Zmiešané rasy obyvateľstva: Štúdia o demografických zmenách a reakciách spoločnosti

Západné krajiny zažívajú už niekoľko desaťročí (s výnimkou častí strednej a východnej Európy) fenomén masovej imigrácie, a to vo významnej miere z krajín mimo európskeho civilizačného okruhu. V niektorých z nich je už dnes pôvodné či „zakladateľské“ biele obyvateľstvo menšinou v hlavnom meste (napr. Londýn či Amsterdam) alebo sa ňou má podľa prognóz stať aj v celom štáte do konca tohto storočia. Práve obavy hlavne pôvodného bieleho obyvateľstva (ale do určitej miery aj etnických menšín) z etnicko-demografických a kultúrnych zmien ich krajín (teda nie ekonomický alebo politický vývoj) sú podľa Kaufmanna hlavným zdrojom vzrastu fenoménu pravicového (alebo národného) populizmu. Eric Kaufmann je kanadský profesor politológie, ktorý pôsobí na Londýnskej univerzite a zaoberá sa výskumom nacionalizmu, politickej demografie a demografie náboženstiev. Jeho rozsiahla kniha "Whiteshift" sa zaoberá touto problematikou a analyzuje rôzne reakcie spoločnosti na etnicko-demografické zmeny.

Whiteshift: Kľúčové koncepty a argumenty Erica Kaufmanna

Kniha Erica Kaufmanna "Whiteshift" analyzuje zložité reakcie na demografické zmeny v západných spoločnostiach. Podľa Kaufmanna sú politické postoje hlboko prepojené so socio-psychologickým profilom jednotlivca, ktorý ovplyvňuje, ako vníma a reaguje na spoločenské a politické problémy. Výskumy dokonca naznačujú, že politické postoje sú z tretiny až z polovice dedičné, čo poukazuje na genetický vplyv na politické názory. Osobnostný profil človeka je podľa výskumov dedičný na úrovni 40 %.

Napríklad, hodnotoví konzervatívci a autoritári výrazne podporovali Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v USA v roku 2016. Naopak, voliči, pre ktorých je dôležitá zmena a etnická rôznorodosť, podporovali Hillary Clintonovú alebo Bernieho Sandersa. Táto polarizácia odráža rozdielne osobnostné profily a hodnotové orientácie voličov.

Kaufmann tiež poukazuje na to, že výška vzdelania negatívne koreluje s podporou pravicového populizmu. Nie je to preto, že by vysoké školy robili zo študentov hodnotových liberálov, ale skôr preto, že liberálnejšie orientovaní ľudia sa vo väčšej miere hlásia na vysoké školy.

Demografické zmeny a nárast pravicového populizmu

Kaufmann tvrdí, že demografické, kultúrne a etnické zmeny sú v pozadí nárastu pravicového populizmu. Preto došlo k zmohutneniu politických strán tohto typu po migračnej kríze v roku 2015 výrazne viac ako po ekonomickej kríze v rokoch 2008 až 2009. Takmer univerzálne na Západe platí, že nárast podielu v cudzine narodených obyvateľov, resp. cudzincov v celkovej populácii krajiny vedie k väčším obávam z imigrácie a k nárastu voličskej podpory pre pravicových populistov. Takisto dochádza aspoň v niektorých krajinách k väčšej identifikácii bielych s vlastnou skupinovou identitou. V USA došlo od 90. rokov k zdvojnásobeniu počtu belochov, ktorým záleží na bielej identite. Zároveň však platí, že identifikovanie sa s bielou identitou nesúvisí s antipatiou voči nebielym, ako sa často mylne predpokladá.

Prečítajte si tiež: Moderná bibliografia podrobne

Dôležitosť osobnostných typov sa prejavuje aj v tom, že ich význam pre politické postoje nemusí oslabiť ani skúsenosť s integrovanými imigrantmi. Kaufmannova analýza britských dát z roku 2011 nepotvrdila hypotézu, podľa ktorej by boli bieli Briti žijúci v štvrtiach s lepšie integrovanými menšinami tolerantnejší k imigrácii alebo menej náchylní podporovať britskú stranu UKIP, ktorá presadzovala obmedzenie imigrácie.

Napriek uvedenému však stále platí, že pravicoví populisti síce rastú, ale k moci sa zväčša nedostávajú a ak už áno, tak len ako slabší koaličný partner. Je to spôsobené tým, že stále ich nevolia všetci ľudia, ktorí silne odmietajú imigráciu. Podľa Kaufmanna je hlavným dôvodom pretrvávajúce antirasistické tabu, ktoré niektoré postoje vytesňuje mimo akceptabilného spoločenského diskurzu. Zároveň však platí, že čím viac ľudí pravicových populistov volí, tým viac sa toto tabu oslabuje a získavajú legitimitu aj v očiach niektorých ich nevoličov, resp. potenciálnych budúcich voličov.

