Záväzkovo-právne vzťahy a charakteristika zmluvy na dobu určitú

Právne vzťahy sú základným stavebným kameňom každej spoločnosti. Medzi najdôležitejšie patria majetkové práva, ktoré sa delia na vecné práva a záväzky. Tento článok sa zameriava na teoretické rozlíšenie týchto dvoch pojmov, ich historický vývoj a charakteristiku.

Úvod do majetkových práv: Vecné práva a záväzky

Vecné práva a záväzky patria do širšej skupiny majetkových práv a tvoria základné piliere súkromného práva. Kým vecné práva sú absolútne a pôsobia erga omnes (voči všetkým), záväzky sú relatívne a pôsobia inter partes (medzi stranami).

Rímskoprávny pôvod a vývoj pojmov

Pojem záväzok (obligácia) bol známy už v klasickom období rímskeho práva, zatiaľ čo vecné práva vznikli až neskôr, po zániku Západorímskej ríše. Najvýznamnejším obdobím pre vytvorenie ucelenej systematiky súkromného práva, vychádzajúcej z rímskoprávnej tradície, bolo 19. storočie vďaka pôsobeniu nemeckej historickoprávnej školy. Pojmológia tzv. pandektnej vedy je výsledkom vedeckého spracovania rímskoprávnych prameňov, čím došlo k systematizácii abstraktných kategórii vecných práv a záväzkov. Predmetom skúmania pandektnej vedy bolo rímske súkromné právo, pokiaľ bolo v strednej Európe prijaté za právo všeobecné.

Charakteristika vecných práv

Vecné práva možno charakterizovať ako oblasť súkromného práva, ktorá zabezpečuje absolútne právo vykonávať panstvo nad vecami, ktoré môžu byť predmetom právnych vzťahov. V subjektívnom zmysle sa vecným právom (ius in re) rozumie priame právne panstvo nad vecou. Vecné práva sa od ostatných majetkových práv odlišujú najmä tým, že ich predmetom je bezprostredne určitá vec, ktorá je podľa týchto práv podrobená vláde (panstvu) určitej osoby. Panstvo nad vecou môže byť obmedzené právom iných osôb, ktorými je rovnaká vec „podrobená“ na základe určitých právnych vzťahov.

Vecné žaloby a ich význam

Vzhľadom na „procesualistické“ nazeranie na právo, a teda aj na práva vecné, bolo najdôležitejšie určiť, aká žaloba je potrebná na ochranu príslušného vecného práva. Východiskom sa stali vecné žaloby (actiones in rem). Vecná žaloba je tá, ktorou vznášame nárok, že buď (nejaká) hmotná vec je naša, alebo že nám prislúcha nejaké právo, napr. užívacie a požívacie.

Prečítajte si tiež: Právna pomoc a dlhy v Nitre

Vecné práva v angloamerickom právnom systéme

V angloamerickom právnom systéme je definícia vecných práv veľmi podobná kontinentálnemu systému. Vecné práva sú definované ako „oblasť práva, ktorá sa zaoberá právnymi vzťahmi medzi osobami vo vzťahu k určitej veci.“ Táto oblasť práva (t. j. law of property) zahŕňa pravidlá ako môže určitá osoba nadobudnúť, zbaviť sa alebo stratiť práva k veciam, a tiež iné druhy práv k veciam a spôsoby akými ich možno nadobudnúť, spôsoby akými možno takéto práva držať a tiež v akom rozsahu sú práva k prístupu a nakladaniu s vecou vynútiteľné voči tretím osobám.

Charakteristika záväzkov

Záväzok (obligácia) je právny pomer, ktorého podstatou je, že určitá osoba (dlžník) je povinná zo zvláštneho dôvodu voči inej osobe k určitému konaniu alebo opomenutiu. Obligatio znamená teda jednak právo veriteľa - pohľadávku, vzájomnú povinnosť dlžníka, a tiež aj celkový právny pomer oboch strán (záväzok). Na ochranu obligačných subjektívnych práv slúžili osobné žaloby actiones in personam. Prostredníctvom osobnej žaloby (actio in personam) žalujeme podľa Gaia niekoho, ktorý je nám zaviazaný z kontraktu alebo deliktu a vznášame nárok, že má povinnosť dať, vykonať alebo poskytnúť.

Vznik záväzkov podľa slovenského občianskeho zákonníka

Slovenský občiansky zákonník uvádza v § 489 OZ, že záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone, t. j. priamo alebo na základe konštitutívneho rozhodnutia štátneho orgánu. Uvedený výpočet je však len demonštratívny a pripúšťa možnosť existencie ďalších záväzkov nesubsumovateľných ani pod jednu z kategórií.

