Vplyv zahraničného dôchodku na slovenský dôchodkový systém

Úvod

Slovenský dôchodkový systém je komplexný mechanizmus, ktorý zabezpečuje príjem pre občanov po ukončení ich pracovnej činnosti. V globalizovanom svete, kde ľudia pracujú v rôznych krajinách, sa stáva čoraz relevantnejšou otázka vplyvu zahraničných dôchodkov na tento systém. Tento článok sa zaoberá touto problematikou, pričom zohľadňuje legislatívny rámec a historický kontext dôchodkového zabezpečenia.

Dôchodok zo zahraničia a zdaňovanie na Slovensku

Ak je rezidentovi Slovenskej republiky (SR) vyplácaný starobný dôchodok zo zahraničia, je potrebné posúdiť, či tento príjem podlieha zdaneniu na Slovensku. Podľa § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov sú dôchodky zo starobného dôchodkového sporenia oslobodené od dane, a to aj v prípade, ak plynú z povinného zahraničného poistenia rovnakého druhu. To znamená, že ak daňovník, rezident SR, poberá starobný dôchodok z Nemecka (napríklad po odpracovaní 25 rokov), tento dôchodok je na Slovensku oslobodený od dane. Príjmy oslobodené od dane sa neuvádzajú v daňovom priznaní.

Historický vývoj dôchodkového zabezpečenia

História dôchodkového zabezpečenia siaha do minulosti, keď si starobný dôchodok mohli nárokovať najmä štátni zamestnanci. Pôvodný výraz pre starobný dôchodok alebo penziu bol "odpočivné." Pred 100 rokmi sa o "odpočivné" usilovali aj farári a duchovní. V československom parlamente bol predložený návrh zákona, ktorý by duchovným priznal nárok na "odpočivné," podobne ako ho už mali niektoré kategórie štátnych úradníkov, predovšetkým učitelia.

Slovensko, ako prevažne agrárna krajina, presadzovalo "odpočivné" aj pre deputátnikov, nádenníkov a poľnohospodárskych robotníkov. Zákon o penzijnom poistení sa stal predmetom diskusie v roku 1923 a bol schválený v nasledujúcom roku.

Dôchodkové zabezpečenie v Rakúsko-Uhorsku

Ešte v období Rakúsko-Uhorska zaviedla Mária Terézia penzijné normály. Nasledoval dekrét o penzijnom systéme pre štátnych úradníkov, ktorí sa po desiatich rokoch služby stali neschopnými práce, a pre ich pozostalých. Jozef II. vydal dekrét o dôchodkovom zabezpečení vojakov a zriadil penzijný fond pre profesorov univerzít a gymnázií.

Prečítajte si tiež: Srdcové ochorenia a sociálna podpora

Zo spomienok slovenských vzdelancov 19. storočia sa dozvedáme, že učiteľ Jozefa Gregora-Tajovského dostával desať zlatých mesačne. Dôchodky učiteľom a ďalším štátnym zamestnancom vzrástli až v roku 1896 a predstavovali 40 % priemerného platu za 10 rokov služby a 2 % navyše za každé ďalšie dva odslúžené roky. Rakúsko-Uhorsko preberalo nemecké skúsenosti z uplatňovania sociálnych reforiem, ktoré zaviedol Otto von Bismarck.

Bismarckove sociálne reformy

Vďaka Bismarckovi vznikli prvé zásady povinného starobného poistenia. Výška dôchodku sa odvíjala od dĺžky poistenia, ale nárok na dôchodok vznikal až od veku 70 rokov, ktorého sa koncom 19. storočia dožil málokto.

Pruský priemyselník Carl Ferdinand von Stum-Halberg bol presvedčený, že jeho baníkom a hutníkom bude skromná existencia postačovať. Nemecký ríšsky snem prijal v roku 1889 značne okresanú podobu pôvodného návrhu zákona, ktorý doplnil o nové ustanovenia. Štát už nemusel platiť tretinu poistného, ale fixných 50 mariek ročne na jednu penziu. Namiesto toho začal fungovať systém progresívnych príspevkov, vypočítaných na základe štyroch (neskôr piatich) samostatných príjmových kategórií. Starobný dôchodok sa mal vyplácať až po dosiahnutí veku 70 rokov, čo vyvolalo kritiku odborových zväzov a sociálnych demokratov.

