Práca s mentálne postihnutými: Zásady a prístupy pre kvalitnú starostlivosť

Sociálna oblasť, najmä práca s mentálne postihnutými, je neustálym procesom, ktorý si vyžaduje citlivý a komplexný prístup. Všeobecný konsenzus v prístupoch k týmto ľuďom na Slovensku zatiaľ neexistuje, a preto sa zariadenia poskytujúce služby mentálne postihnutým osobám v tomto ohľade často nezhodujú. Článok sa zameriava na kľúčové zásady a prístupy, ktoré by mali byť základom kvalitnej starostlivosti o túto zraniteľnú skupinu obyvateľstva.

Úvod

Ľudia s mentálnym postihnutím patria medzi najzraniteľnejšie a najstigmatizovanejšie skupiny občanov. Potrebujú pomoc a stálu podporu pre rozvoj svojich zručností a schopností. Ak chceme hovoriť o integrácii, či inklúzii ľudí s mentálnym postihnutím, musíme si uvedomiť, že ide o skupinu, ktorá je segregovaná prakticky od narodenia. Náš vzdelávací systém nie je nastavený tak, aby v ňom bol priestor aj pre ľudí s mentálnym postihnutím a iba vo výnimočných prípadoch sa takýmto ľuďom podarí zamestnať na otvorenom trhu práce. Táto segregácia do značnej miery spôsobuje aj ich zlyhanie v bežnom živote, keďže im nie je umožnené získavať a osvojovať si štandardné životné zručnosti potrebné na riešenie konfliktov, sebapresadzovanie, či na vytváranie a udržiavanie vzťahov. Tieto dôležité zručnosti bežne človek získava práve interakciou v prostredí svojich rovesníkov, kontaktom s reálnym sociálnym prostredím a riešením problémových situácií, ktoré vznikajú v otvorenom - nechránenom prostredí.

Úcta a pochopenie

Každý človek má svoju cenu bez ohľadu na svoj vek, odlišnosť, zdravotný a duševný stav. Preto sa snažíme k našim klientom pristupovať s úctou a snahou po pochopení. Pomáhame im vyrovnať sa s prítomnosťou a vrátiť im pocit vlastnej hodnoty, sebavedomia a chuť do života. Služba k životu si vyžaduje úctu k človeku, ktorý je často chorý, trpiaci, bezbranný a znáša krivdu. Nie každý je však schopný a povolaný na to, aby jeho úzke Ja vydávalo isté žiarenie. Psychické prežívanie vlastného postihnutia je u ľudí s mentálnym postihnutím špecifickou záležitosťou. Sú takí, ktorí sú si postihnutia vedomí a sú s tým stotožnení, bez nepríjemných dôsledkov na vlastnom postihnutí. Viac je takých, ktorí sú si postihnutia vedomí, a vnímajú sa menejcenne, majú nižšie sebavedomie. A je tu i veľká skupina ľudí, ktorí si svoje postihnutie neuvedomujú a tento stav zostáva nezmenený do konca ich života.

Zameranie na rozvoj adaptačných schopností

Pretrváva tradičný model ústavnej starostlivosti, ktorý preferuje ošetrovateľskú starostlivosť. Tá je však je len málo orientovaná na udržiavanie a rozvoj adaptačných schopností klientov. Pretrváva i tendencia izolovať klientov od vonkajšieho sveta. Aktivizácia nevráti pôvodný zdravotný stav chorého, avšak redukuje spoločenskú izoláciu, zabraňuje ochabovaniu funkcií, rozbíja cyklus k tzv. každá činnosť musí byť plánovaná na individuálnej báze. poskytnúť aktívne bytie klienta s akcentom na uspokojenie bio - psycho - sociálnych potrieb.

Individuálny prístup a plánovanie

Každá činnosť musí byť plánovaná na individuálnej báze. Je dôležité zistiť, ktorý denný čas im najviac vyhovuje, kedy sa aktivity majú uskutočniť, kedy sú klienti najaktívnejší, kedy odpočívajú a podobne. Potrebovali sme klientov motivovať na zmenu, aktivovať na prácu v dielňach. Zásadou bola trpezlivosť, podpora, vyskúšať si niečo nové, nepoznané. Získať ich dôveru pri práci v dielňach, vytvoriť príjemného pracovné prostredie, zamerať sa na primerané postupy, ktoré by zvládali.

