Zánik firmy a zmluva o zmluve budúcej: Komplexný prehľad

Zrušenie firmy alebo ukončenie podnikania je rozhodnutie, ktoré môže prísť z rôznych dôvodov. Môžu to byť finančné problémy, strata záujmu o ďalšie podnikanie, zmena životnej situácie, alebo jednoducho zistenie, že podnikateľská činnosť už nevyhovuje. Tento proces si vyžaduje pozornosť na detail a správne právne kroky.

Zrušenie firmy: Proces a fázy

Ak ste sa rozhodli zrušiť svoju firmu alebo spoločnosť, mali by ste vedieť, že tento proces nie je automatický a vyžaduje si určité právne kroky. V rámci tzv. dobrovoľnej likvidácie rozlišujeme prípravnú a realizačnú fázu.

Prípravná fáza likvidácie

V rámci prípravnej fázy je potrebné určiť deň likvidácie, určiť likvidátora a je spojená najmä s ekonomickou analýzou subjektu. Ide teda o obdobie ešte pred vstupom do likvidácie.

Likvidátor a jeho povinnosti

Likvidátor je osoba, ktorá vykonáva likvidáciu spoločnosti. Preddavok na likvidáciu slúži na krytie časti nákladov likvidátora. Zrušená spoločnosť musí tento preddavok zložiť, ak vymenuje likvidátora sama alebo ak chce požiadať súd o jeho vymenovanie. Bez zloženia preddavku nemôže byť likvidátor zapísaný do obchodného registra.

Likvidátor má priamu oznamovaciu povinnosť len voči známym veriteľom, čo závisí od účtovnej dokumentácie. Musí zverejniť oznámenie o vstupe do likvidácie v Obchodnom vestníku a výzvu na prihlásenie pohľadávok.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Právna pomoc pri zrušení firmy

Zrušenie firmy je náročný proces, ktorý si vyžaduje pozornosť na detail a správne právne kroky. Ak sa rozhodujete, ako zrušiť firmu, a potrebujete odbornú pomoc, neváhajte sa obrátiť na advokátsku kanceláriu, ktorá vám poskytne všetky potrebné informácie a pomôže vám efektívne a právne správne ukončiť podnikanie.

Zmluva o budúcej zmluve: Teoretické a praktické aspekty

Zmluva o budúcej zmluve je právny nástroj, ktorý sa využíva na zabezpečenie budúceho uzavretia hlavnej zmluvy. V praxi sa často stretávame s otázkou, aké požiadavky kladú Občiansky zákonník a Obchodný zákonník na určitosť predmetu tzv. hlavnej (realizačnej) zmluvy, ktorá má byť uzavretá na základe zmluvy o budúcej zmluve.

Určitosť predmetu hlavnej zmluvy

Podľa ustanovenia § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa strany musia v zmluve o budúcej zmluve dohodnúť na podstatných náležitostiach hlavnej zmluvy. Podľa ustanovenia § 289 ods.

Po prečítaní zákonného textu sa zdá, že obchodnoprávna úprava zmluvy o budúcej zmluve kladie na určitosť predmetu hlavnej zmluvy voľnejšie požiadavky, než občianskoprávna úprava.

Voľnejšie požiadavky na určitosť predmetu zmluvy

K názorom o voľnejších požiadavkách na určitosť predmetu hlavnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka:

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Takýto záver podporuje aj dostupná komentárová literatúra: [1]„Poměrně malé nároky klade obchodní zákoník také na vymezení obsahu budoucí smlouvy. Zde je zřejmě nejzávažnější rozdíl oproti úpravě občanskoprávní. Ta v §50a obč. zák. požaduje, aby budoucí smlouva byla definována prostřednictvím jejich podstatných náležitostí. Tedy rozhodující práva a povinnosti, jež mají být obsahem budoucí smlouvy, je nutno vyjasnit už při uzavírání smlouvy o smlouvě budoucí. To v praxi nejednou vede k tomu, že již z důvodu prosté opatrnosti, aby nebyla smlouva o smlouvě budoucí později označena za neplatnou z tohoto důvodu, obsahuje smlouva o smlouvě budoucí prakticky celý text uvažované smlouvy. To ovšem nejednou řádnému fungování této předběžné smlouvy neprospívá. V případě závazků obchodněprávních mají ovšem účastníci volnost daleko větší, když z hlediska obsahu budoucí smlouvy je nutné ve smlouvě o smlouvě budoucí vymezit pouze předmět budoucí smlouvy, a to způsobem alespoň obecným. Tedy z toho plyne, že ohledně ostatních modalit budoucí smlouvy není nutné v této fázi smlouvat nic, smlouva o smlouvě budoucí se může omezit jen na obecný popis budoucího předmětu plnění. Tedy ani o předmětu budoucí smlouvy nemusí mít účastníci ještě zcela jasnou představu, a i ten může být v průběhu dalších kontraktačních jednání vyjasňován a zpřesňován.“

