Zdravotné Postihnutie a Sociálna Politika na Slovensku a v EÚ

Takmer každý šiesty obyvateľ EÚ nad 15 rokov žije s nejakou formou zdravotného postihnutia. A so starnutím populácie bude počet týchto ľudí len narastať. Na Slovensku, rovnako ako v celej Európskej únii, je problematika zdravotného postihnutia dôležitou súčasťou sociálnej politiky. Táto oblasť sa zameriava na zabezpečenie rovných príležitostí, autonómie a spravodlivého zaobchádzania pre osoby so zdravotným postihnutím, ako aj na zlepšenie ich životných podmienok.

Európska stratégia pre oblasť zdravotného postihnutia

V EÚ dnes existuje spoločná stratégia pre oblasť zdravotného postihnutia. Prijatá bola v roku 2010 ako hlavný nástroj na vykonávanie Dohovoru OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím, ktorý je právne záväzným dokumentom o ľudských právach. Hlavným cieľom tejto stratégie je vytvoriť Európu bez bariér. O tom, ako sa uplatňuje v praxi, bude rokovať a hlasovať parlamentné plénum. Europoslanci pre osoby so zdravotným postihnutím požadujú spravodlivé zaobchádzanie, autonómiu a prijatie opatrení, ktoré im pomôžu zlepšiť ich životné podmienky.

Definícia zdravotného postihnutia

Slovenská legislatíva nepozná definíciu pojmu osoba so zdravotným postihnutím. Zdravotné postihnutie môžeme definovať ako akúkoľvek duševnú, telesnú, dočasnú, dlhodobú alebo trvalú poruchu alebo handicap, ktorý osobám so zdravotným postihnutím bráni prispôsobovať sa bežným nárokom života. Zdravotné postihnutie zahŕňa množstvo funkčných obmedzení, ktoré sa vyskytujú v spoločnosti v každej krajine na svete. Môže byť telesné, psychické a kombinované. Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím definuje osoby so zdravotným postihnutím ako osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými. Vznik a existencia zdravotného postihnutia predstavuje sociálnu udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje život každého človeka. Dopad tejto situácie pociťujú nielen osoby so zdravotným postihnutím, ale aj ich rodiny a dnešná spoločnosť. Termín zdravotné postihnutie zahŕňa veľké množstvo rôznych funkčných obmedzení, ktoré sa vyskytujú v každej populácii vo všetkých krajinách na svete. Ľudia môžu byť postihnutí telesnou, duševnou alebo zmyslovou chybou, poruchou zdravia alebo duševnou poruchou. Takéto chyby, poruchy alebo choroby môžu mať trvalú, alebo prechodnú črtu.

Sociálne aspekty zdravotného postihnutia

Zaradiť sa do spoločnosti je pre postihnutých ľudí veľmi ťažké, často čelia diskriminácii, predsudkom a stretávajú sa s rozličnými bariérami. „Náš problém v podstate spočíva v tom, že vlády pokladajú osoby s postihnutím za súčasť svojej sociálnej politiky. Minister dopravy alebo minister školstva vám povedia, že ide o tému sociálnej oblasti. Daná problematika by mala spadať pod konkrétneho ministra. Postihnutie však nespadá len do jedného sektora. Ovplyvňuje všetky možné spoločenské oblasti, ale mnohé vlády ani ľudia si to neuvedomujú.

Termínom handicap označujeme stratu alebo obmedzenie príležitostí mať rovnaký podiel na živote spoločnosti ako ostatní. Označuje sa ním nezhoda medzi osobou s postihnutím a prostredím. Kladie dôraz na nedostatky prostredia a niektorých druhov organizovanej činnosti spoločnosti (šírenie informácií, dorozumievanie, vzdelávanie ap.), ktoré zdravotne postihnutým osobám bránia, aby ich využívali vo svoj prospech za rovnakých podmienok. Handicap má teda sociálnu dimenziu, predstavuje sociálne dôsledky pre vonkajšie životné podmienky postihnutého. Medzi faktory, ktoré nasycujú handicap, môžeme zaradiť:

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad ŤZP

• materiálne podmienky života ľudí (podmienky pracovnej činnosti, spôsob stravovania, bývania, podmienky pre kultúrne, športové vyžitie sa ap.)
• celospoločenské vzťahy a vzťahy v skupinách, v ktorých ľudia žijú, ako rodina, pracovisko ap.