Prečítajte si tiež: Mentálne postihnutie a prístup

Pracovná terapia a aktivizácia

Pracovná terapia vychádza z toho, že ľudia sa rozvíjajú tým, že robia nejakú zmysluplnú činnosť. V nich sa postupne zlepšujú. Jedným cieľom pracovnej terapie je získavanie pracovných návykov. Táto metóda sa používa v niektorých zariadeniach sociálnej starostlivosti. Bolo by žiaduce, aby pracovná terapia bola koncipovaná ako príprava na prechod klienta z chráneného do bežného prostredia. V praxi našich zariadení však k tomuto prechodu často nedochádza. Práca je v nich jednoducho považovaná za činnosť, ktorá človeka s postihnutím užitočne zamestnáva. Projektom pod názvom Modernizácia - rekonštrukcia sociálneho zariadenia na zvýšenie kvality poskytovaných služieb naše zariadenie zahájilo proces skvalitňovania služieb. Vytvorili sa terapeutické chránené dielne - košikárska, tkáčska, výroba sviečok a mydla. Od roku 2007 sa klienti zúčastňujú prác v dielňach, upevňujú pracovné a sociálne vzťahy, spolupatričnosť, zodpovednosť, zlepšujú jemnú motoriku a kreativitu vo výrobnom procese v TCHD. Naše aktivity sú prispôsobené ročným obdobiam (jarné, veľkonočné, letné, jesenné, vianočné dekorácie). Klienti sa zapájajú do prác podľa svojich záujmov, túžbou po sebarealizácii, na báze dobrovoľnosti, ktorá im poskytuje uspokojenie. Zákon NR SR č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v § 23 definuje pracovnú terapiu ako odbornú činnosť na osvojenie pracovných návykov a zručností fyzickej osobe pri vykonávaní pracovných aktivít pod odborným vedením na účel obnovy, udržania alebo rozvoja jej fyzických schopností, mentálnych schopností a pracovných schopností a jej začlenenia do spoločnosti. Cieľom je vybaviť klientov novými poznatkami a praktickými zručnosťami. Od roku 2007 vedieme štatistický prehľad o odpracovaných hodinách v danom mesiaci, roku. Nakoľko k týmto činnostiam inklinujú hlavne ženy, pracujeme najmä s nimi. Ony prejavujú pri výrobkoch cit na výber vôní, farieb, tvarov, kombinácií. Technologický postup je pod dohľadom odbornej pracovníčky s dodržaním bezpečnostných predpisov. Dôležitou úlohou pri práci s klientmi je stále rozvíjať ich možnosti, kreativitu, aby bol pre nich každý deň zaujímavý a život krajší. Pre skvalitnenie služieb treba aj spokojnosť klientov a radosť z vyhotovených výrobkov. Pochváliť sa návšteve, rodinným príslušníkom, ostatným klientom, ktorí boli týmto spôsobom motivovaní. Mnohí klienti sa zúčastnili v dielňach ako pozorovatelia, neskôr sa zapájali do prác.

Terapia umením

V zariadení máme 55 žien a 30 mužov. Tanečná, hudobná a výtvarná terapia sa využíva skôr ako doplnková aktivita v rámci komplexu našich služieb. Ich cieľom je podpora osobnostného rozvoja a relaxácie ľudí s mentálnym postihnutím. Vďaka rozhovoru s klientom o jeho výtvarnom diele môže pracovník lepšie chápať, čo si klient predstavuje, čo by rád robil, čo nemá rád a pod. Môžeme to chápať i ako jednu formu stretnutia ľudí. Pre duševne chorých klientov je to každodenný boj o zachovanie kognitívnych funkcií, pozornosti a emócií. Tieto duševné poruchy spôsobujú čiastočnú alebo úplnú stratu schopnosti pracovať. V terapeutických chránených dielňach preto pracujú pod vedením terapeutov v menších homogénnych skupinách. Za svoju prácu spravidla nedostávajú motivačnú finančnú odmenu. Rôznymi aktivitami sa snažíme zlepšiť kvalitu života klientov DSS či už pracovno-terapeutickými, kultúrnymi, voľnočasovými ale aj duchovnými aktivitami.