Rovnako aj judikatúra Najvyššieho súdu ČR [2] dospela k záveru, že ustanovenie § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka je „určité uvolnění v rámci obecné zásady, že předmět smlouvy musí být určitý (…).“

Na tomto mieste sa ponúka otázka, aké je racionálne odôvodnenie tejto odlišnosti. Prečo by „bežným“ občanom nemala byť v rámci kontraktačného procesu dopriata rovnaká voľnosť, ako podnikateľom? Touto otázkou sa však nebudeme zaoberať. Nech je totiž odôvodnenie tejto odlišnosti akékoľvek, musíme vychádzať z toho, že ide o súčasť normatívneho zákonného textu.

Dôležitejšou otázkou je, či záver o voľnejších požiadavkách na určitosť predmetu zmluvy nejakým spôsobom modifikuje základnú požiadavku na určitosť právnych úkonov podľa ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka.

Potreba splnenia všeobecnej požiadavky na určitosť právnych úkonov

K názorom o potrebe splnenia všeobecnej požiadavky na určitosť právnych úkonov podľa § 37 Občianskeho zákonníka:

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Nie je pochýb o tom, že ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka sa uplatní aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Otázka je, či ustanovenie § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka nejakým spôsobom modifikuje úpravu obsiahnutú v § 37 Občianskeho zákonníka.

Vyššie citovaná judikatúra Najvyššieho súdu ČR, [3] ktorá o ustanovení § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka hovorí ako o určitom uvoľnení z požiadavky na určitosť právnych úkonov, vyslovuje aj nasledovný dovetok:

„Druhým z nutných požadavků § 289 odst. 1 obch. zák. je, že předmět plnění budoucí smlouvy musí být určen alespoň obecně, tedy základním (rámcovým) vymezením. Jde sice o určité uvolnění v rámci obecné zásady, že předmět smlouvy musí být určitý, ale tento princip se neopouští stále musí být jasné, jaká budoucí smlouva, tedy s jakým obsahem, s jakým předmětem plnění má být uzavřena.“

Obdobný záver vyslovil aj Vrchný súd v Prahe, [4] podľa ktorého platí nasledovné:

„(…) ani požadavek ustanovení § 289 odst. 1 ObchZ na alespoň obecné vymezení předmětu budoucí smlouvy nelze chápat tak, že by vymezení mohlo ve smlouvě chybět, anebo že by mohlo být natolik neurčité, že by ani za pomoci výkladu nebylo možno neurčitost odstranit.“

Podľa komentárovej literatúry musí byť predmet plnenia v obchodnoprávnej zmluve o budúcej zmluve „vymedzený do takej miery, aby nevznikli pochybnosti, čo má byť predmetom budúcej zmluvy.“ [5] Inými slovami, platí, že predmet plnia musí byť identifikovaný nezameniteľným spôsobom. Komentárová literatúra výslovne uvádza, že aj na obchodnoprávnu zmluvu o budúcej zmluve sa vzťahuje všeobecná požiadavka na určitosť právnych úkonov podľa § 37 Občianskeho zákonníka. [6]

Rovnaký záver výstižne zhrnul Krajský súd Nitra: [7]

„Predmet zmluvy musí byť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka dostatočne individualizovaný, identifikovateľný, určitý, pričom sa vzťahuje aj na zmluvu o budúcej zmluve v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle § 289 a nasl. Obchodného zákonníka.“

Z citovaných zdrojov podľa nás vyplýva, že ustanovenie § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka žiadnym spôsobom nemodifikuje základnú požiadavku na určitosť právnych úkonov podľa § 37 Občianskeho zákonníka.

Výklad § 37 Občianskeho zákonníka podľa relevantnej judikatúry

V tejto súvislosti považujeme za potrebné uviesť, ako § 37 Občianskeho zákonníka vykladá relevantná judikatúra.

Podľa Najvyššieho súdu SR [8] platí nasledovné:

„Právny úkon je neurčitý, a teda neplatný vtedy, ak je vyjadrený prejav vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľný, avšak nejednoznačný a tým neurčitý - zostáva jeho vecný obsah (vrátane predmetu dohody), pričom neurčitosť tohto obsahu nemožno odstrániť a preklenúť ani s použitím výkladových pravidiel.“

Rovnako toto ustanovenie vykladá aj Najvyšší súd ČR. [9]

