Zmätočnosť, Nedostatočné Odôvodnenie a Dovolanie v Judikatúre

Právo na spravodlivý proces je jedným zo základných pilierov právneho štátu. V podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky je toto právo zakotvené v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (O. s. p.), v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS SR) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Riadne Odôvodnenie Súdneho Rozhodnutia ako Súčasť Práva na Súdnu Ochranu

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je neoddeliteľnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Vyžaduje sa, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia. Súd by mal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Nedostatok Odôvodnenia a Prípustnosť Dovolania

Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (CSP).

V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

Prečítajte si tiež: Dôsledky neplatnosti sprostredkovateľskej zmluvy

Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v potvrdzujúcom rozsudku, ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie doplnil ďalšie dôvody. Aj v takom prípade je však v zmysle § 387 ods. 3 veta druhá CSP povinný vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

Zmätočnosť Konania ako Dôvod Prípustnosti Dovolania

Občiansky súdny poriadok spája so najzávažnejšími procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, priamo prípustnosť dovolania podľa § 237. Vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak - na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád - (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je prípustné z iného dôvodu.

Judikatúra ESĽP a Najvyššieho Súdu SR k Odôvodňovaniu Rozhodnutí

Najvyšší súd v kontexte posudzovania nedostatočného odôvodnenia odkazuje na „znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP“. Medzi tieto znaky patrí, ak rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo ak sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo k vade takej závažnej, že mala za následok justičný omyl.

Ustálená judikatúra ESĽP uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov.

Sloboda Prejavu a Ochrana Osobnosti

Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí jednu zo základných podmienok jej rozvoja a uplatnenia každého jednotlivca. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené, tak ako to predpokladá článok 10 ods. 2 Dohovoru a článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti, nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti, treba urobiť test proporcionality.

Prečítajte si tiež: Ako získať príspevok na rekonštrukciu kúpeľne

Neurčitosť Dohody o Náhrade za Nezotrvanie v Práci

Dojednanie medzi zamestnancom a zamestnávateľom o náhrade za nezotrvanie v práci musí obsahovať konkrétnu výšku peňažnej náhrady a ak takéto určenie v dohode chýba, spôsobuje to podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre neurčitosť jej neplatnosť. Predvídateľnosť určenia priemerného mesačného zárobku a dĺžky výpovednej doby je rozhodujúcim faktorom toho, že dohodu o náhrade za nezotrvanie v práci v znení kopírujúcom ustanovenie zákona nemožno považovať za neurčitú, keďže jej aplikácia nie je spôsobilá viesť k nemožnosti určenia povinnosti zamestnanca.

Reštitučné Nároky Cirkví a Náboženských Spoločností

Zmyslom zákona č. 161/2005 Z. z. bolo aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností a poskytnúť im rovnakú ochranu vlastníctva ako tak učinili ostatné reštitučné zákony fyzickým osobám a aspoň čiastočne iní kompenzovať spôsobenú ujmu. Tým bola daná i špeciálna povaha tohto zákona, a preto nároky na základe neho uplatňované v súdnom konaní nemožno stotožňovať s typickými žalobami.

Odmietnutie Podania ako Odňatie Možnosti Konať pred Súdom

Za vadný postup súdu, ktorým možno účastníkovi odňať možnosť konať pred súdom, sa považuje aj odmietnutie podania, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania (§ 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, s účinnosťou od 1. júla 2016 § 129 ods. 3 CSP, pozn.), hoci pre také rozhodnutie neboli splnené podmienky, pretože sa takým rozhodnutím bráni žalobcovi v realizácii procesného práva domáhať sa ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené na súde.

Neodkladné Opatrenia a Preukazovanie Úmyslu

Pri neodkladných opatreniach, ktorými majú byť obmedzené určité dispozičné úkony, nemôže súd v tomto štádiu procesu vyžadovať dôsledné preukázanie úmyslu osoby, proti ktorej má neodkladné opatrenie smerovať. Úmysel ako bezprostredný vnútorný vzťah osoby k určitému právnemu následku je za daných okolností osvedčiteľný iba vo výnimočných prípadoch a s nepomernými ťažkosťami. Takáto požiadavka by mohla mať ad absurdum za následok, že neodkladné opatrenie s preventívnym účinkom nemožno dosiahnuť.

Povinnosť Súdu Náležite Odôvodniť Rozhodnutie

Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, možno považovať aj situáciu, kedy súd rozhodne bez toho, aby sa riadne zaoberal všetkými skutkovými a právnymi argumentmi strán.

Prečítajte si tiež: Osobná asistencia a odvodnenie

Príklad z Praxe: Spor o Vypratanie Nebytového Priestoru

Žalobca sa svojím návrhom domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť vypratať nebytový priestor o výmere 62,95 m2 nachádzajúci sa v prevádzkovej budove súp. č. 5271 postavenej na parc. č. KN-C 662/17 k. ú. P. zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú P. Uviedol, že je vlastníkom budovy, v ktorej je umiestnená trafostanica patriaca žalovanému, a že žalovaný ju užíval do rozlohy 32,95 m2 na základe nájomného vzťahu a do rozlohy 30 m2 ako oprávnený zo zákonného vecného bremena podľa zmluvy o nájme nebytových priestorov z 27. 4. 2011 (čl. I. ods. 3 a 5 zmluvy). K 31. 12. 2011 došlo k skončeniu nájomného vzťahu a pre nesplnenie zákonom vymedzenej rozlohy trafostanice (ustanovenie § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny dávalo oprávnenie energetickému podniku stavať trafostanicu na cudzej nehnuteľnosti len do rozlohy 30 m2) zákonné vecné bremeno žalovanému nevzniklo. Žalovaný užíva od uvedeného dátumu celý nebytový priestor bez právneho dôvodu a preto sa domáha ochrany vlastníckeho práva v zmysle § 126 ods. Občianskeho zákonníka.

tags: #zmatocnost #nedostatocne #odovodnenie #dovolanie #judikatura