Zakladateľská zmluva piaristov a jej historický kontext

Piaristi, rehoľný rád známy svojím prínosom v oblasti vzdelávania, založil sv. Jozef Kalazanský. Prvú bezplatnú základnú školu v Európe založil sv. Jozef Kalazanský, zakladateľ rehole piaristov. Začali ju navštevovať stovky detí. Po dvoch desaťročiach pôsobenia sa v budove pri kostole svätého Pantaleona tiesnilo až 1500 žiakov a mnohé mestá prosili Kalazanského, aby podobnú školu zriadil aj u nich. Hŕstka nadšencov okolo Jozefa Kalazanskáho sa postupne pretvorila na rehoľné spoločenstvo, ktorého členovia skladali slávnostné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti a k tomu pripájali štvrtý sľub. Ich história je úzko spätá s vývojom sociálnej práce a starostlivosti o chudobných a opustených v Európe. Tento článok sa zameriava na historický kontext vzniku a rozvoja piaristickej rehole s dôrazom na ich zakladateľskú činnosť a prínos pre spoločnosť.

Korene sociálnej starostlivosti v minulosti

Snahy o sociálnu starostlivosť možno sledovať už od 9. storočia n.l. Popri nich sa starostlivosťou v sociálnej oblasti zaoberali aj mestá a obce, významní jednotlivci a pod. V roku 1254 zriadil Ľudovít IX. prvé európske sirotince. V roku 1520 v Amsterdame v Holandsku a v roku 1572 v Augsburgu vznikli prvé európske sirotince. Podpora praktickej sociálnej práce, pre ktorú sa používajú predovšetkým termíny "charitatívna práca" alebo "misijná činnosť", je obsiahnutá aj v oficiálnych pápežských dokumentoch. Patrí k nim napr. pápežská bula Innocenta III. (1198 - 1216), ktorá obsahuje informáciu o špecifickom cirkevnom úrade pre charitu, neskôr počas pontifikátu Gregora X. bola formálne zostavená prvá apoštolská charita - Elemosineria apostolica a pápežskou bulou Alexandra V., v roku 1409 boli upravené jej ciele a stanovy. Dôležitú úlohu v tomto období zohral aj sv. Tomáš Akvinský, ktorý sa zaslúžil o teoretické rozpracovanie niektorých sociálnych otázok ako napr. otázky spravodlivosti, zodpovednosti za spoločné dobro a pod..

Rozvoj organizovanej sociálnej práce na jej jednotlivých úsekoch sa v histórii neobjavuje v jednotnom čase. K jej organizácii prichádza postupne, podľa spoločenskej aktuálnosti a stupňa závažnosti jednotlivých problémov. Určité náznaky o snahu organizovať rozvoj sociálnej starostlivosti môžeme nájsť už v 16. a 17. storočí. K jej väčšiemu rozmachu však prichádza až v 18. ale predovšetkým v 19. storočí.

Rozvoj organizovanej sociálnej práce a starostlivosti o znevýhodnených

Rozvoj organizovanej praktickej sociálnej práce zameranej na ľudí so zdravotným postihnutím, ktorá nadväzovala predovšetkým na charitatívnu činnosť, priniesol so sebou až ekonomický rozvoj a nástup osvietenstva v 18. storočí, s ktorými prichádza i do Európy aj rozvoj ústavnej starostlivosti o postihnutých. Prvé ústavy pre postihnutých začali vznikať v druhej polovici 18. storočia a zameriavali sa zo začiatku na najťažšie postihnutia ako napr. slepota, hluchota a pod. História ústavnej starostlivosti je sama o sebe veľmi rozsiahla a svojou podstatou patrí rovnako do dejín špeciálnej pedagogiky, ošetrovateľstva, penitencionárnej starostlivosti atď., ako aj sociálnej práce. Zhodnotenie jej prínosu pre rozvoj praktickej, ale aj teoretickej časti sociálnej práce bude v budúcnosti treba ešte len urobiť.

Príklady rozvoja organizovanej sociálnej práce na úseku starostlivosti o zdravotne postihnutých v Európe:

Prečítajte si tiež: Význam zakladateľskej listiny

• V roku 1758 K. zakladá ústav pre nevidiacich.
• V roku 1784 V. zakladá ústav pre hluchonemých v Paríži.
• V roku 1791 E. zakladá v Liverpoole ústav pre nevidiacich.

Ústavy pre mentálne handicapovaných začali vznikať až v 19. storočí a to aj z toho dôvodu, že mentálne postihnutí bývali často prijímaní do ústavov pre iný druh postihnutia a ťažším formám postihnutia sa svojou starostlivosťou venovali kláštory.

