Výskum mentálneho postihnutia: Definícia, prejavy a možnosti intervencie

Mentálne postihnutie predstavuje komplexnú problematiku s rôznorodými prejavmi a stupňami závažnosti. Tento článok sa zameriava na definíciu mentálneho postihnutia, špecifiká stredne ťažkého mentálneho postihnutia (SŤMP), prejavy agresívneho správania u jedincov s SŤMP a možnosti intervencie.

Definícia mentálneho postihnutia

V súčasnosti Valenta (2012) definuje mentálne postihnutie ako "vrodenú vývojovú poruchu rozumových schopností, vzťahujúcu sa najmä na zníženie kognitívnych, rečových, pohybových a sociálnych schopností". Vágnerová (1999) a Požár (2007) za kritériá tejto poruchy považujú nízku úroveň rozumových schopností, pričom postihnutie je vrodené a trvalé. Treba však zdôrazniť, že v závislosti od pôsobenia prostredia, vhodného terapeutického a medikamentózneho vplyvu, môže dôjsť k zlepšeniu a primeranej sociabilite jedinca so SŤMP.

Podľa závažnosti môžeme identifikovať štyri skupiny mentálneho postihnutia (Čadilová a kol., 2007):

• Ľahké mentálne postihnutie (IQ 50 - 70)
• Stredne ťažké mentálne postihnutie (IQ 35 - 49)
• Ťažké mentálne postihnutie (IQ 20 - 34)
• Hlboké mentálne postihnutie (IQ menej ako 20)

Tento článok sa zameriava na skupinu so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (F71). Jedinci s touto diagnózou tvoria väčšinu klientov domovov sociálnych služieb.

Špecifiká stredne ťažkého mentálneho postihnutia (SŤMP)

Jedinci so SŤMP dokážu napriek obmedzenému dorozumievaniu prostredníctvom reči vysloviť svoju požiadavku a vedia poskytnúť, prípadne požiadať o informácie (Čadilová a kol., 2007). Komunikácia s jedincom so SŤMP je v dôsledku jeho hendikepu špecifická, čo do obsahu i formy. Poskytnutie komunikačnej podpory tomuto jedincovi je potrebné, keďže porozumenie jeho verbálnym potrebám a želaniam je pre jeho obmedzenú komunikačnú schopnosť limitované.

Prečítajte si tiež: Výskum o striedavej starostlivosti

Agresívne správanie u jedincov so SŤMP

Agresívne správanie môžeme definovať ako "porušenie sociálnych noriem. Ide o prostriedok ako dosiahnuť uspokojenie, ktorému stoja v ceste prekážky" (Vágnerová, 1999). Takéto konanie môže byť namierené proti iným osobám, proti sebe alebo proti majetku (Powers, 2005). U jedincov so SŤMP sa prejavuje napríklad zvieraním, štuchnutím, trhaním vlasov alebo hryzením. Väčšina jedincov s touto diagnózou nepredstavuje zvýšené riziko násilia (Puddicombe, Lunsky, 2007).

Prejavy agresie sú mnohokrát jediným spôsobom, ako sa jedinec so SŤMP môže vyjadriť, zviditeľniť a požiadať o pozornosť, ktorej sa mu v ranom detstve nedostávalo, a preto má pocit, že sa mu jej nedostáva dostatočne ani v dospelosti. V niektorých prípadoch jedinec so SŤMP nevie vysvetliť príčiny svojho agresívneho správania, nevie popísať stav, pocity a potreby, ktoré má v okamihu brachiálneho správania voči okoliu. Z tohto dôvodu je nutné, aby bol usmerňovaný.

