Doručovanie písomností v slovenskom práve: komplexný prehľad

Zastúpenie a doručovanie sú základné pojmy v právnej praxi. Napriek tomu sa v tejto oblasti vyskytujú problémy. Tento článok sa zameriava na vybrané myšlienky z oblasti doručovania písomností, pričom kladie dôraz predovšetkým na občianske právo hmotné a pracovné právo.

Zastúpenie a doručovanie v občianskom práve

Zastúpenie je všeobecne upravené v Občianskom zákonníku v ustanoveniach § 22 a nasl. V zásade sa delí na zákonné a na základe dohody o plnomocenstve. Niektoré osobitosti zastúpenia rozvíja aj Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 22 a nasl., a to v dôsledku špecifických procesných potrieb. Doručovanie je však upravené len v OSP (ust.

Častou chybou je domnienka, že odoslaná zásielka (písomnosť) sa považuje za doručenú, aj keď si ju adresát neprevezme. V hmotnom práve pri doručovaní neplatí žiadna fikcia doručovania, ak si adresát zásielku (písomnosť) neprevezme v určenej lehote. Rovnako neplatí ani možnosť doručenia prostredníctvom inej dospelej osoby, ak je ochotná obstarať odovzdanie zásielky, za predpokladu, že nemá na veci protichodný záujem. Doručovanie do vlastných rúk medzi účastníkmi v hmotnom práve sa tiež nedá vylúčiť, avšak nemožno na tento prípad automaticky použiť ust. § 47 OSP.

Preto sa čoraz častejšie objavuje v zmluvách osobitná úprava doručovania a fikcie doručovania medzi zmluvnými stranami, aby sa vyhli následným nepríjemnostiam, ak druhá zmluvná strana nebude písomnosti a zásielky preberať. V zásade v tejto súvislosti stačí v zmluve odkázať na primerané použitie ustanovení o doručovaní podľa § 46, § 48 a § 50 OSP.

Doručenie písomnosti podľa hmotného práva bude relevantné iba vtedy, ak s ním zmluva, alebo zákon spája určité právne následky (napríklad pri odstúpení od zmluvy, reklamácii, uplatnenie si náhrady škody a pod.).

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Ak odosielateľ zašle doporučenú zásielku adresátovi, ktorý ju bezdôvodne odmietne prevziať (po poučení doručovateľa), možno opodstatnene predpokladať, že adresát mal možnosť sa s touto zásielkou oboznámiť a disponovať ňou. Ďalšou možnosťou, ako čiastočne vyplniť chýbajúcu právnu úpravu v OZ, je použitie podmienok doručovania zásielok a písomností poštovým podnikom. Takáto právna úprava potom jednoznačne vytvára možnosť, aby každá fyzická aj právnická osoba mala právo na doručovanie zásielok a písomností; zároveň majú povinnosť zabezpečiť, aby im zásielky a písomnosti mohli byť riadne doručované. To má potom vplyv najmä na doručovanie upravené v procesných predpisoch. Vytvára to však aj možnosť na doručovanie zásielok a písomností v režime hmotného práva - adresáti totiž majú možnosť dostať do sféry svojej dispozície doručovanú zásielku (písomnosť) a majú tak možnosť sa s ňou aj oboznámiť. Ak si ju neprevezmú, tak je na ich zodpovednosti, že nevyužili svoje právo.

Na druhej strane treba dodať, že nikoho nemožno nútiť, aby svoje právo využil. Platný právny poriadok v hmotnoprávnej oblasti dokonca ani neuvádza právne následky nevyužitia tohto práva. Napriek tomu by som sa priklonil k názoru, že každá právnická aj fyzická osoba by si už z obyčajnej slušnosti mala zásielky a písomnosti riadne preberať, ak ich už dostane do poštovej schránky. Odosielateľovi v problémových situáciách potom nezostáva nič iné, ako odoslať zásielku (písomnosť) doporučene, kvôli dôkazu o odoslaní a následne argumentovať tým, že adresát mal možnosť sa s obsahom zásielky (písomnosťou) riadne oboznámiť.

