Weimarská republika: Charakteristika a vplyv na Nemecko a Európu

Úvod

Weimarská republika, obdobie v nemeckých dejinách medzi rokmi 1918 a 1933, predstavuje dôležitú etapu modernej Európy. Vznikla po 1. svetovej vojne a pokúsila sa o vybudovanie demokratického systému, no bola poznačená hospodárskymi problémami, politickou nestabilitou a spoločenskými konfliktami. Dôsledky Weimarskej republiky, ako je napríklad polarizácia spoločnosti či geopolitické aspekty, možno vidieť aj v súčasnosti.

Študenti počas semestra navštevujú prednášky prezenčnou, resp. dištančnou formou, čím získajú základné vedomosti pre samostatné štúdium povinnej a doporučenej literatúry. Po skončení semestra absolvujú písomnú skúšku formou testu. Kredity sú pridelené len v prípade získania minimálne 65 bodov.

Vznik a charakteristika Weimarskej republiky

Situácia Nemecka po 1. svetovej vojne

Nemecko sa na konci 1. svetovej vojny nachádzalo v zložitej situácii. Krajinu ovládal generálny štáb OHL (Oberste Heeresleitung), ktorý sa snažil pokračovať vo vojne a maximalizovať teritoriálne zisky. Na fronte sa situácia nemenila a nemecké velenie presúvalo viac prostriedkov na západný front na úkor nemeckého obyvateľstva.

V prístavných mestách povstali proti OHL dôstojníci Nemeckej flotily a hneď za nimi nasledovali robotníci a obyvatelia veľkých miest. Nemecký cisár Wilhelm II., ktorý sa obával násilnej revolúcie, abdikoval z trónu a utiekol do Holandska.

Založenie Weimarskej republiky a jej štruktúra

Weimarská republika bola oficiálne založená stranami SPD, Zentrum a DPP počas národného zhromaždenia v meste Weimar 6. februára 1919. Bola federatívnou republikou zloženou z 22 štátov a 3 slobodných miest. Parlament bol zložený z dvoch komôr: ríšskeho snemu (Reichstag) a ríšskej rady (Reichshofrat). Post cisára bol nahradený postom prezidenta, ktorý bol volený každých 7 rokov.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Ústavu Weimarskej republiky napísal právnik Hugo Preuss z DDP a bola považovaná za najmodernejšiu v tom čase. Zaručovala základné ľudské práva a silný sociálny štát.

Politické sily a konflikty

Významnými politickými stranami boli SPD, USPD, KPD, Zentrum, DDP, DVP a BVP. Na čele DNVP stal A. Hugenberg, ktorý v roku 1933 vstúpil do koalície s NSDAP ako minister hospodárstva a výživy. Spojencom strany bol aj bývalý veliteľ OHL P. von Hindenburg, ktorý zastupoval práva junkerov.

Ku konfliktom dochádzalo nielen medzi koaličnými partnermi, ale aj vo vnútri strán, ktoré boli rozbité do rôznych frakcií a lojálne skôr občianskym hnutiam, odborom a rôznym záujmovým skupinám, než strane.

Pluralita nemeckých strán často nedokázala získať väčšinu v ríšskom sneme a preto boli donútené ísť do koalície so stranami, s ktorými nezdieľali rovnaké presvedčenia.

Versailleská zmluva a reparácie

Nemecko sa spoliehalo na Wilsonov mierový plán, ktorý im garantoval zhovievavé podmienky na kapituláciu. Ale ich pozitívne očakávania boli zmarené, keď sa dozvedeli že podmienkami mieru budú aj teritoriálne a vojenské koncesie. Nemecko muselo opustiť všetky okupované teritória vo Francúzsku, Belgicku a Luxembursku. Ďalším pokynom bolo anulovať Brest-Litovskú zmluvu z roku 1917.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Nemecko bolo nútené odovzdať Alsasko-Lotrinsko Francúzsku, územie Eupen-Malmedy Belgicku, provinciu Sársko bohatej na uhlie špeciálnej komisii, ktorú ustanovila Liga národov a úplne demilitarizovať územie Porýnia a štátu Báden. Na východe, kde Nemecko naplnilo všetky svoje vojenské ciele boli taktiež nútení odovzdať územie horného Sliezska a územie Poznaňu spolu so západným Pruskom, novo vzniknutej Poľskej republike. Mesto Gdánsk sa stal mestským štátom.

V otázke reparácií muselo Nemecko dopredu zaplatiť 20 miliárd zlatých mariek (RM), buď vo finančnej podobe, alebo v podobe nerastných surovín, či nástrojov a to v lehote do 10.1.1920, kedy mala Versaillská zmluva vojsť do platnosti. Neskôr sa finálna čiastka vyrokovala na 132 miliárd RM a splácať sa mala v ročných splátkach 2 miliardy RM, čo predstavovalo dokopy približne 26% celkových výnosov Nemecka.