Problémy, s ktorými sa zdravotne handicapovaní ľudia a ich okolie stretávajú, by sme mohli zaradiť do týchto kategórií: prostredie s fyzickými bariérami, zdravotnícka starostlivosť, prístup ku vzdelaniu, pracovné uplatnenie, poskytovanie sociálnych služieb, kompenzácia sociálnych dôsledkov postihnutia.

Princípy sociálnej politiky voči osobám so zdravotným postihnutím

Pri úvahách o prístupe k riešeniu problémov zdravotne handicapovaných ľudí je dôležité poznanie a pochopenie ich potrieb. Ľudia so zdravotným, predovšetkým s ťažkým zdravotným postihnutím patria vo všetkých krajinách sveta k najohrozenejším skupinám obyvateľstva. Musia čeliť hrozbe vyčleňovania z hlavného spoločenského prúdu, ako aj zvýšenému nebezpečenstvu chudoby. Z hľadiska sociálnej politiky má spoločnosť možnosť získavať informácie o potrebách zdravotne postihnutých ľudí z dvoch zdrojov. Jednak sú to vyjadrenia samotných postihnutých ľudí, ale zároveň sú to tiež vyjadrenia ľudí, ktorí pracujú ako profesionálni pracovníci, dobrovoľníci v bezprostrednej blízkosti zdravotne handicapovaných ľudí. Širšie medzinárodné spoločenstvá prijímajú pravidlá normalizácie, humanizácie, štandardizácie, aby rozdielnosti prístupov k napĺňaniu týchto potrieb v rámci sveta boli postupne vyrovnávané. Medzi základné medzinárodné štandardy sa zaraďujú Štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím (schválené na pôde OSN), či Medzinárodná klasifikácia pojmov tzv. CIDIH (z dielne WHO).

Základné princípy, ktorými by sa mala riadiť sociálna politika voči osobám so zdravotným postihnutím:

1. Každé indivíduum má veľkú hodnotu a svoju dôstojnosť.
2. Každá osoba by mala mať rovnaké príležitosti na maximalizáciu svojho potenciálu a je hodná poskytnutia sociálnej pomoci v jeho dosahovaní.
3. Ľudia veľkým snažením rastú a menia sa pozitívnym smerom.
4. Indivíduá by mali byť slobodní pri prijímaní rozhodnutí, ktorými sa má riadiť ich život.

Legislatíva na Slovensku

Všeobecné práva zdravotne handicapovaných sú zakotvené v Ústave SR v Čl. 38 v ods. Legislatíva na zabezpečovanie sociálnej starostlivosti sa opiera o od 1. júla 1999 v Slovenskej republike účinný zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov (bol dvakrát novelizovaný), ktorého časť je venovaná sociálnym službám a peňažným príspevkom na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Cieľom podpory z verejných prostriedkov v rámci systému sociálnej pomoci je kompenzovať sociálne dôsledky zdravotného postihnutia, a tým podporiť nezávislosť a plnohodnotnú participáciu osôb so zdravotným postihnutím na živote spoločnosti. Ide o kompenzáciu znevýhodnení v oblasti mobility (pohybu a orientácie), komunikácie, nevyhnutných životných úkonov, pri ktorých zabezpečovaní potrebuje pomoc inej osoby, a v oblasti rôznorodých zvýšených výdavkov bezprostredne súvisiacich s ťažkým zdravotným postihnutím (ZŤP).

Medzi služby, ktoré sú poskytované osobám so zdravotným postihnutím patria:

Prečítajte si tiež: Zdravotné postihnutie na Slovensku

1. Prepravná služba vozidlom špeciálne upraveným aj na transport osôb na vozíkoch.
2. Opatrovateľská služba, poskytovaná v byte osoby so zdravotným postihnutím.
3. Starostlivosť v zariadení sociálnych služieb.