Určitou pomôckou pri zmluvnom práve je aj ustanovenie § 45, ods. 1 OZ, podľa ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Slovo „dôjsť" je však širší pojem ako slovo „doručenie". Preto možno usúdiť, že stačí, ak písomnosť (zásielka) príde naozaj len do jeho sféry dispozície a nemusí to znamenať, že sa s ňou aj oboznámi. Do takejto povinnosti totiž adresáta nemožno nútiť, aby si „dôjdenú" zásielku aj prečítal a oboznámil sa s ňou. V zmysle ust. § 45, ods. 1 OZ takáto zásielka (písomnosť), resp. prejav vôle odosielateľa už bude pôsobiť voči adresátovi, keďže mu takáto zásielka (písomnosť), resp. prejav vôle reálne došiel do sféry jeho dispozície. Odosielateľ tak bude preukazovať odoslanie zásielky (písomnosti), resp. prejavu vôle podacím lístkom z pošty a tým bude mať istotu, že jeho prejav vôle došiel k adresátovi. Toto ustanovenie Občianskeho zákonníka by teda eventuálne mohlo riešiť aj situáciu náhradného doručovania a prípadne aj fikcie doručenia.

Doručovanie písomností prítomnej a neprítomnej osobe v hmotnom práve

Na základe ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka je možné rozlišovať doručenie písomnosti voči prítomnej a voči neprítomnej osobe.

Pri doručení písomnosti prítomnej osobe sa písomnosť doručuje danému adresátovi osobne a bezprostredne odosielateľom písomnosti. Môže ísť napríklad o doručenie písomnosti zamestnancovi (napríklad výpovede) zo strany zamestnávateľa priamo na pracovisku.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Pri doručení písomnosti neprítomnej osobe, teda pri inom doručení, ako je vyššie uvedené doručenie prítomnej osobe, platí tzv. teória dôjdenia. Podľa tejto teórie sa písomnosť považuje za doručenú v okamihu, keď sa písomnosť dostala do sféry dispozície jej adresáta. Do sféry dispozície adresáta sa písomnosť dostane vtedy, ak má daný adresát objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky, a to bez ohľadu na to, či tak i skutočne urobil. Za sféru dispozície adresáta sa preto považujú všetky zariadenia, ktoré sú zriadené zo strany adresáta na prijímanie písomností, ako napríklad poštové schránky, P.O. Vzhľadom k tomu je pre doručenie písomnosti irelevantné, akým spôsobom sa toto doručenie vykoná.

Zákon o poštových službách

Je dôležité spomenúť zákon č. 324/2011 Z. z. o poštových službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý upravuje viaceré práva a povinnosti odosielateľa písomností (poštovej zásielky) ako aj viaceré práva a povinnosti adresáta písomností (poštovej zásielky).

Procesnoprávny režim doručovania písomností

Režim procesnoprávneho doručovania sa spravuje právnymi predpismi procesného práva a aplikuje sa na doručovanie písomností v procesnoprávnych vzťahoch subjektov práv. V slovenskom právnom poriadku je viacero právnych predpisov procesného práva, ktoré si prispôsobujú pravidlá doručovania písomností podľa povahy a účelu daného procesného konania (napríklad doručovanie písomností v trestnom konaní podľa Trestného poriadku či doručovanie písomností v správnom konaní podľa Správneho poriadku).

V tomto článku sa budeme stručne venovať procesnoprávnemu režimu doručovania písomností podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý upravuje prejednávanie a rozhodovanie súdnych sporov. CSP upravuje pravidlá pre doručovanie písomností zo strany súdu stranám konania (adresátom) v ustanoveniach § 105 až 116.