Nemecká delegácia bola zhrozená z podmienok, ktoré im boli predostreté. Pre Nemecký štát to znamenalo stratu 10% svojej populácie, 13% bohatých, defenzívnych území a definitívne prišli o politickú, a finančnú hegemóniu nad Európou, ktorú si dočasne získalo opäť Francúzsko.

Nálada nemeckého obyvateľstva bola tiež negatívna a to z dôvodu, že obyvateľstvo aj viacerí politici, najmä z pravicového spektra sa zhodli na tom, že Nemecko nebolo vojenský porazené a preto neakceptovali pre nich také ťažké a neférové podmienky. Zmluva potvrdzovala aj fakt, že Nemecko je hlavným vinníkom vojny.

Okupácia Porýnia

Nemecko sa ocitlo vo finančnej tiesni a v roku 1922 nedokázalo splatiť požadovanú čiastku reparácií. Francúzsko sa snažilo situáciu využiť vo svoj prospech a to tým, že tlačilo na Nemecko, aby zaplatili požadovanú čiastku v nerastných surovinách z porýnskych baní. Ich úmyslom bolo eskalovať napätie, aby mohli napadnúť a okupovať bohaté územie Porýnia, za účelom vytvorenia hegemónie a oslabenia už zdevastovaného Nemecka. Francúzsko a Belgicko napriek námietkam Veľkej Británie napadlo a obsadilo územie Porýnia 11.1.1923.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Nemecká vláda vydala nariadenie pasívneho odporu, v ktorom bolo vyhlásené občanom Porýnia právo odolávať okupačným silám. Nemecký priemyselníci vyhlasovali štrajky a obyvatelia Porýnia odmietali akokoľvek spolupracovať s okupačnými vojskami.

Hospodárska kríza a nástup nacizmu

Hospodárska kríza a jej dôsledky

Hospodárska kríza, ktorá vypukla v roku 1929, zasiahla Nemecko mimoriadne silno. V tejto situácii sa vzťahy na politickej scéne vyostrili. Radikalizovali sa ultraľavičiari aj ultrapravičiari. Za aktívnej podpory predstaviteľov zbrojárskeho priemyslu získali nakoniec prevahu pracovné sily. Diktátorským ambíciám NSDAP vyšiel v ústrety prezident Hindenburg a v januári 1933 menoval do funkcie ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera.

Nástup nacizmu a jeho charakteristika

Hitler v svojej propagande využíval všeobecnú nespokojnosť Nemcov s Verssailským systémom. Hitlerovým programovým vyhlásením bola kniha „Mein Kampf“. Teoretickým podkladom Hitlerovej politiky sa stal spis jeho hlavnej ideologickej opory W.Rosemberga Mýtus dvadsiateho storočia, ktorý otvorene vyhlasoval rasistické a antisemitské heslá a požiadavky. Tie boli spojené s pokrivenou aplikáciou Nietzscheovej filozofie nadčloveka. Nacionálnym programom NSDAP sa stalo Veľké Nemecko a spojenie všetkých Nemcov z okolitých krajín do jedného štátu. Zároveň Hitler vyhlásil nový Drang nach Osten - teda ťaženia na Východ, kde sa mali predovšetkým uplatniť nacistické dobyvačné plány. Veľkú úlohu pri presadzovaní nacistických požiadaviek a pri ceste nacistov k moci zohrávali aj elitné ozbrojené oddiely SA a SS.

30.6.1934 povraždili oddiely SS na Hitlerov rozkaz tisícku príslušníkov SA a politikov, ktorí boli Hitlerovi nepohodlní. Jednalo sa prakticky o čistku v NSDAP. Bezprostredným vykonávateľom policajnej svojvôle sa stala štátna tajná polícia Gestapo. Nemecko sa tak stalo klasickým príkladom totalitného policajného štátu. V politickej sfére uplatňoval režim vodcovský princíp (vodca = Fuhrer). V hospodárskej oblasti sa Nemecko zameralo na zbrojársky priemysel, aby sa rýchlo pripravilo na vojnu.

V septembri 1935 boli prijaté rasové protižidovské zákony (najmä zákon o ochrane nemeckej krvi a cti) a v novembri 1938 sa odohrala Krištáľová noc - noc, počas ktorej Nemci rozpútali vlnu násilia proti Židom.

