
Úverová zmluva predstavuje dôležitý právny inštitút, ktorý umožňuje subjektom financovať svoje aktivity. Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje zmluvu o pôžičke v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník / OZ“), pričom právna úprava zmluvy o úvere je upravená v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Pre komplexné posúdenie úverovej zmluvy je nevyhnutné mať na zreteli, že sa líši od zmluvy o pôžičke podľa ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka.
Rozdiel medzi zmluvou o úvere a zmluvou o pôžičke je ten, že pri zmluve o pôžičke nie je podstatnou náležitosťou zmluvy dojednanie úroku. Zmluva o pôžičke nemá konsenzuálnu povahu, ale predstavuje reálny záväzkový vzťah. Uvedené znamená, že pre vznik zmluvy o pôžičke musia byť splnené dve kumulatívne podmienky, a to existencia dohody zmluvných strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Pri reštriktívnom výklade by sme mohli žiadať ich poskytnutie len ako odovzdanie (dare).
V prípade aplikácie ustanovení o úverovej zmluve musí konkrétna zmluva zahŕňať podstatné časti predmetnej zmluvy v zmysle základných ustanovení § 497 a násl. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné poukázať na to, že úprava ustanovenia § 497 OBZ neobsahuje zmienku o písomnej forme úverovej zmluvy, t.j. Medzi podstatné náležitosti zmluvy patrí vymedzenie zmluvných strán, záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť peňažné prostriedky, dohoda o výške úveru a záväzok dlžníka poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť z nich úroky. Zmluvu o úvere môžu dojednať aj strany, ktoré nie sú podnikateľmi.
Pre zmluvu o úvere je typické, že strany si môžu určiť peňažné prostriedky, ktoré sú predmetom zmluvy, aj v inej mene ako je euro, ak to neodporuje devízovým predpisom platným na území Slovenskej republiky. Ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, dlžník ma povinnosť vrátiť peňažné prostriedky v tej mene, v ktorej mu bol úver poskytnutý, t.j. Pred zavedením eura boli úvery v cudzej mene najčastejšie poskytované v amerických dolároch a nemeckých markách. Americký dolár je zaužívaný aj dnes, avšak nemecká marka a iné meny boli nahradené eurom.
Podľa ust. § 499 OBZ za poskytnutie úveru je možné dojednať odplatu, ak má veriteľ v predmete podnikania poskytovanie úveru. Ustanovenie § 499 OBZ má v zmysle ust. § 263 ods. Zmluva o úvere predstavuje absolútny obchod. Takýto typ zmluvy sa v zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje výlučne podľa Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov.
Prečítajte si tiež: Ak veriteľ odmietne plnenie
Pre vyššie uvedené je podstatné, aby veriteľ, ktorý, poskytuje úver, mal v predmete činnosti poskytovanie úverov, keďže jedine takýto podnikateľ môže za poskytnutie úveru žiadať aj odplatu. V tejto otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom pod sp. zn. 4 Obo 86/1999 konštatoval, že: „Veriteľom, ktorý sa zmluvou o úvere zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, nemusí byť iba banka alebo subjekt, ktorý má poskytovanie úveru v predmete podnikania. Poskytovanie úverov môže byť predmetom podnikania hlavne bánk, poprípade iných finančných inštitúcií alebo nebankových subjektov.
V otázke predmetu podnikania bánk je potrebné mať na zreteli ust. § 2 ods. 1 Zákona o bankách, ktoré ustanovuje, že banka musí byť právnická osoba, ktorá má právnu formu akciovej spoločnosti, keďže iná forma je zakázaná a jej sídlo sa musí nachádzať na území Slovenskej republiky. V zmysle uvedeného ustanovenia zákona je banka oprávnená prijímať vklady a poskytovať úvery.
Pri aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere sa v praxi vyskytuje situácia, keď fyzická osoba - podnikateľ pri svojej platobnej neschopnosti vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, v rámci svojej obrany na súde poukazuje na to, že úverovú zmluvu uzatvoril nie v postavení dlžníka - podnikateľa, ale v pozícii dlžníka - fyzickej osoby - spotrebiteľa. Byť spotrebiteľom je pre obranu dlžníka na súde priaznivejšie, keďže v takom prípade môže byť poskytnutá vyššiu mieru ochrany pred veriteľom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).