Aj CSP, podobne ako Občiansky zákonník, rozlišuje doručovanie písomností prítomnej osobe a doručovanie písomností neprítomnej osobe. Doručovanie písomností prítomnej osobe je upravené v § 105 CSP, podľa ktorého platí, že súd adresátom doručuje písomnosť na pojednávaní alebo pri inom úkone súdu.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Spôsoby doručovania písomností neprítomnej osobe podľa CSP

CSP upravuje niekoľko spôsobov doručovania písomností neprítomnej osobe:

• do elektronickej schránky podľa Zákona o e-Governmente
• na elektronickú adresu adresáta
• prostredníctvom doručujúceho orgánu

Vyššie uvedené poradie spôsobov doručovania je pre súd záväzným. Avšak v prípade, ak súd toto poradie nedodrží, daná písomnosť sa aj tak bude považovať za riadne doručenú. Pri doručovaní prostredníctvom doručujúceho orgánu ďalej platí, že písomnosť sa adresátovi doručuje na tú adresu, ktorú uviedol súdu.

Pri doručovaní písomnosti na vyššie uvedené adresy prostredníctvom doručujúceho orgánu platí tzv. fikcia doručenia. V zmysle fikcie doručenia sa bude považovať písomnosť, ktorá bola doručovaná na adresu, ktorú adresát uviedol súdu, alebo na adresu fyzickej osoby uvedenú v registri obyvateľov súdu SR či na adresu právnickej osoby zapísanú v príslušnom registri, za doručenú aj vtedy, ak sa písomnosť vráti súdu ako nedoručená alebo ak adresát odoprel jej prijatie. Za deň doručenia písomnosti, ktorá sa vráti súdu ako nedoručená, sa bude považovať deň jej vrátenia súdu. Za deň doručenia písomnosti, ktorej prijatie bolo adresátom odoprené, sa bude považovať deň jej odopretia.

Ak však fyzická osoba neuviedla súdu adresu na doručovanie písomností a ani nemá evidovanú adresu v registri obyvateľov SR, tak sa jej písomnosť doručí oznámením na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu s tým, že písomnosť sa po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia bude považovať za doručenú.

CSP upravuje osobitný postup doručovania písomnosti fyzickej osobe, ak ide o doručovanie žaloby, ktorá bola podaná proti tejto fyzickej osobe. V tom prípade súd fyzickej osobe žalobu najskôr doručuje na adresu evidovanú v registri obyvateľov SR.

Zastupovanie pri doručovaní

Zastupovanie treba odlišovať od náhradného doručovania podľa ust. § 46, ods. 2 OSP a obdobných inštitútov upravených v iných zákonoch. Zastupovanie v zásade vzniká na základe plnej moci, na základe zákona, resp. Plná moc pri doručovaní poštou však musí byť úradne overená, alebo zástupca musí mať poštou vydaný preukaz na preberanie zásielok za adresáta.

Problémy pri preberaní pošty manželom

V prípade, ak ide o manželov, tak stojí za zmienku pomerne známy judikát - Rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dňa 26.06.1997, spis. zn. 2 Cdon 37/97, SJ č. 7/1997, str. 149: „Právo společného nájmu bytu manžely je zvláštním případem společného nájmu bytu, jehož podstata spočívá v tom, že svědčí oběma manželům společně a nedílně.

Stretol som sa však s prípadom, keď takáto výpoveď z nájmu bytu bola manželom doručovaná v jednej obálke a zároveň pravdepodobne boli ako adresáti aj na obálke uvedení obaja manželia. Takýto spôsob nepovažujem za správny, práve naopak, do prejednávaného prípadu vniesol tento spôsob doručovania zbytočné nezrovnalosti. Je totiž zrejmé, že poštový doručovateľ doručoval zásielku (písomnosť), resp. výpoveď z nájmu bytu len jednému z manželov - teda len jeden z manželov podpísal v poštovom hárku prevzatie výpovede z nájmu bytu. Avšak čo ten druhý manžel? Možno takéto doručenie výpovede považovať za platné aj vo vzťahu k druhému manželovi, ktorý reálne túto výpoveď z nájmu bytu neprevzal, aj keď bol uvedený na zásielke ako adresát?