Príčiny agresívneho správania

Môžeme identifikovať viaceré príčiny vzniku agresívneho správania u jedincov so SŤMP:

• Organické alebo funkčné poškodenie mozgu: Vedie k nedostatočnému ovládaniu vlastných emócií (Čadilová a kol., 2007).
• Neschopnosť vysvetliť správanie a pocity: Jedinec nevie, čo u neho spôsobuje úzkosť, ktorá môže byť vyjadrená sebapoškodzovaním alebo maladaptívnym správaním (Hauser, Silka, 1997).
• Pridružená duševná porucha: Môže spôsobovať, že jedinec so SŤMP je agresívnejší a ťažšie zvládnuteľný (Buddicombe, Lumsky, 2007).
• Nepohodlné prostredie: Podráždenie môže byť spôsobené hlukom alebo vysokým počtom klientov v zariadení (Čadilová a kol., 2007; Nursing Management of Agression, 2011).
• Obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí: Jedinci so SŤMP sa v mnohých prípadoch nemajú možnosť sami rozhodovať (Platt a kol., 2013).
• Tlak a nutnosť podriadiť sa systému: Prísne pravidlá v rámci zariadenia (Pörtner, 2009).
• Neschopnosť vyjadriť sa: Dôvodom agresívneho vyjadrenia jedinca so SŤMP môže byť aj neschopnosť vyjadriť to, čo chce sám povedať (Prouty, in Pörtner, 2009).
• Nenaplnenie základných životných potrieb, nepohoda, zhoršenie zdravotného stavu, nedostatok pozornosti, zneužívanie, zanedbávanie, chaos v rodine, narušenie sociálnych vzťahov (Jůn, 2007, Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005).

Prípadová štúdia: Martin

Mladý dospelý človek Martin vo veku 21 rokov prišiel do domova sociálnych služieb na základe rozhodnutia príslušného súdu, nakoľko zo strany súdom určeného opatrovníka (biologického otca) nebolo postarané o jeho základné životné potreby a Martin sa o ne nedokázal v dôsledku svojho stredne ťažkého mentálneho postihnutia postarať sám. Martin sa narodil matke, ktorá má sama ľahké mentálne postihnutie, a Martin má diagnostikovaný fetálny alkoholový syndróm. Matka sa nedokázala o dieťa postarať, dieťa trpí hlbokou citovou depriváciou z raného detstva. Rodičia sa počas predškolského veku dieťaťa rozviedli, maloleté dieťa bolo pridelené otcovi. Martin má o 14 rokov staršieho brata bez postihnutia, ktorého vychovávala babka z matkinej strany.

V 12. rokoch bol Martin so stredne ťažkým mentálnym postihnutím nájdený políciou na hlavnej železničnej stanici veľkomesta, kde prišiel úplne sám na bicykli z domu z okrajovej štvrti veľkomesta (asi 15 km). Polícia vypátrala otca, zavolala ho na výsluch, otec vypovedal pod vplyvom alkoholu a pri odchode nechal Martina na policajnej stanici, domov si ho nevzal. Po tejto udalosti bol Martin umiestnený v detskom domove vzdialenom 150 km od mesta. Rodičia a brat Martina sporadicky navštevovali.

Prečítajte si tiež: Slovenský výskum paliatívnej starostlivosti

V 18. rokoch života mladého dospelého Martina súd znovu zveril otcovi a ustanovil ho Martinovi za opatrovníka. Detský domov pridelil Martinovi v zastúpení opatrovníkom štartovací príspevok 8000 € na osamostatnenie mladého dospelého, ktorý končí pobyt v detskom domove. Otec robil strážnika, pracoval v 24-hodinových službách, Martin bol sám doma, z bytu sa ozýval krik, plač, zúfalé búchanie na dvere. Martin bol ponechaný sám doma bez dohľadu, bez jedla, dlhé hodiny a dni v samote a strachu z bezvýchodiskovosti. Na podnet susedov začal konať miestny úrad príslušnej mestskej časti veľkomesta a súdnym rozhodnutím umiestnil Martina 28. 8. 2011 do domova sociálnych služieb (ďalej DSS).