Občanovi sa môžu kompenzovať aj zvýšené výdavky na diétne stravovanie, na zabezpečenie prostriedkov osobnej hygieny, výdavky súvisiace s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, so zabezpečením prevádzky pomôcky, či osobného vozidla, so starostlivosťou o psa so špeciálnym výcvikom. Príspevky na zvýšené výdavky sa občanovi poskytujú len vtedy, ak jeho príjem nepresahuje trojnásobok životného minima. Pri výpočte výšky peňažného príspevku na kompenzáciu sa zisťuje aj príjem občana a osôb s ním spoločne posudzovaných. V súlade s celosvetovým trendom zákon vytvára podmienky na uplatňovanie inštitútu osobného asistenta. Poskytuje základ pre tzv. nezávislý život aj osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Skúsenosti s uplatňovaním zákona o sociálnej pomoci aj po jeho druhej novelizácii ukázali, že jeho príprava bola nedostatočná. Ide o problémy zdĺhavého vybavovania požiadaviek, či príliš širokej definície sociálneho poradenstva, v ktorej sa nivelizujú rozdiely medzi poradenskou a posudkovou činnosťou.

Legislatíva na zabezpečenie bezbariérovosti prostredia je obsiahnutá vo vyhláške Ministerstva životného prostredia SR č. 192/1994 Z. z. o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a aj v novele stavebného zákona č. 237/2000 Z. z. Určuje sa nimi povinnosť bezbariérovej výstavby a odstraňovania bariér obmedzujúcich mobilitu (architektonické bariéry), orientáciu a dostupnosť informácií (napr. úprava tlačovín vo forme zrozumiteľnej pre osoby so zrakovým postihnutím) či komunikáciu (napr. svetelná signalizácia pre nepočujúcich). Väčšina novopostavených budov i cestných komunikácií už rešpektuje pravidlá bezbariérovosti. Napriek tomu sa aj dnes stavajú budovy, ktoré tieto kritériá nespĺňajú, čo poukazuje na chýbajúci kontrolný a sankčný mechanizmus, ktorý by tomu zabránil.

Legislatíva na zabezpečovanie vzdelávania vychádza pri uplatňovaní vzdelávacích práv každého dieťaťa z Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý bol schválený Valným zhromaždením OSN v roku 1989. Terminologické vymedzenie žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami ustanovuje zákon č. 229/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa školský zákon. Zatiaľ čo sústava základného vzdelávania na požiadavky zdravotne handicapovaných reaguje pomerne pružne, pomerne veľa problémov je potrebné riešiť v oblasti pokračujúceho stredného a najmä vysokoškolského vzdelávania. Najväčším problémom sú bariéry, nedostatok kompenzačných a didaktických pomôcok, nedostatočná príprava pedagógov. Určitý posun v oblasti vysokých škôl nastáva aj vďaka programom EÚ, ako sú Tempus, Leonardo da Vinci. Dlhodobejšie otvorenými otázkami vzdelávania v špeciálnych školách pre zdravotne postihnuté deti, ako vyplýva z obsahu podkladovej správy Ministerstva školstva SR, zostáva spravidla nevyhnutnosť pobytu dieťaťa mimo rodiny v internátnom zariadení, a to počnúc od začatia povinnej školskej dochádzky. Napriek rastu záujmu o integrované vzdelávanie, zostáva zatiaľ stále na dobrej vôli školy. Legislatívna zmena, ktorá by ukladala povinnosť zaviesť integrované vyučovanie a tým aj povinnosť vytvoriť materiálne a personálne podmienky na jeho realizáciu, by zrejme napomohla k razantnejšiemu presadzovaniu týchto záujmov. Chýba tiež kvalifikovaný poradenský a terapeutický servis pre rodiny so zdravotne postihnutými deťmi, ktorý zatiaľ vykonáva len Detské centrum Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

