Ideál ženskej krásy: História a súčasnosť na Slovensku

Ideál ženskej krásy je premenlivý pojem, ktorý sa v priebehu histórie ľudstva neustále vyvíjal. To, čo bolo považované za krásne v starovekom Egypte, sa výrazne líši od ideálov stredovekej Európy, a rovnako sa odlišujú aj krásky z obálok časopisov spred sto rokov od tých dnešných.

Premenlivý ideál krásy v histórii

BuzzFeed Video vytvorilo vizuálny experiment, rekonštrukciu vývoja ideálnych mier ženského tela a atribútov ženskej krásy v priebehu viac ako 3 000 rokov. Modelky vo videu predstavujú rôzne kultúry a ich zvyklosti, ktoré ovplyvňovali štandardy ženskej krásy.

Staroveký Egypt (1292 - 1069 pred n. l.)

V starovekom Egypte bola ideálna žena štíhla, s úzkymi ramenami, vysokým pásom a symetrickou tvárou. Podporovala sa nezávislosť a krása žien, ktorá mala väčšiu hodnotu ako čokoľvek iné. V staroegyptskej spoločnosti bol predmanželský sex úplne prijateľný a ženy sa mohli bez hanby rozviesť so svojimi manželmi.

Staroveké Grécko (500 - 300 pred n. l.)

V starovekom Grécku bola ideálna žena kyprá, plnoštíhla a mala svetlú pleť. Grécko uctievalo viac krásu mužskej postavy a ženské telo považovalo za "znetvorenú" verziu mužského tela. Na mužov sa vzťahovali oveľa vyššie štandardy krásy a dokonalosti ako na ženy.

Dynastia Chan (206 pred n. l. - 220 n. l.)

V dynastii Chan mala ideálna žena štíhly pás, bledú pleť, veľké oči a malé nohy. Malé nohy sú dodnes jedným z aspektov čínskej krásy, ktorý pretrváva už stovky rokov. Prevládali štíhle ženy s dlhými čiernymi vlasmi, bielymi zubami a červenými perami, ktoré vyžarovali jemnosť, nežnosť a ženskosť.

Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom

Talianska renesancia (1400 - 1700)

Počas talianskej renesancie mala ideálna žena zaoblené brucho, plné boky a svetlú pleť. Manželka mala odrážať manželovo postavenie správaním aj vonkajším vzhľadom. Plné telo, svetlé vlasy a svetlá pleť sa považovali za znaky krásy a dobrého postavenia rodiny.

Viktoriánske Anglicko (1837 - 1901)

Vo viktoriánskom Anglicku bola pre krásu ženy žiadúca zvodná kyprosť, plnoštíhlosť a zúžený pás. Ženy si sťahovali pás priliehavou spodnou bielizňou, aby dosiahli postavu presýpacích hodín. Táto éra bola charakterizovaná vládou kráľovnej Viktórie, ktorú mnohí považujú za jednu z najvplyvnejších osobností tej doby aj čo sa týka vzhľadu.

Búrlivé 20. roky 20. storočia

V povojnovom období, plnom paradoxov, mala ideálna žena plochý hrudník, znížený pás, krátky účes (tzv. Bob) a chlapčenskú postavu. Krása v 20. rokoch 20. storočia sa vyznačovala androgýnnym vzhľadom žien. Nosili podprsenky, ktoré splošťovali hrudník a oblečenie, ktoré im dodávalo vzhľad bez kriviek. Ženy si dokonca skrátili vlasy, čím opustili dlhoročné presvedčenie, že práve dlhé vlasy znamenajú krásu a žiadúcosť.

Zlatý vek Hollywoodu (30. - 50. roky 20. storočia)

V tomto období sa ideálna žena opisuje ako žena so žiadúcimi krivkami, postavou presýpacích hodín, veľkými prsiami a štíhlym pásom. Trend chlapčenskej postavy netrval dlho. Po desiatich rokoch sa postava presýpacích hodín vrátila. Klasickým príkladom tejto ideálnej ženskej postavy je Marilyn Monroe - zlaté dievča Hollywoodu.

