Vlastníctvo pozemkov a zdrojov vo Vysokých Tatrách: História a súčasnosť

Úvod

Vysoké Tatry, majestátne pohorie na severe Slovenska, sú nielen národným symbolom, ale aj oblasťou s bohatou a komplexnou históriou vlastníctva pozemkov a prírodných zdrojov. Táto história, formovaná vplyvom valašskej kolonizácie, feudálnych panstiev a neskorších spoločenských zmien, má zásadný vplyv na súčasný stav a budúce smerovanie tohto unikátneho územia. Cieľom tohto článku je preskúmať vývoj vlastníckych vzťahov v regióne Vysokých Tatier od stredoveku až po súčasnosť, s osobitným zameraním na vplyv valašskej kolonizácie a prechod od tradičných foriem hospodárenia k modernému turizmu a ochrane prírody.

Valašská kolonizácia a jej vplyv na vlastníctvo pozemkov

Na územie dnešného Slovenska začalo valašské obyvateľstvo prichádzať v prvej polovici 14. storočia. Podľa doktora Petra Ratkoša mala valašská kolonizácia Slovenska tri hlavné etapy. V prvej sa kolonizácia obmedzovala výhradne na územie východného Slovenska, v druhej v priebehu 14. storočia potom začali na naše územie prenikať valasi z Poľska a v tretej sa podľa neho od 15. storočia. Valašská kolonizácia mala významný vplyv na osídľovanie a využívanie horských oblastí, vrátane územia Vysokých Tatier. Valasi, ako pastiersky ľud, prinášali so sebou svoje tradičné formy hospodárenia, ktoré sa líšili od dovtedajšieho poľnohospodárskeho využívania krajiny. Ich príchod znamenal premenu dovtedy málo atraktívnych horských oblastí na cenné pastviny a zdroje dreva.

Príchod valachov do severnej časti Trenčianskej stolice

Do severnej časti Trenčianskej stolice postupovali valasi dvoma hlavnými prúdmi. Jedna vetva, ktorá v sebe obsahovala pomerne veľké percento pôvodného obyvateľstva z východného Slovenska smerovala horskými oblasťami popod Vysoké Tatry. Druhá vetva valachov smerovala územím Haliče a južného Poľska teda pohraničnou oblasťou ponad Vysoké Tatry. Prenikla do oblasti Oravy, severnej Moravy a Sliezska a severozápadných Kysúc. Nie je úplne zrejmé, ktorá z nich do severnej časti Trenčianskej stolice dorazila prvá, keďže panstvá pri ich usádzaní neuvádzali odkiaľ prichádzali, len možno z dokumentov z konca 15. a počiatku 16. storočia.

V oblasti severozápadného Slovenska sa valasi po prvý krát spomínajú v dokumente z roku 1474 v oravskej a liptovskej stolici, kde panovník Matej Korvín udelil privilégia trom valašským osadám (Kňažji, Medzibrodu na Orave a Dobovému na Liptove). Najdôležitejšou správou pre severnú časť Trenčianskej stolice je listina Vladislava II. z roku 1496, ktorou potvrdil listinu kráľa Mateja (vydanú po roku 1475) a v nej udelené slobody pre „Volachis“ v Belej a na iných miestach a v lesoch patriacich k hradu Strečno. Na základe tohto dokumentu sa dá predpokladať, že v období prelomu 15. a 16. storočia. V roku 1548 sa spomínajú valasi v osade Nesluši a o rok neskôr aj v Tižine. Valasi z druhej spomenutej obce tak popri valachoch z Belej začali obsadzovať koncové oblasti Varínskej doliny z presahom do Bystrickej doliny. V tomto priestore tak začali hraničné rozbroje medzi Starohradským a Strečnianským panstvom. Postupovali až k Veľkej Rači, kde narazili v oblasti Čadce na už skôr usadených valachov zo severnej vetvy, ktorí sa v okolí Veľkej Rače usadili už dávnejšie, ešte koncom 15. storočia.