Martin je DSS 2 roky. Rodičia jednotlivo syna 1-krát týždenne navštevovali. Po tom, čo Martinovi rodičia 30. apríla 2012 prišli do DSS spolu a Martin ich spolu videl, v Martinovi ich vzájomná prítomnosť pravdepodobne evokovala domáce nezhody, fyzické napádanie a úzkosť z neho. Odvtedy Martin začal v neočakávaných situáciách zozadu brachiálne napádať personál DSS, vrátane trhania vlasov ženskému personálu, čo trvalo 5,5 mesiaca. V DSS vládol strach a dlhotrvajúce ohrozenie od klienta Martina. Viacerí členovia personálu DSS predostreli výpoveď z pracovného pomeru pre trvalé ohrozenie zo strany klienta Martina.

Medzitým sociálni pracovníci, špeciálni pedagógovia a psychológ DSS naliehavo hľadali príčiny Martinovho správania, určovali situácie, za ktorých dochádza k brachiálnemu správaniu klienta, skúšali navrhnuté postupy, zorganizovali na tému ,,Martin“ dve supervízie. V priebehu uvedeného obdobia bol Martin priemerne 8-krát mesačne odvezený záchrankou do nemocnice, 3-krát bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení nemocnice veľkomesta spolu 4 týždne. Martinovo brachiálne správanie sa opakovane vrátilo hneď v deň návratu z nemocnice. Dňa 12. októbra 2012 sa podarilo Martina hospitalizovať v regionálnej psychiatrickej nemocnici 20 km od veľkomesta, kde po týždni, keď ho chceli vrátiť ako bezproblémového pacienta, zažili masívny atak zo strany Martina na personál nemocnice. Po mesiaci prišiel Martin z regionálnej psychiatrickej nemocnice s novonastavenou psychiatrickou liečbou.

Počas Martinovej hospitalizácie sa odborný personál DSS schádzal na pracovných stretnutiach, na ktorých intenzívne hľadal vhodný odborný a ľudský prístup k Martinovi, aby pre neho nastavil nové podmienky existencie v DSS a umožnil mu socializáciu bez agresívneho správania voči okoliu.

Intervencie a komunikačné stratégie

U jedincov so SŤMP je v dôsledku nerovnomernosti ich psychomotorického vývoja narušená i komunikácia. Existujú vhodné spôsoby ako rozvíjať komunikačné schopnosti týchto jedincov (Vančová, 2005).

Prečítajte si tiež: Reálna skúsenosť sociálneho pedagóga

Komunikačné zručnosti

Pri komunikácii s jedincom so SŤMP je dôležité:

• Hovoriť čo najkonkrétnejším spôsobom, ktorý zodpovedá jeho úrovni porozumenia (Hauser, Silka, 1997; Vágnerová, 1999).
• Spomaliť rýchlosť reči, používať krátke vety a otázky.
• Všímať si neverbálny prejav ako odpoveď a úroveň porozumenia.
• Pozorovať jedinca, všímať si jeho prejavy a spôsoby, pretože slovami sa často nevie adekvátne vyjadriť.
• Akceptovať jeho vlastné tempo a prejavy správania.

Preterapia

Vychádzame z metódy preterapie, ktorú vytvoril americký psychológ Garry Prouty (in Valenta a kol., 2012). Táto metóda umožňuje navodzovanie kontaktu vzhľadom na konkrétne vnímanie klienta. Prouty a kol. (2005) vo svojom prístupe preterapie vyzdvihuje pozorovanie jedinca s mentálnym postihnutím a podľa jeho vlastných prejavov a ich opakovaním je možné umožniť tomuto jedincovi nadviazanie kontaktu so sebou samým a so svojím životom. Dôsledkom využívania tejto metódy je podľa Valentu a kol. (2012) možné zlepšenie klientovho kontaktu s realitou a jeho zapojenie sa do komunikácie s okolím.

