Žaloba na určenie, že vec patrí do dedičstva: Komplexný prehľad a aktuálne právne otázky

Žaloba na určenie, že vec patrí do dedičstva, predstavuje dôležitý právny nástroj pre dedičov, ktorí sa domnievajú, že určitý majetok nebol zahrnutý do pôvodného dedičského konania a mal by byť jeho súčasťou. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na túto problematiku, analyzuje relevantnú judikatúru a ponúka praktické rady pre potenciálnych žalobcov.

Úvod do problematiky žaloby na určenie, že vec patrí do dedičstva

Využitie žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva, je typické v situáciách, keď sa dedič alebo skupina dedičov domnieva, že určitá vec, ktorá nebola predmetom dedičského konania po ich poručiteľovi (z rôznych dôvodov), patrí do dedičstva po poručiteľovi (a teda môže byť predmetom dodatočného dedičského konania). Ide o situáciu, keď sa dedičia domnievajú, že určitá nehnuteľnosť tvorí súčasť dedičstva po ich poručiteľovi, hoci v katastri nehnuteľností je ako vlastník tejto nehnuteľnosti evidovaná tretia osoba (odlišná od poručiteľa aj dedičov), ktorá trvá na svojom vlastníctve.

Žaloba o určenie, či vec patrí do dedičstva, je žalobou určovacou podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Určovacou žalobou možno v zmysle citovaného ustanovenia žiadať, aby súd rozhodol o „určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.“ Naliehavý právny záujem môže byť daný napr. tým, že ak súd vyhovie žalobe a určí, že veci, ktoré sú predmetom konania, patrili k okamihu smrti poručiteľovi, tieto sa stávajú predmetom konania o dedičstve.

Aktívna legitimácia v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva

Z mnohých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že aktívne legitimovaný v konaní o určenie že vec patrí do dedičstva, môže byť len ten kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho nástupcom. (viď napr. rozsudok zo dňa 14.03.2011 NS SR, sp. zn. 3 Cdo 222/2010 a iné, uverejnené v odbornej literatúre). Súdy v týchto prípadoch argumentujú tým, že v konaní, v ktorom ide o takúto vec, majú dedičia postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov ( § 91 ods. 2 O.s.p.). Konania o takejto žalobe sa preto musia zúčastniť (navrhovatelia alebo ako odporcovia) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie. Súd žalobu zamieta. Nenašiel som v tejto problematike ani jeden prípad, kde by bol žalobca úspešný v tom prípade, ak by nežalovali všetci dedičia. Súd v daných prípadoch neprihliadal ani na vážny konflikt záujmov dedičov - na základe ktorého neboli účastníkmi všetci dedičia.

V tejto súvislosti je zaujímavé „revolučné“ rozhodnutie NS ČR sp.zn. 28 Cdo 2375/2012, z ktorého odôvodnenia vyberám: " Odvolací soud dospěl ke správnému právnímu závěru, dovodil-li, že právo podat žalobu o určení, že zůstavitel byl ke dni svého úmrtí vlastníkem majetku, má jednotlivě každý potencionální dědic. Pro posouzení, zda jde o samostatné nebo nerozlučné společenství, je rozhodná povaha předmětu řízení vyplývající z hmotného práva; o nerozlučné společenství jde přitom pouze tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby byl nárok uplatněn samostatně kterýmkoli ze společníků. Jestliže z hmotněprávních předpisů nevyplývá, že by předmět řízení nemohl být projednán ve vztahu ke kterémukoli ze společníků - zde případných pozdějších dědiců - samostatně, jde na jejich straně o společenství samostatné podle ustanovení § 91 odst. 1 o. s. ř. (k tomu srov. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 28. 6. 2011, sp. zn. 32 Cdo 1675/2011). Předmětné řízení směřovalo k určení, že právní předchůdkyně žalobce byla ke dni své smrti vlastníkem dotčeného majetku. K takové žalobě je oprávněn kterýkoli z potencionálních dědiců samostatně, neboť jde pouze o fázi předcházející dodatečnému projednání dědictví po zůstavitelce a výsledek předestřeného sporu nijak nepředjímá postavení žalobce v rámci dědického řízení, jež bude ohledně sporné nemovitosti následně vedeno. V tomto směru se tedy o nerozlučné společenství podle § 91 odst. 2 o. s. ř. nejedná." NS ČR o tejto otázke rozhodoval ako otázke zásadného právneho významu; teda či maju aktívnu legitimáciu v týchto prípadoch všetci alebo môže byť aktívne legitimovaný k podaniu takejto žaloby aj len jeden z nich.