Sociálna rehabilitácia

V zmysle zákona o sociálnych službách č. 448/2008 je možné poskytovať v rámci sociálnej rehabilitácie odbornú činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti, aktivizovanie schopností a posilňovanie návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Pre cieľovú skupinu ľudí s mentálnym postihnutím je kľúčová práve sociálna rehabilitácia tak, ako je popísaná v zákone o sociálnych službách (vynímajúc nácvik Braillovho písma, pokiaľ predpokladáme, že nemajú pridružené i zrakové postihnutie). Najväčší dôraz je pritom kladený najmä na podporu samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálnu komunikáciu. Takúto sociálnu rehabilitáciu je potrebné poskytovať kontinuálne, nie je to otázka krátkodobého tréningu. Ľudia s mentálnym postihnutím totiž potrebujú vzhľadom k svojmu postihnutiu podporovať svoje schopnosti a zručnosti neprestajne, nakoľko po čase môžu prirodzene zabudnúť i to, čo sa už naučili. Vhodná forma poskytovania sociálnej rehabilitácie pre ľudí s mentálnym postihnutím je vzdelávanie v podobe pravidelných skupinových stretnutí (ambulantná forma), ale i semináre, sústredenia, či pobytové aktivity (pobytová forma).

Metódy sociálnej rehabilitácie

  • Hry: Ich veľkou prednosťou je, že môžu skupinu stmeľovať. Sú zábavné a minimalizujú napätie. Majú svoje pravidlá, povzbudzujú k sebakontrole a k spolupráci, verbálnemu a primeranému fyzickému kontaktu. Vhodne zvolená hra môže podporiť ľudí s mentálnym postihnutím v chápaní takých abstraktných pojmov, akými sú dôvera a kooperácia.
  • Diskusie: V diskusii sa vyžaduje vyjadrenie viac ako len jedného pohľadu na vec. Vyžaduje, aby boli diskutujúci pripravení vyjadriť opačný názor, než má niekto druhý a následne boli schopní odpovedať na odlišné vyjadrenia než sú tie ich. Skupina sa tak naučí uvažovať premyslenejšie, kooperovať a reflektovať vlastné i cudzie pocity, názory, skúsenosti. Medzi najčastejšie patria kruhové a panelové diskusie. Môžu sa realizovať v rámci celej skupiny, ale i v menších skupinkách. Kľúčovým je výber témy zaujímavej pre účastníkov stretnutia a jej vhodné predstavenie.
  • Brainstorming: Chrlenie myšlienok tak rýchlo, ako je to možné, bez toho, že by sme sa zamýšľali nad ich hodnotou, je jedna z posledných aktivizujúcich metód rozbiehajúcich diskusiu v skupine. Pri brainstormingu ide predovšetkým o množstvo myšlienok, získanie kreatívnych, originálnych nápadov. Táto aktivita dáva možnosť vyjadriť sa každému. Analýza jednotlivých myšlienok prebieha až po vyčerpaní všetkých nápadov.
  • Dotykové aktivity: Dotyky dokážu zázraky a môžu urobiť ľudí šťastnejšími. I obyčajné potrasenie rukou môže mať priam zázračné účinky. Treba však s nimi zaobchádzať veľmi opatrne a rešpektovať osobný priestor každého z účastníkov.
  • Rozprávanie a načúvanie: Prostredníctvom tejto aktivity si ľudia s mentálnym postihnutím navzájom dávajú, ale i odovzdávajú spätné reakcie na seba navzájom. Cieľom je sprostredkovať im slobodu vo vyjadrovaní ich myšlienok, pocitov a podporiť ich v akceptovaní názorov a pocitov iných.
  • Hranie rolí: Dramatizácia situácie umožňuje vyjadriť i tie najtajnejšie skryté pocity, prediskutovať problém, praktizovať empatiu, skúšať nové správanie, zobraziť sociálne problémy a dynamiku skupinovej interakcie. Taktiež zdôrazňuje dôležitosť neverbálnych emocionálnych odpovedí. Pre niektorých však môže byť ťažké vystúpiť zo svojej roly a hrať rolu inú, nakoľko si táto technika vyžaduje určitú dávku fantázie.
  • Relaxačné techniky: Aj pri sociálnej rehabilitácii sa s obľubou využíva relaxácia upravená kapacitám účastníkov stretnutia. Jej cieľom je reflexia dojmov, skúseností, sebapoznanie či navodenie príjemnej atmosféry, uvoľnenie, ale i koncentrácia. Relaxácia musí byť vedená lídrom, ktorý by mal mať potrebné odborné predpoklady a skúsenosť.

