Zmluva o správe cintorína Klokočov: História a význam

Úvod

Kresťanstvo má na území Slovenska hlboké korene, ktoré siahajú až do apoštolských čias. Jeho vývoj bol ovplyvnený rôznymi kultúrnymi a politickými faktormi. Jedným z dôležitých aspektov kresťanského života je úcta k zosnulým a starostlivosť o miesta ich posledného odpočinku. V tomto kontexte zohrávajú cintoríny významnú úlohu. Tento článok sa zameriava na históriu kresťanstva na Slovensku a na významné pútnické miesto Klokočov, s dôrazom na jeho cintorín a prípadnú zmluvu o jeho správe.

Korene kresťanstva na Slovensku

Podľa ruského letopisca Nestora siahajú korene kresťanstva na Slovensku do apoštolských čias, keď apoštol Pavol účinkoval medzi Kvádmi, „sediachu na Dunajevi“. Dnešné výskumy DNA naznačujú, že korene obyvateľov Slovenska nie sú len slovanské, ale aj predslovanské, čo poukazuje na dedičstvo kresťanských misií prvých storočí nášho letopočtu.

Slovania na našom území sa stretli s gréckymi misionármi z Chorvátska, neskôr s írskymi a škótskymi mníchmi. Opatrný prístup k prijatiu kresťanstva bol ovplyvnený skrytými mocenskými motívmi. Rozmach kresťanstva u Slovanov nastal za vlády kniežaťa Rastislava, ktorý sa po neúspešnom pokuse o misiu z Ríma obrátil na Konštantínopol. Po misii Cyrila a Metoda nasledovali útoky franského duchovenstva, ale ich dielo pokračovalo až do smrti arcibiskupa Metoda v roku 885.

Cirkevný prevrat spôsobil zánik projektu kristianizácie Slovanov v podobe, ako ho videli Cyril a Metod, a otvoril cestu novému projektu vedenému ich žiakmi cez Bulharskú ríšu. Vďaka tomu sa kresťanstvo východného gréckeho obradu stalo dominantným vo východoeurópskych slovanských národoch. Napriek tomu sa na Morave a Slovensku zachovali odkazy na cyrilometodskú misiu, ako fresky v ikonografickom štýle v najstarších chrámoch a patrocíniá chrámov spojené so svätými uctievanými vo východnej byzantskej cirkvi.

Vznikajúca uhorská šľachta v 10. storočí mala silné väzby s východným kresťanstvom. Existencia veriacich grécko-slovanského obradu je zdokumentovaná v liste pátra Wilhelma de Rubruquisa z roku 1254, ktorý sa pri prechode z Haliče do Uhorska stretol s Rusínmi a Uhrami (Slovenmi na východnom Slovensku) východného obradu, ktorí udržiavali jednotu s rímskym stolcom.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Pre súčasné kresťanstvo grécko-slovanského obradu má veľký význam misia žiakov Cyrila a Metoda a druhá grécka misia zameraná na oblasť Sedmohradska. Kresťanstvo v tomto regióne však nedosiahlo takú vyspelosť ako v centrách Veľkej Moravy, zvlášť grécko-slovanského obradu, ktorý bol rozšírený najmä na vidieku, kam prichádzali noví osadníci zo slovanských krajín.

Mukačevské biskupstvo a šírenie grécko-slovanského obradu

Byzantský monastier na Černečej hore pri Mukačeve, založený v roku 1360 mukačevským zemepánom Fedorom Koriatovičom, zohral veľkú úlohu v šírení kresťanstva grécko-slovanského obradu na Slovensku. Tu sa začali písať dejiny Mukačevského biskupstva, ktoré je matkou eparchií na Zakarpatskej Ukrajine, Slovensku, Maďarsku, Spojených štátoch, Kanade a čiastočne aj Rumunsku a Česku. Už v počiatkoch bola pre toto územie typická jednota s rímskym pápežom. V rokoch 1438 a 1439 sa uskutočnil unionistický ferrarsko-florentský koncil, ktorého sa zúčastnil aj kyjevský metropolita kardinál Izidor, ktorý sa v roku 1443 zdržal v Mukačeve. V tom čase získal igumen monastiera na Černečej hore biskupskú právomoc nad kňazstvom a ľudom zo širokého okolia.

Pre východné Slovensko nebol grécko-slovanský obrad ničím výnimočným. Svedčia o tom napríklad epitrachil v Košiciach z roku 1380 s ručne vyšitými ikonami archanjela Gabriela, sv. Cyrila Alexandrijského, sv. Gregora Naziánskeho, sv. Jána Zlatoústeho a sv. Demetra Solúnskeho. Mnohé dediny niesli prívlastok Ruský, čo súviselo s obradovou príslušnosťou obyvateľov. Najstarší záznam o rusínskej drevenej cerkvi sa nachádza v dokumente palatína Mikuláša z Gorjan z roku 1379.