Tižina je pre valašské osídlenie tejto oblasti veľmi dôležitým pojmom. Poskytovala totiž istý administratívny rámec osídľovaniu Bystrickej doliny i koncových častí Terchovskej doliny. Celé toto územie totiž zrejme pôvodne administratívne spadalo pod ňu a až neskôr sa tam vytvorili samostatné obce. Toto potvrdzuje napríklad dokument z 18. storočia, kde sa uvádza, že územie neskoršej Riečnice bolo v 17. storočí Tižinským. „Dosvedčuje, že Oselnice na pašu dedine Lutiši volanej od starodávna boli dané a to vie odtiaľ, keď bol mal ešte šestnásť rokov nejaký Novosad v koncových častiach Tížinských sa usadil, kde teraz už Riečnica nová dedina sporadana je. S južnou vetvou valachov, ktorá medzičasom obsadila väčšinu východných Kysúc, sa severná vetva stretla v oblasti stredných Kysúc, v okolí Krásna nad Kysucou. Aj keď i toto možno brať skôr za pomyselnú hranicu, keďže valasi žijúci v tom čase nomádskym spôsobom života prenikali aj hlbšie do spomenutých území (napríklad valasi z Belej pasúci svoje stáda na území neskoršej Rakovej). Jedným z pekných dokladov osídlenia Bystrickej doliny na Kysuciach valachmi z južnej vetvy je aj dnes úplná absencia goralského nárečia v Bystrickej doline ako jedinej pohraničnej oblasti dnešného severozápadného Slovenska.

Prečítajte si tiež: Premena ornej pôdy na Slovensku

Schopnosť valachov zmysluplne využívať aj dovtedy z poľnohospodárskeho hľadiska neobývateľné oblasti vzbudzovala záujem u zemepánov o podriadenie valachov a presnejšie ohraničenie svojich majetkov najmä v horských oblastiach, ktoré dovtedy neboli pre nikoho príliš zaujímavé. Najskôr treba uviesť na pravú mieru fakt, že v prípade valašskej kolonizácie vonkoncom nešlo o kontrolovaný prísun valachov a ich usádzanie na jednotlivých panstvách. Tí sa totiž častokrát premiestňovali živelne usádzajúc sa v pásmach, ktoré dovtedy pre bežné poddané obyvateľstvo boli z poľnohospodárskeho hľadiska málo atraktívne. V takomto prípade sa teda dohody so zemepánmi, ktorým dané územie patrilo uzatvárali často až dodatočne. Toto prirodzene platilo hlavne pre počiatočné fázy valašskej kolonizácie. Neskôr, keď si už aj zemepáni boli dobre vedomí výhod, ktoré im usádzanie valachov na území svojich panstiev môže priniesť, začali ich sami pozývať. Sami ich potom smerovali k odľahlejším lokalitám.

Valašská kolonizácia v severnej časti Trenčianskej stolice v 16. storočí

Významnejšou sa valašská kolonizácia v severnej časti Trenčianskej stolice stala v prvej polovici 16. storočia, kedy sú pramenne valasi doložení zo Strečnianského, Budatínskeho, Hričovského, Starohradského, Lietavského, Bytčianského i Považskobystrického panstva. Išlo síce stále o pomerne málo správ, ktoré nasvedčujú tomu, že podiel valachov v tejto oblasti ešte nebol veľký, avšak pomerene rýchlo vzrastajúci. Toto obdobie bolo totiž stále len prvou fázou valašskej kolonizácie, kedy početnosť prichádzajúcich kolonistov ešte nedosahoval veľké hodnoty, rovnakým problémom bol z počiatku opatrný a podozrievavý záujem zemepánov o ich usádzanie na území svojich panstiev. Valasi pôsobiaci pod rozličnými panstvami sa však už v tom čase dostávali do konfliktov (často ozbrojených) kvôli pastvinám, v čom ich zemepáni podporovali. Navyše k rozporom valachov pasúcich svoje stáda medzi jednotlivými panstvami severnej časti Trenčianskej stolice začali od druhej polovice 16. storočia. Dokumenty mapujúce hraničné spory medzi Starohradským a Strečnianskym panstvom z roku 1584. O skutočnej rozsiahlej valašskej kolonizácii tejto oblasti možno hovoriť od druhej polovice 16. storočia, kedy počet valachov vzrástol až do takých rozmerov, že začali vznikať osady, ktoré sa neskôr stali základom pre vznik ďalších obcí v ich okolí (napríklad Bystrica).