Zákon č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Zákon č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov. Bol zásadne zmenený zákonom č. 3/2000 Z. z. Definuje iba podmienky poskytovania liekov a zdravotníckych pomôcok na kompenzáciu zdravotného postihnutia, resp. na rehabilitáciu na základe zdravotného poistenia. Zákon č. 273/1994 Z. z. Existujú viaceré možnosti, ako získať pomôcky na kompenzáciu zdravotného handicapu, ako sú napr. vozíčky, barly, načúvacie zariadenia ap.:

1. bezplatne alebo za čiastočnú úhradu prostredníctvom zdravotnej poisťovne,
2. zakúpením z príspevku na kompenzáciu sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia podľa zákona o sociálnej pomoci,
3. pomocou sponzorských príspevkov od právnických alebo fyzických osôb,

Dostupnosť zdravotníckej starostlivosti pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, garantovaná Ústavou SR, je často obmedzovaná existenciou fyzických bariér v zdravotníckych zariadeniach, sťaženým prístupom nevidiacich k informáciám, ťažkosťami nepočujúcich pri komunikácii so zdravotníckym personálom. Zatiaľ napríklad nie sú vytvorené podmienky na komplexnú rehabilitáciu, ktorá by zahŕňala medicínsky i sociálny aspekt a pomáhala by pri integrácii, alebo reintegrácii do bežného života.

Prečítajte si tiež: Platiteľ zdravotného poistenia: Výsluhový dôchodca

Legislatíva na zabezpečovanie zamestnanosti je predovšetkým o zákone o zamestnanosti č. 387/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých paragrafoch upravuje podporu zamestnávania občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou. Navyše, zamestnávatelia s viac ako dvadsať zamestnancami sú povinní zamestnávať tri percentá ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou a 0,2 percenta s ťažším zdravotným postihnutím. Mnohé firmy využívajú skôr druhú možnosť a radšej platia, akoby mali zamestnať človeka so zdravotným postihnutím. Zdravotne postihnutí občania ostávajú naďalej znevýhodnenou skupinou na trhu práce. Na potenciálne vyššom riziku sociálnej exklúzie tejto skupiny osôb sa podieľa najmä všeobecne vysoká nezamestnanosť, neochota zamestnávateľov rešpektovať potrebu vytvárania špecifických pracovných podmienok pre možnosť ich zaradenia do pracovného procesu a niektoré pretrvávajúce fyzické bariéry, sťažujúce ich mobilitu. Veľmi často nedostávajú praktické podporné služby, ktoré by mali dostať pri opúšťaní školy. Ľady sa pohli v miestach, v ktorých už úspešne pracujú niektoré občianske združenia, ktoré vytvorili agentúry na podporované zamestnávanie, resp. na sprostredkovanie zamestnania a poskytujú špeciálne poradenstvo. Pre vysokoškolských absolventov by v blízkej budúcnosti malo vzniknúť zvláštne poradenské centrum, napojené na Európsku sieť tzv. Na úradoch práce je v súčasnosti evidovaných vyše 29 -tisíc nezamestnaných občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou. Presná štatistika o zamestnanosti ani o ich celkovom počte neexistuje.

Ďalej rezort Ministerstva dopravy, spojov a telekomunikácií SR vytvára osobitné podmienky pre prepravu občanov - držiteľov preukazu ZŤP a ZŤP-S. Je to jednak špeciálnym prispôsobovaním dopravných prostriedkov, vyčleňovaním miest vo vybraných vlakoch ŽSR a v dopravných prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy, ako aj viacerými zľavami na cestovnom, určenými pre osobu- držiteľa preukazu ZŤP a ZŤP-S (50% - 63% zľavy, sprievodca držiteľa preukazu.