Grécko-slovanský obrad v severovýchodnom Uhorsku bol spočiatku v tieni iných častí krajiny, kde prekvital. V 14. storočí však dochádza k nátlaku s cieľom latinizácie, resp. katolizácie týchto cirkví. Podobná situácia bola aj v Poľskom kráľovstve, odkiaľ do Uhorska smerovala významná časť migrantov. Boli však aj obdobia, kedy kresťania grécko-slovanského obradu na tomto území boli zjednotení s Katolíckou cirkvou. 1. marca 1402 pápež Bonifác IX. obnovil spišskému prepoštovi biskupské privilégiá, kde uvádza, že veľký počet „Rusínov a Valachov bývajúcich v susedstve navštevuje Kostol sv. Martina v Spišskej Kapitule, kde ako pravoslávni vstupujú do Katolíckej cirkvi“.

Východné Slovensko bolo do sféry vplyvu Mukačevského biskupstva začleňované postupne. V roku 1606 to bol Zemplín a Turňa. Už vtedy boli v jeho biskupstve nielen Rusíni, ale aj Slováci, Rumuni a Srbi. V roku 1623 bol do Mukačevského biskupstva začlenený Šariš a neskôr postupne i celý Spiš.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Klokočov: Pútnické miesto a zázraky

Kresťanstvo na Slovensku prežívalo aj vďaka viacerým zázrakom. V roku 1670 vytekali z ikony Presvätej Bohorodičky na ikonostase v Klokočove krvavé slzy. Cerkev bola následne spálená, pričom nedošlo k riadnemu skúmaniu tohto zázraku. Rozvoj úcty ku klokočovskej ikone nastáva až v 20. storočí. Ďalší zázrak sa udial v roku 1744 v obci Šašová. Okrem nich tu boli ďalšie pútnické miesta, napríklad Krásny Brod.

Únie a vznik Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Pre existenciu dnešnej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sú dôležité tri únie. Prvá bola v poľskom Brest-Litovsku, odkiaľ sa šírila myšlienka zjednotenia a veriaci so svojimi kňazmi prichádzali do Uhorska. Druhou je únia v Krásnom Brode, resp. v Humennom v roku 1614. Hoci táto únia nie je dodnes potvrdená, z neskorších prameňov vyplýva jej význam. Najdôležitejšou je únia v Užhorode z 24. apríla 1646, ktorú podpísali aj kňazi zo Slovenska. Jej dokument sa nachádza v slovenskom Štátnom archíve.

Po únii dochádza k rozmachu celej Mukačevskej eparchie, zvlášť jej západného územia na východnom Slovensku. Vznikali tu kňazské rody. Jeden z najznámejších rodov pôsobil v obci Čirč pravdepodobne od roku 1640 až do roku 1900. Jeho príslušníkovi Izaiášovi Janovičovi udelil uhorský kráľ Karol III. v roku 1722 dedičný zemiansky titul. Možnosť študovať v prestížnych školách zvyšovala vzdelanie miestnych kňazov, z ktorých viacerí sa stali neskoršími mukačevskými biskupmi.

Koniec týchto bojov nastal až v 18. storočí, keď bola v roku 1771 Rímom nanovo zriadená Mukačevská eparchia a za jej biskupa ustanovený Andrej Bačinský. Ten na sklonku svojho pôsobenia postupne rozdelil rozľahlú eparchiu na niekoľko vikariátov, z ktorých sa mali stať sufragánne eparchie Užhorodskej metropolie. Košický vikariát, ktorý bol zriadený 3. februára 1787, bol v roku 1806 po nezhodách definitívne prenesený do Prešova.

Vznik Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva

História Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva sa začala písať koncom 18. storočia, keď bolo rozsiahle Mukačevské gréckokatolícke biskupstvo biskupom Andrejom Bačinským administratívne rozdelené na tri biskupské vikariáty: Maramarošský, Szatmársky a Košický. Košický biskupský vikariát sa stal základom budúceho samostatného Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva. Za oficiálny vznik Košického biskupského vikariátu sa považuje 3. február 1787, keď o tom rozhodol cisár Jozef II.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Územie Košického vikariátu tvorili Abovská, Boršodská, Gemerská, Spišská, Šarišská, Turnianska župa a severná časť Zemplínskej župy. Cirkevno-správne bol vikariát rozdelený na 17 dištriktov, ktoré tvorili 208 farností a 825 filiálok. Na čele biskupského vikariátu stál biskupský vikár, ktorého do úradu vymenúvala Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada.