Podotýkame, že podľa právnej teórie sa výkladom rozumie „hledání něčeho jazykově možného, hledání toho, co jazyková pravidla připouští.“ [10] Za výklad sa teda nepovažuje postup, pri ktorom prekračujeme hranicu „jazykovo možného“ a dotvárame obsah, ktorý nevyplýva zo slov použitých v texte právneho úkonu ani pri ich najširšom možnom výklade. [11] K rovnakému záveru v tejto otázke dospel Najvyšší súd SR [12] ako aj Najvyšší súd ČR. [13]

Súdna prax sa osobitne vyjadrovala k požiadavke na určitosť zmlúv, pre ktoré zákon obligatórne ustanovuje písomnú formu. Takým typom zmluvy je pritom aj zmluva o budúcej zmluve, a to podľa oboch súkromnoprávnych kódexov. Preto sa v krátkosti vyjadríme aj k tejto rozhodovacej praxi.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR [14] platí nasledovné:

„Ak je predmetom sporu právny úkon, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný. Nestačí, že účastníkom právneho vzťahu je jasné, čo je predmetom zmluvy, ak to priamo nevyplýva z jej textu. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani v prípade osôb, ktoré nie sú účastníkmi daného zmluvného vzťahu.“

Inými slovami je takáto zmluva určitá vtedy, ak ktorákoľvek nezaujatá osoba po uplynutí ľubovoľného časového obdobia po prečítaní zmluvy dokáže bez akýchkoľvek doplňujúcich informácií jednoznačne povedať, čo bolo jej predmetom.

Tento záver potvrdili aj neskoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR [15] a rovnaké stanovisko zastáva aj Najvyšší súd ČR. [16]

Zhrnutie a analýza

Podľa relevantnej judikatúry a komentárovej literatúry platí, že pri obchodnoprávnej zmluve o budúcej zmluve platia voľnejšie požiadavky na určitosť predmetu hlavnej zmluvy, ako pri občianskoprávnej zmluve o budúcej zmluve.

Podľa iných rozhodnutí a iných autorov to však neznamená, že by vymedzenie predmetu hlavnej zmluvy pri obchodnoprávnej zmluve o budúcej zmluve nemuselo spĺňať základnú požiadavku určitosti podľa § 37 Občianskeho zákonníka.

Otázkou potom je, aký praktický zmysel má úprava Obchodného zákonníka ustanovujúca voľnejšie požiadavky na určitosť hlavnej zmluvy. Prikláňame sa k záveru, že v podstate žiaden.

Bez ohľadu na to, či bude zmluva o budúcej zmluve uzavretá podľa Obchodného zákonníka alebo podľa Občianskeho zákonníka, platí, že buď bude predmet hlavnej zmluvy vymedzený dostatočne určito podľa § 37 Občianskeho zákonníka a zmluva o budúcej zmluve bude platná alebo tomu tak nebude a zmluva bude z tohto dôvodu neplatná.

Podľa § 37 Občianskeho zákonníka je zmluva neurčitá a teda neplatná vtedy, ak nejasnosti týkajúce sa jej obsahu nie je možné odstrániť ani pomocou výkladu.

Praktické príklady a riešenia

Vzhľadom na zložitosť problematiky zániku firmy a zmluvy o zmluve budúcej je vhodné uviesť aj praktické príklady a možné riešenia.

Príklad: Predaj budovy synovi a zmluva o budúcej zmluve

Obchodné právo I. - M. Vlastním budovu, ktorú som nadobudol pred 20 rokmi dedičstvom v priamom rade a využíva sa na podnikanie. V súčasnosti chcem predať už 23-ročnú budovu so zostatkovou hodnotou 20-tisíc eur synovi, ktorý by pokračoval v rovnakej podnikateľskej činnosti, pretože ja chcem živnosť ukončiť čo najskôr. Syn ale nemá potrebné prostriedky a uvažujem o spísaní zmluvy o budúcej zmluve so splátkovým kalendárom rozvrhnutým na 12 mesiacov a až po splatení kúpnej ceny uskutočniť vklad do katastra. Prednostné splatenie a až následné zavkladovanie do katastra je podmienkou ostatných členov rodiny. Syn i ja sme SZČO, platitelia DPH a účtujeme v jednoduchom účtovníctve. Môže byť zmluva o budúcej zmluve na predaj nehnuteľnosti vlastnému synovi dokladom na vyradenie majetku zaradeného do môjho podnikania?

Podľa §2 , ods. 2 Opatrenia Ministerstva financií SR č. 23054/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov („postupy účtovania“) je pri nehnuteľnostiach obstaraných na základe zmluvy, pri ktorých sa vlastníctvo nadobúda povolením vkladu do katastra nehnuteľností a do nadobudnutia vlastníctva nadobúdateľ nehnuteľnosť užíva, dňom uskutočnenia účtovného prípadu je deň prevzatia nehnuteľnosti nadobúdateľom a u predávajúceho je deň uskutočnenia účtovného prípadu deň odovzdania nehnuteľnosti. Ak nebude vklad do katastra nehnuteľností povolený, účtovné zápisy sa zrušia.