Podľa môjho názoru je toto rozhodnutie nejednoznačné. Stala sa totiž situácia, že takáto zásielka s výpoveďou z nájmu bytu prevzala manželka ku koncu mesiaca, ale manžela oboznámila so zásielkou až začiatkom nasledujúceho mesiaca.

Ďalší sporný moment do tohto prípadu vnášajú aj samotné Poštové podmienky, ktoré vlastne tvoria zmluvu medzi odosielateľom a poštovým podnikom. V zmysle ustanovenia bodu 16.3. týchto Poštových podmienok je uvedené: „Adresátom zásielky je ten, kto je v jej adrese uvedený ako prvý. V prípade, že zásielka je adresovaná niekoľkým adresátom, môže ju Slovenská pošta dodať ktorejkoľvek z nich, ak majú spoločné odovzdávajúce miesto." Na základe toho sa vytvára fikcia, že adresátom je iba tá osoba, ktorá je uvedená na prvom mieste. Ďalej platí, že zásielku môže prevziať ktokoľvek uvedený medzi adresátmi, avšak adresát je len osoba uvedená na prvom mieste.

Na základe vyššie uvedeného sa domnievam, že je namieste odmietnuť aplikáciu rozhodnutia Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 26 Cdo 2357/1999 a skôr sa vrátiť k starším rozhodnutiam, ako napríklad: R V/1968 (str. 48): „Písemnost určenou dvěma účastníkům řízení, kteří jsou manžely, nelze doručit jednomu společnou poštovní zásilkou na společnou doručenku. Doručení je v takovém případě účinné jen u manžela, který poštovní zásilku převzal a její převzetí potvrdil svým podpisem."

Doručovanie písomností v pracovnom práve

Určitou výnimkou v oblasti občianskeho hmotného práva je Zákonník práce. Ten v ustanovení § 38 určuje, ako sa doručujú písomnosti medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Preferuje sa doručovanie na pracovisku, resp. aj poštou do vlastných rúk. V odseku 4 sa potom stanovujú aj podmienky na fikciu doručenia. Zaujímavý je v tomto prípade aj judikát V22/1983, ktorý vylučuje použitie ustanovenia § 50 OSP, pričom ak zamestnanec prijatie písomnosti odmietne, nastanú účinky doručenia, hoci o tomto následku zamestnanec nebol vopred poučený. Dá sa povedať, že veľmi podobné princípy doručovania platia aj v iných procesných odvetviach práva.

Doručovanie písomností podľa § 38 Zákonníka práce

Problematika doručovania písomností je v Zákonníku práce formulovaná vo všeobecnom ustanovení - § 38. Vyššie spomínaný § 38 formuluje pomerne široko okruh písomností, na ktoré sa vzťahujú pravidlá o doručovaní. Ide o písomnosti zamestnávateľa, ktoré sa týkajú vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru, ako aj písomnosti týkajúce sa vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca, ktoré vyplývajú z pracovnej zmluvy. Môže ísť napríklad o výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru, návrh dohody o zmene pracovných podmienok, etc. Pre úplnosť musíme dodať, že Zákonník práce pod písomnosťami rozumie aj tie dokumenty, ktoré sa týkajú vzniku, zmeny alebo zániku práv a povinností, ktoré vyplývajú z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.

Zákonník práce pri doručovaní písomností rozlišuje medzi tým, či je adresátom písomnosti zamestnávateľ alebo zamestnanec. Základné pravidlo o doručovaní zamestnávateľových písomností zamestnancovi je zakotvené v § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Podľa neho majú byť písomnosti doručené zamestnancovi do vlastných rúk. Z hľadiska miesta doručenia spomínané ustanovenie definuje, že sa tak môže stať na pracovisku, v zamestnancovom byte alebo kdekoľvek, kde bude zamestnanec zastihnutý. Tieto tri miesta sú vzájomne alternatívne.