Myšlienka rozdeliť Mukačevské biskupstvo sa reálne dostala do pozornosti v roku 1810. S iniciatívou prišli niektorí poslanci Uhorského snemu. Stotožnila sa s ňou aj kapitula Mukačevského biskupstva a vikariátne konzistórium Košického vikariátu. Cisár František I. nariadil v tejto veci konať Uhorskej miestodržiteľskej kráľovskej rade, ktorá zriadila špeciálnu komisiu pripravujúcu rozdelenie.

Definitívny návrh miestodržiteľskej rady na rozdelenie Mukačevského biskupstva bol vypracovaný v roku 1815. Na jeho základe cisár František I. kráľovským výnosom z 3. novembra 1815 rozhodol o rozdelení Mukačevského biskupstva. V tomto nariadení sa konkrétne hovorilo o vyčlenení územia Mukačevského biskupstva pre novovznikajúce Prešovské biskupstvo.

Komisia navrhla, aby sa Prešovské biskupstvo územne zhodovalo s Košickým vikariátom a zahŕňalo oblasť spomínaných siedmich žúp. Cisár návrh rozdelenia s presným vyčlenením farností prijal a za sídelných biskupov vybral A. Pócsyho a G. Tarkoviča. Následne 1. marca 1816 cisár František I. oznámil do Ríma pápežovi Piovi VII. svoje rozhodnutie o rozdelení Mukačevského biskupstva a s tým spojené zriadenie biskupstva v Prešove. Zároveň ho požiadal o potvrdenie tohto rozhodnutia a o potvrdenie vybraných kandidátov na biskupov.

Cisár František I. vydal 11. júla 1817 pre novovytvorené Prešovské biskupstvo donačnú listinu, v ktorej potvrdil vymenovanie Gregora Tarkoviča za prešovského gréckokatolíckeho biskupa a biskupstvo hospodársky zabezpečil. Kánonicky bolo Prešovské biskupstvo erigované až v roku 1818, keď konzistoriálna kongregácia Svätej stolice 9. septembra 1818 vydala nariadenie na zriadenie Prešovského biskupstva. Bula prináša konkrétne ustanovenia, napr.: sídlom biskupstva bude mesto Prešov; za katedrálny chrám bol vyhlásený Chrám sv. Jána Evanjelistu.

Zmluva o správe cintorína Klokočov: Obsah a význam

Vzhľadom na historický a náboženský význam Klokočova je správa jeho cintorína mimoriadne dôležitá. Zmluva o správe cintorína Klokočov by mala obsahovať nasledovné body:

• Identifikácia zmluvných strán: Určenie vlastníka cintorína (napr. Gréckokatolícka cirkev, obec Klokočov) a správcu cintorína (napr. obec, cirkevná organizácia, súkromná spoločnosť).
• Predmet zmluvy: Presné vymedzenie územia cintorína a rozsah správy (napr. údržba, pohrebné služby, evidencia hrobových miest).
• Práva a povinnosti správcu: Zabezpečenie údržby cintorína, starostlivosť o zeleň, zabezpečenie poriadku a čistoty, vedenie evidencie hrobových miest, zabezpečenie pohrebných služieb v súlade s platnou legislatívou a cirkevnými predpismi.
• Práva a povinnosti vlastníka: Dohľad nad správou cintorína, schvaľovanie plánov údržby a rozvoja, rozhodovanie o dôležitých otázkach spojených s prevádzkou cintorína.
• Financovanie správy: Určenie zdrojov financovania správy cintorína (napr. poplatky za hrobové miesta, dotácie od obce alebo štátu, príspevky od veriacich).
• Doba trvania zmluvy: Určenie doby, na ktorú sa zmluva uzatvára, a podmienky jej predĺženia alebo ukončenia.
• Riešenie sporov: Určenie postupu pri riešení sporov medzi zmluvnými stranami.

Vzhľadom na to, že v roku 1670 vytekali z Ikony Presvätej Bohorodičky v Klokočove krvavé slzy, je dôležité, aby zmluva o správe cintorína pamätala na pietne miesto a zabezpečila jeho dôstojné udržiavanie.

Pietne miesto a údržba kríža na cintoríne

V zmluve o správe cintorína by mala byť venovaná osobitná pozornosť pietnemu miestu, akým je aj kríž na cintoríne. Kríž je symbolom kresťanskej viery a pripomienkou obete Ježiša Krista. Jeho údržba a dôstojné umiestnenie sú pre veriacich veľmi dôležité. Zmluva by mala obsahovať ustanovenia o pravidelnej údržbe kríža, jeho prípadnej rekonštrukcii a zabezpečení jeho ochrany pred poškodením.

tags: #zmluva #o #správe #cintorína #Klokočov #vzor