Veriteľ a prijímanie plnenia pred právoplatnosťou a vykonateľnosťou rozsudku

Súdne konania môžu byť zdĺhavé a náročné, a aj po získaní právoplatného rozhodnutia priznávajúceho nárok na zaplatenie peňažnej sumy, nemusí byť tento nárok automaticky uspokojený. Ak povinná osoba odmieta dobrovoľne plniť súdom uloženú povinnosť, jediným spôsobom, ako sa domôcť uspokojenia nároku, je exekúcia. Exekúcia je nútený výkon rozhodnutia, ktoré nebolo splnené dobrovoľne.

Exekúcie a exekučné konanie

Exekúcie a exekučné konanie upravuje zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (EP). Od jeho účinnosti 1. decembra 1995 bol tento právny predpis 16-krát novelizovaný. Subsidiárne sa na exekúcie a exekučné konanie použije najmä zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O. s. p.).

Súdny exekútor, oprávnený a povinný

Zákon kladie prísne podmienky na osobu súdneho exekútora, vzhľadom na podstatu exekučného konania a skutočnosť, že v rámci exekúcie sa núteným spôsobom a proti vôli povinného vymáha splnenie jeho povinnosti, pričom sa zasahuje do majetkovej sféry povinného. Exekútor má zo zákona postavenie nestrannej a nezávislej osoby, a to tak od oprávneného, ako aj od povinného.

V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa, pričom vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Štát prostredníctvom ministerstva spravodlivosti vykonáva štátny dohľad nad činnosťou súdnych exekútorov, a to najmä tým, že sleduje dodržiavanie zákonnosti postupov exekútorov v konkrétnych veciach, ako aj pravidelnými a účelovými previerkami exekútorských úradov a exekútorských spisov.

Oprávnený a povinný sú v zmysle § 37 EP účastníkmi exekučného konania. Povinným je osoba, ktorá má plniť v prospech oprávnenej osoby právoplatným rozhodnutím alebo iným exekučným titulom uloženú povinnosť peňažného alebo nepeňažného charakteru.

Prečítajte si tiež: Ak veriteľ odmietne plnenie

Brať do úvahy treba tú skutočnosť, kto je v návrhu na vykonanie exekúcie označený ako oprávnený a kto ako povinný, pričom označenie účastníkov v návrhu na vykonanie exekúcie má korešpondovať s ich označením v exekučnom titule. Uvedené vyjadruje procesné chápanie oprávneného a povinného ako účastníkov konania. Iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva EP.

Okrem osoby oprávneného a osoby povinného však v niektorých prípadoch môžu ako účastníci exekučného konania vystupovať osoby, ktoré nie sú uvedené v exekučnom titule. Ide napríklad o situáciu, keď sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. V tomto prípade je totiž účastníkom konania, ak ide o tieto veci, aj manžel povinného, a to za predpokladu, že do začatia exekučného konania nedošlo k vysporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva.

Postavenie manžela sa chápe rovnako ako postavenie oprávneného a povinného procesnoprávne. Pre to, aby mu bolo priznané postavenie účastníka, postačuje, ak sú prebiehajúcou exekúciou postihnuté veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nezávislé od toho, kto tieto veci označil pri určovaní spôsobu exekúcie. Osobitný dôraz treba klásť predovšetkým na skúmanie, či medzi povinným a jeho manželom vôbec existuje bezpodielové spoluvlastníctvo (či nedošlo v priebehu trvania manželstva k jeho zániku na základe rozhodnutia súdu, alebo k inému jeho zákonnému obmedzeniu). Iný je prípad, ak je vec patriaca do bezpodielového spoluvlastníctva manželov vylúčená z exekúcie podľa § 115 EP. V takomto prípade manžel povinného nie je účastníkom exekučného konania.

Napriek skutočnosti, že zákon tak výslovne neustanovuje, z logiky veci vyplýva, že rovnaké postavenie ako manžel povinného z hľadiska úpravy okruhu účastníkov má aj bývalý manžel povinného za predpokladu, že exekúciou sú postihnuté veci, ktoré patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (a to síce zaniklo dňom právoplatnosti výroku rozsudku súdu o rozvode manželstva), ale zatiaľ nedošlo k ich vysporiadaniu žiadnym zákonným spôsobom a ani zákonnou domnienkou vysporiadania podľa § 149 ods.

Proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel.