Vzťah medzi vecnými právami a záväzkami

Spoločným pojmový znakom vecných práv a obligácii je panstvo určitej osoby nad určitou časťou vonkajšieho sveta. Popredný predstaviteľ historickoprávnej školy F.C. von Savigny zastával názor, že vlastnícke právo ako úplne panstvo nad vecou je ústredným pojmom majetkových práv. Vecné práva môžu byť vnímané buď ako následok obligácie alebo obligácia môže byť vnímaná ako spôsob nadobudnutia vecných práv. Ďalší predstaviteľ nemeckej pandektnej vedy, G. F. Puchta, zase vyjadril vzťah obligácii a vecných práv tým spôsobom, že obligácia predstavuje pre veriteľa rozmnoženie majetku, a to aj keď táto špecifická časť majetku je ešte súčasťou majetku dlžníka a pre dlžníka to znamená zmenšenie majetku, aj keď ešte nebola táto časť z jeho majetku odobratá.

Rozdiely medzi vecnými právami a záväzkami

Vecné práva patria medzi práva absolútne, ktoré pôsobia voči všetkým. S tým súvisí povinnosť každého iného subjektu nerušiť oprávneného pri výkone jeho práv k veci. Naproti tomu, záväzky patria medzi práva relatívne. Ich predmetom je relatívny právny vzťah medzi dvoma (prípadne viacerými) subjektami, ktorý pôsobí iba voči týmto subjektami. Toto základné odlíšenie vecných práv a záväzkov vhodne vymedzuje rakúsky všeobecný občiansky zákonník v § 307, kde je uvedené: „Práva, ktoré prislúchajú osobe nad vecou, nehľadiac na určité osoby, sa nazývajú vecnými právami. Práva, ktoré vznikajú k veci len proti určitým osobám priamo zo zákona alebo zo zaväzujúceho konania, sa nazývajú osobné práva k veciam“.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad povinností opatrovníka

Absolutnosť vs. Relatívnosť

Absolútnosť vecných práv znamená, že vecné právo oprávňuje vždy konkrétny subjekt a zaviazanými sú všetky ostatné subjekty, ktoré sú povinné toto absolútne právo oprávneného subjektu rešpektovať. Ochrany svojho vecného práva sa môže oprávnený subjekt domáhať voči každému. Naproti tomu, záväzkovo právny vzťah má relatívny charakter. To znamená, že záväzkové vzťahy a povinnosti z nich vyplývajúce pôsobia výlučne medzi účastníkmi tohto záväzkového vzťahu (inter partes). Ochrany svojich práv sa môžu domáhať len voči druhému subjektu záväzkovoprávneho vzťahu a nie voči komukoľvek ako je to pri vecných právach. Z uvedeného vplýva aj logické pravidlo podľa ktorého je pri záväzkoch na plnenie povinná vždy len určitá osoba, zatiaľ čo pri právach vecných nie je povinná osoba určená individuálne ale naopak, povinný je každý, kto nie je oprávnený. Zároveň platí, že pri záväzkoch plynie oprávnenie prevažne z osobitného zaväzovacieho dôvodu (zmluvy, spôsobenej škody a pod.). Naopak, pri vecných právach ide o všeobecný dôvod, ktorý sa netýka špeciálne osoby oprávneného a povinného.

Numerus clausus vs. Otvorený výpočet

Skutočnosť, že vecné práva pôsobia voči všetkým (erga omnes) nevyhnutne viedla k vytvoreniu uzavretého výpočtu vecných práv (numerus clausus). A aj keď vymedzenie druhov vecných práv (so zachovaním rozdelenia vecných práv k veci vlastnej a vecných práv k cudzej veci) sa postupným vývojom menil, ich výpočet bol vždy obmedzený. Naproti tomu, záväzky sú charakteristické otvoreným výpočtom a neobmedzenosťou druhov záväzkovoprávnych vzťahov.

Princíp publicity a charakter noriem

S absolútnym charakterom vecných práv súvisí úzko aj zásada publicity. V našom právnom poriadku platí, že vecné práva k nehnuteľnostiam podliehajú evidencii v katastri nehnuteľností. Naproti tomu, záväzkovoprávne vzťahy evidencii nepodliehajú a zásada publicity sa na ne nevzťahuje. Pokiaľ ide o samotnú úpravu vecných práv a záväzkov v našom právnom poriadku, tak rozdiel spočíva aj v charaktere noriem, ktoré tieto práva upravujú. Vecné práva sa vyznačujú prevahou kogentných noriem, zatiaľ čo úprava záväzkov má prevažne dispozitívny charakter. Rozdiel vecných práv a záväzkov v našom právnom poriadku je aj v úprave premlčania týchto práv. Zatiaľ čo nároky zo záväzkov sa premlčujú, z vecných práv sa nepremlčuje vlastnícke právo. Zároveň platí, že vecné právo je silnejšie ako právo záväzkové. Vyjadrením tohto pravidla je napríklad zákaz dojednania prepadného zálohu.

Zmluvy na dobu určitú v kontexte záväzkovo-právnych vzťahov

Zmluvy na dobu určitú sú typickým príkladom záväzkovo-právnych vzťahov. Ide o zmluvy, ktoré sú uzatvorené na presne stanovené obdobie, po ktorého uplynutí záväzok zaniká.

