Zmluva o budúcej zmluve: Rozdiely medzi Občianskym a Obchodným zákonníkom

Úvodnou otázkou zásadného právneho významu je, akému právnemu režimu sa má predbežné dojednanie zmluvných strán o ich záväzku v budúcnosti uzavrieť ostrú zmluvu podriadiť. Zmluva o budúcej zmluve (lat. pactum de contrahendo) je právnym inštitútom umožňujúcim vytvoriť právne relevantný základ, ktorým sa účastník tohto zmluvného vzťahu zaviaže k splneniu budúcich obligačných povinností (tzv. zmluvný prímus). Inštitút zmluvy o budúcej zmluve je upravený v oboch základných súkromnoprávnych kódexoch - v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej len „Občiansky zákonník“) a rovnako v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v z. n. p. (ďalej len „Obchodný zákonník“).

Aplikačná prednosť Obchodného zákonníka

Úprave Obchodného zákonníka je potrebné subsumovať predovšetkým právne vzťahy medzi podnikateľmi pri realizácií ich podnikateľskej činnosti (podľa § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka) a tiež prípady, kedy sa jedná o predbežné dojednanie absolútnych obchodných záväzkových vzťahov (§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka). Za ustálený a všeobecne prijímaný je možno považovať tiež právny názor, podľa ktorého bude režimu Obchodného zákonníka podliehať aj zmluva, ktorej predmetom je záväzok v budúcnosti uzavrieť tzv. „absolútny neobchod”, resp. záväzkový vzťah upravený výlučne v Občianskom zákonníku (napríklad zmluva o kúpe nehnuteľnosti, nájomná zmluva a i.), pokiaľ jej zmluvnými stranami sú podnikatelia a zmluvu uzavierajú v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou (§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka). V praxi diskutabilnou sa môže stať situácia, ak vyššie popísaný subjekt (spĺňajúci kritériá podľa § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka) má v úmysle uzatvoriť zmluvu o budúcej zmluve, ktorej predmetom má byť prevod nehnuteľnosti.

Zmluvná sloboda a jej limity

Charakteristickým pre úpravu súkromnoprávnych záväzkov je princíp zmluvnej slobody, tzn. vôľa zmluvných strán požíva pri tvorbe obligačného záväzku aplikačnú prednosť pred legislatívnou úpravou. A contrario však aj zmluvná sloboda požíva svoje limity nachádzajúce vyjadrenie v kogentných ustanoveniach súkromnoprávnych predpisov (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník). Východiskom v prípade určenia kogentných ustanovení Občianskeho zákonníka je ustanovenie § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, stanovujúce, že „účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť“. Z uvedenej dikcie vyplýva, že zákonodarca neformuloval okruh kogentných ustanovení in concreto striktným výpočtom, ale ponechal túto otázku na teleologickom výklade, vyplývajúcom z povahy konkrétnej situácie. Na rozdiel od Občianskeho zákonníka je v prípade úpravy Obchodného zákonníka možné priamo identifikovať taxatívny výpočet ustanovení zákona v ustanovení § 263, podľa ktorého: „Strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, § 273 ods. 1, § 276 až 289, 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods. 4, § 324, 340a, 340b, 341, 365, 369 až 369d, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458, 459, 477, 478, § 479 ods. 2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, § 655 ods. 1, § 655a, § 660 ods. 2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, 676 ods.

Porovnanie zmluvných ustanovení

Záväzok uzavrieť „ostrú zmluvu” je pre občianskoprávnu zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy vyjadrený v kogentnom § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že „účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.” V Obchodnom zákonníku je formulácia v § 289 ods. 1 nasledovná: „Zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy sa zaväzuje jedna alebo obe strany uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu, ktorej predmet plnenia je určený aspoň všeobecným spôsobom.” Z judikatúry ako aj z komentovaného znenia Občianskeho zákonníka však vyplýva, že aj pre občianskoprávnu zmluvu je možné také dojednanie záväzku uzavrieť v budúcnosti ostrú zmluvu, ktoré zaťaží, resp. Zneniu § 50a Občianskeho zákonníka neodporuje, pokiaľ záväzok uzavrieť ostrú zmluvu je pre obe zmluvné strany vyjadrený tak, že jedna zmluvná strana je zaviazaná predložiť v dohodnutej dobe návrh na uzavretie zmluvy a druhá zmluvná strana sa ho zaväzuje prijať.