Krízové situácie

Pri komunikácii s jedincom so SŤMP v priebehu krízovej situácie je nevyhnutné navodiť pokojnú atmosféru (Čadilová a kol., 2007). Je nutné nielen brať vážne názory jedinca so SŤMP, ale aj nevnášať do vzniknutej situácie vlastné presvedčenia a rešpektovať ho (Pörtner, 2009). Osvedčilo sa nezvyšovať hlas na jedinca so SŤMP, mať kontrolu nad situáciou a veriť, že situáciu spoločne zvládneme. V prípade, že vyššie uvedené spôsoby nezabránia zvládnuť krízovú situáciu, je nutné využiť reštriktívne opatrenia (Čadilová a kol., 2007). Ide o fyzické alebo mechanické obmedzenia. Fyzické obmedzenie jedinca so SŤMP má prednosť pred mechanickými zásahmi (zvieracia kazajka) a užitím liekov.

Ďalšie intervencie

• Hospitalizácia: Správanie, ktorým takýto jedinec ohrozuje personál alebo rodinu, si môže vyžadovať jeho hospitalizáciu. Treba, aby bol jedinec so SŤMP dôkladne vyšetrený (Unpublished author, 2007). Rovnako je nutné vylúčiť alebo potvrdiť prítomnosť psychiatrických porúch, ktoré by mohli byť príčinou agresívneho správania (Powers, 2005).
• Konzultácie: Konzultovať agresívne prejavy jedinca so SŤMP s ním samotným, jeho rodinou a ďalšími odborníkmi (Pörtner, 2009).
• Preskúmanie životných okolností: Zaoberať sa preskúmaním životných okolností klienta, a aj vplyvom stresujúcich situácií (v prípade Martina zmena spolubývajúceho, smrť v rodine), ktoré sa vyskytli a mohli vyvolať agresívne správanie (Powers, 2005).
• Zaznamenávanie problematických situácií: Zmapovanie týchto okolností (kedy, kde, s kým a pri čom prebehli), čo im predchádzalo, ako prebiehali, a čo po nich nasledovalo, vo významnej miere ovplyvňuje možnosti ako predísť podobným situáciám v budúcnosti a na základe nadobudnutých skúseností vhodnejšie reagovať (Sobek, 2008).
• Adekvátne správanie a odmeny: Adekvátnemu správaniu sa jedinec so SŤMP môže naučiť. Ak dokáže zareagovať iným vhodnejším spôsobom, treba ho odmeniť tým, čo je pre neho skutočnou odmenou. Odmeny môžu redukovať množstvo problematického správania a počet agresívnych prejavov, a zároveň zvyšovať pravdepodobnosť žiaduceho správania (Nursing Management of Agression, 2011).
• Podpora vyjadrovania emócií: Nechať voľnosť vyjadreniam jedinca so SŤMP, vďaka čomu môže vyjadriť emócie, ktoré vznikajú, prijať ich a nepotláčať (Pörtner, 2009).
• Nechať zažiť negatívnu skúsenosť: V praxi v prípade Martina sa nám osvedčilo nechať ho zažiť si negatívnu skúsenosť, čím sme predišli jeho agresívnemu správaniu. Napríklad, nebránili sme Martinovi pri banálnej činnosti ako je obliecť si vetrovku napriek tomu, že bolo vonku slnečné počasie. Nechali sme ho rozhodnúť sa a konať tak, ako sám uznal za vhodné. Neskôr si Martin sám uvedomil, že sa rozhodol nesprávne a v priebehu prechádzky si vetrovku vyzliekol. Jedinec so SŤMP týmto spôsobom posilňuje vlastné kompetencie a svoju samostatnosť (Čadilová a kol., 2007).

Mentálne postihnutie a ADHD

Text sa zaoberá nedostatočne preskúmanou problematikou kombinácie mentálneho postihnutia s poruchou pozornosti a hyperaktivitou (ADHD). Uvádza základné prejavy porúch pozornosti a informuje o rôznych terapeutických možnostiach, vrátane metódy Snoezelen. ADHD je považované za trvalú poruchu správania u detí a adolescentov. Na celom svete ňou trpí približne 5 % detí a adolescentov. Mnoho výskumov poukazuje na neurobiologickú etiológiu, avšak neexistuje žiadny objektívny test, ktorý by dokázal stanoviť diagnózu ADHD. Aj skúsený odborník potrebuje dostatok času, aby mohol zhodnotiť anamnézu dieťaťa a jeho sociálne podmienky, čo mu umožní eliminovať ďalšie možné poruchy správania.