Pokiaľ má občianske združenie možnosti a dobré podmienky pre vykonávanie sociálnej rehabilitácie, osvedčila sa práve vyššie spomínaná forma ambulantná a pobytová. Sociálnu rehabilitáciu je možné poskytovať všade tam, kde je o ňu záujem. Vzhľadom k potrebným podmienkam sa ako vhodné javia zariadenia. Rôzne druhy aktivít, ktoré je možné pri sociálnej rehabilitácii ľudí s mentálnym postihnutím použiť, sú popísané vyššie. Okrem ľudí s mentálnym postihnutím sa stretnutí zúčastňuje líder skupiny (človek, ktorý vykonáva sociálnu rehabilitáciu) a jeden alebo viac asistentov. Líder a asistent podporujú sebaobhajcov v ich práci - zaznamenávajú názory jednotlivých účastníkov, pokiaľ to je potrebné, usmerňujú diskusiu, ponúkajú problémy, k riešeniam ktorých by sa malo stretnutie dopracovať. Líder reflektuje priania a potreby účastníkov skupiny a podriaďuje im svoje predstavy a plány. Sprehľadniť podporné texty. Vyčkať na odpoveď.

Kvalifikácia a zručnosti pracovníkov

Na zabezpečenie sociálnej rehabilitácie je potrebné vytvoriť vhodné prostredie na pravidelné stretávania sa (pokiaľ sa aktivity nerobia v teréne - na pobytoch, víkendoch, kedy sa tvorí osobitný rozpočet), čo znamená prevádzkové náklady, náklady na zabezpečenie techniky, komunikačné náklady, mzdové náklady, resp. aké vzdelanie, resp. zručnosti by mal mať človek, ktorý vykonáva soc. Vhodné je najmä vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky, sociálnej pedagogiky, sociálnej práce, psychológie a pod. Čo sa týka vlastností a zručností, nevyhnutnou súčasťou charakteristík dobrého lídra by mal byť individualizovaný a diferencovaný prístup k ľuďom s mentálnym postihnutím, poznanie a spolupráca s klientom a jeho okolím, rešpektovanie noriem a hodnôt prostredia, z ktorého klienti pochádzajú a samozrejme, empatia, flexibilita a tvorivosť. Mal by byť stotožnený so svojou vedúcou pozíciou. Mal by byť zrelou osobnosťou, nemal by do diania skupiny prenášať svoje problémy, svoju rolu v skupine by mal brať zodpovedne. Na druhej strane by mal vedieť ustúpiť v prípade potreby do pozadia a nepresadzovať sa na úkor ostatných. Mal by mať dobré komunikačné schopnosti, ktoré sa prejavia ako vo verbálnej, tak i neverbálnej komunikácii. To znamená, že by mal udržiavať očný kontakt, adekvátne neverbálne komunikovať (usmievať sa, prikyvovať, dodržiavať primeraný telesný odstup, vhodne využívať signály posturiky - komunikácie prostredníctvom tela, haptiky - hmatu a pod.). Aj vo svojom verbálnom prejave by mal dodržiavať určité zásady, medzi ktoré patrí napríklad: sumarizácia toho, čo druhá osoba vyjadrila; využívanie otvorených otázok dávajúcich priestor pre vyslovenie väčšieho množstva informácií a názorov; opakovanie kľúčových slov, ktoré účastníci najčastejšie používajú v diskusiách; oslovovanie sebaobhajcov krstným menom; povzbudzovanie k diskusii menej aktívnych