Žaloba o Absolútnu Neplatnosť Právneho Úkonu: Analýza Prípustnosti a Vzor

Úvod

Otázka prípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu je komplexná a v slovenskom právnom prostredí nie vždy jednoznačne posudzovaná. Civilný sporový poriadok (CSP) priniesol zmeny, ktoré mali, zdá sa, obmedziť, ak nie priamo vylúčiť, prípustnosť týchto žalôb. Napriek tomu, judikatúra, vrátane náznakov veľkého senátu Najvyššieho súdu vo veci Inagro (1 VObdo 1/2021), ponecháva priestor pre ich výnimočnú prípustnosť. Tento článok analyzuje súčasný stav, argumentuje za zásadnú neprípustnosť žalôb o neplatnosť právnych úkonov a skúma výnimky z tohto pravidla.

Zásadná Neprípustnosť Žalôb o Určenie Neplatnosti Právneho Úkonu

Civilný sporový poriadok (CSP) vniesol do úpravy určovacích žalôb zmeny, ktoré majú za cieľ vylúčiť "nepotrebné a nezmyselné" žaloby o určenie neplatnosti alebo platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností. Dôvodová správa k CSP uvádza, že táto zmena má zabrániť vyvolávaniu ďalších sporov a míňaniu sa účelu určovacích žalôb. Táto nová koncepcia rozlišuje medzi:

1. Žaloby o určenie (ne)existencie práva
2. Žaloby na určenie právnej skutočnosti. Tieto sú zásadne neprípustné.

Judikát R 61/2007 (1 Cdo 91/2006), vydaný ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (OSP), považoval žalobu o určenie neplatnosti zmluvy za určovaciu žalobu podľa § 80 (c) OSP, avšak vo všeobecnosti ju označil za neprípustnú, pretože na takomto určení nie je naliehavý právny záujem. Otázka platnosti zmluvy je totiž len predbežnou otázkou k otázke existencie práva alebo právneho vzťahu, ktoré malo na jej základe vzniknúť. Výrok o neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého mal jej účastník nadobudnúť určité právo, automaticky neznamená, že tento účastník v čase rozsudku dané právo nemá.

Ustanovenie § 137 (d) CSP reflektuje uvedené závery judikatúry. Rozdiel je v tom, že kým CSP výslovne ustanovuje neprípustnosť týchto žalôb, predošlá judikatúra ju vyvodzovala z nedostatku naliehavého právneho záujmu. Česká judikatúra zaujala zhodný názor. Vo veci 23 Cdo 1379/2007 český najvyšší súd vyslovil, že ak možno žalovať o určenie práva (alebo právneho vzťahu), nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, na základe ktorej malo toto právo vzniknúť alebo zaniknúť. Rakúsky najvyšší súd (OGH) takisto žaloby o určenie neplatnosti úkonov zásadne nepripúšťa.

Právnou skutočnosťou sa rozumie skutočnosť, ktorá sama alebo v spojení s inými skutočnosťami vyvoláva určitý právny následok - t.j. právne relevantná skutočnosť. Ide o skutočnosť predpokladanú v nejakej právnej norme (skutočnosť tvoriacu znak jej skutkovej podstaty).

Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku

Argumenty pre Zásadnú Neprípustnosť

Existuje niekoľko kľúčových argumentov, ktoré podporujú zásadnú neprípustnosť žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu:

1. Zbytočnosť: Žaloba o určenie neexistencie alebo neplatnosti právneho úkonu je vo väčšine prípadov zbytočná, keďže zákon umožňuje žalovať priamo na určenie práva alebo právneho vzťahu. Napríklad, pri žalobe o neplatnosť výpovede z dlhodobej nájomnej zmluvy sa žalobca domáha určenia neplatnosti výpovede len preto, aby sa ustálilo, že nájomný vzťah naďalej trvá. Zákon ale žalobcovi dáva možnosť žalovať priamo o určenie existencie nájomného vzťahu. Žaloba o neplatnosť výpovede je zbytočná a záväzne nerieši všetky otázky spojené s existenciou sporného právneho vzťahu.
2. Časová Relevantnosť: Pre posúdenie platnosti právneho úkonu je rozhodný stav v čase jeho vykonania. Určenie neplatnosti právneho úkonu tak nemôže zachytiť zmeny právneho stavu, ktoré nastali od vykonania úkonu do vyhlásenia rozsudku.
3. Principiálna Konzistentnosť: Ak by sme pripustili žaloby o neplatnosť právnych úkonov, neexistoval by legitímny dôvod nepripustiť žaloby na určenie iných právnych skutočností, ako napríklad vznik škody alebo existencia príčinnej súvislosti. Preto je rozumné vychádzať z toho, že takéto žaloby sú neprípustné.