Prečítajte si tiež: Žaloba na určenie nehnuteľnosti v dedičstve

Otázkou zostáva, čo robiť v prípade, ak všetci potencionálni dedičia nesúhlasia s podaním návrhu, napr. z dôvodu konfliktu záujmu a pod. Riadiť sa názorom NS SR a teda žalobu nepodať ak nechceme byť neúspešný alebo to „risknúť“ a poukazovať na napr. uvedené rozhodnutie NS ČR ?

Názory k článku Žaloba „že nehnuteľnosť patrí do dedičstva“ - K takejto žalobe je oprávnený ktorýkoľvek z potencionálnych dedičov samostatne: Martin Maliar

Pri uplatňovaní nejakého nároku existuje často dilema, či robiť to, čo si súdy myslia, že je právo, alebo svoje subjektívne právo uplatňovať s ohľadom na vlastné presvedčenie o správnosti riešenia.

Oliver Wendell Holmes by určite povedal: "The prophecies of what the courts will do in fact, and nothing more pretentious, are what I mean by the law."

K tejto problematike som už chcel dávnejšie písať, lebo mi prišla zaujímavá. Pokiaľ som pôsobil na súde, nemali sme žiaľ takú vec, kde by sa dali judikovať určité tézy, ktoré by mohli znieť nasledovne:

  1. Žaloby, kde sa má určiť, že „do dedičstva patrí určitá majetková hodnota“, nie sú spormi vyvolanými dedičským konaním. Ide o žaloby, kde sa spor odvíja od toho, že niekto popiera, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom určitej majetkovej hodnoty (resp. opačne, niekto to tvrdí). Tento spor by tu bol bez ohľadu na to, či poručiteľ zomrel, alebo nie, keďže v konečnom dôsledku smeruje k deklarovaniu existencie vecného práva (vlastníckeho práva) už v čase pred smrťou a ku dňu smrti poručiteľa.

    Prečítajte si tiež: Vzor žaloby o zaradenie peňazí do dedičstva

  2. Do doby prejednania majetkovej hodnoty v dedičskom konaní je potrebné považovať všetkých dedičov z vecnoprávnej stránky za nič iné ako spoluvlastníkov majetku (masy) prináležiaceho do dedičstva. Je tomu tak preto, že ich podiely na prejednanom majetku nie sú zatiaľ určené a súd v sporovom konaní nie je oprávnený takúto otázku (ktorý z dedičov a v akom pomere má mať právo k určitej majetkovej hodnote, ktorú mal poručiteľ v čase smrti) riešiť.

  3. Súd nie je oprávnený vyhodnocovať, či tí, ktorí sa obrátili na súd s takouto určovacou žalobou sú v konečnom dôsledku (a naisto stavať riešenie takej otázky) dedičia poručiteľa. To je otázka, ktorá s akou - takou určitosťou (aj to dokonca nie úplnou s ohľadom na ochranu oprávneného dediča) môže byť vyriešená len v rámci dedičského konania resp. v rámci sporového konania vyvolaného dedičským konaním - sporu o dedičské právo ( § 175k OSP).

  4. Súd pre potreby tohto konania predbežne posudzuje, či ten (tí) čo sa na súd obrátili s touto žalobou prichádzajú do úvahy ako dedičia, ale túto okolnosť skúma len v rámci podmienok v zmysle § 80c OSP - naliehavý právny záujem. Ak takúto žalobu podala osoba, ktorá prichádza do úvahy ako dedič (či už povolaný dediť zo zákona, alebo závetu), tak má naliehavý právny záujem na navrhovanom určení „do dedičstva patrí vec XY“. Súd v takomto konaní však nie je v stave určovať definitívne (v merite) okruh dedičov, lebo mu to ani neprináleží, keďže sa jedná o otázku, ktorá musí byť riešená v dedičskom resp. dedičským konaním vyvolanom spore o dedičské právo.