Zánik záväzku a následky porušenia zmluvnej povinnosti

Pre obchodnoprávnu zmluvu je však zánik záväzku uplynutím doby upravený aj pre prípad neuplatnenia výzvy na uzavretie ostrej zmluvy. Podľa § 292 ods. 1 Obchodného zákonníka právo na náhradu škody zaniká, ak oprávnená strana nevyzve povinnú stranu na uzavretie zmluvy bez zbytočného odkladu po tom, čo ju na to vyzvala. Občiansky zákonník pre vznik zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy vyžaduje dohodu o dobe, v akej k uzavretiu ostrej zmluvy má dôjsť a o podstatných náležitostiach ostrej zmluvy (§ 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Obchodný zákonník rovnako ako Občiansky zákonník požaduje pre platný vznik predbežnej zmluvy dohodu o dobe, v akej má dôjsť k uzavretiu ostrej zmluvy. V záujme právnej istoty je však možné odporučiť, aby tento predmet plnenia bol vymedzený pokiaľ možno čo najkonkrétnejšie.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Následkom porušenia zmluvnej povinnosti je oprávnenie zmluvnej strany požadovať, aby obsah ostrej zmluvy určil súd (prípadne osoba určená v predbežnej zmluve), alebo môže požadovať náhradu škody. Obe nároky však nie je možné uplatniť kumulatívne. Pre tento prípad je možné kumulatívne uplatnenie oboch nárokov, t.j. Občiansky zákonník nerozlišuje jednotlivé prípady porušenia zmluvnej povinnosti. S porušením povinnosti uzavrieť ostrú zmluvu spája vznik práva na náhradu škody a práva domáhať sa vyhlásenia vôle súdnym rozhodnutím, obe uplatniteľné vedľa seba (§ 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Určitosť predmetu plnenia

Podľa ustanovenia § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa strany musia v zmluve o budúcej zmluve dohodnúť na podstatných náležitostiach hlavnej zmluvy. Podľa ustanovenia § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka postačí, ak je predmet plnenia budúcej zmluvy určený aspoň všeobecným spôsobom. Na tomto mieste sa ponúka otázka, aké je racionálne odôvodnenie tejto odlišnosti. Prečo by „bežným“ občanom nemala byť v rámci kontraktačného procesu dopriata rovnaká voľnosť, ako podnikateľom? Touto otázkou sa však nebudeme zaoberať. Nie je pochýb o tom, že ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka sa uplatní aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Otázka je, či ustanovenie § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka vylučuje aplikáciu § 37 Občianskeho zákonníka.

Judikatúra a požiadavky na určitosť

Vyššie citovaná judikatúra Najvyššieho súdu ČR, ktorá o ustanovení § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedla, že nekladie žiadne zvláštne požiadavky na určenie obsahu budúcej zmluvy. „Druhým z nutných požadavků § 289 odst. 1 obch. zák. je, že předmět plnění budoucí smlouvy musí být určen alespoň obecně, tedy základním (rámcovým) vymezením. „(…) ani požadavek ustanovení § 289 odst. 1 ObchZ na určení předmětu plnění budoucí smlouvy alespoň obecným způsobem neznamená, že by vymezení předmětu budoucí smlouvy muselo být natolik konkrétní, aby bylo možno budoucí smlouvu uzavřít i bez dalšího.“ „Predmet zmluvy musí byť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka dostatočne individualizovaný, identifikovateľný, určitý, pričom sa vzťahuje aj na zmluvu o budúcej zmluve v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle § 289 a nasl. Z citovaných zdrojov podľa nás vyplýva, že ustanovenie § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka nevylučuje aplikáciu § 37 Občianskeho zákonníka. Rovnako toto ustanovenie vykladá aj Najvyšší súd ČR. K rovnakému záveru v tejto otázke dospel Najvyšší súd SR ako aj Najvyšší súd ČR. Súdna prax sa osobitne vyjadrovala k požiadavke na určitosť zmlúv, pre ktoré zákon obligatórne ustanovuje písomnú formu. Takým typom zmluvy je pritom aj zmluva o budúcej zmluve, a to podľa oboch súkromnoprávnych kódexov. Nestačí, že účastníkom právneho vzťahu je jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to priamo nevyplýva z jej textu. Tento záver potvrdili aj neskoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a rovnaké stanovisko zastáva aj Najvyšší súd ČR. Otázkou potom je, aký praktický zmysel má úprava Obchodného zákonníka ustanovujúca voľnejšie požiadavky na určitosť hlavnej zmluvy. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka je zmluva neurčitá a teda neplatná vtedy, ak nejasnosti týkajúce sa jej obsahu nie je možné odstrániť ani pomocou výkladu.