Zatiaľ čo v prvej polovici 16. storočia v prípade valachov v severnej časti Trenčianskej stolice prevládal ešte skôr kočovný spôsob života a neustále posúvanie sa za novými pastvinami, tak približne od jeho polovice začali pasenie dopĺňať o poľnohospodársku činnosť. K tomu ich bezpochyby viedlo i prezimovávanie statku, pre ktoré si museli pripraviť vhodné podmienky v údoliach. Keď sa potom takto naviazali na určité miesto, už sa od neho ani v letnom období príliš nevzďaľovali. Navyše oblasť sa začala čoraz viac zaľudňovať, preto nových, nikým nevyužitých pastvín bolo čoraz menej. V prvej polovici 17. storočia pod vplyvom výrazného prílevu obyvateľstva pokračuje zakladanie nových obcí na valašskom práve. Špecifickým javom tohto obdobia sa stal fakt, že mnohí valasi sa začali trvalo usádzať, pasenie sa u mnohých stávalo okrajovou záležitosťou, redukovali počet svojho dobytka, mnohí postupne trvalo prechádzali na poľnohospodársku rastlinnú produkciu.

Kolonizácia koncových častí údolí

Záujmom zemepánov bolo čo najvýznamnejšie zaľudnenie svojich majetkov, kvôli následnému profitu, preto začali podporovať aj novú formu kolonizovania koncových časí údolí formou vnútornej kolonizácie, keď obyvateľstvu z už existujúcich dedín ponúkali možnosť získať rozsiahlejšie pozemky (zárubky) oslobodené na určitý čas od poddanských povinností, avšak v nehostinnejšom prostredí. Zárubky získavali osadníci v jednom kuse, ktorý zväčša zaberal pás zeme ohraničený hranicou chotára, prípadne prírodnými prvkami (vrchmi, potokom atď.). Od takto stanovených zárubkov boli potom vytýčené aj poddanské plnenia. Rozdelenie takýchto obcí podľa zárubkov potom zväčša pretrvalo až do 19. storočia. Valašská kolonizácia, ktorá tak v priebehu 17. storočia v tejto oblasti vyčerpala svoje možnosti, sa takto začala prekrývať s kolonizáciu kopaničiarskou a nakoniec s ňou splynula. V nižšie položených lokalitách pritom kopaničiarska kolonizácia prebiehala v podstate súbežne s valašskou už aj v 16. storočí. Údolia boli osídlené aj starším roztrúseným obyvateľstvom, ktoré postupne splývalo s valašským a navzájom od seba preberali poznatky. Z archívnych dokumentov je navyše zrejmé, že aj pri zakladaní obcí na kopaničiarskom práve v 17. storočí. Valašskí osadníci a bežné obyvateľstvo boli v počiatkoch kolonizácie oblasti severnej časti Trenčianskej stolice pomerne výrazne rozdelení, a to aj v dokumentoch. Napríklad v dokumente z roku 1543 od Mikuláša Kostku sa uvádza okrem iných mien aj richtár Belej Matej Belský aj s celou dedinou, avšak samostatne aj (nemenovaný) vojvoda so všetkou valašskou obcou. V ďalšom dokumente z roku 1577 sa spomínajú valasi v oblasti Vrátnej doliny. V roku 1584 sa sťažoval Ján Kalyar z Lysice, že mu valasi patriaci k Tižine vojvoda Ján Číž a Ján Kačina rozsekali sane a vzali reťaz i sekeru. V Čadci mali v prvej polovici 16. storočia koliby, košariská a svoje ovce istý Boďa z Dolnej Tižiny a Lokina Slanina volaný aj Lokňa, ktorý tam choval údajne až 400 oviec. Salaše sa spomínajú v oblasti dnešnej obce Oščadnica v roku 1582, ktorá sa tam uvádza pod názvom Podjavorská Oščadnica, pričom stoličných úradníkov tam sprevádzal richtár Kysuckého Nového Mesta Juraj Sumida. Uvádzajú sa tam škody, ktoré na dvoch tamojších salašoch napáchali valasi Mikuláša Deršfiho. Na jednom z nich poničili dva kotly a ukradli štyri ďalšie kotlíky, štyri sekery, štyri klobúky a ďalšie veci. V piatok (18. 11.) pred dňom svätej Alžbety v roku 1583 začala byť vo vzťahu feudálnych panstiev Strečno a Budatín problematickou lúka Bystrica, ktorá podľa valachov nikdy predtým nebola sporným územím. V roku 1584 pri hraničnom spore Lysice a Tižiny sa spomína Tižinský vojvoda Ján Číž, ktorý spolu s Jánom Kaczinom rozlámali sane a vzali sekeru s reťazou obyvateľovi Lysice Jánovi Kaliarovi. Títo sa proti obvineniam bránili tvrdením, že takýmto spôsobom iba hájili hranice panstva ich pána Františka Deršfiho. Ďalší konflikt riešili lúke obyvateľa Gabriela Strážskeho zo Stráže, ktorý údajne pásol svoj dobytok aj mimo svojho až za vrch Vojenné, kde mu za daný priestupok zajali strečnianski valasi Juraj Leluha, Jakub Slezák, Ján Hvyzdák a Peťko Mikunda dvanásť oviec, z ktorých mu potom jedenásť vrátili avšak dvanástu zabili. Na týchto menách je zaujímavý fakt, že oni sami, respektíve niektorí z ich potomkov mali veľký vplyv pri osídľovaní Bystrickej doliny.

