdí, že vtedajší Prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny Petro Šelest vojenskú inváziu podporoval primárne kvôli strachu z prenosu reformných myšlienok z Československa na Ukrajinu.

Podľa historika Petra Jašeka z Ústavu pamäti národa podporovala vojenský zásah aj silná skupina zahraničných funkcionárov ako poľský líder Gomułka, východonemecký líder Ulbricht, alebo bulharský líder Todor Živkov.

Dôsledky invázie

Vstup vojsk na územie Československa bol prijatý s obrovským odporom jeho obyvateľov a vyžiadal si viac ako sto obetí a mnoho zranených. Okupácia zmarila nádeje vkladané do vtedajšieho obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane a spoločnosti vedené prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) Alexandrom Dubčekom a nastúpila takzvaná politika normalizácie.

Prečítajte si tiež: História Varšavskej zmluvy

Snahy o federalizáciu a Akčný program KSČ

Demokratizačný proces v roku 1968 umožnil realizáciu federalizácie československého štátu, ktorú však jeho dva národy vnímali rozdielne. Napokon si ideu federácie osvojilo aj Dubčekovo proreformné stranícke vedenie a zakotvilo ju do Akčného programu KSČ z apríla 1968.

Akčný program KSČ definoval základné parametre socializmu s ľudskou tvárou, vrátane požiadavky na demokratizáciu celého spoločenského a politického systému a rozvoja niektorých občianskych slobôd. Vo veci štátoprávneho usporiadania požadoval federalizáciu štátu a v hospodárskej rovine reformu umožňujúcu drobné podnikanie. Usiloval sa aj o čiastočnú reformu politického systému snahou o zrovnoprávnenie politických strán v Národnom fronte.

Pozývací list a jeho úloha

Pozývací list, pôvodne adresovaný Leonidovi Brežnevovi a napísaný v ruštine, vytvorili a podpísali členovia konzervatívneho krídla KSČ Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder, Alois Indra, Oldřich Švestka a Antonín Kapek. List mal charakter žiadosti o pomoc od ZSSR pre podozrenie o prebiehajúcej kontrarevolúcii v Československu. Leonid Brežnev ukázal tento list predstaviteľom štátov Varšavskej zmluvy (Poľsko, Maďarsko, NDR a Bulharsko) 18. augusta 1968 v Moskve. Zdôvodnil ním rozhodnutie uskutočniť v ČSSR vojenský zásah.

Reakcie na inváziu a normalizáciu

Po invázii nasledovalo obdobie normalizácie, ktoré znamenalo koniec Pražskej jari a návrat k autoritárskemu režimu. Mimoriadny XIV. zjazd KSČ, ktorý sa konal za mimoriadnych okolností deň po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa 22. augusta 1968, odsúdil vojenskú inváziu a zvolil nové vedenie KSČ, v ktorom mali reformní komunisti drvivú väčšinu a boli z neho takmer úplne vylúčení prosovietski kolaboranti.

V Moskve bol 26. augusta 1968 podpísaný protokol, v ktorom sa československá strana zaviazala obnoviť cenzúru, zrušiť protisocialistické organizácie, vyhlásiť vysočanský zjazd za neplatný a vypracovať zmluvu, ktorá legalizuje prítomnosť sovietskych vojsk v ČSSR.

Prečítajte si tiež: Studená vojna a Varšavská zmluva

Súčasný pohľad na inváziu a Varšavskú zmluvu

Vrchní predstavitelia Ruska inváziu odsúdili a Vladimír Putin hovoril o „mravnej zodpovednosti”. Ruské štátne inštitúcie však opakovane uverejnili obsah, ktorý vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa interpretoval odlišne než vrchní politickí predstavitelia Ruska. Slovenský rezort diplomacie je nepríjemne prekvapený prezentovaním invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 zavádzajúcou formou.

Zánik Varšavskej zmluvy

Už krátko po tom, keď sa v marci 1985 stal Michail Gorbačov najsilnejším mužom Sovietskeho zväzu a začal politiku glasnosti (otvorenosti) a perestrojky (prestavby), odmietol na stretnutí s vedúcimi delegácií štátov Varšavskej zmluvy doktrínu Leonida Brežneva o obmedzenej suverenite týchto štátov. Dňa 1. júla 1991 bol v Prahe podpísaný protokol o ukončení Varšavskej zmluvy.

tags: #varsavská #zmluva #znenie #dokumentu