  5. Žaloba „do dedičstva patrí“ nie je sporom, kde majú dedičia postavenie nerozlučných aktívnych procesných spoločníkov. Je tomu tak na základe týchto argumentov:

    a) súd nemôže vyhodnocovať v takomto konaní okruh dedičov, lebo mu to neprislúcha, musí sa uspokojiť len s tým, že preskúma naliehavý právny záujem osoby, ktorá sa na súd obrátila so žalobou „do dedičstva patrí“. Ak sa jedná o niekoho, komu potencionálne svedčí dedičské právo (t.j. prichádza do úvahy ako dedič), tak takýto záujem má.

    Prečítajte si tiež: Sprievodca žalobou o určenie majetku v BSM

    b) ak z povahy veci vyvodíme, že všetci dedičia až do rozhodnutia súdu o tom, kto z dedičov a v akom pomere určitú majetkovú hodnotu prináležiacu do dedičstva nadobudne, ohľadom každej jednotlivej majetkovej hodnoty (veci, majetkového práva,….) prináležiacej do dedičstva oprávnení spoločne a nerozdielne (sú spoluvlastníkmi - §853 ods. 1 OBZ), tak potom prirodzene vo vzťahu k tretím osobám netvoria nerozlučné procesné spoločenstvo pri žalobe „do dedičstva patrí“. Je to dané tým čo znamená „spoločne a nerozdielne“. Tento pojem znamená to, že existuje jedno právo k mase dedičstva, ktoré prináleží viacerým osobám - avšak nie delene, ale každý jeden zo solidárne oprávnených je „oprávneným k celému právu t.j. aj k majetkovej hodnote“.

    c) výrok súdu nie je spôsobilý prejaviť sa v zápise vo verejnom registri (napr. KN). Ak vychádzame z dikcie § 91 ods. 2 OSP, tak zistíme, že tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo je vymedzené v dvoch ohľadoch - hmotnoprávne (…také spoločné práva/povinnosti…) + kumulatívne s viac - menej procesnoprávnou korekciou (….výrok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane…..). Nie je potrebné zostať len pri skúmaní povahy práv/povinností o ktorých sa koná, ale treba zvažovať, či sa výrok nevyhnutne musí vzťahovať na všetkých, ktorí vystupujú na jednej strane. Tomu je tak najmä v prípadoch, ak sa výrok prejaví v zápise vo verejnom registri napr. v zápise KN.

    d) Ak niekto namietne, že „čo tí ostatní, čo prichádzajú do úvahy ako dedičia“, tak je potrebné poukázať na inštitút vedľajšej procesnej intervencie (nemáme žiaľ ustanovenia OSP o účastníctve žiaľ úplne komplexne upravené a v SR nám chýba úprava napr. pre hlavnú intervenciu a ďalej napr. aj inštitút Streitverkündung“, - stačí porovnať napr. § § 64 až 74 nemeckého ZPO - ale to je už iná téma).

  6. Nie je rozhodné, či tá osoba, ktorá sa popiera, že „do dedičstva patrí“ je zároveň potencionálne aj dedičom poručiteľa. Pre potreby takéhoto konania je treťou osobou, ktorá tvrdí, že „nie poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti, ale ja“.

  7. V prípadoch, ak z hmotného práva plynie, že osoby sú oprávnené/povinné na niečo spoločne a nerozdielne vo vzťahu k tretej osobe, nejde nikdy o nerozlučné procesné spoločenstvo (aktívne, pasívne).

  8. Táto právna veta pod bodom 7 má všeobecnú platnosť a vzťahuje sa aj na prípady spoluvlastníctva ( § 139 ods. 1 OZ) vo vzťahu k tretím osobám v záväzkovej rovine. Napr. ak niekto vyťaží bez oprávnenia z lesa v spoluvlastníctve drevo, bezdôvodne sa obohatí, postačí, aby sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia/náhrady škody hoc aj len jeden zo spoluvlastníkov (na prvý pohľad sa to môže javiť ako problematické, ale § 513 OZ ……).