V súvislosti s vyššie uvedeným konceptom obrany dlžníka je možné tvrdiť, že postavenie veriteľa sa predmetnou obranou nezhoršilo, keďže fyzická osoba - nie podnikateľ (fyzická osoba - podnikateľ, napr. živnostník) ručí za záväzky celým svojím majetkom, ale v aplikačnej praxi boli prípady, keď okresné súdy prisúdili veriteľovi iba výšku istiny bez zmluvného úroku a príslušenstva pohľadávky, t.j.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 4. júna 2008, sp. zn. 5Odo/56/2007 - 83, konštatoval, že: „Keďže uplatnená pohľadávka vyplýva zo zmluvy o úvere, súd prvého stupňa rovnako správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže v prípade tohto zmluvného typu ide o absolútny obchod, takže nie je relevantné, že žalovaná nie je podnikateľkou. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 29. novembra 2010, sp. zn. 5Odo/12/2010, konštatoval, že: „Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Prečítajte si tiež: Ako postupovať pri konkurze
Vzhľadom na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, strany sa budú v právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka riadiť Obchodným zákonníkom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. marca 2012, sp. zn. 5Cdo/120/2010, poukázal na to, že: „Za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa na povahu účastníkov, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka; právne vzťahy založené zmluvou o úvere (497 Obchodného zákonníka) preto zo zákona reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych obchodov“. Jej rozhodujúcim znakom je forma (typ) vzťahu, nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi.
V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu, sa jeho subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod vylučuje dohodou strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (tzv. voľbu práva). Ide teda o kogentnú povahu citovaného právneho ustanovenia, ktorá spôsobuje, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 115/99). Možno preto uzavrieť, že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci nemôžu ani dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným zákonom (napr. Občianskym zákonníkom), lebo ustanovenie § 261 ods. 3, písm. d/ Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným, t. j.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, poukázal na to, že: „Ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere (resp. medziúvere). Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4 Obchodného zákonníka). Na tom by nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení by bol odkaz na ustanovenie Občianskeho zákonníka. Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000 sp. zn.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 18. mája 2000, sp. zn. 4Obo/115/1999, konštatoval, že: „Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazujú aj na to, že pri záväzkových vzťahoch zo zmluvy o úvere nie je možné pristúpiť k argumentácii, ktorá poukazuje na dohodu zmluvných strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 262 ods.
Prečítajte si tiež: Všetko o zmluve o pôžičke
Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať zákonné náležitosti v súlade s ust. Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Zákon o spotrebiteľských úveroch stanovuje množstvo povinností pre veriteľa resp. finančného agenta a to ako tzv. predzmluvné povinnosti uvedené v ust. § 4 a nasl. zákona o SÚ, tak aj povinné náležitosti samotnej zmluvy o SÚ. Samotná zmluva o SÚ v zmysle ust. § 9 a nasl. a) druh spotrebiteľského úveru, pričom samotná zmluva musí mať v názve označenie zmluva o spotrebiteľskom úvere v prísl.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí byť v záhlaví zreteľne označená názvom zmluvy, ktorý obsahuje slová „spotrebiteľský úver“ v príslušnom gramatickom tvare.
Spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver pred lehotou splatnosti, má veriteľ nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti so splatením spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti vrátane vydania potvrdení podľa odsekov 6 až 8. Výška náhrady nákladov podľa odseku 2 nemôže presiahnuť 1 % výšky splateného spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, ak obdobie medzi splatením spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti a dohodnutým dátumom ukončenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere presahuje jeden rok.
Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) až i), l) a p), alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) a § 10 ods. 1 písm., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. O neplatnosti a bezúročnosti zmluvy môže rozhodnúť súd.
V prípade, že máte pochybnosti o správnosti úverovej zmluvy, odporúčame:
tags: #veritel #pri #uverovej #zmluve #povinnosti