ADHD a mentálna retardácia môžu byť diagnostikované v kombinácii ako: hyperaktívna porucha združená s mentálnou retardáciou a stereotypnými pohybmi: MKCH10 - F84.4. Prvými indikátormi u malých detí sú nepokoj, rýchle a často nepredvídateľné zmeny aktivít a správania. Tieto prejavy zahŕňajú problémy s udržaním pozornosti pri individuálnych alebo skupinových aktivitách a prejavy odporu a behaviorálnych problémov. Kvôli správaniu, ktoré často vedie k nehodám končia rodičia s deťmi mnohokrát v nemocnici a podozrivé správanie na verejnosti môže ľahko viesť k izolácii rodičov i detí. V škole tieto deti počas hodiny vyrušujú, majú problémy sledovať inštrukcie alebo dokončiť úlohu, sú ľahko rozptýliteľné a frustrované. Sústavne sa dostávajú do problémov kvôli výbuchom zlosti, agresívnym prejavom, nekonečným monológom a neschopnosti ticho sa hrať. U adolescentov s ADHD sa často objavuje mentalita „nezaujíma ma to“, odmietajú sa podriadiť a prejavuje sa u nich opozičné a agresívne správanie, ktoré môže viesť k vstupu do problémových skupín a trestnej činnosti, závislosti od alkoholu a drog.

Nie všetky deti s ADHD sa stále vrtia a sú hyperaktívne. Deti so subtypom ADHD sú označované ako „denní snílkovia“ (prevažne nepozorný typ, vychádzajúc z kritérií DSM-IV, zväčša dievčatá). Niektorými symptómami je kolísanie nálad, smútok, nedostatok organizačných schopností a zabúdanie. V neskorších štádiách sa stáva stále ťažšie zvládnuť každodenné situácie kvôli úzkostiam, depresiám, závislostiam a často aj poruchám príjmu potravy. Spočiatku „snílek“ nepôsobí ako človek s poruchou pozornosti, a preto je diagnostikovaný neskoro alebo vôbec.

Genetické faktory vedú k zmene spracovania informácií medzi frontálnym lalokom a bazálnymi gangliami, ktoré vedú k deficitom v inhibícii a k slabej autoregulácii a slabým exekutívnym funkciám. Táto genetická formácia vedie k zvýšenej zraniteľnosti voči vplyvom, ktoré sú spôsobené správaním rodičov - v približne 30 % prípadov trpí ADHD aj jeden z rodičov - bežným prostredím, učiteľmi a spolužiakmi. Všetky vymenované faktory dodatočne a zásadne vplývajú na rozvoj poruchy.

ADHD môže byť diagnostikované, ak sa u dieťaťa prejavuje nedostatok pozornosti a impulzívne správanie s alebo bez zjavnej hyperaktivity, ak nie je vývin dieťaťa primeraný veku a tým pádom vedie k problémom v rôznych sociálnych oblastiach. Symptómy musia byť prítomné minimálne po dobu šiestich mesiacov a musia sa objaviť pred dovŕšením siedmeho roku veku. Tieto symptómy nemožno pripísať vývinovej poruche (napríklad poruche autistického spektra) alebo psychóze a nemôžu byť vysvetlené inou somatickou alebo psychiatrickou poruchou.

Pred rokmi prevládal názor, že ADHD a mentálne postihnutie sa vzájomne vylučujú. U detí s mentálnou retardáciou sa objavujú najmä prejavy porúch pozornosti, ale tiež zvýšená agitácia a impulzívnosť. Technicky vzaté môže byť u týchto detí diagnostikované ADHD, ak sú ich prejavy výraznejšie než by zodpovedalo mentálnej retardácii.