  9. Žaloby „do dedičstva patrí“ majú význam len pri registrovanom majetku (typicky nehnuteľnosti).

  10. Postavenie dedičov v čase od smrti poručiteľa do prejednania dedičstva vo vzťahu k tretím osobám, pokiaľ ide o masu dedičstva, sa približuje inštitútu BSM.

Vo všeobecnosti - ak by bola položená napr. otázka, či spoluvlastníci veci sú samostatnými, alebo nerozlučnými spoločníkmi, tak na takto položenú otázku sa nedá bez ďalšieho odpovedať. Bude závisieť od právnej normy, pod ktorej ustanovenia bude spadať skutková stránka sporu. Niekedy nerozlučné (napr. v prípadoch ak sa rieši ich vnútorný vzťah - typicky zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva - súd vydá povahou konštitutívny rozsudok, ktorý je v oblasti hmotného práva právnou skutočnosťou vo vlastnom slovazmysle), ale niekedy samostatné - napr. negatórna žaloba vo vzťahu k tretej osobe ktorá zasahuje do výkonu (spolu)vlastníckeho práva (s odkazom na § 139 ods. 1 OZ).

Na dôvažok musím uviesť, že v súdnej praxi som sa však skôr stretol s tým, že ak všetci potencionálni dedičia nesúhlasia s podaním žaloby, tak ich žalobca do konania "vtiahol" tak, že ich označil za žalovaných.

Žaloba „že nehnuteľnosť patrí do dedičstva“ - K takejto žalobe je oprávnený ktorýkoľvek z potencionálnych dedičov samostatne = naozaj ???

Pre úplnosť je k tejto problematike ešte potrebné uviesť, že Ústavný súd SR II. ÚS 260/2011-13 sa k tejto téme vyjadril dosť jasne a preto špekulovať či v konaní označiť/neoznačiť všetkých zrejme nemá význam…."Napokon treba poznamenať, že sťažovateľke nič nebráni podať novú žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to tak, že účastníkmi konania budú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi. V závislosti od toho, či ten-ktorý dedič má rovnaký alebo odlišný názor vo veci samej, ako má sťažovateľka, môže sa stať žalobcom alebo žalovaným. V každom prípade však musí byť účastníkom konania, keďže rozsudok musí byť záväzný pre všetkých dedičov."

Myslím si, že pri podávaní takejto žaloby je potrebné ísť radšej na "istotu" a označiť všetkých potencionálnych dedičov ako čakať že niektorý senát bude v tejto veci otáčať rieky….

Konanie o dodatočnom prejednaní dedičstva

V zmysle § 211 CMPZákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok. (rovnako v minulosti podľa § 175x OSPZákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.) platí, že ak sa po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa skončilo konanie o dedičstve, objaví ďalší poručiteľov majetok, súd na návrh (resp. v odôvodnených prípadoch aj bez návrhu) vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. V dodatočnom konaní o dedičstve nejde o prehodnotenie skutkových alebo právnych záverov pôvodného konania o dedičstve, a teda nijakým spôsobom nejde o nápravu vád pôvodného konania o dedičstve. Ako uviedol Najvyšší súd SR v uznesení z 26. mája 2015, sp. zn. 3 Cdo 168/2014: „V konaní o dodatočnom prejednaní ,novoobjaveného majetku´ nemá ísť ani o prehodnotenie skutkových alebo právnych záverov skoršieho konania o dedičstve, ani o nové, odlišné rozhodnutie o tom istom. Začatím konania o dodatočnom prejednaní dedičstva sa neobnovuje dedičská vec ako taká.“ Dodatočné konanie o dedičstve je namieste vtedy, keď v pôvodnom konaní o dedičstve nebol prejednaný celý majetok poručiteľa buď kvôli tomu, že sa o ňom nevedelo, alebo kvôli tomu, že bol sporný.