Prečítajte si tiež: Ako postupovať pri konkurze

Súd rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla. Ak k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor vo vykonávaní exekúcie na základe pôvodného poverenia, ku ktorému priloží originál právoplatného rozhodnutia súdu o pripustení zmeny alebo odpis rozhodnutia.

Začatie exekúcie

V súlade s § 36 ods. 1, ods. 2 EP sa exekučné konanie začína na návrh oprávneného, teda možno konštatovať, že jeho začatie je plne ovládané dispozičnou zásadou. Bez úplného a riadneho návrhu na vykonanie exekúcie nie je možné vykonávať exekúciu podľa Exekučného poriadku. Na rozdiel od občianskeho súdneho konania, ktoré môže začať tak na návrh [§ 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.)], ako aj bez návrhu na základe rozhodnutia súdu (§ 81 ods. 1 O. s. p.), pre exekučné konanie bezvýhradne platí, že jeho začatie vyžaduje podanie návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným u súdneho exekútora.

Deň začatia exekučného konania sa pritom datuje dňom, kedy bol návrh na vykonanie exekúcie doručený súdnemu exekútorovi. Moment, kedy bol návrh na vykonanie exekúcie podaný na preprave orgánu, ktorý je povinný jeho doručenie vykonať, je z hľadiska okamihu začatia exekučného konania irelevantný. Okolnosti doručovania návrhu na vykonanie exekúcie a následne aj ostatných písomností určených súdnemu exekútorovi upravuje § 48 ods. 6 O. s.

Doručenie návrhu na vykonanie exekúcie samo osebe ešte súdneho exekútora neoprávňuje na vykonanie nijakého úkonu, ktorý by smeroval k vykonaniu exekúcie. K úkonom smerujúcim na vykonanie exekúcie súdneho exekútora oprávňuje až poverenie na vykonanie exekúcie vydané príslušným exekučným súdom. Exekúciu v zmysle § 29 EP vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo EP neustanovuje inak.

Výber osoby súdneho exekútora je výlučne vecou samotného oprávneného, tento si môže zvoliť ľubovoľného súdneho exekútora. Oprávnený nie je pri svojom výbere viazaný ani sídlom exekučného súdu, ani bydliskom alebo sídlom povinného (EP pri výbere súdneho exekútora nepočíta s nijakými princípmi miestnej príslušnosti), spravidla si však väčšina oprávnených z praktického hľadiska volí súdneho exekútora pôsobiaceho v mieste exekučného súdu, resp. bydliska (príp. sídla) povinného, pretože takáto voľba môže v konečnom dôsledku len prispieť k hospodárnosti exekučného konania. Zoznam súdnych exekútorov je pritom zverejnený napríklad na internetovej stránke Slovenskej komory exekútorov (www.exekutor.sk).

Prečítajte si tiež: Všetko o zmluve o pôžičke

Začatie exekučného konania bráni tomu, aby v tej istej veci prebiehalo iné exekučné konanie. Ak oprávnený predsa len podá návrh na vykonanie exekúcie v tej istej veci niekoľkým súdnym exekútorom, exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého vykonaním exekúcie poverí súd. V ostatných prípadoch súd uznesením exekučné konanie zastaví, pričom proti rozhodnutiu súdu je v tomto prípade odvolanie prípustné.

Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného, ktorý je na jeho podanie procesne legitimovaný alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia. EP však ustanovuje aj ďalší procesný predpoklad, ktorý má byť splnený v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie. Oprávnený totiž môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa EP len vtedy, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.

Preukázanie skutočnosti, že povinný oprávnenému neplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, nie je podmienkou začatia exekučného konania. Pravdivosť tohto tvrdenia nemá skúmať ani súdny exekútor po tom, čo mu bol návrh na vykonanie exekúcie doručený a ani súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia a ani exekútor následne pri vydávaní upovedomenia o začatí exekúcie. Pre začatie exekučného konania je teda postačujúce tvrdenie oprávneného, že povinný neplní dobrovoľne povinnosť uloženú mu výrokom exekučného titulu.

Daňový poriadok a správa daní

V súlade s Koncepciou reformy daňovej a colnej správy, s výhľadom na zjednotenie výberu daní, cla a poistných odvodov, ktorá je realizovaná prostredníctvom programu UNITAS, bol 1. decembra 2009 Národnou radou Slovenskej republiky schválený zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej daňový poriadok).