Písomnosti pochádzajúce od zamestnanca a adresované zamestnávateľovi sa majú doručovať v súlade s § 38 ods. 3 Zákonníka práce. Zamestnanec má zo zákona spravidla len dve možnosti, a to doručiť svoje písomnosti zamestnávateľovi na pracovisku alebo prostredníctvom doporučenej zásielky. Obidve možnosti sú pritom rovnocenné, žiadna z nich nie je zákonom preferovaná.

Účinky doručenia písomnosti (či už zo strany zamestnávateľa alebo zamestnanca) nastanú spravidla v okamihu, keď si jedna z uvedených strán danú písomnosť prevezme. Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce sa za doručenú písomnosť považuje tiež prípad, keď je písomnosť poštovým podnikom vrátená odosielateľovi ako nedoručiteľná. Adresát písomnosti sa však môže správať aj tak, že prijatie písomnosti odmietne alebo svojím konaním (aj opomenutím) doručenie zmarí. Odmietnutie alebo zmarenie doručenia pritom môže prebiehať nielen pri osobnom odovzdávaní písomnosti, ale aj pri poštovom doručení. Môže ísť napríklad o odopretie fyzického prevzatia dokumentu. V takomto prípade sa znova aplikuje § 38 ods.

Pri skončení pracovného pomeru výpoveďou, pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe alebo pri okamžitom skončení pracovného pomeru majú zamestnávatelia vo zvyku dávať predmetné dokumenty zamestnancovi k podpisu. Všetky tri uvedené spôsoby skončenia pracovného pomeru sú však jednostranné právne úkony a preto nie je potrebný pre ich účinky aj samotný podpis zamestnanca (rovnako to platí samozrejme aj obrátene). Ak by však zamestnávateľ vyžadoval podpis zamestnanca len ako dôkaz preukázania osobného prevzatia danej písomnosti, takýto prístup by bol samozrejme správny. Nie je však nevyhnutný.

Jednou zo základných povinností zamestnanca je podľa § 81 písm. g) Zákonníka práce bezodkladné písomné oznamovanie všetkých zmien týkajúcich sa zamestnancovho pracovného pomeru, okrem iných aj adresy na doručovanie písomností. Zaujímavá situácia môže vzniknúť v prípade, že si zamestnanec túto svoju povinnosť nesplní a zamestnávateľ doručí napríklad výpoveď zamestnancovi na jeho pôvodnú, teda už neaktuálnu adresu. Je takéto doručenie účinné? Argumentom v prospech zamestnávateľa je to, že nemôže byť sankcionovaný za nesplnenie povinnosti svojho zamestnanca. Argumentom v prospech zamestnanca je však to, že zamestnanec sa fakticky nemohol zoznámiť s predmetnou písomnosťou a preto nemôže mať daný právny úkon voči nemu právne účinky.

Pri výpovedi a okamžitom skončení pracovného pomeru platí pravidlo, že obe písomnosti musia byť druhej strane doručené. Je pritom jedno, či je adresátom zamestnanec alebo zamestnávateľ. V prípade nesprávneho doručenia ostatných písomností však Zákonník práce nehovorí výslovne o neplatnosti. Doručenie týchto písomností jednoducho nie je účinné a nemôže vyvolávať zamýšľané účinky.

Pracovnoprávny kódex zohľadňuje pri doručovaní aj veľmi špecifické situácie. Jednou z takýchto situácií je aj odvolanie výpovede, ktoré je upravené v § 61 ods. 4 Zákonníka práce. Ak bola výpoveď adresátovi riadne doručená, možno ju písomne odvolať, avšak vždy len so súhlasom adresáta. Lehotu dokedy sa môže doručená výpoveď odvolať však zákon neurčuje. Zaujímavé je aj to, že slovenský Zákonník práce upravuje možnosť odvolania len u jedného typu skončenia pracovného pomeru, teda u výpovede. U okamžitého skončenia pracovného pomeru ani u skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zákon výslovne neupravuje možnosť ich následného odvolania.