Dôchodkové zabezpečenie v Československu

V roku 1901 prišla Viedeň s návrhom vládneho zákona o penzijnom poistení pre štátnych zamestnancov. Parlament ho schválil až o päť rokov neskôr a začal platiť v roku 1909. Na rozdiel od nemeckého systému sa však starobný dôchodok priznával mužom už od veku 60 rokov, ak sa podieľali na poistení aspoň 40 rokov.

Samostatná Československá republika v prvých rokoch po svojom vzniku nadväzovala na sociálne zákonodarstvo bývalej monarchie - na Slovensku na uhorské právne normy a v Česku na rakúske. Profesor Engliš bol za to, aby finančné prostriedky na sociálne opatrenia štátu plynuli v značnej miere z príjmov a majetku najbohatších vrstiev. Zákon o penzijnom poistení sa netýkal roľníkov, živnostníkov ani slobodných povolaní. Povinné náklady na starobné dôchodky, ktoré v prípade robotníkov vyplácala Ústredná sociálna poisťovňa, niesli spolovice poistenci a spolovice ich zamestnávatelia.

Prečítajte si tiež: Analýzy osamelosti seniorov a spoločenský kontext

Poistencov rozdelili podľa výšky miezd do desiatich tried a podľa toho stanovili odvody aj dávky. Zákonodarca stanovil odchod do dôchodku na 65 rokov. Továrenskí robotníci v tom čase zarábali v priemere okolo 600, baníci 940 a úradníci približne 1 400 korún. Po 20 rokoch platenia poistného mal robotník nárok na 200, ale úradník až na 800 korún dôchodku.

Sociálne poisťovníctvo po druhej svetovej vojne

Po druhej svetovej vojne vznikla jedna štátna Ústredná národná poisťovňa s pomerne širokou samosprávou. Penzijné poistenie sa rozšírilo na ďalšie skupiny obyvateľstva. Nárok na dôchodok vznikal po 20 rokoch poistenia, každý ďalší odpracovaný rok znamenal jeho zvýšenie o 0,4 %, ale horná hranica nesmela prekročiť 85 % priemernej mzdy. Základ dôchodku pritom predstavovala suma 8 400 korún.

Nové právne predpisy vytvorili tri kategórie zamestnancov, z ktorých prvé dve boli výrazne preferované (napríklad baníci v prvej a hutníci v druhej). To sa týkalo aj veku odchodu do starobného dôchodku. Novinkou bolo zavedenie takzvaného osobného dôchodku. O jeho udelení rozhodovala špeciálna vládna komisia podľa politickej smernice, ktorá nikdy nebola zverejnená.

Dôchodkový systém po roku 1989

Po roku 1989 sa aj sociálna sféra na Slovensku musela prispôsobiť trhovému hospodárstvu. Prebehol návrat k penzijnému poisteniu a nasledovalo niekoľko reforiem dôchodkového systému. Vznikli jeho piliere - povinný, priebežný a dobrovoľný. Štátom garantovaný vek odchodu do dôchodku sa posunul na 64 rokov.

Čestné penzie

Čestná penzia bola pozostatkom monarchie, ale udržala sa aj v prvej Československej republike. Navrhovala ju vláda údajne tým najzaslúžilejším spomedzi zaslúžilých a schvaľoval to prezident. Po oslobodení v roku 1945 u nás zriadili podľa sovietskeho vzoru titul národný umelec, na čo bola viazaná aj čestná penzia. Do mája 1948 titul udelili 33 umelcom, vtedy sa prvýkrát zverejnilo, že tento osobitný dôchodok sa rovná služnému vysokoškolského profesora. Do roku 1990 udelili titul národný umelec 316 osobnostiam, potom ho zrušili.

Prečítajte si tiež: Sociálny vplyv: Konformita

tags: #vplyv #zahranicneho #dochodku #na #slovensky #dochodkovy