
Motív zmluvy s diablom, starý ako ľudstvo samo, sa objavuje v rôznych kultúrach a obdobiach, pričom nadobúda rôzne podoby a významy. V slovenskej literatúre a kinematografii tento motív rezonuje predovšetkým v dielach, ktoré sa zaoberajú otázkami morálky, spoločenských zmien a postavenia jednotlivca v spoločnosti. Tento článok sa zameriava na analýzu tohto motívu v kontexte vybraných diel, s dôrazom na jeho historické, ideologické a umelecké aspekty.
Juraj Fándly, popredná osobnosť prvej osvietenecko-buditeľskej generácie, vo svojom diele "Dúverná zmlúva medzi mníchom a diáblem" spracúva motív zmluvy s diablom originálnym spôsobom. Hoci v samotnom diele nedochádza k priamej zmluve, diabol Titinilus vystupuje ako kľúčová postava, ktorá sprevádza bývalého mnícha Atanázia na jeho ceste "do sveta". Fándly, ako typický osvietenský prozaik, využíva postavu diabla na kritiku spoločenských pomerov, najmä žobravých reholí, ktoré sa podľa neho odklonili od svojich prvotných zásad a stali sa príťažou pre spoločnosť.
Fándlyho dielo vzniklo v období jozefínskych reforiem, ktoré sa dotkli aj kláštorného života. Jozef II. rušil kláštory, ktoré sa nevenovali užitočnej činnosti, ako napríklad školstvu alebo zdravotníctvu. Fándly tieto reformy podporoval a vo svojom diele sa snažil historicky odôvodniť ich potrebu. Kritizuje mníchov za to, že sa nestarajú o núdznych, hromadia majetky a udržiavajú ľud v nevedomosti.
"Dúverná zmlúva" je písaná formou dialógu medzi Atanáziom a Titinilom. Atanázius predstavuje konzervatívneho mnícha, ktorý si zvykol na pohodlný život v kláštore, zatiaľ čo Titinilus je uštipačný a inteligentný čert, ktorý mu nastavuje zrkadlo. Paradoxné je, že Fándly, ako kňaz, vyjadruje kritické názory ústami diabla. Dielo sa delí na štyri časti, v ktorých sa postupne rozoberá história reholí, ich bohatstvo, možnosti využitia majetku zrušených reholí a kultúrne hodnoty, ktoré rehole priniesli.
Fándly poukazuje na sedem príčin, pre ktoré je potrebné zmenšiť počet mníchov a zrušiť rehole:
Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku
Taktiež opisuje rôzne "kumšty", ktorými mnísi žobrali, ako napríklad rozdávanie odznakov, címerov a vymýšľanie prefíkaných fígle.
Fándly navrhuje, aby sa majetok zrušených reholí využil na stavanie nemocníc, zmiernenie biedy a stavanie a renovovanie fár. V poslednej časti diela poukazuje aj na kultúrne a vedecké hodnoty, ktorými rehole obohatili ľudstvo, ako napríklad prepisovanie kníh.
Motív zmluvy s diablom sa objavuje aj v slovenskej kinematografii, často v komediálnom alebo satirickom kontexte. Príkladom je film "Zmluva s diablom" (1967) Ivana Bukovčana, ktorý pojednáva o pätici maturantiek, ktoré sa chcú na protest proti rodičom zbaviť poctivosti.
Tento film, nakrútený v ére uvoľňovania 60. rokov, zobrazuje nedorozumenia medzi ženami a ich potenciálnymi milencami s nadhľadom a vtipom. Erotické scény a moderný jazyk naivných herečiek boli v tej dobe v slovenskej kinematografii neobvyklé. Film je kritikou socialistickej morálky a konvencií.
Okrem spomínaných diel sa motív zmluvy s diablom môže objavovať aj v iných dielach slovenskej literatúry a kinematografie, často v rôznych obmenách a metaforických zobrazeniach. Napríklad, v niektorých dielach môže ísť o zmluvu s mocou, peniazmi alebo slávou, ktorá má negatívne dôsledky pre hlavného hrdinu.
Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku
Ivan Bukovčan, významná osobnosť slovenskej povojnovej kultúry, sa vo svojej tvorbe často zaoberal otázkami svedomia, kolektívnej viny a strachu. Jeho diela, ako napríklad "Kým kohút nezaspieva" a "Pštrosí večierok", podnecujú k zamysleniu nad morálnymi dilemami a postavením človeka v extrémnych situáciách.
V hre "Kým kohút nezaspieva" pyká za zavraždenie nemeckého vojaka desať rukojemníkov, ktorí si musia vybrať jedného, ktorý sa obetuje a zachráni tak životy ostatných. Hra o existenciálnych otázkach a o správaní človeka v krajnej situácii má svoje osobité miesto v dejinách slovenskej literatúry.
V televíznom filme "Pštrosí večierok" sa po 25 rokoch stretávajú bývalí maturanti, ktorí spomínajú na svojho triedneho profesora, ktorý bol prenasledovaný a uväznený. Autor vyjadruje ich postoj k tomuto človeku, ale zároveň aj postoj človeka k dobe, ktorý je odrazom jeho vnútra, strachu, zbabelosti a ľahostajnosti k druhému človeku. Ľudia si ako pštrosy strkajú hlavy do piesku, aby si zachránili kožu.
Bukovčan stál pri formovaní slovenskej filmovej scenáristiky. Spomenúť možno snímky "Čertova stena", "Rodná zem", "Posledná bosorka", "Tango pre medveďa" a "Medená veža".
Štefan Králik, ďalší významný slovenský dramatik, sa vo svojej tvorbe často zaoberal lekárskou tematikou a morálnymi dilemami s ňou spojenými. V jeho hrách, ako napríklad "Posledná prekážka", sa lekár musí rozhodovať medzi záchranou života pacienta a vlastným šťastím.
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe
Hra "Svätá Barbora" je inšpirovaná skutočnou udalosťou, a to katastrofou v handlovských baniach počas 1. svetovej vojny. Králik zobrazuje ťažké podmienky, v ktorých baníci pracovali, a tragické dôsledky nedodržiavania bezpečnostných opatrení.
Ján Solovič sa vo svojej tvorbe zameriaval na zobrazovanie každodenného života súčasného človeka a medziľudských vzťahov. Jeho diela, ako napríklad "Polnoc bude o 5 minút", riešia problémy ľahostajnosti, nevšímavosti a byrokracie.
V trilógii "Meridián", "Strieborný jaguár" a "Zlatý dážď" Solovič konfrontuje ideál SNP a súčasnosti. Priamy účastník SNP Tomáš Benedik pracuje ako rušňovodič a snaží sa viesť svoje deti k čestnosti, ale stretáva sa s rôznymi prekážkami a sklamaniami.
Peter Karvaš sa vo svojej tvorbe často zaoberal témami existencie, morálky a postavenia človeka v extrémnych situáciách. V hre "Antigona a tí druhí" spracúva motív Sofoklovej tragédie Antigona v kontexte koncentračného tábora.
V hre "Polnočná omša" Karvaš zobrazuje obraz malomeštiackej rodiny, ktorá sa stala nástrojom ale aj obeťou fašizmu počas SNP.