V roku 1591 priviedol majiteľ Starohradského panstva Daniel Pongrác stoličného slúžneho Juraja Záturského na vrch Veľhora (993 m. n. m.). Potom vzal Daniel Pongrác slúžneho vyššie k vrcholu Veľhory, kde stála stará drevená koliba, ktorá mala byť postavená ešte za časov jeho otca. Našli v nej manželku obyvateľa Tižiny Jána Kražniho Dorotu, ktorá tam mala aj niekoľko kráv. Daniel Pongrác sa jej pred stoličným úradníkom pýtal na to čo tam robí a prečo pasie na jeho pozemkoch. Z jej odpovede vyplynulo, že ich tam poslali pásť panskí úradníci a Tižinský vojvoda. Potom sa pobrali z vrchu Veľhora smerom na vrch Vojenné (901 m. n. m.), kde mal mať svoje pasienky poddaný z Belej Ladislav Rojik. V podobnom stave boli aj neďaleko ležiace lúky richtára z Lysice Imricha, richtára z Belej Mikuláša a tamojšieho poddaného Gašpara Jánošíka, či panského frumentára Jána Strážskeho. Juraj Záturský tam našiel viditeľné stopy táborenia strečnianskych valachov i miesto kde dávali ovciam soľ. Podobne zdevastované lúky našli potom aj keď prišli na Hlboké, kde sa nachádzali lúky Juraja Marušku, Martina Nábrušného a Martina Šípku z Belej. V roku 1614 prišiel k Veľkej Rači prešetriť sťažnosť Mojžiša Suňoga vtedajší stoličný slúžny, ktorým bol jeho bratranec z druhého kolena Daniel Suňog spolu so stoličným prísažným Gašparom Maršovským. V roku 1626 stoliční úradníci boli riešiť v mene Mikuláša Esterházyho a Barbory vdovy po Mojžišovi Suňogovi spor, keď valašský osadník Suňogovcov Martin Klužny svojimi aktivitami zasahoval do chotára Krásna. Zaujímavým je i vypočúvanie zajatých valachov v roku 1650 z okolia Čadce v Jablunkove pred valašským súdom, kde sa okrem iných spomína aj Jakub Jendriščák z Čierneho, ktorý uviedol, že len predchádzajúci rok sa tam prisťahoval z Poľska. V urbári Budatínskeho panstva sa ešte i v roku 1690 uvádza pri obciach Horelica, Raková, Povina i Lodno slovné spojenie „poczet walachov“ odkazujúce na charakter ich osídlenia, ale ešte stále zrejme i spôsob života tamojšieho obyvateľstva. Označenie obyvateľov venujúcich sa paseniu oviec pojmom valach sa v oblasti severnej časti Trenčianskej stolice používalo ešte aj v polovici 18. storočia.