Dôsledky nedodržania záväzku a zánik práv

Situáciu porušenia zmluvy o budúcej zmluve rieši § 50a v odseku 2, kde sa uvádza, že v prípade, ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 28. mája 2007 sp. zn. 1 Cdo 125/2006 uvádza, že v prípade, že do doby dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve nebude budúca zmluva uzavretá, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím (porovnaj § 161 ods. 3 O.s.p.). V takomto prípade rozhodnutie súdu nahrádza zmluvné vyhlásenie druhej strany a tým vznikne medzi subjektmi zmluva. Rovnako ako pri iných právnych úkonoch, resp. zmluvách aj uzavretím takejto zmluvy vznikajú medzi stranami tejto zmluvy práva a povinnosti, ktorými sú viazané. Strany sú viazané k uzavretiu budúcej zmluvy. Môže nastať situácia uzavretia zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy pričom napriek tomu, že sa strany dohodli, jeden z účastníkov uzavrie kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je rovnaká vec ako v zmluve o budúcej kúpnej zmluve s treťou osobu.

Ochrana práv tretích osôb

Najvyšší súd k tomu vyvodil záver, že nedodržanie záväzku budúceho predávajúceho vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej zmluve a následné uzavretie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti s treťou osobou nespôsobuje bez ďalšieho neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka……. Okolnosť porušenia záväzku zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka) jej účastníkom, ktorý prevzatú zmluvnú povinnosť o prevode nehnuteľnosti nerešpektoval a budúcu kúpnu zmluvu neuzavrel, ale uzavrel ohľadom dotknutej nehnuteľnosti kúpnu zmluvu s treťou osobou, sama osebe rozpor s dobrými mravmi nezakladá, t. j. nerobí uzavretú kúpnu zmluvu z tohto dôvodu neplatnou (27. marca 2007, sp. zn. 1 Cdo 107/2006). K tomu je vhodné následne doplniť iné vyjadrenie z rozsudku Najvyššieho súdu SR s.z. 1 Cdo 31/2000, zo dňa 30. januára 2001, ktorý riešil otázku vlastníckeho práva k veci ktorá bola predmetom dvoch platne uzavretých kúpnych zmlúv. Uvádza, že ak tá istá nehnuteľnosť bola prevádzaná dvakrát, resp. viackrát, stane sa jej vlastníkom ten, komu ako prvému bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ten, kto bol dvojitým scudzením poškodený, má nárok na náhradu vzniknutej škody podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. OZ).

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Zánik práv a povinností zo zmluvy

Napokon je potrebné vyriešiť otázku zániku práv a povinností zo zmluvy o budúcej zmluve. Ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR tvrdí, že práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej zmluve zanikajú uzavretím hlavnej zmluvy. Napríklad, ak strany uzavrú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorej predmetom je nehnuteľnosť, tak práva a povinnosti zanikajú uzavretím kúpnej zmluvy a vkladom do katastra nehnuteľností. Samozrejme zanikajú len práva a povinnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy a vznikajú nové práva a povinnosti a to z uzavretej kúpnej zmluvy v zmysle OZ. Okrem tejto situácie ako uvádza §50a ods.3 OZ tento záväzok zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.