Zmluva o budúcej zmluve nie. To znamená, že zaradenie majetku do podnikania syna na základe zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy (ZBZ) neprichádza do úvahy, pretože ZBZ nie je zmluva, ktorou sa vlastníctvo nadobúda povolením vkladu do katastra nehnuteľnosti. Zmluva o budúcej zmluve uzatvorená podľa § 289 a nasled. obchod. zák. predstavuje len záväzok jednej alebo oboch zmluvných strán uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu s predmetom plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom.

Kúpna zmluva

Teoreticky by prichádzal do úvahy druhý spôsob, že by sa uzatvorila kúpna zmluva a podal návrh na vklad až po zaplatení kúpnej ceny, nakoľko ako je vyššie spomenuté, podľa postupov účtovania nie je deň vzniku účtovného prípadu povolenie vkladu katastrom nehnuteľností, ale deň protokolárneho odovzdania nehnuteľnosti do užívania nadobúdateľovi. Treba však podotknúť, že zákon nepočíta s takýmto špekulatívnym vyčkávaním a podaním návrhu na vklad až o rok po podpise zmluvy, keď bude vyplatená celá kúpna cena. Takže je ťažko predpokladať, ako by sa k tomuto špecifickému prípadu postavil daňový úrad. Lehotu dokedy musí byť podaný návrh na vklad síce zákon neurčuje, ale štandardne sa podáva návrh na vklad bezodkladne po podpise kúpnej zmluvy, keďže sa má za to, že obe strany majú záujem o čo najskorší prevod nehnuteľností a uzatvoriť danú vec. Pre tento prípad to teda nepokladám za úplne bezrizikové.

Ďalšie riešenia

Ak nechcete prevádzkovať živnosť, kým syn nadobudne potrebné finančné prostriedky, ponúkam ďalšie dve možnosti. Odporúčam aplikovať prvú z nich.

1. Otec svoju živnosť ukončí a vyradí budovu z podnikania a preradí ju do súkromného majetku. Predá ju synovi vtedy, keď ten bude mať k dispozícii kúpnu cenu. Do tej doby ju bude synovi prenajímať (odplatne) alebo vypožičiavať (bezodplatne).
2. Syn si vezme pôžičku alebo hypotekárny úver z ktorého uhradí kúpnu cenu otcovi.

Zánik záväzkov: Rôzne spôsoby a ich dôsledky

Záväzky môžu zaniknúť rôznymi spôsobmi, pričom každý z nich má svoje právne dôsledky. Medzi najčastejšie spôsoby zániku záväzkov patria:

• Splnenie záväzku: Záväzok zanikne, ak je splnený včas a riadne.
• Započítanie: Vzájomné pohľadávky dlžníka a veriteľa sa môžu započítať.
• Dohoda: Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na zrušení záväzku.
• Odstúpenie od zmluvy: V prípadoch stanovených zákonom alebo zmluvou môže jedna strana odstúpiť od zmluvy.
• Nemožnosť plnenia: Ak sa plnenie stane objektívne nemožným, záväzok zanikne.
• Uplynutie doby: Záväzky zo zmlúv zanikajú uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené.
• Premlčanie: Po uplynutí premlčacej doby sa právo oslabuje a nemôže byť úspešne vymáhané na súde.

Zabezpečenie záväzkov: Záložné právo, zmluvná pokuta a ručenie

Zabezpečenie záväzkov má preventívnu funkciu a pôsobí v smere zodpovednejšieho preberania záväzkov a ich plnenia. Medzi najčastejšie spôsoby zabezpečenia záväzkov patria:

• Záložné právo: Zabezpečuje pohľadávku záložným právom k určitej veci.
• Zmluvná pokuta: Dohodnutá suma, ktorú je povinná zaplatiť strana, ktorá porušila povinnosť.
• Ručenie: Ručiteľ sa zaväzuje, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak dlžník nesplní svoj záväzok.

Záver

Problematika zániku firmy a zmluvy o zmluve budúcej je rozsiahla a komplexná. Je dôležité mať na pamäti, že každý prípad je individuálny a vyžaduje si odborné posúdenie. V prípade akýchkoľvek nejasností alebo problémov sa odporúča obrátiť na advokáta, ktorý vám poskytne kvalifikovanú právnu pomoc a pomôže vám nájsť najvhodnejšie riešenie.

Použité zdroje:

• Občiansky zákonník
• Obchodný zákonník
• Judikatúra Najvyššieho súdu SR a ČR
• Komentárová literatúra k Občianskemu a Obchodnému zákonníku

tags: #zánik #firmy #a #zmluva #o #zmluve