Aj v oblasti sociálnej starostlivosti o chorých a umierajúcich možno nájsť príklady starostlivosti práve v dejinách kláštorov, pri ktorých často vznikali nemocnice, či opatrovne. Nemocnice, opatrovne ale aj hospice vznikajú však postupne aj z iniciatívy väčších miest. V 18. a 19. stor. sa rozvinula aj spolková činnosť (či už na náboženskom alebo pracovnom - cechy a pod. podklade). Spolky sa vo svojej činnosti orientovali aj na pomoc ťažko chorým, umierajúcim, vdovám a pod. V oblasti sociálnej práce s umierajúcimi možno nájsť stopy hospicovej starostlivosti už v 16. storočí, kedy sv. Ján Gótsky poukazuje na nedeliteľnosť fyzickej a psychickej starostlivosti o umierajúceho, čím podporil šírenie myšlienok komplexnej starostlivosti o umierajúceho. K novším dejinám patrí založenie Hospica sv. Jozefa v Londýne. V roku 1967 Cecil Sandersová založila známy St. Christopher hospice, čo dalo vznik tzv. hospicovom hnutí v celosvetovom meradle.

Z 19. stor. pochádzajú záznamy o existencii sociálnych pracovníčok - sociálnych sestier v nemocniciach. Prvé záznamy o ich existencii pochádzajú z londýnskych nemocníc a sú z roku 1895. Postupne sa sociálne sestry objavujú aj v berlínskych nemocniciach.

Lekári poukazovali na priamu súvislosť medzi šírením určitých druhov chorôb a extrémnou chudobou. Boli to tiež lekári, ktorí prvý raz otvorene poukázali na telesné týranie detí, predovšetkým chirurgovia a pediatri, ktorí sa s detskými obeťami stretávali najčastejšie. Do tejto kategórie patrí aj rozvoj sociálnej psychiatrie, ktorá začína požadovať humánne zaobchádzanie s psychiatricky chorým klientom a vytvorenie vhodného rodinného zázemia ako jedného z prvých predpokladov dlhodobo stabilizovaného zdravotného stavu klienta.

Chudoba ako historický fenomén

Chudoba je stav charakterizujúci nedostatok základných životných prostriedkov a prístup k službám, keď príjmy nepostačujú na krytie existenčného minima (Strieženec, Š. 1996, s. 77). Chudoba v takomto chápaní ako keby tvorila vytrvalého sprievodcu ľudskými dejinami. Je paradoxom, že s rozvojom civilizácie narastá vo svete aj chudoba. V staroveku v Sparte, Ríme, Egypte ale aj v iných krajinách, končilo veľa chudobných a zadĺžených rodín v otroctve. Z hľadiska spoločenského vývoja starostlivosť o chudobných sa dostáva do spoločenského povedomia s rozširovaním kresťanstva. Kresťanské prikázanie "miluj blížneho svojho" priamo vyzývalo kresťanov k starostlivosti o chudobných a opustených. Kláštory sa stali pre mnohých z nich útočiskom. Niektorým poskytovali možnosť práce a zárobku, iným aspoň chlieb a šatstvo. Starostlivosť o chudobných popri kláštoroch na seba brali dobrovoľne aj niektorí cirkevní hodnostári, ako aj zástupcovia šľachty, ba aj samotní panovníci. Takmer každá krajina má niekoľko takýchto významných charizmatických osobností, ktoré by mohli pre našu prácu poslúžiť ako dobrý príklad. K týmto osobnostiam patril napr. uhorský kráľ sv.

Prečítajte si tiež: O zakladateľskej zmluve cirkevnej školy

Niektoré z manufaktúr nevládzu oddolávať konkurenčnému tlaku a krachujú, zamestnanci zostávajú bez práce. Ale ani práca nezabezpečuje robotníka pred chudobou. Spolu s takouto sociálnou situáciou ako spolučiniteľ biedy pôsobia rôzne vojnové konflikty, veľké lokálne požiare ako aj epidémie (predovšetkým mor a cholera). Starostlivosť o chudobu patrila k morálnym povinnostiam obcí. S narastajúcim počtom dedinskej a mestskej chudoby ako aj s množstvom žobrákov sa obce túto nepísanú povinnosť snažia minimalizovať. Od 16. storočia môžeme preto v krajinách Európy sledovať postupne sa vyvíjajúce zákonodarstvo na ochranu chudobných. 19. storočie prináša so sebou nielen ďalšie zákonodarstvo na podporu pracujúcich, v snahe o ich zabezpečenie pre prípad úrazu, choroby či úmrtia, ale aj dôchodkového zabezpečenia a podobne. Verejnosť sa začala zaoberať problémom bývania, zdravia ako aj inými aspektami spojenými s chudobou.