členov skupiny. Vhodné je, aby sa líder nepresadzoval v diskusiách, nerozprával príliš veľa, čo by mohlo zmonopolizovať diskusiu. Taktiež by nemal prerušovať sebaobhajcov, pokiaľ sa vo svojom prejave držia myšlienkovej línie debaty. Mal by spolupracovať so supervízorom. Neustály sebarozvoj, sebavzdelávanie, čerpanie nových informácií by mali byť pre lídra samozrejmosťou. Dobrý líder by mal mať v sebe neustálu túžbu po sebazdokonaľovaní v prospech ľudí, ktorých podporuje, mal by čerpať vedomosti a poznatky z oblasti pedagogiky a psychológie, sledovať nové trendy podpory a stimulácie ľudí s mentálnym postihnutím, spolupracovať s kompetentnými organizáciami, inštitúciami, odborníkmi. Mal by sa učiť zo skúseností nielen iných, ale i vlastných, reflektovať svoju prácu a vytvárať nové postupy, skúšať nové techniky a overovať si ich v spolupráci s klientmi a následne vhodne aplikovať a odovzdávať svoje poznatky iným kolegom. Mal by používať jazyk zrozumiteľný ľuďom s mentálnym postihnutím, to znamená jednoducho a zrozumiteľne vyjadriť vlastné myšlienky, nepoužívať slang, odborné výrazy. Mal by byť trpezlivý. Sociálna rehabilitácia ľudí s mentálnym postihnutím nie je len otázka pár stretnutí s odborníkom. Pokiaľ má splniť svoj účel, je potrebné stretávať sa kontinuálne, v zmysle celoživotného vzdelávania. Veľmi dôležité je uvedomiť si aj to, že dobré výsledky zaručuje nielen práca so samotným človekom s mentálnym postihnutím, ale aj práca s jeho rodinou prípadne iným blízkym okolím, v ktorom sa človek s MP pravidelne pohybuje. Pokiaľ ho totiž jeho prostredie nepodporuje, nepadajú snahy o jeho sociálnu rehabilitáciu na úrodnú pôdu.

Prečítajte si tiež: Edukácia seniorov: Dôležité zásady

Komunikácia s ľuďmi s mentálnym postihnutím

Komunikácia s inými ľuďmi je dôležitou časťou nášho života. Aj bez pridružených postihnutí zraku, sluchu, či rečových orgánov, väčšina ľudí s mentálnym postihnutím má v komunikácii problémy. Vzhľadom na ich obmedzené rozumové schopnosti sa tieto problémy môžu prejaviť tak v počúvaní (vnímaní), ako aj v porozumení, vo formulovaní myšlienok a predstáv, v rozprávaní, čítaní, písaní. Nejde len o rozprávanie. Je tu tiež mimika, gestikulácia. Je veľa dôvodov, prečo majú ľudia s mentálnym postihnutím problémy v komunikácii a ich problémy sa rôznia. Niektorí sa dokonca nenaučili rozprávať a ani toho nebudú schopní. Pri komunikácii využívajú niektorú z foriem uľahčovanej komunikácie (napr. Nech je však ich schopnosť rozprávať akákoľvek, komunikovať chcú. Podstatou dobrej komunikácie je jej porozumenie a plynulosť. Problémom u ľudí s mentálnym postihnutím je nedostatočné spracovávanie veľkého množstva informácií podávaných v krátkom čase a udržanie pozornosti počas komunikačného aktu. Keďže na komunikáciu sú potrební minimálne dvaja, úspech stojí a padá na komunikačnom partnerovi bez postihnutia.