Charakteristika zmluvy na dobu určitú

Zmluva na dobu určitú je záväzkovo-právny vzťah, ktorý vzniká na základe prejavu vôle dvoch alebo viacerých strán. Podstatou tejto zmluvy je časové ohraničenie trvania záväzku. Po uplynutí dohodnutej doby záväzok zaniká bez potreby ďalšieho právneho úkonu.

Prečítajte si tiež: Starostlivosť o životné prostredie: Právny rámec

Ukončenie zmluvy na dobu určitú

Zmluva na dobu určitú zaniká uplynutím doby, na ktorú bola dohodnutá. Predčasné ukončenie zmluvy je možné len za určitých podmienok, ktoré sú stanovené zákonom alebo dohodnuté v zmluve. Medzi najčastejšie spôsoby predčasného ukončenia patrí dohoda strán, výpoveď alebo odstúpenie od zmluvy.

Dohoda strán

Ukončenie zmluvy dohodou strán je najjednoduchší a najčastejší spôsob predčasného ukončenia. Strany sa dohodnú na ukončení zmluvy k určitému dátumu a za určitých podmienok.

Výpoveď

Výpoveď je jednostranný právny úkon, ktorým jedna strana oznamuje druhej strane, že si neželá ďalšie trvanie zmluvy. Výpoveď je možná len v prípadoch, ktoré sú stanovené zákonom alebo dohodnuté v zmluve.

Odstúpenie od zmluvy

Odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon, ktorým jedna strana oznamuje druhej strane, že od zmluvy odstupuje z dôvodu porušenia zmluvných povinností druhou stranou. Odstúpenie od zmluvy je možné len v prípadoch, ktoré sú stanovené zákonom alebo dohodnuté v zmluve.

Príklad z praxe: Mandátna zmluva

Príkladom z praxe je mandátna zmluva, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku. Mandatár sa zaväzuje, že pre mandanta na jeho účet zriadite za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v jeho mene alebo uskutočnením inej činnosti. Ak je mandátna zmluva uzavretá na dobu určitú, zaniká uplynutím tejto doby. Mandatár môže zmluvu vypovedať s účinnosťou ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená mandantovi, ak z výpovede nevyplýva neskorší čas.

Hranice medzi vecnými právami a záväzkami

Uvedené rozlíšenie vecných práv a záväzkov vedie k oprávnenej predstave, že hranica medzi týmito právami by mala byť pomerne jasne stanovená. Oddelenie vecných a záväzkových práv rešpektuje aj systematika nášho občianskeho zákonníka. Pri niektorých inštitútoch je však deliaca hranica medzi vecným právom a záväzkom pomerne tenká. Takýmto prípadom sú najmä inštitúty, ktoré môžu mať povahu aj vecného práva aj záväzku (predkupné právo, vecné bremená pôsobiace in rem a in personam). Ďalším prípadom stierania rozdielov medzi vecným právom a obligáciou je záložné právo.

Nájomná zmluva ako príklad stierania rozdielov

Zaujímavým prípadom, ktorý presnú kategorizáciu vecných práv a záväzkov taktiež čiastočne narúša, je nájomná zmluva. Nájomná zmluva sa samozrejme tradične zaraďuje medzi záväzkovoprávne vzťahy. Za istých okolností však má nájom čiastočne vecnoprávnu povahu. Tá sa prejavuje, v súčasnom právnom poriadku najmä v dvoch prípadoch. Prvým prípadom je úprava obsiahnutá v ustanovení §680 OZ, ktorý upravuje situáciu ak dôjde k zmene vlastníka predmetu nájmu. Ustanovenie §680 ods. 3 OZ uvádza: „Ak dôjde ku zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci, môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu určitú; výpoveď však musí podať v najbližšom výpovednom období, pokiaľ je zákonom alebo dohodou ustanovené. Pri zmene vlastníctva k hnuteľnej veci môže zmluvu vypovedať aj nadobúdateľ.“ Je teda zrejmé, že ak dôjde k zmene vlastníctva predmetu nájmu, vstupuje nadobúdateľ veci do postavenie prenajímateľa. Nájomný vzťah teda „prežíva“ aj po prevode (prechode) vlastníctva veci, nakoľko sa v našom právnom poriadku uplatňuje zásada „Kauf bricht Miete nicht“. Navyše, ak je predmetom nájmu nehnuteľná vec, nemôže prenajímateľ nájomnú zmluvu vypovedať. To, či mal prenajímateľ vedomosť o existencii nájmu je irelevantné. V tomto prípade teda nájom nemá účinok výlučne inter partes ale pôsobí aj voči nadobúdateľovi predmetu nájmu, t. j. voči tretej osobe. Nájomný vzťah sleduje „osud“ veci, čo je typickým prvkom práv vecných a nie záväzkov. Pre tento jav vytvorila rakúska právna veda označenie „Verdinglichung“, teda akési „zvecnoprávnenie“. Nájom preto predstavuje inštitút, ktorý demonštruje ako tenká vie byť hranica medzi vecným právom a záväzkom.

tags: #záväzkovo #právne #vzťahy #zmluva #na #dobu