Medzinárodný vývoj medzi dvomi svetovými vojnami

Vývoj v Rusku po 1. svetovej vojne

Ešte počas 1. svetovej vojny v októbri 1917 prišlo v Rusku k boľševickému prevratu, ktorý na dlhé desaťročia nastolil v tomto štáte totalitný režim. Nie všetky sily v Rusku sa však s týmto vývojom zmierili a prišlo tu k občianskej vojne. V tejto vojne intervenovali európske veľmoci v prospech demokratických síl (tzv. bielogvardejcov). V dôsledku hospodárskej vyčerpanosti tesne po 1. svetovej vojne však boli nútené intervenciu ukončiť a boľševici získali kontrolu nad celým ruským územím.

K pôvodnému ruskému územiu bolo postupne pričlenené ďalšie oblasti a v roku 1922 bol vytvorený Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR).

Spoločnosť národov a pokusy o odzbrojenie

Spoločnosť národov pôsobila v rokoch 1920 - 1939, jej sídlom bola Ženeva. Už na parížskej konferencii sa k nej prihlásilo 45 štátov. Nemecko bolo prijaté za člena v roku 1926. Myšlienky zaistenia celosvetového mieru viedli politikov k pokusom o presadenie všeobecného garančného paktu, ale rokovania sa vliekli a nakoniec bol na konferencii v Locarne v roku 1925 prijatý len rýnsky garančný pakt. Od roku 1926 sa datujú rozsiahle rokovania o odzbrojení.

Brand - Kellogov pakt (známy tiež ako Parížsky pakt) - 1928Táto medzinárodná zmluva má svoj názov odvodený od mena francúzskeho ministra zahraničných vecí Aristide Brianda a amerického štátneho sekretára Franka Kelloga. Štáty, ktoré uvedený pakt prijali (viac ako 60) sa slávnostne zaviazali, že v budúcnosti nebudú spory riešiť vojnou. Problémom paktu bola však jeho deklaratívnosť, pretože nestanovoval pre prípad porušenia žiadne sankcie a neobsahoval program odzbrojenia.

Nástup totalitných režimov

Z reakcií na prvú svetovú vojnu sa zrodili 2 nové hnutia - komunizmus a fašizmus. Obidve tieto hnutia sú totalitárne. Totalitný režim je taká forma vlády, ktorá nad občanmi zavádza totálnu (úplnú) kontrolu za účelom zavádzania ideológie, ktorá hodlá zmeniť spoločnosť. Podľa svojho ideologického zdôvodnenia sú fašizmus a komunizmus protikladné.

Sovietsky komunistický režim sa formoval ako totalitný už za Leninovho vedenia, ale výrazne sa jeho črty prehĺbili po nástupe Stalina. Tento postupne nastolil plnú osobnú diktatúru. Vyžadoval bezpodmienečnú poslušnosť bez ohľadu na racionalitu. Vypracoval teóriu o zostrovaní triedneho boja za socializmu a v mene tohto hesla zahájil aj fyzickú likvidáciu „nepriateľských tried“.

Svojej osobnej autorite a a imperiálnym zahraničnopolitickým záujmom sovietskeho štátu podriadil plne aj činnosť Komunistickej internacionály - t.j. medzinárodnej organizáciu komunistických strán založenej v marci 1919.

Fašistické hnutie sa pôvodne zrodilo v Taliansku. Jeho iniciátorom a vodcom sa stal bývalý radikálny socialistický novinár Benito Mussolini. K jeho prvým prívržencom patrili predovšetkým tí, ktorí boli nespokojní s nedocenením talianského prínosu k víťazstvu Dohody v 1. svetovej vojne. Zoskupovali sa v ozbrojených skupinách - bojových zväzoch (Fasci di combattimento) - odkiaľ pochádza názov fašizmus. Ich počet rýchlo rástol a v roku 1922 mali 250 000 členov. Na konci októbra 1922 bol vyhlásený „Pochod fašistov na Rím“. Prakticky bez boja sa zmocnili vlády v štáte. Mussolini sa stal ministerským predsedom. V Taliansku bola nastolená totalita. Všetky zákony musela schvaľovať Veľká fašistická rada. Túto menoval „DUCE“-vodca, teda Mussolini. Fašizmus sa rozšíril aj do ďalších krajín Európy (Taliansko, Portugalsko, Bulharsko, Rumunsko, Španielsko, Grécko, Nemecko, Maďarsko, Juhoslávia, Poľsko, Litva, Rusko) a latinskej Európy.

Svet speje k novej vojne - prehľad udalostí

- september 1931 - Japonsko napadlo Čínu- 1935 - Hitler zaviedol všeobecnú brannú povinnosť- 1935 - Taliansko napadlo Etiópiu- 1935 - občianska vojna v Španielsku- 1936 - Nemecko obsadilo demilitarizované pásmo v Porýní- november 1936 - Japonsko a Nemecko podpísali tzv.

tags: #zmluva #Nemecko #ZSSR #1925 #charakteristika