Prečítajte si tiež: Sprievodca prevodom vlastníctva bytu

Feudálne panstvá a ich vplyv na vlastníctvo

V období feudalizmu patrila väčšina územia Vysokých Tatier pod správu rôznych šľachtických rodov a cirkevných inštitúcií. Tieto feudálne panstvá mali rozsiahle majetky, ktoré zahŕňali lesy, lúky, pasienky a nerastné suroviny. Poddaní, ktorí na týchto územiach žili, boli povinní platiť dane a vykonávať rôzne práce pre svojich zemepánov. Vlastnícke práva boli jasne definované v prospech feudálov, ktorí mali právo rozhodovať o využívaní prírodných zdrojov a nakladať s pozemkami podľa vlastného uváženia.

Prechod k modernému vlastníctvu a rozvoj turizmu

Postupný úpadok feudalizmu a nástup kapitalizmu v 19. storočí priniesli zmeny aj vo vlastníckych vzťahoch v Tatrách. Niektoré pozemky prešli do súkromného vlastníctva, iné zostali v rukách štátu alebo obcí. Rozvoj turizmu v tomto období mal zásadný vplyv na využívanie a hodnotu tatranských pozemkov. Vznikali nové hotely, chaty, lanovky a ďalšia turistická infraštruktúra, ktorá si vyžadovala rozsiahle investície a zmeny v územnom plánovaní.

Hrebienok ako príklad prechodu k modernému vlastníctvu

Terasovitá planina na juhovýchodnom zakončení hrebeňa Slavkovského štítu sa nazývala Hrebienkom ovela skôr, než na nej vznikla osídlená lokalita. Prvým objektom tu bol vyhliadkový Szilágyiho pavilón. O jeho výstavbu sa pričinil Uhorský karpatský spolok, aby tým uctil pamiatku v roku 1901 zomrelého uhorského ministra spravodlivosti Dezidera Szilágyiho (1840-1901), liberálneho politika a po niekoľko desaťročí návštevníka Starého Smokovca a propagátora Vysokých Tatier. Projekt a stavbu pomníka, ktorý bol zároveň aj rozhladňou na vtedy ešte nezalesnenej vyvýšenine, zabezpečil staviteľ Gedeon Majunke zo Spišskej Sobotv. Šesťboký pavilón kovovej konštrukcie na žulovej základni slávnostne odovzdali do užívania 7. augusta 1904. Do jeho spodnej žulovej časti vložili aj kruhový reliéf s podobizňou Szilágyiho od budapeštianskeho sochára Jána lstóka. Pavilón sa stal panteónom zaslúžilcov Vysokých Tatier. Na kovovej konštrukcii zvnútra pavilónu 7. augusta 1932 odhalili pamätnú tabuľu Mikuláša Fischera (1855-1930). spišskonovoveského profesora, ktorý od roku 1891 až do svojej smrti pracoval v Karpatskom spolku v čelných funkciách a 4. júla 1937 ďalšie tri pamätné tabule, profesorovi Františkovi Dénesovi (1845-1934) z Levoče a tatranským lekárom Mikulášovi Szontaghovi staršiemu a Michalovi Guhrovi. Po skončení vojny, v nových politických a spoločenských podmienkach, boli Szilágyiho reliéf i pamätné tabule za neznámych okolností odstránené. V decembri 1908 bola daná do užívania pozemná lanovka zo Starého Smokovca na Hrebienok a prvou budovou sa tu stala jej horná stanica. Využijúc zvýšenú frekvenciu tohto miesta vedľa stanice v roku 1912 vyrástla na pozemkoch odkúpenych od obce Nová Lesná secesná budova kaviarne s reštauráciou tzv. Kiosk. Majiteľkou Kiosku bola budapeštianska účastinná spoločnosť Phoebus, ktorá dala postavit' aj pozemnú lanovku na Hrebienok. Hrebienok sa aj vďaka pohodlnému prístupu lanovkou, alebo po autoceste, stal najfrekventovanejším miestom v bezprostrednom horskom prostredí. Z terasy Kiosku bol nádherný výhľad do Popradskej kotliny a do Malej i Veľkej Studenej doliny. V roku 1920 sa novým nájomcom Kiosku stal novosmokovský hostinský Žigmund Eichner.