Zásady efektívnej komunikácie

  1. Ľudia s mentálnym postihnutím majú slabú krátkodobú pamäť, ktorej úloha spočíva v priebežnom uchovávaní informácií. Je preto žiaduce podávať im informácie v malých, ucelených častiach. Napríklad, upozornenie, že nemá behať po chodbe je efektívnejšie vyjadriť v podobe „ Po chodbe sa kráča.“ než „Ak budeš po chodbe behať, môžeš sa pošmyknúť a spadnúť.
  2. Slová ako jablko, auto, sukňa sú ľahko pochopiteľné, pretože sú hmatateľné, reálne. Naproti tomu dopravný prostriedok, alebo odev nevyjadrujú nič konkrétne, a preto sú ťažšie pochopiteľné. Iné abstraktné slovo napr. galantne, neprezentuje nič viditeľné ani jednoznačné a pochopiteľné a rovnako je na pochopenie náročné. Dávajte si preto pozor a skúste sa preto zjednodušene pýtať: „Chcel by si ísť autom alebo autobusom?“, radšej než „Aký dopravný prostriedok by si chcel použiť?“.
  3. Ľudia s mentálnym postihnutím často odpovedajú na rovnaké otázky rovnako, pretože ich v danej chvíli nič nenapadne a zároveň sú veľmi ľahko ovplyvniteľní formuláciou samotnej otázky. Povzbudzovať k objektívnejším odpovediam je ich možné napríklad otvorenými otázkami s možnosťami výberu napr.
  4. Niky nie je neskoro na zmenu, aj keby mala byť len nepatrná. - na otázky treba odpovedať, tzn.

Pozitíva a negatíva

Všetko má svoje pozitíva i negatíva. Platí to aj u mentálneho postihnutia, ktoré nie je len o nedostatkoch a problémoch. Napr. jeden z našich kamarátov s Downovým syndrómom nemá problém kedykoľvek sa zoznámiť s ľuďmi, ktorí sú mu sympatickí. Na rozdiel od nás „bežných“ ľudí, kamkoľvek príde nahlas pozdraví a predstaví sa. Môže sa stať, že niekedy v dôsledku ťažkého stupňa postihnutia pochybujete o tom, či je dotyčná osoba schopná komunikovať. Dajte človeku s mentálnym postihnutím dostatočne dlhý čas na odpoveď, resp. Buďte v komunikácii čestný a priznajte, keď nechápete, nepredstierajte, že rozumiete, keď tomu tak nie je (stačí povedať: „Prepáč, nerozumiem ti.

Metódy starostlivosti o postihnutých

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie, prevenciu defektivity.

Základné skupiny metód:

  1. Reedukačné metódy: Súhrn špecifických pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu. Ide o rozvíjanie nevyvinutých funkcií alebo úpravu porušených funkcií a činností.
  2. Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcií. Zameriavajú sa na zdokonalenie výkonnosti inej funkcie, nie postihnutej. Sústavne rozvíjajú výkonnosť neporušených funkcií ako náhradu za porušenú alebo vyradenú (napr. u nevidiaceho rozvíjať sluchové, hmatové, čuchové vnímanie).
  3. Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia nadväzuje na výsledky kompenzácie a reedukácie.
  4. Mentálna retardácia ako problém: Terminológia. Vyjadrenie pojmu mentálna retardácia a mentálne postihnutie.
  5. Helsinská deklarácia o rovnosti a službách pre ľudí s mentálnym postihnutím (11. júl 1966).
  6. Incidencia, prevalencia (výskyt) mentálneho postihnutia.
  7. Genotyp a fenotyp.
  8. Funkcia CNS.
  9. Etiológia mentálnej retardácie (endogénne a exogénne príčiny).
  10. Prenatálna genetická diagnostika.
  11. Novorodenecké obdobie.
  12. Prvý kontakt s postihnutým dieťaťom - narodenie dieťaťa s mentálnym postihnutím z pohľadu odborníka.
  13. Systém včasnej starostlivosti o deti s mentálnym postihnutím. Profesionálna intervencia.
  14. Centrá včasnej starostlivosti.
  15. Rehabilitácia v ranom veku.
  16. Definícia intelektu. Vyšetrenie intelektu - zásady (Drew). Diagnostika mentálneho postihnutia.
  17. Adaptívne správanie.
  18. Komunikácia s ľuďmi s mentálnym postihnutím.
  19. Správanie jedincov s MP a odstraňovanie nevhodného správania.
  20. Narodenie dieťaťa s mentálnym postihnutím - zásah do života rodiny, prvé oznámenie diagnózy rodičom.
  21. Združovanie rodín ľudí s mentálnym postihnutím. Občianske združenia.
  22. Vzdelávanie ľudí s mentálnym postihnutím.
  23. Vývin kognitívnych schopností a adaptácie detí vo vzdelávacom procese.
  24. Profesionálna intervencia - kooperácia odborných pracovníkov.
  25. Špeciálna pedagogická výchova a starostlivosť. Špeciálne školy, možnosti integrácie.
  26. Špeciálna starostlivosť o deti.
  27. Využitie voľného času - športovanie, kultúra, využívanie kreativity detí s mentálnym postihnutím.
  28. Príprava na zamestnanie, trénovanie zručnosti.
  29. Sekundárny edukačný program.
  30. Psychologický a sociálny aspekt práce pre ľudí s mentálnym postihnutím. Zamestnanie, rôzne formy zamestnávania ľudí s MP, rôzne formy odmeňovania.