Penitenciárna starostlivosť a jej vývoj

Churchilov výrok: "Ukážte mi vaše väznice a poviem vám, aký štát ste" okrem toho, že môže poslúžiť ako motto tejto subkapitoly, obsahuje hlbokú pravdu. Až do 18. storočia boli väzni, umiestňovaní v tzv. trestniciach či žalároch. V tomto období bolo bežné, že odsúdení boli, okrem trestu straty slobody, trestaní bičovaním, okovami, pôstom a pod. Koncom 18. stor. sa v penitencionárnej starostlivosti objavujú čaraz častejšie myšlienky o prevýchovnom účinku trestu. Určité poľudštenie v zaobchádzaní s odsúdenými nastáva až pod vplyvom takých osobností ako bola napr. Jej práca vyvolala v anglickej verejnosti záujem o túto skupinu občanov. Postupne sa nielen v Anglicku, ale aj v iných štátoch Európy a aj napr. USA rozvinulo dobrovoľnícke hnutie zamerané na problematiku penitencionárnej starostlivosti, do väzníc začínajú prichádzať listy, balíky ale aj návštevy dobrovoľníkov, ktorí sa zameriavajú na psychickú podporu väzňov. Veľký význam pre európsku pemtencionárnu starostlivosť mali medzinárodné kongresy v roku 1868 v Berme, ktorý sa vyslovil za zavedenie progresívneho výkonu trestu odňatia slobody a v roku 1872 v Londýne, výsledkom ktorého bola požiadavka na postupné zmierňovanie režimu a miery izolácie odsúdených. Ako uvádza Fábry o výchovu väzňov sa v tomto období starali prevažne väzenskí duchovní. Vonkajšia diferenciácia, ktorá definitívne rozdelila väzenské zariadenia na väznice, žaláre a trestnice bola výsledkom tzv. väzenskej reformy, ktorá sa v Európe uskutočnila v druhej polovici 19. stor.. Samozrejme aj v období pred väzenskou reformou existovalo delenie na väznice, žaláre a trestnice. Reforma priniesla nielen ich vonkajšiu diferenciáciu pre všetkých občanov, ale predovšetkým uľahčila rozhodovanie súdom pri umiestňovaní odsúdených do jednotlivých typov zariadení.

Starostlivosť o deti, mládež a rodinu

Sociálna práca na úseku starostlivosti o deti, mládež a rodinu patrí k najstarším, ale zároveň aj k najcitlivejším úsekom sociálnej práce. Bez nadsádzky možno tvrdiť, že úroveň starostlivosti o deti, mládež a rodinu je ukazovateľom úrovne všeobecnej starostlivosti o svojich občanov. Do tohto úseku sociálnej práce patrí aj problematika detí bitých, týraných, ale rovnako aj problematika výchovnoproblémových detí a mládeže, patrí sem problematika chudoby, ako faktor ovplyvňujúci vývoj dieťaťa a zdravé životné podmienky rodiny, ako základnej bunky spoločnosti a podobne.

V celej histórii ľudstva sa možno stretnúť s deťmi osirelými, chorými, zdravotne postihnutými. Ale tiež s deťmi, ktoré sú predmetom obchodu, s deťmi týranými, zneužívanými, zanedbávanými. Ľudské dejiny sú plné nielen smutných príbehov detí - jednotlivcov, ktoré sa stali obeťami telesného týrania (ako výsledku krutého zaobchádzania dospelých členov v spoločnosti), ale tiež fyzického mrzačenia detí (uväzovanie chodidiel dievčatkám v Číne), za účelom dodržania nezmyselných spoločenských noriem "krásy". Dokonca si spoločnosť vymyslela teórie o výhodách detskej práce, kde základným atribútom sa stali napr. detských prstov, útlosť detských tiel (napr. pri práci v bani). V podstate až do 19. storočia možno hovoriť skôr o akceptácii domáceho i v spoločnosti uskutočňovaného týrania a zneužívania detí, ako o ich spoločenskej ochrane. Až druhá polovica 19. storočia po niekoľkoročnom proteste, predovšetkým lekárov,priniesla zmenu v postojoch spoločnosti voči domácemu násiliu páchanému na deťoch.