Podľa § 198 ods. 1 CMP (v minulosti § 175k ods. 3 OSP), ak sú majetok alebo dlhy poručiteľa medzi účastníkmi sporné, súd sa v dedičskom konaní obmedzí len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada. Podľa § 212 ods. 1 CMP (v minulosti § 175y ods. 1 OSP) nezaradenie sporného majetku alebo dlhov do dedičstva nebráni účastníkom, aby sa domáhali svojho práva žalobou. Práve na vyriešenie toho, čo patrí do dedičstva, slúži sporové konanie o určenie, či vec patrí alebo nepatrí do dedičstva. Táto žaloba nie je osobitným typom žaloby, ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP [resp. v minulosti podľa § 80 písm. c) OSP]. Ak sa konanie o dedičstve skončilo, na základe určenia súdu v sporovom konaní o tom, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva, možno začať dodatočné konanie o dedičstve.

Žalobný petit v konaniach o určení, že vec patrí do dedičstva

V súdnej praxi sú pomerne bežné konania, v ktorých sa žalobca ako dedič domáha určenia, že určitá vec (v drvivej väčšine prípadov nehnuteľnosť) patrí do dedičstva po poručiteľovi. Názorové rozpory medzi súdmi sa týkali konkrétne toho, k akému časovému okamihu sa má určovací výrok súdu v týchto prípadoch viazať. Riešenie zdanlivo jednoduchej otázky, ktorej zodpovedanie by vzhľadom na viazanosť súdu žalobným návrhom nemalo spôsobovať väčšie ťažkosti, skomplikovalo najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16.12.2010, na ktoré následne odkazuje rad ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ako aj súdov nižšieho stupňa.

V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. V predmetnom rozhodnutí tak Najvyšší súd SR v zásade vyslovil záver, že v konaní o určení, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemá súd skúmať to, či určitá vec v súčasnosti (ku dňu vyhlásenia rozhodnutia) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ale to, či predmetná vec bola vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Najvyšší súd tak citovaným judikátom determinoval, že predmetom žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je (napriek zneniu žalobného návrhu) určenie vlastníckeho práva poručiteľa, pričom rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému má súd viazať svoj určovací návrh, je okamih smrti poručiteľa a nie okamih vyhlásenia rozhodnutia súdu. O skutočnosti, že citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je v tomto smere zásadné a nemožno ho ignorovať, pritom svedčí to, že bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.

Podmienky úspešnej žaloby na určenie, že vec patrí do dedičstva

Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Pre posúdenie opodstatnenosti žaloby teda nemôžu byť relevantné tie skutkové okolnosti, ktoré nastali až po smrti poručiteľa (napr. spísanie notárskeho osvedčenia, vyznačenie vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, užívanie nehnuteľnosti v čase po spísaní notárskeho osvedčenia a pod.).

Žaloba na vydanie dedičstva od nepravého dediča

Žaloba na vydanie dedičstva od nepravého dediča je upravená v § 485 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého:„Ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.“Ide teda o prípad, keď prebehlo a právoplatne skončilo dedičské konanie, v ktorom však nebol účastníkom dedič, ktorý mal právo dediť, hoci jeho účastníkom byť mal. Namiesto neho dedila iná osoba. V takom prípade môže takýto oprávnený dedič využiť právo na podanie žaloby na vydanie dedičstva od nepravého dediča.Takúto žalobu možno podať aj voči štátu, v prípade ak mu dedičstvo pripadlo ako odúmrť.Žalovať možno aj vydanie časti dedičstva.

Podmienky podania žaloby na vydanie dedičstva od nepravého dediča

  • Dedičské konanie musí byť právoplatne skončené
  • Oprávnený (pravý) dedič nebol účastníkom dedičského konania
  • Oprávnenému dedičovi svedčí niektorý dedičský titul (dedenie zo zákona, alebo dedenie zo závetu)
  • Tento dedičský titul (dedičské právo) je „silnejšie“ než dedičské právo nepravého dediča
  • Oprávnený dedič nebol vydedený, dedičstvo neodmietol a nie je ani dedičsky nespôsobilý

Právo na podanie žaloby na vydanie dedičstva od nepravého dediča sa premlčuje v lehote 3 rokov (§ 101 a § 105 Občianskeho zákonníka).Žaloba sa podáva voči nepravému dedičovi, teda tomu, kto bol ako dedič označený v rozhodnutí o dedičstve. Nepodáva sa voči osobám, ktoré z dedičstva niečo nadobudli (napr. prevodom).

Čo je nepravý dedič povinný vydať oprávnenému dedičovi?