Integrovaná posudková činnosť

Hlavným cieľom reformy posudkovej činnosti je odstrániť nejednotnosť v posudzovaní zdravotného postihnutia a dlhodobých potrieb starostlivosti, zaviesť lepšiu koordináciu procesov posudzovania, ako aj zefektívniť posudzovanie klienta. Posudzovanie sa vykonáva nielen v oblasti ťažkého zdravotného postihnutia, sociálnych služieb ale aj na účely sociálnej ekonomiky a zabezpečujú ho po novom výlučne úrady práce, sociálnych vecí a rodiny na základe jednotných metodík (metodika k sociálnej posudkovej činnosti a metodika k lekárskej posudkovej činnosti). Jeden posudok bude slúžiť na viaceré účely. Podľa zákona o integrovanej posudkovej činnosti sa bude vždy vykonávať ako prvá sociálna posudková činnosť a až následne lekárska posudková činnosť. Sociálna posudková činnosť je zameraná na posúdenie sociálnej situácie človeka a jeho potrieb vo vlastnej domácnosti a jeho sociálnom prostredí, až následne lekárska posudková činnosť, v ktorej posudkový lekár posúdi zdravotný stav, resp. Integrovaná posudková činnosť je upravená v zákone č. 376/2024 Z. z. o integrovanej posudkovej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podrobnosti výkonu posudkovej činnosti sú uvedené vo vyhláške Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 51/2025 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 376/2024 Z. z. o integrovanej posudkovej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákona č. 447/2008 Z. z.

Kompenzácia sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia (ďalej len "kompenzácia") je zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ŤZP poskytovaním peňažných príspevkov na kompenzáciu alebo poskytovaním sociálnych služieb. Za kompenzáciu sa považuje aj osobitná starostlivosť podľa zákona č. 305/2005 Z. z. Lekársku posudkovú činnosť vykonáva posudkový lekár príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a to podľa zákona č. 376/2024 Z. z. o integrovanej posudkovej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a podľa zákona č. 447/2008 Z. z. Lekárska posudková činnosť na účely poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sa vykonáva v konaní o integrovanom posudku podľa zákona č. 376/2024 Z. z. o integrovanej posudkovej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V konaní o preukaze fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a o preukaze fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom podľa zákona č. 447/2008 Z. z. V konaní o parkovacom preukaze pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím posudkový lekár posudzuje, či osoba je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím a či má zdravotné postihnutie uvedené v prílohe č. 1 zákona č. 447/2008 Z. z. v znení neskorších predpisov. Sociálna posudková činnosť na účely poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sa vykonáva výlučne v rámci integrovanej posudkovej činnosti podľa zákona č. 376/2024 Z. z. o integrovanej posudkovej činnosti.

Adresnosť sociálnej politiky

Ako súčasť verejnej debaty o konsolidácii a sociálnom systéme sa v poslednom období čoraz častejšie spomína jeho adresnosť. Adresnosť (cielenosť) je princíp, ktorý zdôrazňuje základnú úlohu štátu, a to pomáhať tam, kde je to potrebné a nemíňať zdroje tam, kde to potrebné nie je. Je na ďalšiu diskusiu, ako veľmi má sociálna politika sledovať aj iné ciele, než len pomoc v ťažkých životných situáciách spojených so stratou príjmu alebo nízkymi príjmami. Niekedy sa spoločnosť snaží transfermi ovplyvňovať aj správanie ľudí (napr. zakladanie rodín, čas strávený s deťmi v rannom detstve a pod.), alebo zvýšiť motiváciu pracovať a tak prejaviť nejaký typ uznania tým, ktorí svojím úsilím a umom prispeli do systému cez zaplatené dane alebo odvody viac ako iní (napr. daňový bonus). Otázku, či adresnosť definovaná cez úroveň príjmov a majetku rodiny má byť jediným, alebo len jedno z viacerých kritérií sociálnej politiky, tak prejdeme bez snahy definitívne ju zodpovedať.