Daňový poriadok s účinnosťou od 1. januára 2012 s výnimkou niektorých ustanovení upravujúcich elektronické doručovanie (§ 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. 1. 2013) ruší doteraz platný a účinný zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o správe daní).

Nová úprava základnej procesnej normy v podmienkach správy daní zavádza niektoré nové inštitúty, už upravené inštitúty zákonom o správe daní spresňuje, dopĺňa, resp. z dôvodu ich neaktuálnosti alebo neosvedčenia sa v doterajšej praxi vypúšťa. V porovnaní so zákonom o správe daní dochádza v daňovom poriadku k zásadnej zmene usporiadania jednotlivých inštitútov.

Daňový poriadok je rozdelený na 7 častí, jednotlivé časti sú rozdelené na hlavy a oddiely. Prvá časť zákona, ktorá sa volá Základné a všeobecné ustanovenia, platí pre celý daňový poriadok. V druhej časti sú upravené činnosti správcu dane, ktorými sú vyhľadávacia činnosť, miestne zisťovanie, daňová kontrola. Tretia časť daňového poriadku upravuje platenie daní. Vo štvrtej časti je upravené daňové konanie rozdelené podľa jednotlivých druhov daňového konania vrátane všeobecných ustanovení, ktoré sa týkajú všetkých daňových konaní. V tejto časti daňového poriadku sú upravené aj ustanovenia o vyrubení dane, opravných prostriedkoch, ustanovenia o daňových preplatkoch a nedoplatkoch, ako aj daňové exekučné konanie. Piata časť daňového poriadku upravuje ukladanie sankcií, ako aj ich úľavu alebo odpustenie. V šiestej časti daňového poriadku sú osobitné ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii. Posledná siedma časť upravuje prechodné, záverečné a splnomocňovacie ustanovenia.

V komentári k jednotlivým ustanoveniam daňového poriadku sú zapracované novely, ktoré schválila NR SR zákonom č. 331/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, zákonom č. 332/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi… a zákonom č. 384/2011 Z. z.

V uvedenom ustanovení daňový poriadok vymedzuje svoju pôsobnosťa na rozdiel od zákona o správe daní zároveň jednoznačne konštatuje, že sa daňový poriadok vzťahuje aj na práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. Vzhľadom na to, že hmotnoprávne predpisy upravujú niektoré procesné inštitúty špecifické pre konkrétnu oblasť, z dôvodu jednoznačnosti je vymedzená pôsobnosť daňového poriadku ako základného procesného predpisu tak, že sa podľa neho postupuje len vtedy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. V súlade s článkom III zákona č. 384/2011 Z. z. sa komentované ustanovenie doplnilo o odsek 3, v zmysle ktorého sa ustanovenia daňového poriadku primerane použijú na osobitný odvod vybraných finančných inštitúcií, ak tak ustanovuje osobitný zákon.

Daňový poriadok zaviedol novú definíciu správy daní, ktorá upravuje vo svojej podstate celú činnosť súvisiacu so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V tejto definícii sú zahrnuté úkony a činnosti, ktoré slúžia na zabezpečenie základného cieľa, a to správne zistiť a zaplatiť daň.

Daňový poriadok rozlišuje pri pojme správa daní úkony a činnosti, a to všetky, ktoré slúžia na zabezpečenie priebehu a účelu správy daní (úkony uvedené v tretej hlave), činnosti správcu dane upravené v druhej časti daňového poriadku, inštitúty súvisiace s platením daní, jednotlivé druhy daňových konaní až po nútený výkon spočívajúci v daňovom exekučnom konaní.

Definícia dane sa spresnila aj v nadväznosti na legislatívnu úpravu sankcií. Pretože poplatok upravuje len zákon č. 582/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, daňový poriadok v definícii dane jednoznačne hovorí o tomto miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.

Definícia daňového konania sa nezmenila, aj podľa daňového poriadku je daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, t. j. také konanie, ktorého výsledkom je vydanie rozhodnutia. Daňový poriadok špecifikuje jednotlivé druhy daňových konaní, a to vo štvrtej časti, kde v prvej hlave upravuje všeobecné zásady pre daňové konanie ako také a v nasledujúcich častiach upravuje osobitné daňové konania, a to registračné konanie, vyrubovacie konanie, odvolacie konanie vrátane obnovy konania a preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, konanie o preplatkoch a nedoplatkoch, ako aj daňové exekučné konanie.

