
Odporovateľnosť právnych úkonov predstavuje významný právny inštitút, ktorý slúži na ochranu veriteľa pred konaním dlžníka, ktorý sa zbavuje majetku s cieľom znemožniť alebo sťažiť uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Tento článok sa zaoberá podstatou tohto inštitútu, jeho podmienkami a praktickými aspektmi s dôrazom na súdnu prax.
Inštitút odporovateľnosti právnych úkonov má za cieľ zabezpečiť, aby sa dlžník nemohol vyhnúť svojim záväzkom voči veriteľom tým, že prevedie svoj majetok na tretie osoby. Veriteľ má právo domáhať sa na súde, aby bol právny úkon dlžníka voči nemu právne neúčinný.
Odporovateľnosť právnych úkonov je upravená v Občianskom zákonníku (§ 42a). Tento paragraf umožňuje veriteľovi odporovať právnym úkonom dlžníka, ak tieto úkony ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky.
Nie každý právny úkon, ktorým sa dlžník zbavuje majetku, je možné považovať za odporovateľný. Na to, aby mohol veriteľ úspešne odporovať právnemu úkonu dlžníka, musia byť splnené určité podmienky:
Ak sú splnené podmienky odporovateľnosti, veriteľ má možnosť podať na súde odporovaciu žalobu. Touto žalobou sa domáha, aby súd určil, že právny úkon dlžníka je voči nemu právne neúčinný.
Prečítajte si tiež: Ako vyplniť žiadosť o príspevok na rekreáciu?
Odporovacia žaloba musí okrem všeobecných náležitostí obsahovať aj:
Účastníkmi konania o odporovacej žalobe sú veriteľ (žalobca) a osoba, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech (žalovaný). Dlžník nie je účastníkom konania, ale môže v ňom vystupovať ako svedok.
Ak súd vyhovie odporovacej žalobe, určí, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi právne neúčinný. To znamená, že sa na tento úkon hľadí, akoby k nemu nedošlo, avšak len v rozsahu potrebnom na uspokojenie pohľadávky veriteľa.
Rozhodnutie súdu o neúčinnosti právneho úkonu umožňuje veriteľovi domáhať sa v exekúcii uspokojenia svojej pohľadávky z majetku, ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku odporovateľného právneho úkonu. Exekúcia sa v takomto prípade vedie proti osobe, ktorá nadobudla majetok od dlžníka.
Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže odporovať právnym úkonom dlžníka, ak tieto úkony ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Pojem "vymáhateľná pohľadávka" bol predmetom rôznych výkladov v súdnej praxi.
Prečítajte si tiež: Vzor striedavej starostlivosti
Najvyšší súd SR v tomto rozsudku zaujal stanovisko, že "vymáhateľný" neznamená len pohľadávku priznanú vykonateľným rozhodnutím súdu, ale pohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Teda pohľadávka, ktorá je splatná a nie je naturálnou obligáciou.
Výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka" v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pretrváva aj v súčasnosti v rozhodovacej činnosti nižších súdov.
Zákon o konkurze a reštrukturalizácii (ZoKR) upravuje odporovateľnosť právnych úkonov v konkurznom konaní. Správca konkurznej podstaty má právo odporovať právnym úkonom úpadcu, ktoré ukracujú uspokojenie pohľadávok veriteľov.
Podľa § 62 ods. 2 ZoKR, odporovacie právo sa musí uplatniť proti všetkým právnym predchodcom až ku predchodcovi, ktorý nadobudol právo priamo od dlžníka. Odporovať možno zásadne právnym úkonom len v rozsahu primeranom riadne prihláseným pohľadávkam veriteľov, a nie v rozsahu podstatne prevyšujúcom súhrn týchto pohľadávok.
Krajský súd v Trenčíne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý zamietol žalobu správcu konkurznej podstaty o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nepreukázal pohľadávku veriteľa, ktorý riadne a včas prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, a preto neboli splnené všeobecné predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu.
Prečítajte si tiež: Rozhodnutie ÚPSVaR a odvolanie
V praxi sa často zamieňajú pojmy neplatnosť a neúčinnosť právneho úkonu. Je dôležité rozlišovať medzi týmito dvoma inštitútmi.
Neplatnosť právneho úkonu má prednosť pred jeho odporovateľnosťou. Odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Ak je právny úkon neplatný, nemožno vysloviť jeho neúčinnosť.
Podľa ustálenej judikatúry sú žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu zásadne neprípustné. Dôvodom je, že platnosť zmluvy je len predbežnou otázkou k otázke existencie práva alebo právneho vzťahu, ktoré malo na jej základe vzniknúť. Strana sa môže priamo domáhať určenia existencie práva alebo právneho vzťahu.
Ak dlžník prepisuje majetok na deti alebo manželku, veriteľ sa môže brániť prostredníctvom odporovacej žaloby. Touto žalobou sa domáha, aby súd určil, že právne úkony dlžníka sú voči nemu právne neúčinné.