Integrácia a inklúzia

Vyčleňovanie spôsobuje aj neznalosť širšej verejnosti a jej neschopnosť adekvátne sa správať k ľuďom s mentálnym postihnutím. Prevláda ľútosť a prílišná ochrana. Nepoznajú dostatočne schopnosti a zručnosti ľudí s mentálnym postihnutím, čo ešte zväčšuje bariéru medzi oboma stranami. Toto veľmi negatívne vplýva predovšetkým na akceptovanie takýchto ľudí ako pracovnej sily. Rodičia ľudí s mentálnym postihnutím a iní dôležití dospelí v ich živote sú kvôli bariére medzi ľuďmi s mentálnym postihnutím a širokou verejnosťou často frustrovaní, nahnevaní, či dokonca vystrašení. Dennodenne sú konfrontovaní s problémami, ktorým musia čeliť ich deti (nemôžu získať potrebné vzdelanie, nemôžu sa zamestnať, sú neúspešní vo vzťahoch,…).

Zbúranie mýtov a predsudkov

Zabudnite na slová ako „mongoloidní“, „Božie deti“, „slniečka“, „neprebudení“. Mentálne postihnutie nie je trest, ani dar. Je to súčasť života a nepotrebuje iné špeciálne pomenovania. Tak ako sme si zvykli na ľudí s telesným, zrakovým, či sluchovým postihnutím, je na čase prijať aj ľudí s mentálnym postihnutím. Jedným zo spôsobov ako ich prijať, je niečo o nich vedieť. Na začiatok je dôležité vysvetliť, čo to vlastne mentálne postihnutie je. Jedna z najzrozumiteľnejších definícií tohto postihnutia hovorí, že mentálne postihnutie je „stav celkového zníženia intelektových schopností, pod priemer, ktorý nastal v určitom období vývinu a je sprevádzaný jednou alebo viacerými poruchami v oblasti zrenia, učenia, sociálnej prispôsobivosti.“ Zjednodušene povedané, ľudia s mentálnym postihnutím nie sú chorí, majú „len“ ťažkosti s učením - učia sa pomalšie, oneskorene a naučené informácie nevedia dobre využiť v bežných životných situáciách. Ale tak ako sa my tzv. nepostihnutí líšime v schopnostiach, vedomostiach a zručnostiach, tak isto sa líšia aj ľudia s mentálnym postihnutím medzi sebou - sú medzi nimi veľmi ťažko postihnutí odkázaní na celoživotnú opateru, ako aj takí, ktorí po dostatočnom zácviku môžu bývať, pracovať a existovať relatívne samostatne.

Prečítajte si tiež: Princípy Tvorby a Použitia Sociálneho Fondu

tags: #práca #s #mentálne #postihnutými #zásady

Ďalšie články