Diagnostika a terapia ADHD pri mentálnom postihnutí

Presná anamnéza je najdôležitejším diagnostickým nástrojom. Je nevyhnutné podrobne preskúmať rodinnú anamnézu, choroby v rodine, tehotenstvo, pôrod, vývin dieťaťa, existujúce poruchy a ďalšie aktuálne problémy. Zisťovanie informácií od rodičov a detí/dospievajúcich je rovnako dôležité ako zhodnotenie od opatrovateľov alebo učiteľov, aby bolo možné posúdiť sociálne a školské prístupy a vzorce správania. Dotazníky zamerané na ADHD pomôžu získať nevyhnutné informácie z pracovných listov a školských správ. Je nevyhnutné uskutočniť dôkladné fyzické, neurologické a motoskopické vyšetrenie, aby bolo možné vylúčiť prítomnosť akejkoľvek ďalšej poruchy. Na základe anamnézy, klinických zistení a špecifických vyšetrení je možné odlíšiť ADHD od iných porúch s podobnými prejavmi, ale inými príčinami.

Terapia je zameraná na sociálnu integráciu, stabilné sebahodnotenie a uľahčenie rozvoja základných schopností, poskytnutie primeraného vzdelania a pracovnej rehabilitácie v závislosti od schopností. Je kľúčové vzdelávať rodičov, informovať ich o možných príčinách a prejavoch, ktoré z nich vyplývajú. Vysvetlenie priebehu poruchy a možností terapie môže rodičom pomôcť, keďže nie je zriedkavé, že cítia vinu alebo sa obviňujú z rodičovského zlyhania, prípadne vinia dieťa z neposlušnosti. Je kľúčové prediskutovať možnosti spoľahlivých rutín, pravidiel, hraníc a možných odmien a trestov. Rodičia sú vedení k tomu, aby zdôrazňovali pozitívne prejavy a venovali menej pozornosti negatívnym prejavom a spontánne vyjadrovali svoju náklonnosť. Je tiež dôležité kontrolovať voľnočasové aktivity, napríklad obmedziť množstvo času stráveného pred TV, viesť dieťa k zapojeniu sa do športových aktivít alebo mládežníckych klubov a tráviť čas zábavnými aktivitami v kruhu rodiny, najmä pre deti a adolescentov s ADHD.

Hoci farmakoterapia je pre deti s ADHD a mentálnym postihnutím najefektívnejšia forma terapie, existuje mnoho ďalších psychoedukačných intervencií, vrátane trvalého vedenia, behaviorálnej terapie, psychomotorickej terapie, muzikoterapie, svojpomocných skupín, vzdelávania pre rodičov a učiteľov. Jednou z možností je aj Snoezelen. Zatiaľ nie je možné overiť efektivitu týchto terapií. Sú pozorované pozitívne efekty u detí s ADHD, je však len málo informácií o dlhodobých účinkoch a prenose efektov do bežného života.

Snoezelen terapia

Terapia v Snoezelen miestnosti začína menším počtom podnetov, napríklad tlmeným osvetlením a vodnou posteľou, jemnou hudbou a bublinkovým valcom. Deti musia dostať príležitosť miestnosť preskúmať a vždy pri uvedení nového podnetu, napríklad pri zmene farby bublinkového valca, by mali presmerovať pozornosť. Záťažové deky alebo vaky naplnené penovými guľôčkami sa často používajú na prikrytie celého tela. Veľa detí považuje pocit tlaku na tele za veľmi príjemný. Počas prvého pobytu skupiny v miestnosti možno vidieť, že deti sú veľmi motivované a entuziastické z nových dojmov a sú schopné zapájať sa vplyvom zmyslových stimulov. Pri každom ďalšom pobyte sa pocit novosti postupne vytráca. Deti sa vracajú ku svojim starým prejavom: materiálov sa len dotknú a pokúšajú sa s nimi robiť niečo absurdné. Jašia sa a provokujú ostatné deti. Z tohto dôvodu je dôležité pri každom pobyte ponúknuť niečo nové, čo ich na určitú chvíľu upúta. Aby sme sa vyhli tomu, že počet stimulov a frekvencia prerušení a zmien rastie donekonečna, je nevyhnutné podnety pravidelne striedať. Najmä u hyperaktívnych detí je dôležité nepreťažovať ich nespoľahlivé vnímanie. Deti môžu byť s pomocou obrázku a príbehu prenesené do „novej krajiny“. Keď hrá nová hudba, dieťa sa dokáže usadiť a relaxovať dlhšie časové obdobie. Prítomnosť známeho terapeuta je veľmi cenná. Priamy fyzický kontakt a ďalšie intímne aktivity vedú k predĺženiu doby sústredenia a zlepšeniu sebakontroly.