Uvoľnené „sixties“ (60. roky 20. storočia)

Toto obdobie zbožňovalo štíhlosť, až vychudnutosť, dlhé, štíhle nohy a postavu dospievajúceho dievčatka. Zdá sa, že heslom ideálnej krásy žien v 60. rokoch 20. storočia bol dievčenský pôvab a štíhlosť. "Swingujúci Londýn", termín používaný na označenie prekvitajúcej módnej a kultúrnej scény v Londýne v 60. rokoch, ovplyvnil v tomto období obliekanie a štýl po celom svete.

Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad

Éra supermodeliek (80. roky 20. storočia)

Doba, ktorá z najlepších modeliek urobila skutočné bohyne spoločnosti, oslavovala športovú, štíhlu, ale s krivkami, vysokú postavu s výraznými črtami tváre. Toto obdobie prinieslo fenomén šialeného cvičenia a relatívne vysokých ideálov na krásu ženy. Cvičebné videá boli v móde a nabádali ženy, aby boli štíhle a fit. V tomto období, žiaľ, došlo aj k nárastu anorexie, ktorú podľa niektorých odborníkov spôsobili práve vysoké nároky na krásu a až nereálne krásne modelky na obálkach časopisov.

Vychudnutá krása (90. roky 20. storočia)

V ďalšom desaťročí sa posadnutosť štíhlosťou posunula ešte ďalej. Ideálny typ postavy v tomto období predstavoval extrémnu štíhlosť, uzučký pás, bledučkú, až priesvitnú pokožku a androgýnny typ postavy. Oslavovaným telom tohto obdobia bola žena, ktorá vyzerala štíhla, krehká a tak trochu zanedbaná. Modelka Kate Mossová - hrdinka kokainových večierkov, určovala trendy krásy svojou bledosťou, chudosťou a až nedbalým výzorom.

Postmoderná krása (2000 - súčasnosť)

Súčasné štandardy krásy pre ženy zahŕňajú ploché brucho, "zdravú" štíhlosť, veľké prsia aj výrazný zadok. Kim Kardashian sa stala prototypom ideálnych štandardov krásy pre modernú ženu. Od žien sa očakáva prakticky nereálne: že budú štíhle, ale nie príliš štíhle, s veľkými prsiami a veľkým zadkom, a to všetko pri zachovaní plochého brucha. Ženy čoraz častejšie vyhľadávajú plastické operácie, aby dosiahli tento vzhľad a boli považované za krásne.

Snaha o dosiahnutie ideálu krásy

Ľudia túžia po zmene čohokoľvek, nechávajú si preoperovať nielen prsia, ale aj nos, líca, bradu, menia črty tváre, len aby boli považované za krásne, chcené, prijímané. Pritom často sú to práve rany a nevyriešené záležitosti duše, ktoré nás nútia meniť sa a získať lásku okolia. Ak pekne vyzeráme, sme upravené a cítime sa dobre vo svojej koži, určite sa nám tak kráča dňom a životom lepšie. No nezabúdajme, že ak niečo bolí dušu, nezmení to žiadny zázračný skalpel, ktorý sa dotkne nášho tela.

Dajme si za cieľ nie „prerobiť“ sa tak, aby nás prijímal a chcel celý svet, ale zistiť poctivo, kto naozaj sme, aké je naše miesto a zámer tu na svete. Šťastie a spokojnosť z tohto zistenia nás urobia krajšími a žiarivejšími ako akákoľvek dokonalá úprava zovňajška.

Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku

Zvrátené praktiky v minulosti

Už odjakživa sa každá žena snažila predstavovať ideál krásy ako pre mužov, tak i pre seba. No v minulosti boli praktiky na dosiahnutie tohto banálneho cieľa naozaj zvrátené…

Nebezpečná farba na vlasy

Farbenie vlasov je ešte aj v dnešnej dobe veľmi nebezpečný biznis, najmä pre expertov, ktorí nezveria svoju korunu krásy do rúk odborníka a potom skončia s vlasmi a lá storočná vidiecka metla. Plus všetky tie odvážne farby od krikľavo ružovej až po trávovo zelenú vyvolávajú v generácii dôchodcov chuť buchnúť ťa paličkou po hlave. Avšak začiatkom 19. storočia boli farby na vlasy omnoho nebezpečnejšie. Okrem toho, výsledky boli vždy veľmi nepredvídateľné, človek v tom čase nemohol nikdy s určitosťou povedať, či bude hriva vo výsledku čierna alebo oranžová.