Systém dávok, príspevkov a podpôr nad rámec sociálneho a zdravotného poistenia tvorí objem asi 4,3 mld. eur. Systém obsahuje množstvo rôznych dávok - niektoré sú viazané na príjem a aktivitu (daňový bonus na dieťa), iné na zdravotný stav (príspevky na kompenzáciu ŤZP) a ďalšie sú plošné (13. dôchodok). Aj keď štruktúra dávok sa naprieč príjmovými skupinami rodín aj z dôvodu ich odlišnej štruktúry v danej kategórii mení, v konečnom dôsledku objem výdavkov štátu na rodiny s vyššími príjmami klesá relatívne pozvoľne. Na 30% rodín s najnižšími príjmami štát vynakladá 1,4 mld. eur, čo je v relatívnom vyjadrení len mierne viac ako 1,7 mld. eur vynakladaných na 40% rodín nachádzajúcich sa v strede príjmovej distribúcie a tiež len o málo viac ako 1,1 mld. Väčšina výdavkov smerujúca k vyššie príjmovým rodinám ide najmä cez prídavky na deti, 13. dôchodok a daňový bonus, ktoré boli zamýšľané ako plošné dávky. Slovensko v súčasnosti patrí medzi krajiny s najnižšou príjmovou nerovnosťou v krajinách EÚ aj OECD.

Prípadné zvýšenie adresnosti si nevyžaduje nevyhnutne dramatické škrty. Ide skôr o to, aby pravidlá nároku na pomoc vychádzali z vopred jasne definovaných princípov - napríklad vo väčšej miere aj z príjmovej a majetkovej situácie rodiny. Diskusia o adresnosti je zložitá, no potrebná. Platí, že ucelený systém adresnosti nie je možné zaviesť v podmienkach Slovenska okamžite. Bude potrebné sa v prvej fáze zmieriť so zjednodušeniami, s vedomými nedostatkami, ktoré bude potrebné riešiť v ďalšom období a neustále. Nejde len o aktuálne hľadanie úspor, ale aj o to, ako zabezpečiť dôveru v sociálny systém a v jeho udržateľnosť.

Sociálna izolácia a counseling

Sociálna izolácia osôb so zdravotným postihnutím je závažným celospoločenským problémom. Osoby so zdravotným postihnutím (so špecifickými potrebami) sa vo svojom živote stretávajú s inými prekážkami a tiež mnohokrát riešia odlišné problémy týkajúce sa bežného života, ako ľudia intaktnej populácie. Ľudí so zdravotným postihnutím už samotný fakt uvedomenia si trvalého, nezmeniteľného stavu zdravotného postihnutia, stavia do polohy neistoty. Hľadajú odpovede na mnohé otázky týkajúce sa bežnej existencie a tieto ich stavajú spočiatku aj do zdanlivo neriešiteľných situácií, ktoré môžu viesť k beznádeji a tým k sociálnemu vylúčeniu. Sociálna integrácia osôb so zdravotným postihnutím je závislá od mnohých faktorov (dostupnosť sociálnych služieb, druh zdravotného postihnutia, sociálne prostredie, osobnosť, prístup, postoje, predsudky, vnímanie nezávislého života osôb so zdravotným postihnutím a podobne).

Každý človek, ale aj rodina, do ktorej sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, a medicínska veda potvrdí nezvratnosť „novej“ situácie - zdravotné postihnutie („doživotnú chorobu“) prechádza zo psychologického hľadiska fázami smútku. Vzniknutý stav analyzuje, ako prvé sa dostavuje popieranie - dotknutí (rodina, človek) nechcú veriť tejto informácii, mnohokrát vyhľadávajú iných lekárov, získavajú informácie v literatúre, skúšajú alternatívne možnosti liečby a podobne. Postupne, so získanými informáciami, potvrdením nezvratnosti zdravotného stavu od iných lekárov, neúspechu alternatív, prechádzajú do fázy hnevu. Hľadajú vinníka za vzniknutý stav, niektorí odmietajú liečbu, takpovediac hnevajú sa a vinia „celý svet“, stránia sa sociálnych väzieb a pod. Ak zostávajú v tomto bode dlhší čas, môže dochádzať k rozvratom vo vzťahoch rodiny, partnerov, priateľov. Neskôr dochádza k fáze vyjedávania. Začína sa vnútorné uvažovanie vyjednávania, samého so sebou alebo s vyššou mocou - ak sa uzdravím, keď sa situácia zmení, tak nikdy nebudem…, už stále budem…., urobím, spravím…..). Ďalšou etapou smútku je depresia. Upadnutie do svojich myšlienok, strata záujmu o seba a o okolie. Nie každému sa podarí prekonať etapu depresie, mnohí v nej zotrvajú celý život. Tí, ktorí prekonajú etapu depresie, prichádzajú k zmiereniu sa s danou situáciou.