Antirasistické tabu a ľavicový modernizmus

Podľa Kaufmanna v každej spoločnosti existujú nejaké tabu, teda veci, o ktorých sa „v slušnej spoločnosti“ nehovorí, alebo názory, ktoré „dobrý človek“ nemôže zastávať. Dnes na Západe však podľa autora chráni primárne liberálne hodnoty, najmä tie súvisiace s rasou. Obsah tabu podľa Kaufmanna pripomína cibuľu: prvá šupka sa týka multikulturalizmu, druhá imigrácie, ďalšia islamu a v strede je otázka bielej a kresťanskej identity, ako aj bieleho nacionalizmu. Práve podľa toho, ako nastavené je tabu v jednotlivých krajinách, možno úspešne predpokladať, či sa v politike etablovali pravicoví populisti, resp. aké témy otvárajú oni, prípadne nimi „inšpirované“ iné strany politického spektra.

Politický smer zosobňujúci potlačenie Kaufmann označuje ako ľavicový modernizmus, ktorý v sebe snúbi modernistický antitradicionalizmus s kultúrnym rovnostárstvom. V knihe sú uvedené mnohé údaje o tom, ako ľavicoví liberáli získali od 60. rokov dominanciu v akademických inštitúciách (najmä humanitných a spoločenskovedných) v USA a Veľkej Británii a ako začalo stúpať používanie slov ako rasistický, sexistický, homofóbia či slovného spojenia „politická korektnosť“. Paradoxom, ktorý prináša dominancia ľavicového modernizmu, je, že dnes v USA mladšia generácia menej podporuje slobodu prejavu, ktorý považujú za urážlivý, ako dnešní štyridsiatnici.

Kaufmann kritizuje aj postoj ľavicových modernistov k multikulturalizmu. Podľa neho v skutočnosti presadzujú asymetrický multikulturalizmus, v rámci ktorého si majú menšiny zachovať svoje skupinové identity, ale príslušníci bielej väčšiny sa majú zmeniť na kozmopolitov. Menšinové etniká sú pritom oslavované, ale väčšina je často hanená použitím konceptov ako biela vina či biele privilégium. Tieto koncepty Kaufmann odmieta z liberálnych pozícií. Podľa neho je požadovať od bielych, aby platili kultúrne reparácie v podobe zavrhnutia vlastnej skupinovej identity za historické neprávosti, s ktorými osobne nemajú nič spoločné, na tej istej úrovni, ako keby si dnes začali Francúzi od Nemcov pýtať vojnové reparácie.

Prečítajte si tiež: Čo je hrubý prevádzkový prebytok?

S multikulturalizmom súvisí aj otázka nerovností medzi rasami v rámci jednej populácie. Ľavicoví modernisti podľa Kaufmanna predpokladajú, že etnicko-demografické zmeny prinesú viac medzirasovej rovnosti. Nárast podielu menšín medzi obyvateľstvom tak má oslabiť biele privilégium, ktoré vraj udržuje systém nerovnosti. Autor ukazuje na príklade príjmovej nerovnosti medzi černochmi a belochmi, že neexistuje žiaden súvis medzi touto nerovnosťou a rasovou rôznorodosťou populácie medzi jednotlivými štátmi USA. To isté platí aj pre štáty Latinskej Ameriky.

Kaufmann v knihe reflektuje tiež prax rozšíreného používania pojmov, ktoré sú nabité silnými negatívnymi emóciami, ako napríklad rasizmus. Cituje mladého černošského publicistu Colemana Hughesa, podľa ktorého progresívni liberáli reagovali na nepopierateľný úbytok naozajstného rasizmu súbežným rozširovaním jeho definície. Ako príklad možno uviesť otázku, či je beloch, ktorý požaduje obmedzenie imigrácie z etnicko-kultúrnych dôvodov, rasistom.

Toto nadužívanie či zneužívanie „nálepiek“ však plodí aj protireakciu - nemalá časť belochov v USA vykazuje tendenciu viac podporovať Trumpa alebo používanie konfederačnej vlajky, ak sú tieto označené za rasistické. Podľa Kaufmanna si tak ľavičiari nadužívaním pojmu „rasizmus“ dali vlastný gól. Kaufmannov recept je tu veľmi jednoduchý, stavia sa za slobodu slova a odmieta nálepkovanie: „Zlé argumenty by mali byť vyvrátené tak, že sa poukáže na ich zlé následky pre ľudí a spoločnosť. Snahy odrovnať ich tak, že budú označené za ‚nenávisť‘ bez toho, že sa nimi bude niekto zaoberať, im pridajú na prijateľnosti a zúžia tak priestor pre uvažovanie a slobodu.“

Biele vyhýbanie sa a segregácia

Táto reakcia nemá politický rozmer a môže prebiehať súbežne s predchádzajúcimi dvoma. Ide tu o belochov, ktorí na etnickú zmenu v ich štvrti, škole, kde chodia ich deti, alebo v komunite, ktorej sú súčasťou, reagujú tak, že odídu: presťahujú sa alebo zmenia školu či komunitu. Je to reálny a rozšírený fenomén. Možno uviesť príklad z Londýna, kde jediná etnická skupina, ktorá sa v prvom desaťročí tohto storočia stala viac segregovanou, sú bieli Briti.