Vražedné pleťové krémy

Hoci majú hnedé fliačiky na tele honosný názov „znamienka krásy“, ženám v minulosti sa krásne nezdali. Keďže pojmy ako „odstránenie laserom“ či „chirurgický zákrok“ vtedy ešte neboli veľmi v móde, museli sa nechcených výrastkov zbavovať inak. Najlepšie sa im osvedčili krémy s prímesou ortute a kyanidu - ktorý efektívne zbavil pokožku od akejkoľvek neželanej pigmentácie. Neostalo to však bez následkov a ženy používajúce tieto prípravky na svete dlho nepobudli. Najznámejšie sú asi lícenky - tie nesmeli chýbať v kozmetickej taštičke žiadnej parádnice zo starovekej Číny či Japonska. Lenže ako sme sa už dozvedeli v predošlom bode (a hádam nie len tam), akákoľvek forma ortute je vysoko toxická.

Tabletky z pásomnice

Ideálne bez zbytočnej námahy či obmedzovania sa v jedle. Lebo nežné pohlavie má odpradávna vo svojej biologickej podstate zakorenené snahy o nižšiu hmotnosť, no drepy nevoňali nikomu. Preto sa na trhu objavili tabletky z pásomnice, ktoré ženy užívali. A čuduj sa svete, naozaj sa aj zbavili nadbytočnej hmotnosti. Až neskôr sa však prišlo nato, koľko negatívnych vedľajších účinkov táto skrášľovacia medicína mala. Od hnačiek a zvracania, cez únavu a migrény, až po celkové oslabenie imunitného systému.

Horľavé šaty

Aj keď krátke tričká a prievan na krížoch nie je práve to najšťastnejšie riešenie, aké mladé baby 21. storočia môžu v zime zvoliť, s tým, do čoho sa navliekali ženy z Viktoriánskej éry sa to dá len ťažko zrovnávať. Tento materiál bol extrémne horľavý. Stačilo, aby sa človek odetý v napodobeninách dostal do čo i len minimálneho kontaktu s ohňom a galiba bola na svete. Nebezpečné bolo dokonca i držať sviečku.

Žraločie zuby

Iný kraj, iný mrav a rozhodne aj iné štandardy, čo sa krásy týka. Napríklad v Indonézii považovali za krásnu ženu takú, ktorá mala zbrúsené zuby. Týmto činom sa snažili vzhľadovo priblížiť svoj chrup k tomu žraločiemu. Avšak brúsenie zubov bolo veľmi bolestivé a nebezpečné, keďže sa pri zákroku mohli do úst zaniesť všakovaké baktérie. Okrem zbrusovania zubov v Indonézii totiž „skrášľovali“ svoj úsmev aj ženy Mayskej civilizácie. Tie sa však nesnažili podobať žiadnemu morskému predátorovi a namiesto toho si do zubov vkladali zlato a rôzne drahé kamene. Daňou za - podľa nich - príťažlivé ústa bolo opäť utrpenie, keďže vŕtanie dier na umiestnenie drahokamov nemalo s príjemným nič spoločné.

Deformácia lebky

Jasným dôkazom toho sú aj lebky, ktoré archeológovia objavujú takmer po celej Amerike. Tieto lebky nemajú prirodzený tvar a omnoho viac ako ľudskú hlavu pripomínajú nadrozmerné čapaté vajce. Predpokladá sa, že ženám už od detstva uväzovali okolo hlavy hrubé motúzy, prípadne sa obkladali drevenými latami, a to všetko len preto, aby mali vo výsledku hlavu ako nepodarený Phineas.

Zastavenie rastu pŕs

S niektorými aspektami sa toho veľa robiť nedalo, no čo sa hrude týkalo, ľudia prišli so „skvelým“ riešením, ako zabrániť jej rozvoju. Už od útleho detstva si ženy obväzovali pevným kusom látky miesto, kde mali v budúcnosti vyrašiť prsníky.

Falošné tehotenstvo

Preto sa práve tehotenstvo stalo hlavným symbolom ženskej krásy a žena, ktorá nebola v požehnanom stave sa za príťažlivú nepovažovala ani náhodou. Existovali teda len dva spôsoby ako tomuto štandardu krásy vyhovieť. Buď rodiť deti ako jabloň alebo sa aspoň tváriť, že tomu tak je. Boli ženy, ktoré si zvolili prvú alternatívu, no boli aj ženy, ktoré sa radšej upísali životu s umelým tehotenským bruškom skrytým pod šatami.