Dualizmus a rekodifikácia záväzkového práva

Súčasný dualizmus záväzkového práva, teda stav, keď sú inak rovnaké inštitúty (napr. zodpovednosť za škodu, premlčanie, ale napr. Najväčším problémom uvedeného dualizmu totiž nie je len samotná skutočnosť, že rovnaký inštitút je upravený inak v Občianskom a inak v Obchodnom zákonníku ale aj v tom, že mnohé inštitúty sú upravené v Obchodnom zákonníku len čiastočne a subsidiárne sa na ne vzťahuje Občiansky zákonník. Teda jeden inštitút sa v rámci obchodných záväzkových vzťahov môže riadiť v časti, v ktorej ho upravuje Obchodný zákonník Obchodným zákonníkom a vo zvyšnej časti Občianskym zákonníkom. V dôsledku uvedeného dualizmu tak dochádza k roztrieštenosti, neprehľadnosti či nejednoznačnosti právnej úpravy, z čoho následne pramenia aj mnohé spory medzi zmluvnými partnermi, ktoré často v takých prípadoch rozhoduje až súd. Práve proces rekodifikácie by mohol byť príležitosťou uskutočniť v danom smere nevyhnutné zmeny. V tomto smere je ale nutné taktiež upozorniť, že samotná rekodifikácia Občianskeho zákonníka nemôže sama o sebe vyriešiť uvedené nedostatky. Vhodným riešením by bolo, aby tak ako je to aj v okolitých krajinách prešlo aj slovenské právo od dualistickej koncepcie záväzkového práva, obsiahnutej v dvoch samostatných kódexoch k monistickej koncepcii, teda k jednotnej úprave záväzkového práva obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ktorá by sa vzťahovala aj na obchodné záväzkové právne vzťahy. Toto riešenie sa javí ako vhodné aj z dôvodu, že v súčasnosti už napr. spotrebiteľ a podnikateľ nemôže uzatvoriť zmluvu, ktorá sa spravuje Obchodným zákonníkom, a to ani v prípade, ak by to bolo v záujme spotrebiteľa (čo sa paradoxne môže stať, keďže napr. dlhšia premlčacia lehota v Obchodnom zákonníku môže byť paradoxne práve na prospech spotrebiteľa). Súčasne by toto riešenie odstránilo mnohé problémy aplikačnej praxe, v ktorej je v súčasnosti v mnohých prípadoch ťažké vôbec ustáliť, akým kódexom sa má právny vzťah spravovať. Naviac, ani z praxe okolitých štátov, ktoré uplatňujú takúto monistickú koncepciu nevyplýva, že by uplatňovanie tejto koncepcie nepriaznivo vplývalo na záväzkové právne vzťahy medzi podnikateľmi. Koniec koncom je nutné mať na zreteli skutočnosť, že záväzkové právo by malo len stanovovať určité mantinely, v rámci ktorých sa zmluvné strany daného vzťahu môžu dohodnúť tak, ako to bude pre nich najvýhodnejšie. V prvom rade je potrebné uviesť, že v posledných rokoch sa neustále stupňuje právna ochrana spotrebiteľov, teda fyzických osôb, nepodnikateľov, ktoré uzatvárajú zmluvu so stranou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluvy, ktorej jedna zmluvná strana je spotrebiteľom a druhá dodávateľom sa nazývajú spotrebiteľské zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je napr. poistná zmluva (medzi klientom a poisťovňou) ale môže ňou byť aj kúpna zmluva (napr. Teda, ak by v súčasnosti spotrebiteľ s dodávateľom uzavrel zmluvu podľa Obchodného zákonníka, jeho právny vzťah sa bez ohľadu na takúto dohodu obsiahnutú v zmluve bude spravovať Občianskym zákonníkom, ktorý obsahuje vo viacerých smeroch (napr. pri zodpovednosti za škodu) pre osobu priaznivejšiu právnu úpravu. Paradoxne ak uzatvárajú zmluvu o dielo napr. dve fyzické osoby - nepodnikatelia, nekonajúce v rámci svojej obchodnej či podnikateľskej činnosti, títo sa môžu dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom. Uvedené možno uviesť na nasledovnom príklade: napr. v rámci záväzkových vzťahov, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom sa v rámci zodpovednosti za škodu uplatňuje princíp objektívnej zodpovednosti, teda zmluvná strana bude zodpovedať za škodu aj v prípade, ak ju nezavinila. Naopak, v rovnakom právnom vzťahu, ktorý by sa ale riadil občianskym právom by táto osoba za škodu zodpovedala len v prípade, ak škodu zavinila. Uvedené obdobne platí napr. aj pri posudzovaní nároku na zmluvnú pokutu. Ak zmluvná strana porušila povinnosť sankcionovanú zmluvnou pokutou v zmluvnom vzťahu, ktorý sa spravuje Obchodným zákonníkom, bude spravidla povinná zaplatiť ju aj v prípade, ak povinnosť porušila nezavinene.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

tags: #zmluva #o #buducej #zmluve #obciansky #zakonnik