Výnimky z Neprípustnosti: Osobitné Prípady Ustanovené Zákonom

Napriek zásadnej neprípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právnych úkonov, CSP naďalej predpokladá ich výnimočnú prípustnosť, ak to ustanoví osobitný zákon. Tieto prípady sú spojené s tým, že žalobu môže podať len určitá osoba, a to spravidla len v určenej lehote. Žaloba o neplatnosť tu predstavuje osobitnú formu (obdobu) dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40a Občianskeho zákonníka).

Príklady osobitných predpisov, ktoré pripúšťajú žalobu o neplatnosť:

• § 711/6 Občianskeho zákonníka
• § 77 Zákonníka práce
• § 131 a § 183 Obchodného zákonníka
• § 21/2 zákona o dobrovoľných dražbách

V týchto prípadoch žaloba o neplatnosť úkonu plní funkciu nástroja, ktorým sa oprávnená osoba dovoláva jeho neplatnosti. Pochopiteľne, v týchto prípadoch je nutné žalobu o neplatnosť pripustiť, pretože inak by sa oprávnená osoba nemala ako dovolať neplatnosti.

Kontroverzie a Interpretácie: Prípad Inagro a Rozhodnutia Najvyššieho Súdu

Vo veci Inagro (1 VObdo 1/2021) veľký senát obiter dictum vyslovil, že „sa nestotožňuje s názorom [generálneho prokurátora] …, v zmysle ktorého žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je [podľa CSP] neprípustná, …“. Nie je jasné, či sa veľký senát týmto názorom chcel odkloniť od judikátu R 61/2007 o zásadnej neprípustnosti takýchto žalôb alebo či chcel len postulovať výnimočnú poistku pre prípad, že by iné žaloby neposkytovali žalobcovi praktickú ochranu jeho práv.

Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok

Je možné sa stotožniť s argumentom, že absolútna neprípustnosť takýchto žalôb by mohla viesť k odmietnutiu spravodlivosti. Treba však spresniť, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu by mohla prichádzať do úvahy až potom, ako by bolo bezpečne ustálené, že ani žaloba na plnenie a ani žaloba na určenie práva nemôže žalobcovi poskytnúť efektívnu ochranu jeho práv. Žaloba na určenie neplatnosti úkonu by tak predstavovala celkom výnimočnú poistku pre prípad, že iné žaloby by nestačili na efektívnu ochranu žalobcových práv. Naplnenie výnimky by súd musel presvedčivo zdôvodniť.

Existujú aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré nerešpektovali závery judikátu R 61/2007 bez akéhokoľvek vysvetlenia. Vo veci Vodohospodárska výstavba (1 Obdo 35/2020) nižšie súdy zamietli žalobu Vodohospodárskej výstavby na určenie neplatnosti zmluvy o odškodnení uzavretej medzi Fondom národného majetku SR a Slovenskými elektrárňami. Na dovolanie žalobcu však najvyšší súd rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Zrušenie odôvodnil tým, že krajský súd preskúmateľne nezdôvodnil záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu. Najvyšší súd sa ale vôbec nezaoberal argumentom krajského súdu o neprípustnosti žaloby na určenie neplatnosti v zmysle § 137 (d) CSP, hoci išlo o samostatný dôvod na zamietnutie žaloby.

Podobne, vo veci MHOLD (1 Obdo 77/2019) žalobca (spoločník obchodnej spoločnosti) žaloval o neplatnosť zmlúv, ktorými táto spoločnosť previedla svoje obchodné podiely na iné spoločnosti. Najvyšší súd rozsudky nižších súdov zrušil pre nepreskúmateľnosť, čím opäť de facto uznal prípustnosť takýchto žalôb. Ani v tomto prípade však nevysvetlil, prečo bolo potrebné odkloniť sa od záverov judikátu R 61/2007 a znenia a účelu § 137 (d) CSP.

"Pocitová Justícia" a Nepredvídateľnosť Súdnych Rozhodnutí

Hoci z právneho hľadiska sa otázka neprípustnosti žalôb o neplatnosť javí ako pomerne jednoznačná, nekonzistentný a nesystematický prístup najvyššieho súdu robí jej posúdenie v konkrétnom prípade nepredvídateľným. Možno hovoriť o „pocitovej justícii“ - o rozhodovaní, ktoré sa nezakladá na jasných a predvídateľných pravidlách, ale na vnútorných pocitoch sudcu alebo neznámych kritériách, ktoré v rozhodnutí nie sú vyjadrené. Tento jav zakladá nepredvídateľnosť súdnych rozhodnutí a podkopáva právnu istotu účastníkov právnych vzťahov.

Prečítajte si tiež: Vzory regresného nároku spoludlžníkov

tags: #žaloba #o #absolútnu #neplatnosť #právneho #úkonu