Z histórie prvé známe dieťa, ktoré bolo v dôsledku surového týrania odňaté rodičom, sa volalo Mary Elien a pochádzalo z New Yorku. Ako uvádza J. Marten (1989), Mary Elien paradoxne pomohla "Spoločnosť pre prevenciu krutosti na zvieratách", pretože v roku 1874 (kedy bola Mary Elien rodičom odňatá) neexistovala v USA žiadna obdobná spoločnosť na ochranu detí. Táto vznikla V USA o rok neskôr, teda v roku 1875. V Európe patrí medzi prvé dobrovoľnícke organizácie na ochranu detí Národná spoločnosť prevencie proti krutostiam na deťoch, ktorá vznikla v roku 1883 v anglickom Liverpoole a o rok neskôr, teda v roku 1884 aj v Londýne. Táto postojová zmena sa však odrazila len v úzkom okruhu pracovníkov, ktorí v praxi riešili jednotlivé detské kauzy.

Prečítajte si tiež: Prešov Real s.r.o. - zakladateľská zmluva

Najstarším spôsobom sociálnej starostlivosti o nedospelých členov spoločnosti je prichýlenie sirôt. Zobratie dieťaťa, ktorému zomreli obaja rodičia, do osobnej starostlivosti inej dospelej osoby, je akt starý možno ako samo ľudstvo. V predchádzajúcich kapitolách sú obsiahnuté informácie o vzniku prvých známych sirotincov v dejinách Európy (r. 1520 Amsterdam, r. 1572 Augsburg), tiež sme spomínali, že starostlivosť o opustené a osirelé deti v stredoveku prevzali na seba kláštory, ale popri ich strostlivosti sa zakladali aj mestské výchovné a opatrovne, tiež mestá zakladali sirotince a pod. Niektoré mestá sa ujímali nadaných sirôt a za mestské peniaze im umožnili vzdelávať sa. Takisto v kapitole o sociálnej práci na úseku starostlivosti o zdravotne postihnutých, nájdeme informácie o prvých zariadeniach, ktoré začali poskytovať organizovanú starostlivosť, vrátane vzdelávania, tejto kategórii detí. Problematika sociálnej práce na tomto úseku je však oveľa širšia. Obsahuje v sebe nie len náhradnú rodinnú starostlivosť, starostlivosť o deti s postihnutím, ale aj ochranu pred fyzickým či psychidcým týraním dieťaťa a pod.

Významnejšie zmeny v oblasti starostlivosti o deti, mládež a rodinu prichádzajú do Európy v 16. - 18. storočí. V roku 1833 vo Veľkej Británii bol prijatý zákon obmedzujúci prácu detí, tzv. musela počkať až do začiatku 20. storočia. Niektoré krajiny boli ovplyvnené kresťanskou sociálnou doktrínou, základy .ktorej položila encyklika Rerum novarum, a snažili sa o realizovanie spravodlivej štátnej sociálnej politiky. K týmto nemnohým krajinám patrilo napr. Francúzsko, ktoré už v priebehu 19. storočia pristúpilo k vyplácaniu prídavkov k platu otcov mnohodetných rodín. Tieto prídavky vyplácal štát a tiež niektorí zamestnávatelia.

Špeciálnym úsekom sociálnej práce s deťmi, je práca s deťmi, ktoré majú výchovné problémy. V roku 1595 vznikol podobný ústav v holandskom Amsterdame. O morálne narušenú mládež sa starali aj v cirkevných alebo mestských sirotincoch, neskôr sa otvárali špeciálne zariadenia pre problémové deti a mládež tzv. polepšovne. K najvýznamnejším osobnostiam v histórii starostlivosti o narušenú mládež patria Karol Borromejský (Miláno), Vincent de Paul (Paríž), Don Bosco (Turíno), P. J. Spener a A.H. Koncom 19. ale predovšetkým začiatkom 20. storočia sa pod vplyvom spoločenskej situácie v krajinách Európy čoraz častejšie diskutuje o tzv. rodinnej politike. Pôvodným cieľom bola snaha o zmenšenie prílišných ekonomických rozdieľov, najmä pri viacpočetných rodinách. Prílišné rozdiely vyvolávali otvorenú nespokojnosť medzi robotníkmi, snaha o zaistenie sociálneho zmieru bola tiež jedným z dôvodov určitej kompenzácie výloh. Rodinná politika dosiahla celosvetového rozvoja predovšetkým po II. svetovej vojne.