Doručovanie písomností zamestnávateľa zamestnancovi - praktické aspekty

Písomnosti zamestnávateľa podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce (napr. výpoveď zamestnávateľa) požaduje Zákonník práce doručiť zamestnancovi osobitným spôsobom - do jeho vlastných rúk. V tomto ustanovení teda Zákonník práce záväzným spôsobom určuje, ktoré písomnosti je potrebné doručovať špecifickým - predpísaným spôsobom (t. j. do vlastných rúk zamestnanca) tak, aby mohli nastať účinky doručenia písomnosti.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.8.2003, spisová značka 2 Cdo 67/03: Termín konania predpísaného sľubu potrebného na to, aby sa zo zamestnanca v pracovnom pomere stal zamestnanec pri výkone verejnej služby, musí zamestnávateľ oznámiť zamestnancovi písomne a doručiť mu ho do vlastných rúk. Ak zamestnávateľ neumožnil relevantným spôsobom zamestnancovi zložiť predpísaný sľub, nedošlo k zániku pracovného pomeru zamestnanca podľa § 54 ods. 2 zákona o verejnej službe.

Zákonník práce určuje pri doručovaní písomností uvedených v § 38 Zákonníka práce odlišné podmienky doručovania podľa toho, či písomnosť doručuje zamestnávateľ alebo či písomnosť doručuje zamestnanec (napr. zamestnávateľ musí doručovať písomnosti zamestnancovi do vlastných rúk, zamestnanec však uvedenú povinnosť pri doručovaní svojich písomností zamestnávateľovi nemá). Zákonník práce rozlišuje pri doručovaní písomností podľa § 38 Zákonníka práce doručenie priame (t. j. osobné doručenie) účastníkom pracovnoprávneho vzťahu a doručenie písomnosti prostredníctvom tretej strany (poštového podniku).

Fikcia doručenia v pracovnom práve

Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce sa za doručenú považuje aj písomnosť, ktorej prijatie zamestnanec odmietol alebo jej doručenie inak zmaril. Rovnako za doručenú sa považuje aj písomnosť, ktorá sa zamestnávateľovi vrátila ako nedoručiteľná.

Hmotnoprávne a procesnoprávne doručovanie - rozdiely

Pri doručovaní právnych úkonov a iných právnych aktov je potrebné rozlišovať medzi doručovaním hmotnoprávnych úkonov a procesnoprávnym doručovaním. Tieto druhy doručovania písomností majú svoje osobitosti pokiaľ ide o účinnosť doručenia a zavŕšenie procesu perfektnosti a vyvolania zamýšľaných právnych dôsledkov právneho úkonu (aktu). Zásadný rozdiel spočíva v určení okamihu, kedy sa určitá písomnosť považuje za účinne doručenú čo má významný vplyv predovšetkým na posudzovanie začiatku plynutia lehôt (napr. V oblasti procesného práva sa preferuje skutočné prevzatie písomnosti adresátom, príp. inou zákonom určenou osobou (napr. spolubývajúcim), pričom pri písomnostiach závažnejšieho charakteru, ktoré sa doručujú do vlastných rúk sa doručovanie vykonáva opakovanie. Typickou pre procesnoprávne doručovanie je tzv.

Režim doručovania hmotnoprávnych úkonov sa spravuje ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého: „Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde“. (tzv. teória dôjdenia) - pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon. Zvlášť významné bude doručovanie jednostranných právnych úkonov ako napr. Z hmotnoprávneho režimu doručovania existujú aj zákonné výnimky, kedy sa hmotnoprávny predpis odvoláva na použitie procesnoprávnych ustanovení o doručovaní (napr. doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu podľa § 710 ods.

Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t.j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie dostane do jeho dispozičnej sféry nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 8.6.2011, sp.zn. 26 Cdo 268/2011; uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2011, sp.zn.

Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t.j. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu vôle (napr.

#

tags: #zmluva #písomnosti #doručenie