Farmakoterapia pri ADHD a mentálnom postihnutí

Mnoho štúdií preukázalo, že dietárne opatrenia majú veľmi malý efekt, porovnateľný s placebom. Farmakoterapia môže byť pre mentálne postihnuté deti s ADHD tiež prínosná. Tieto deti sú vystavené zvýšenému riziku emocionálneho a fyzického zneužívania, najmä v sociálne znevýhodnených prostrediach.

Najčastejšie predpisované psychostimulanciá sú metylfenidát (inhibítor vstrebávania dopamínu) a diamfetamíny v rôznych galenických formuláciách, nasledované atomoxetínom - inhibítorom vstrebávania noradrenalínu. Medzi pozitívne efekty patrí predĺženie rozsahu pozornosti, zlepšenie sebamonitorovania a skvalitnenie pozornosti. Percepcia, mimika a reč tela lepšie zodpovedajú situácii, deti prestanú byť sústavne v pohybe a namiesto neartikulovaných zvukov sa u nich objavuje viac motivácie a potešenia z práce.

Stimulanciá majú málo vedľajších efektov, ktoré možno ovplyvňovať znižovaním dávky, zmenou času užívania alebo zmenou lieku. Vedľajšie účinky Atomoxetínu sú podobné ako pri stimulanciách; únave po použití lieku možno predísť večerným užívaním. Branie lieku je potrebné prerušiť, ak sa u detí objavia agresívne fázy alebo samovražedné myšlienky. Pri užívaní lieku je potrebné kontrolovať pečeňové funkcie, pretože v zriedkavých prípadoch došlo k zvýšeniu hladiny transaminázy.

Deti s mentálnym postihnutím majú nižšiu toleranciu na lieky a vedľajšie efekty sa u nich môžu objaviť skôr a môžu byť zintenzívnené. MPH (účinné približne 4 hodiny) začína na 2.5 mg po raňajkách a zvyšuje sa v intervaloch trvajúcich 2 až 3 týždne až kým sa nedosiahne viditeľný efekt. Následne sa pridá ďalšia dávka na obed. Neskôr dôjde k zmene za adekvátny stimulant s dlhodobejším účinkom (strednedobý účinok trvá približne 6 až 8 hodín, dlhodobý účinok trvá 10 až 12 hodín). Atomoxetín (trvanie 24 hodín) začína na 10 mg a dávka sa postupne zvyšuje (18, 25, 40, 60, 80 mg) na 1.2 až 1.4 mg/kg (viditeľné účinky by sa mali prejaviť po 4 až 6 týždňoch). Ak po 8 až 10 týždňoch nedošlo k žiadnym viditeľným účinkom, je potrebné okamžite skontrolovať dávkovanie.

Hodnotenie pokroku u týchto detí je zjavne náročnejšie, pretože je niekedy nemožné kontrolovať efektivitu pomocou pracovných zošitov alebo správ. Často je indikátorom pozitívnych účinkov lepšia integrácia do skupiny. Pri opätovnom predpisovaní lieku by si mal lekár vyžiadať opis nedávneho pokroku doma a v škole. Rodičia ani učitelia nesmú meniť dávkovanie bez vedomia lekára. Liek možno vysadiť len vtedy, ak si rodičia myslia, že veci pôjdu dobre i bez medikácie.

tags: #výskum #mentálne #postihnutie #definícia