Podľa zákona o správe daní v základných pojmoch nebol zadefinovaný daňový preplatok, túto definíciu upravoval § 63 zákona o správe daní. Z dôvodu systematickosti daňový poriadok zahŕňa definíciu daňového preplatku v základných pojmoch. Ani definícia daňovej pohľadávky sa zásadne nezmenila, daňový poriadok však spresňuje, že uvedená definícia daňovej pohľadávky sa použije vtedy, ak daňový poriadok nedefinuje tento pojem inak.

Základné zásady správy daní sú nevyhnutnými interpretačnými návodmi, z ktorých je potrebné vychádzať pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov v oblasti daňového práva. Každý, kto sa akokoľvek na správe daní zúčastnil, je povinný ich rešpektovať a dodržiavať. Ich prípadné nerešpektovanie by mohlo byť dôvodom pre zmenu alebo zrušenie rozhodnutia daňového orgánu. Pre daňový subjekt by nerešpektovanie niektorej zo zásad správy daní mohlo viesť k nepriaznivým následkom, ba dokonca aj k finančnému postihu v podobe niektorej zo sankcií upravených daňovým poriadkom, resp. inými hmotnoprávnymi predpismi.

Zrušený zákon o správe daní upravoval základné zásady daňového konania, čo v praxi viedlo k aplikačným problémom vzhľadom na definíciu daňového konania. V súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V daňovom konaní sa zásada zákonnosti uplatňuje hlavne tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení dane iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona.

Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov zverejnené v Zbierke zákonov SR. Slovenská republika je podľa čl. 1 Ústavy SR právnym štátom. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Záujmu zachovania právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR nezodpovedá taký stav, ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom.

Princíp právnej istoty spočíva aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. V zmysle tejto zásady správca dane vytvára také podmienky, ktoré umožňujú daňovým subjektom a iným osobám realizovať svoje práva, na druhej strane daňové subjekty a iné osoby majú zákonnú povinnosť spolupracovať so správcom dane. V tejto zásade je zakotvený aj princíp svedomitého a zodpovedného prístupu zo strany správcu dane ku každej veci, ktorá je predmetom správy daní.

Pri zisťovaní podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci musí správca dane postupovať tak, aby nedochádzalo k nadmernému zaťažovaniu daňového subjektu a musí zvoliť také zákonné prostriedky, ktorých výsledkom bude rýchle, avšak objektívne rozhodnutie vo veci. Súčinnosť iných osôb je osobitne upravená aj v ustanovení § 26 daňového poriadku, v zmysle ktorého sú súdy, orgány štátnej správy, vyššie územné celky, notári, štátne kontrolné orgány, osoby, ktoré majú písomnosti, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní, a iné tam vymenované inštitúcie povinné poskytnúť správcovi dane potrebné údaje, resp. súčinnosť v inej forme buď na základe osobitného zákona, alebo na základe výzvy správcu dane, resp. na základe jeho písomnej žiadosti.

Zásada úzkej súčinnosti je premietnutá napríklad aj v inštitúte miestneho zisťovania alebo daňovej kontroly, pričom zákon túto súčinnosť upravuje jednak ako právo a zároveň aj ako povinnosť daňového subjektu a inej osoby. Zásada úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania súvisí so zásadou rýchlosti a hospodárnosti daňového konania. Daňový poriadok časovo ohraničuje výkon daňovej kontroly, a to do jedného roka od jej začatia (§ 46 ods. 10), ako aj rozhodovací proces orgánu príslušného na rozhodnutie, keď v § 65 upravuje lehoty na rozhodnutie a v § 66 upravuje opatrenia proti nečinnosti orgánu príslušného na rozhodnutie.

Povinnosti daňových subjektov musia byť jednoznačne a zrozumiteľne formulované v právnych predpisoch už v čase, kedy majú byť plnené. Neskoršia zákonná úprava nemôže byť preto následne aplikovaná v neprospech daňových subjektov.

Ak daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver, že daňovník nemal nárok na odpočet DPH, predčasný. Nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom, aby súd zrušil rozhodnutie daňového orgánu.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov

Z tejto zásady vyplýva, že správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov však neznamená ľubovôľu správcu dane; hodnotením dôkazov musí byť zabezpečené presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci, pričom správca dane musí prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

V daňovom konaní platí nielen procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada prejednávacia. Tým sa daňové konanie líši od všeobecného správneho konania, v ktorom platí zásada vyhľadávacia.