Counseling - sprevádzanie, ako metóda sociálnej práce. „Hľadanie vlastnej sily na prekonanie ťažkej situácie ústí do poznania seba samého, poznania svojej hodnoty, ktorá vytvára sebaúctu a obdiv vo svoje dary, ktoré každý človek v sebe vlastní.“

Terminológia

Samotná terminológia pojmu zdravotného postihnutia sa postupne vyvíja a rozlišujú sa aj pojmy zdravotné postihnutie, hendikep, invalidita. Charakteristika pojmu osoba so zdravotným postihnutím nie je jednotná. Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím prináša nové pojmy „špeciálne potreby a „osoba so špecifickými potrebami“, pričom ako uvádza Šmidová (2013, s. 17) „základné východisko prístupu k osobám s postihnutím znamená, že postihnutie spočíva v spoločnosti, a nie v osobe s postihnutím.“. V zmysle takéhoto chápania je osoba s postihnutím, človek s poruchou, ktorému spoločnosť nevytvára vhodné podmienky pre jeho plnohodnotné uplatnenie sa v spoločnosti, čím ho istým spôsobom znevýhodňuje. Vychádzajúc z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, „osoba s postihnutím je osoba, ktorá má dlhotrvajúce fyzické, psychické, intelektuálne alebo zmyslové poruchy v interakcii s rôznymi bariérami, ktoré môžu sťažovať plnú účasť v spoločnosti na základe rovnosti s inými.“ Najznámejšie a zaužívané v praxi sú pojmy vychádzajúce z výkonu zákonov verejnej a štátnej správy, s ktorými ľudia prichádzajú do kontaktu, ako sú poistenec s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom (Zákon č. 461/2003 Z. z.), fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím (Zákon č. 447/2008 Z. z.), občan so zdravotným postihnutím (Zákon č. 5/2004 Z. z.).

Svetová zdravotnícka organizácia pri pomenovaní ľudí s určitým funkčným obmedzením necharakterizuje striktne tento pojem a zastáva princíp práva takého oslovovania ľudí, aké si želajú. Z uvedeného dôvodu ponecháva obidva termíny „ľudia so zdravotným postihnutím“ aj „zdravotne postihnutí ľudia“. Zároveň sa klasifikácia zámerne vyhýba na poukazovanie osoby cez zdravotné postihnutie a stále sa snaží používať nestranný, kladný jazyk, nakoľko cieľom MKF je týmto osobám pomôcť pri zisťovaní problému zdravotného postihnutia cez všetky pôsobiace komponenty a tak docieliť, podporovať a obhajovať ich celkové ciele.

Do nedávnej minulosti bol zaužívaný termín zdravotne postihnutá osoba (jedinec, človek, občan). Repková výskumom z roku 2003, ktorý bol zameraný na analýzu termínov vo vzťahu k zdravotnému postihnutiu zistila, že v dennej tlači sa v miere 25 % používa termín postihnutý človek a naopak v odbornom časopise zameranom na služby pre ľudí so zdravotným postihnutím, sa používa termín človek so zdravotným postihnutím (60 %). Zároveň výskum Krhutovej z roku 2007 potvrdil výskum Repkovej z roku 2003, ktorý dokázal používanie pojmu postihnutý človek (30 % - 40 %) novinármi, zamestnancami verejnej správy a odborníci, pričom označenie človek s postihnutím sa v 70 % využíva v organizáciách osôb so zdravotným postihnutím.

tags: #zdravotné #postihnutie #sociálna #politika