Námietka výšky škody žalovaným pred súdom v prípravnom konaní: Analýza judikátov

V občianskoprávnych sporoch, kde sa žalobca domáha náhrady škody, môže žalovaný v prípravnom konaní namietať výšku škody. Táto námietka je bežnou súčasťou procesnej obrany a má za cieľ spochybniť tvrdenia žalobcu o rozsahu vzniknutej škody. Súdy sa pri posudzovaní takýchto námietok riadia relevantnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Civilného sporového poriadku, ako aj judikatúrou, vrátane judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Všeobecný rámec náhrady škody

Náhrada škody je právny inštitút, ktorý má za cieľ kompenzovať poškodenému majetkovú alebo nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku protiprávneho konania inej osoby. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Pri určení výšky škody na veciach sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia (§ 443 Občianskeho zákonníka).

Žalovaný môže namietať rôzne aspekty nároku na náhradu škody, vrátane:

• Základ nároku: Žalovaný môže spochybňovať samotný základ nároku, t. j. tvrdiť, že nedošlo k protiprávnemu konaniu alebo že medzi jeho konaním a vznikom škody neexistuje príčinná súvislosť.
• Výška škody: Žalovaný môže namietať výšku škody, tvrdiť, že žalobcom uvádzaná suma je prehnaná alebo že nezodpovedá skutočnej ujme, ktorá žalobcovi vznikla.
• Spoluzavinenie: Žalovaný môže tvrdiť, že na vzniku škody sa podieľal aj žalobca, a preto by sa mala náhrada škody primerane znížiť.
• Premlčanie: Žalovaný môže namietať, že nárok na náhradu škody je premlčaný, a preto ho nemožno úspešne uplatniť na súde.

Judikáty Európskeho súdu pre ľudské práva

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) sa vo svojej judikatúre opakovane zaoberal otázkami spravodlivého procesu a primeranej dĺžky konania v prípadoch, kde sa žalobcovia domáhali náhrady škody. Hoci sa ESĽP priamo nevyjadruje k otázke výšky škody, jeho rozhodnutia majú významný vplyv na vnútroštátne súdy pri posudzovaní týchto nárokov.

Prípad Komanický v. Slovensko

V prípade Komanický v. Slovensko (sťažnosť č. 17294/90) ESĽP konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania pred vnútroštátnymi súdmi. Sťažovateľ namieta proti porušeniu článku 6 ods. súdu v Košiciach z 8. Najvyššieho súdu SR z 24. júna 1998, pričom sa odvoláva na článok 6 ods. 1, článok 8 a článok 13 Dohovoru. ESĽP zdôraznil, že konanie ako celok musí byť spravodlivé v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. Hoci ESĽP priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy, zdôraznil, že náhrada za nemajetkovú ujmu by mala byť primeraná a nemala by byť neodôvodnená a prehnaná.

Prečítajte si tiež: Žalovaný Nárok Súd v SR

Prípad Matoušková v. Slovensko

V prípade Matoušková v. Slovensko ESĽP taktiež konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku neprimeranej dĺžky konania. Sťažovateľka namietala porušenie článku 6 ods. záležitosti pred nezávislým tribunálom a neprimeranú dĺžku konania. ESĽP zdôraznil, že v konaní došlo k prieťahom, pričítateľným vnútroštátnym súdom. ESĽP priznal sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy, pričom zdôraznil, že výška náhrady musí byť spravodlivá a musí zohľadňovať okolnosti prípadu.

Prípad Havala v. Slovensko

V prípade Havala v. Slovensko ESĽP opätovne konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku neprimeranej dĺžky konania. Sťažovateľ požadoval náhradu škody a nemajetkovej ujmy, avšak ESĽP priznal sťažovateľovi len čiastočnú náhradu, pričom zdôraznil, že nároky sťažovateľa boli nepodložené a zjavne prehnané.

Prípad Baková v. Slovensko

V prípade Baková v. Slovensko ESĽP konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku toho, že vnútroštátne súdy neuskutočnili ústne pojednávanie vo veci reštitúcie majetku. ESĽP zdôraznil, že článok 6 ods. 1 Dohovoru vyžaduje, aby sa uskutočnilo ústne konanie, ak je to potrebné na spravodlivé prejednanie veci. ESĽP priznal sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy a trov konania.

Prípady J.K. v. Slovensko a D.K. v. Slovensko

V prípadoch J.K. v. Slovensko a D.K. v. Slovensko ESĽP ponúkol stranám sprostredkovanie zmieru, ktorý bol nakoniec dosiahnutý. Tieto prípady ilustrujú, že ESĽP sa snaží aktívne podporovať zmierlivé riešenia sporov, ak je to možné.

Prípad Štefan Varga v. Slovensko

V prípade Štefan Varga v. Slovensko ESĽP skúmal prijateľnosť sťažnosti, ktorá sa týkala porušovania domovej slobody a práva na spravodlivý proces.