K rozsahu a spôsobu vydania dedičstva sa vyjadril aj Krajský súd v Trnave v rozhodnutí zo dňa 16.04.2019, sp.zn. 9Co/263/2018, podľa ktorého:„Z ustanovenia § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právo oprávneného dediča domáhať sa od toho, kto dedičstvo nadobudol, vydania majetku, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nadobúdateľ nezískal majetkový prospech na ujmu oprávneného dediča. To platí aj v prípade, ak bolo dedičstvo takto nadobudnuté na úkor oprávneného dediča čiastočne; predmetom vydania je v tomto prípade zodpovedajúci podiel na nadobudnutom majetku. Neoprávneným dedičom je ten, kto na základe výsledkov dedičského konania celkom, alebo čiastočne, nadobudol majetok, ktorý bol predmetom dedičského konania, avšak podľa dedičského práva; v súlade s jeho dedičským podielom; nadobudnúť nemal. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že neoprávnenému dedičovi pri nadobudnutí majetku nesvedčí delačný titul, no iba dedičské rozhodnutie. Použitie zásad o bezdôvodnom obohatení v prípade vydania dedičstva podľa ustanovenia § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka znamená, že neoprávnený dedič je povinný vydať oprávnenému dedičovi všetko, čo nadobudol z dedičstva, v rozpore s dedičským právom, teda účelom a cieľom citovaného ustanovenia je dosiahnutie stavu, aký by nastal, ak by oprávnený dedič riadne nadobudol majetok poručiteľa podľa dedičského práva, t.j. podľa jeho dedičského podielu;“

Vydať by sa mal majetok, ktorý nepravý dedič nadobudol, a to v rozsahu dedičského podielu, ktorý prináleží oprávnenému dedičovi (ktorý by mu prináležal, ak by bol riadnym účastníkom dedičského konania). Predmetom konania (žaloby) však nemusí byť celé dedičstvo, ale aj jeho časť, prípadne konkrétna vec.

Nepravý dedič však môže tiež požadovať určitú náhradu. Podľa § 485 ods. 2 Občianskeho zákonníka:Nepravý dedič má právo, aby mu oprávnený dedič nahradil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil; takisto mu patria úžitky z dedičstva. Ak však vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi okrem dedičstva vydať i jeho úžitky.

Čo ak nepravý dedič dedičstvo už previedol?

Zákon hovorí o tom, že kto dobromyseľne niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča. To znamená, že od tejto 3. osoby nie je možné požadovať náhradu. Stále však možno žalovať nepravého dediča a za vec, ktorú previedol na inú osobu žiadať finančnú náhradu.

Žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu v kontexte Civilného sporového poriadku

V tomto článku analyzujem otázku prípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu. Civilný sporový poriadok (CSP), zdá sa, chcel prípustnosť týchto žalôb výrazne obmedziť, ak nie priamo vylúčiť. Avšak veľký senát najvyššieho súdu vo veci Inagro (1 VObdo 1/2021), vychádzajúc už z novej úpravy, obiter dictum naznačil možnú prípustnosť takýchto žalôb. Naopak, judikát R 61/2007 (1 Cdo 91/2006), vydaný ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (OSP), označil tieto žaloby za zásadne neprípustné. V článku sa prikláňam k záveru, že žaloby o neplatnosť právnych úkonov by mali byť považované za zásadne neprípustné.

Nová koncepcia určovacích žalôb v CSP

CSP vniesol do tejto úpravy určité zmeny. Po prvé, CSP už výslovne neustanovuje, že možno žalovať o určenie (ne)existencie právneho vzťahu. Prvú skupinu tvoria žaloby o určenie (ne)existencie práva. Druhú skupinu tvoria žaloby na určenie právnej skutočnosti. Tieto sú zásadne neprípustné. Dôvodová správa vysvetľuje tieto zmeny tak, že má ísť o novú koncepciu, ktorá rozlišuje klasické určovacie žaloby a žaloby o určenie iných skutočností. Cieľom úpravy je vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti alebo platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré len vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelom určovacích žalôb.

#

tags: #žaloba #na #určenie, #že #vec #patrí

Ďalšie články