Starostlivosť o pracujúcich

So snahou o zlepšenie ekonomickej situácie pracujúcich sa začína formovať aj sociálna práca na úseku starostlivosti o pracujúcich. V nedávnej minulosti bol tento úsek práce prezentovaný u nás predovšetkým ako problém robotnícky. Realita je však taká, že k pracujúcim vždy patrili aj poľnohospodársky pracovníci, ale tiež učitelia, lekári, štátni zamestnanci a pod. Ich ekonomická situácia sa v dejinnom vývoji veľa razy podobala situácii robotníkov. vymedzený pracovný čas, nárok na dovolenku, zákonné poistenie a pod. Sociálna práca na úseku starostlivosti o pracujúcich je častokrát zamieňaná s úsekom starostlivosti o chudobných. Ich vnútorné prepojenie je jednoznačné.

Azyl a utečenectvo v historickom kontexte

V súvislosti s utečencami sa u nás hovorí o poskytovaní azylu. 1. azyl - ako útulok na prechodné ubytovanie vlastných občanov tzv. Tento zdvojený obsah pojmu "azyl" vyplýva predovšetkým z jeho historického vývoja. zaoberať problematikou azylu poskytovaného tzv. svojho pôvodného štátu. napr. občianske vojny, rasové, náboženské, či politické prenasledovanie, hlad a pod. príkladov či už o jednotlivých, alebo hromadných pohybov obyvateľov.

Piaristi a ich prínos pre školstvo

Sv. Jozef Kalazanský, ako bystrý tlmočník znamení svojej doby, zriadil klerický inštitút, ktorý Cirkev uznala pápežským právom a prijala ho do svojho lona ako RÁD CHUDOBNÝCH REGULÁRNYCH KLERIKOV MATKY BOŽEJ ZBOŽNÝCH ŠKÔL alebo kratšie RÁD ZBOŽNÝCH ŠKÔL alebo PIARISTI. Kalazanský na pokyn zhora, aby v Cirkvi upevnil svoje vnuknutie a poslanie, stanovil svojim spolubratom život podľa evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti, ku ktorým pripojil štvrtý sľub. Každý vie, aká vznešená a aká záslužná je svätá služba pri vzdelávaní detí, najmä chudobných, aby takto poučené mohli dosiahnuť večný život. Lebo keď ich vyučujeme, ale najmä keď sa staráme o ich nábožnosť a kresťanské vzdelanie, staráme sa o spásu ich duše i tela a tým preukazujeme deťom v istom zmysle tú istú službu, ktorú im preukazujú ich anjeli strážcovia. Okrem toho je to najlepší prostriedok nielen… Prvú bezplatnú základnú školu v Európe založil sv. Jozef Kalazanský, zakladateľ rehole piaristov. Začali ju navštevovať stovky detí. Po dvoch desaťročiach pôsobenia sa v budove pri kostole svätého Pantaleona tiesnilo až 1500 žiakov a mnohé mestá prosili Kalazanského, aby podobnú školu zriadil aj u nich. Hŕstka nadšencov okolo Jozefa Kalazanskáho sa postupne pretvorila na rehoľné spoločenstvo, ktorého členovia skladali slávnostné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti a k tomu pripájali štvrtý sľub.

Príklady pôsobenia piaristov na Slovensku

P. Generálny predstavený Rehole piaristov P. Pedro Aguado SchP navštívil spolu so svojím asistentom pre Európu P. Miguelom Giráldzom SchP slovenskú provinciu. Zúčastnil sa stretnutia provinciálnej rady, navštívil Piaristické školy v Nitre, Trenčíne a Prievidzi. Napokon sa taktiež stretol so spoločenstvami učiteľov, rodičov a žiakov, kde spolu s pátrom provinciálom Jurajom Ďurnekom a P. Jánom Hríbom SchP slúžili sv. omšu. Pri tejto príležitosti mali členovia spoločenstiev možnosť stretnúť sa s predstaviteľmi rehole a diskutovať o ich poslaní a činnosti.

Najmladší kňaz v Reholi piaristov na Slovensku, P. Matúš Palaj SchP, bol pozvaný na stretnutie do Ríma, kde sa bude venovať impulzom pre pastoráciu povolaní.

Kostol Najsvätejšej Trojice v Prievidzi

Kostol Najsvätejšej Trojice známy aj ako Piaristický kostol je jeden z troch historických kostolov v Prievidzi. S výstavbou sa začalo v roku 1666. Dokončený bol pod vedením rehoľného staviteľa P. Hangheho v roku 1740-1753. Kostol Najsvätejšej Trojice v Prievidzi je jednoloďový pozdĺžny kostol s polygonálnym presbytériom, zaklenutý kupolou, s bočnými kaplnkami na spôsob kostola II Gesú v Ríme. Loď má valenú klenbu s lunetami, ktorá dosadá na silne vystupujúcu rímsu vtiahnutých pilierov. V celom…

tags: #zakladatelska #zmluva #piaristi #história