Prečítajte si tiež: Žalovaná suma uhradená, ale nárok neuznaný

Judikáty Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky (ÚS SR) sa vo svojej judikatúre opakovane zaoberal otázkami náhrady škody a spravodlivého procesu. ÚS SR zdôrazňuje, že všeobecné súdy sú povinné rešpektovať základné práva a slobody účastníkov konania, vrátane práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Princíp právnej istoty a záväznosti rozhodnutí trestného súdu

ÚS SR opakovane zdôrazňuje princíp právnej istoty a záväznosti rozhodnutí trestného súdu pre civilné súdy v konaní o náhradu škody. Podľa § 193 Civilného sporového poriadku je civilný súd viazaný rozhodnutím trestného súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ho spáchal.

V náleze sp. zn. III. ÚS 507/2013 ÚS SR konštatoval, že civilný súd nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu. Ak trestný súd právoplatne rozhodol o tom, že sťažovateľ spáchal trestný čin, potom záväznosť jeho rozsudku pre civilné súdy znamená aj záväznosť v otázke existencie zavineného protiprávneho konania sťažovateľa, vzniku škodlivého následku a príčinnej súvislosti medzi nimi.

V náleze sp. zn. I. ÚS 269/2011 ÚS SR zdôraznil, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskoprávnom konaní nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal. Civilný súd je viazaný aj skutočnosťami, ktoré boli podmienkou odsúdenia odsúdeného a trestným súdom boli zistené, to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného.

Výška škody a spoluzavinenie

Hoci je civilný súd viazaný rozhodnutím trestného súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ho spáchal, otázka výšky škody a spoluzavinenia poškodeného je zložitejšia. Judikatúra ÚS SR a Najvyššieho súdu ČR naznačuje, že civilný súd nie je bezvýhradne viazaný výškou škody, ktorá bola zistená v trestnom konaní, najmä ak okolnosti prípadu nasvedčujú tomu, že na vzniku škody sa podieľala aj iná osoba alebo poškodený.

Prečítajte si tiež: Ako prebieha prehodnotenie zdravotného stavu?

V rozsudku sp. zn. 25 Cdo 278/2007 Najvyšší súd ČR konštatoval, že rozhodnutie, ktorým bol páchateľ trestného činu uznaný vinným, neznamená, že škoda bola spôsobená výlučne jeho zavinením. Ak sa okrem páchateľa trestného činu podieľalo na vzniku škody aj jednanie poškodeného, súd v občianskoprávnom konaní o nároku na náhradu škody nie je pri posúdení spoluzavinenia poškodeného viazaný výrokom o vine páchateľa.

Svojvoľné skutkové závery

ÚS SR opakovane zdôrazňuje, že všeobecné súdy nemôžu pri rozhodovaní o náhrade škody dospieť k svojvoľným skutkovým záverom, ktoré sú v priamom rozpore s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise. Takýto postup by porušoval základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

V uznesení sp. zn. II. ÚS 347/2012 ÚS SR konštatoval, že postup všeobecného súdu, ktorým tento vyvodí určité, pre rozhodnutie o spornej otázke podstatné skutkové závery, ktoré sú v priamom rozpore s dôkazmi nachádzajúcimi sa v jeho spise, treba považovať za svojvoľný, a preto porušujúci základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

Náhrada trov konania

V konaniach o náhradu škody je dôležitou otázkou aj náhrada trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia. ÚS SR sa zaoberal otázkou, či má poškodený právo na náhradu trov právneho zastúpenia, ak si zvolil dvoch (prípadne viacerých) právnych zástupcov. V náleze sp. zn. III. ÚS 595/2014 ÚS SR konštatoval, že táto otázka je právnou otázkou, vyžadujúcou interpretáciu a aplikáciu konkrétnej právnej normy, ktorá je pre rozhodnutie súdu rozhodná.

Primeraná dĺžka konania a nečinnosť súdu

ESĽP a ÚS SR opakovane zdôrazňujú, že súdy sú povinné konať bez zbytočných prieťahov a zabezpečiť, aby konanie trvalo primerane dlho. Ak súd nekoná vo veci, účastník konania sa môže domáhať nápravy prostredníctvom sťažnosti na nečinnosť súdu alebo podnetu prokuratúre.

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní stanovuje lehoty, v ktorých je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci. V zmysle § 49 zákona č. 71/1967 Zb. je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní. Ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán.

Ak správny orgán nekoná, účastník konania sa môže obrátiť na súd so žalobou proti nečinnosti. V zmysle § 242 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku môže žalobu podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ako účastník administratívneho konania namieta nečinnosť orgánu verejnej správy.

tags: #žalovaný #namieta #výšku #škody #pred #súdom