Občas sa hovorí o fenoméne nazvanom biely útek (white flight), ktorý opisuje odchod belochov zo štvrtí, ktoré začali byť rasovo alebo etnicky viac rôznorodé. Podľa Kaufmanna je však výraznejšie tzv. biele vyhýbanie sa (white avoidance). Treba zdôrazniť, že belosi sa takto nevyhýbajú iba „getám“, ale aj pomerne bohatým superdiverzným štvrtiam, v ktorých sú bieli v menšine.

Prečítajte si tiež: Viac o hrubom prevádzkovom prebytku

Z prieskumov vyplýva, že belosi rôznorodej politickej orientácie sa sťahujú veľmi podobne, dokonca bieli liberáli sa sťahujú v takýchto situáciách o niečo viac ako bieli konzervatívci. Nie je to však nutne znakom „pokrytectva“ liberálov, ale skôr dôsledok toho, že sťahujúci sa sú všeobecne viac liberálni a vzdelanejší ako tí, ktorí ostávajú. Zároveň platí, že s veľkou etnickou rôznorodosťou klesá reprezentatívnosť spoločenských sietí belochov žijúcich v takýchto komunitách. V okrskoch v Británii, v ktorých je podiel bielych iba 30 %, majú tamojší belosi medzi priateľmi v priemere až 68 % bielych. A to platí aj pre mladých ľudí.

Etnicky rôznorodé komunity vykazujú menej spoločenskej dôvery, ľudia menej veria svojim susedom ako v homogénnejších komunitách. Faktická segregácia sa v ešte väčšej miere ako bývania týka škôl. Mnohí belosi posielajú svoje deti namiesto štátnych škôl do náboženských alebo súkromných škôl, prípadne do vzdialenejších štátnych škôl, ktoré majú vyšší podiel bielych žiakov. Podľa Kaufmanna však ich motivácia nie je negatívna (ustráchaní belosi utekajúci zo škôl s väčším podielom menšín), ale pozitívna, keďže ich má motivovať väčšie zastúpenie príslušníkov ich vlastnej skupiny a túžba po komunite a spoločenskej kohézii.

Prinajmenšom v Británii totiž platí, že belosi majú najsilnejší zmysel pre komunitu, v ktorej žijú, pokiaľ v nej majú zároveň silnú väčšinu. Ak ich podiel na tamojšom obyvateľstve klesá, klesá aj význam komunity pre vlastnú identitu belochov. Mnohé štúdie tiež opakovane dokázali, že etnicky rôznorodé komunity vykazujú menej spoločenskej dôvery, ľudia menej veria svojim susedom ako v homogénnejších komunitách. A zníženie dôvery nie je iba voči príslušníkom menšín, ale aj voči vlastnej skupine. Na druhej strane, štúdie, ktoré skúmali vzťah diverzity a spoločenskej dôvery na celoštátnej úrovni, nevyznievajú tak jednoznačne, i keď existujú indície, že v Európe spôsobuje nárast etnickej rôznorodosti mierny pokles v podpore pre sociálny štát.

Adaptácia a zmiešaná identita

Nie všetci belosi sa však etnickej zmene vyhýbajú. Platí síce, že etnická zmena v konkrétnej oblasti zintenzívňuje odpor a podporu pravicových populistov, avšak keď sa situácia časom stabilizuje, miestni bieli si „zvyknú“ na menšiny, dochádza k čiastočnému (hoci nie veľmi výraznému) poklesu opozície voči imigrácii, ako aj podpory pre pravicovo-populistické strany.

Medzirasové manželstvá alebo obdobné vzťahy sú na vzostupe na celom Západe. Zmiešané páry tvoria 17 % vzťahov v USA, asi 4 % v Británii a 5 % v Kanade. Zároveň platí, že deti z medzirasových manželstiev, v ktorých je jedným z rodičov beloch, si vo veľkej miere vyberajú partnerov spomedzi belochov, napríklad v roku 2001 malo až 78 % ľudí so zmiešaným karibsko-bielym pôvodom za životného partnera belocha.

Zmiešané manželstvá a sekularizácia pri menšinách (najmä moslimoch) sa vzájomne ovplyvňujú. Samozrejme, nie všetky menšiny majú rovnakú mieru exogamie. Častým dôvodom je odlišné náboženstvo, ktorého predpisy predpokladajú manželstvá len medzi súvercami. Preto je napríklad v Európe exogamia častejšia pri sekulárnych alebo kultúrnych moslimoch ako pri silne veriacich moslimoch.

tags: #zmiešané #rasy #obyvateľstva #štúdia