Táto zásada vyjadruje skutočnosť, že v zásade celá správa daní je neverejná s výnimkou úkonov, ktorých povaha to nedovoľuje (napríklad dražba). Podstatou tejto zásady je skutočnosť, že správca dane je oprávnený vykonať úkony aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky na vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky. Oficialita v podstate vyjadruje zákonom upravenú aktivitu správcu dane vo vzťahu k daňovému subjektu, pričom pod jej obsahovým vyjadrením nie je možné chápať aktivitu správcu dane len v súvislosti so začatím konania, ale správanie sa správcu dane v procese správy daní.

Jej aplikácia v praxi vlastne znamená, že správca dane je povinný robiť úkony, ktoré smerujú k vyrubeniu dane, resp. k jej vymáhaniu v prípade, ak je daňový subjekt nečinný a nekoná, resp. sa nespráva tak, ako to daňový poriadok alebo hmotnoprávne predpisy vyžadujú. Vyjadrením tejto zásady je napríklad povinnosť správcu dane určiť daň podľa pomôcok, ak sú naplnené zákonom stanovené dôvody (§ 48). Napríklad z úradnej moci (ex offo) je správca dane povinný prerušiť daňové konanie, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke [§ 61 ods. 1 písm. a)], alebo obnoviť konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, ak sú naplnené taxatívne dôvody uvedené v § 75 ods. 1 daňového poriadku. Opakom zásady oficiality je zásada dispozičná, v rámci ktorej účastníci konania na základe vlastnej úvahy sú oprávnení robiť v rámci zákonom vymedzeného postupu procesnoprávne úkony.

Vyjadruje skutočnosť, že všetky daňové subjekty majú v procese správy daní rovnaké procesné práva a povinnosti. Daňový poriadok do základných zásad po novom zaviedol povinnosť správcu dane dbať, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nedošlo k neodôvodneným rozdielom. Uvedená zásada, resp. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, daňový poriadok z dôvodu prehľadnosti definuje správcu dane a osoby zúčastnené na správe daní v osobitnom ustanovení. Aj podľa daňového poriadku je správcom dane pre dane, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, daňový úrad a colný úrad a pre dane, ktoré sú príjmom obcí, obec. Po novom sú definované osoby, ktoré sa zúčastňujú na správe daní. Ide o osoby, ktoré zákon o správe daní označoval ako tretie osoby.

Z dôvodu zlúčenia daňových a colných orgánov je zamestnanec správcu dane definovaný ako zamestnanec, ktorého zamestnávateľom alebo služobným úradom je Finančné riaditeľstvo SR alebo obec. Nová je aj definícia druhostupňového orgánu, ktorým je v závislosti od stupňa, v ktorom sa rozhoduje, finančné riaditeľstvo alebo ministerstvo. Oproti predchádzajúcej právnej úprave je širšie vymedzený daňový subjekt a iná osoba ako daňový subjekt, ktorá má práva a povinnosti pri správe daní (napr. Daňový poriadok jednoznačne stanovuje pre správcu dane povinnosť používať pri správe daní štátny jazyk, ako aj povinnosť vyhotovovať písomnosti v tomto jazyku.

Zároveň ukladá aj pre daňový subjekt povinnosť vyhotovovať podania v štátnom jazyku. Ak by daňový subjekt predložil správcovi dane svoje podanie v inom ako štátnom jazyku, je správca dane oprávnený vyzvať daňový subjekt, aby toto podanie bolo preložené do štátneho jazyka, pričom tento preklad musí byť úradne overený. Z dikcie zákona vyplýva, že je na správcovi dane, či podanie urobené v inom ako štátnom jazyku bude požadovať úradne preložiť (napríklad ak bude dokument predložený v češtine, zrejme preklad nebude potrebný). Daňový poriadok v nadväznosti na zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení neskorších predpisov po jeho poslednej novelizácii zákonom č. 204/2011 Z. z. zachováva právo pre občana Slovenskej republiky, ktorý je osobou patriacou k národnostnej menšine, podávať písomné podania orgánu v…

tags: #veriteľ #povinný #prijať #plnenie #pred #právoplatnosťou