Zo severnej strany sa za Kioskom ukrýval malý drevený bazár spojený s bufetom, ktorý okrem občerstvenia ponúkal aj turistické potreby, mapy, horskú literatúru a pohľadnice. Pôvodne za stanicou lanovky v r. 1909 postavil reštauratér Viliam Matejka (1864-1910) z Popradu iba jednoduchý drevený stánok. V roku 1922 zrušili prístrešok tatranskej električky na zastávke Stará Lesná a hostinský Eichner ho umiestnil na Hrebienku ako bufet, na mieste pôvodného dreveného stánku. V bazári sa záujemcovia mohli nechat' odfotografovať tu prítomnému fotografovi. Do roku 1924 tu takto pôsobil fotograf Ernest Heller a po ňom viac než 10 rokov český fotograf Věkoslav Schubert. Pri záberoch Hrebienka a hornej stanice pozemnej lanovky je veľmi zriedkavý pohľad na bývalú turistickú ubytovňu, ktorá stála západne od stanice. V roku 1913 ju ako súkromnú vilu dal postaviť gróf J. Tisza. Majiteľ ju však nevyužíval a okrem bytu nájomcu Kiosku a izieb pre personál v nej boli neskôr k dispozícii turistom jednoposteľ'ová a dvojposteľová izba. V 1924 v jej blízkosti postavili aj drevenú turistickú nocľaháreň, ktorá poskytovala 36 lôžok. Bola to pôvodná stanica elektrickej železnice v Starom Smokovci, ktorú po rozobratí znovu postavili na Hrebienku. Banka československých légií, ktorá bola majiteľkou Hrebienka, už v roku 1926 vyslovila zámer vybudovat' pri hornej stanici pozemnej lanovky hotel, keďže turistická nocľaháreň už bola nevyhovujúca. Svoj zámer zakrátko realizovala a pred letnou sezónou 1928 tu dala do prevádzky tzv. V nadmorskej výške 1285 metrov bol svojho času najvyššie položeným hotelom v Tatrách. Mal 75 moderne zariadených izieb a turistickú noclaháreň pre 120 osôb. K dispozícii návštevníkom boli aj garáže pre autá. Banka hotel ihned' po otvorení prenajala skúsenemu hoteliérovi Františkovi Pavelovi (1891-1942), ktorý prišiel na Hrebienok z Ružomberka už v roku 1927 za nájomcu Kiosku. Počas svojho dlhoročného tunajšieho pôsobenia sa pričinil o rozvoj lyžovania zriadením cvičnej lúky a zjazdovky a v roku 1941 slalomovej trate spod Slavkovskej vyhliadky. Z jeho podnetu sa na Hrebienku od roku 1929 až do začiatku vojny konali lyžiarske preteky o Pavelov pohár v prekažkovom behu na 7 kilometrov.

Ochrana prírody a súčasné výzvy

Snaha o ochranu prírodných hodnôt Tatier viedla k vytvoreniu Tatranského národného parku (TANAP) v roku 1949. TANAP predstavuje územie s prísnym režimom ochrany, kde sú obmedzené hospodárske aktivity a výstavba. Súčasné vlastnícke vzťahy v TANAP-e sú komplikované, keďže na jeho území sa nachádzajú pozemky vo vlastníctve štátu, obcí, súkromných osôb a cirkevných inštitúcií. Zosúladenie záujmov ochrany prírody s vlastníckymi právami a rozvojom turizmu predstavuje jednu z najväčších výziev pre budúcnosť Tatier.

Prečítajte si tiež: Nehnuteľnosti v Severnom Macedónsku: Právny rámec

#

tags: #vlastníctvo #pozemkov #a #zdrojov #Vysoké #Tatry