
Právne úkony sú základným stavebným kameňom práva, predstavujú prejavy vôle, s ktorými právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Medzi rôznymi druhmi právnych úkonov má významné miesto aj zložený právny úkon. Tento článok sa zameriava na definíciu, charakteristiku a kontext zloženého právneho úkonu v slovenskom práve, s prihliadnutím na jeho rôzne aspekty a súvislosti.
Práva a povinnosti vznikajú alebo zanikajú na základe právnych skutočností, ktoré sú skutočnosťami reálneho sveta, s ktorými právo spája právne následky (zmenu práv a povinností). Právne skutočnosti delíme na subjektívne a objektívne. Subjektívne sú prejavom ľudskej vôle (výpoveď, zmluva…), objektívne vznikajú nezávisle od nej (uplynutie lehoty, smrť…). Objektívne nazývame aj právnymi udalosťami. Právne úkony sú subjektívnymi právnymi skutočnosťami. Sú prejavom ľudskej vôle, s ktorým zákon spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností.
Asi najbežnejším právnym úkonom, s ktorým sa stretávame, je zmluva. Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje správanie aspoň dvoch osôb. Tým, že tieto osoby napíšu a podpíšu určitú listinu, uzavrú svojím konaním zmluvu. Zmluva potom spôsobuje konkrétne právne následky, ktoré spočívajú v tom, že zmluvným stranám vznikajú práva a povinnosti vyplývajúce priamo zo zmluvy alebo zo zákona. Predmet, teda správanie, na ktoré sú účastníci právneho úkonu oprávnený alebo povinní, musí byť dovolený, možný a v súlade s dobrými mravmi. Subjekt, ktorý robí právny úkon, musí mať spôsobilosť na právne úkony (§ 8 OZ). Spôsobilosť na právne úkony u právnických osôb (združenia, s r. o., a.s. Pri konkrétnych právnych úkonoch Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy určujú čo má byť v jednotlivých typoch právneho úkonu uvedené. Napríklad Zákonník práce vyžaduje na platnosť pracovnej zmluvy, aby v nej bol dohodnutý deň nástupu do práce, mzdové podmienky, druh práce a miesto výkonu práce.
Zložený právny úkon je právny úkon, ktorý sa skladá z viacerých samostatných právnych úkonov, ktoré sú navzájom prepojené a smerujú k dosiahnutiu jedného spoločného cieľa. Tieto jednotlivé úkony môžu byť rôzneho druhu a môžu mať rôzne právne následky, ale ich vzájomná prepojenosť a spoločný cieľ ich spájajú do jedného celku.
V snahe o vymedzenie podstaty zmluvy však netreba zabúdať ani na legálnu definíciu právneho úkonu obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Ten právny úkon vo všeobecnosti charakterizuje ako „prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom vôle spájajú“. Zmluvu, ako právny inštitút vo všeobecnosti, taktiež môžeme charakterizovať ako zložený právny úkon, keďže je tvorený prejavom vôle viacerých subjektov a ktorého podstatou je konsenzus (súhlas) zmluvných strán.
Prečítajte si tiež: Princípy demokratického štátu
Pre zložený právny úkon je charakteristické:
Významné je najmä delenie na pomenované (typické) a nepomenované (atypické), ktoré zohľadňuje tú skutočnosť, že účastníci sa v občianskoprávnych vzťahoch môžu dohodnúť aj na zmluve, ktorú zákon neupravuje a nepomenúva.
neadresované: právna teória niekedy poukazuje na rozdiely v právnych úkonoch, ktoré:
Zmluvná voľnosť v občianskom práve sa prejavuje aj v ustanovení § 853 OZ, podľa ktorého si účastníci občianskoprávnych vzťahov môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.
Medzi príklady zložených právnych úkonov patria:
Prečítajte si tiež: Ako získať príspevok na SZČ?
Prečítajte si tiež: Prehľad poľnohospodárskych podpôr