Portréty ako odraz ideálu krásy

Okolo portrétov v galériách, na hradoch či zámkoch väčšina z nás len tak prebehne. Množstvo neznámych tvárí a cudzích mien nás mätie. Práve to, že ide o podobizne reálnych ľudí, vo mne vzbudzuje túžbu zastaviť sa a pozrieť sa na ne bližšie. Je to otázka moci obrazu, teda toho, čo má na koho aký účinok. Netreba sa k tomu nejakým spôsobom siliť, ale skôr byť tomu otvorený. Snažím sa priblížiť ľuďom portréty práve tým, že sa tie neznáme tváre pokúšam identifikovať a spraviť ich tak ľudskejšími. Keď nevieme, kto na obraze je, môže nám jeho spoločnosť byť nepríjemná. Keď sa však zahĺbite do archívnych prameňov, kníh alebo osobných listov a spoznáte tak spôsob myslenia a cítenia danej osoby, tak sa pred vami postupne otvára. Pre mňa totiž samotný obraz naberá skutočnú silu až poznaním kontextu života danej osoby.

Niektorí tvrdia, že už praveké venuše nesú v tvári individuálne črty skutočnej, reálnej podoby a tak odkazujú na konkrétnu osobu. Práve ten pocit odlúčenia alebo fakt, že blízki ľudia môžu v našom živote absentovať, viedol k zachyteniu prvých portrétov.

Veľmi dôležitá bola aj reprezentačná funkcia. Podstatnou súčasťou portrétu je aj to, že obvykle vzniká podľa skutočnosti. Verizmus, teda dojem skutočnosti a živosti, sa umelcom po stredoveku podarí zvládnuť až v 15. storočí a následne sa stáva v umení novou hodnotou. Pri reprezentácii nejde vždy o pravdu. Veľmi dobre to opísal Giovanni Paolo Lomazzo, ktorý hovorí, že portrét je intelektová záležitosť a je v ňom prítomná požiadavka stelesnenia určitej idey. Táto idea musí byť vyjadrená symbolickou formou či pomocou všeobecne známych a kultúrne podmienených znakov. Jedným z hlavných atribútov je odev, ktorý definuje spoločenský status. Ďalej sú to predmety, ktoré osoba drží v rukách alebo ktoré ju na obraze obklopujú. Veľmi často sa do obrazu pridáva aj nápis. Napríklad na stredovekých portrétne riešených katafalkoch môže byť pes pri ženskom alebo manželskom portréte symbolom vernosti či oddanosti. Na druhej strane pes pri zobrazení stredovekého rytiera často znamenal, že ten nezahynul v boji, ale zomrel pokojnou a nenásilnou smrťou. V portrétoch nachádzame rôzne takéto kódy, ktoré boli zaužívané v danej spoločnosti a kultúre.

Vo svojej knihe hovorím aj o „sprezzature“, čo je istá nedbalá nonšalantnosť. Aj nedbalosť je totiž veľmi precízne naučená. Je dosahovaná cvikom a štylizáciou tak, aby vyznievala spontánne a nenútene. My sme už vytrhnutí z dobového kontextu a nepoznáme vtedy zaužívané vzorce správania. Mnohokrát to, čo dnes vidíme, interpretujeme úplne zle. Tvorba portrétov sa tu vyznačovala uvedomelým, konzervatívnejším a statickejším prístupom. Veľmi často išlo o vedomé nadviazanie na podobu portrétu na spriaznených vladárskych dvoroch. Habsburgovci si portrét vytvárali ako vedomý, umelo vytváraný konštrukt tak, aby mal maximálny mediálny účinok v regióne spravovaných zemí. Prvým momentom, keď si vladár kreoval svoj dvorský aparát umelcov, nastával obvykle pri korunovácii za cisára alebo na ríšskych snemoch. Habsburgovci si vyberali umelcov, ktorí mali dobré referencie, školenia, skúsenosti z dielne nejakého významného umelca a, samozrejme, požičiavali si umelcov aj od spríbuznených dvorov.

Vyhotovenie portrétu sa viazalo prevažne k mimoriadnym životným udalostiam, akými bola korunovácia, sobáš či narodenie potomka? Aj to záviselo od konkrétnej osoby. Príležitosť na vznik portrétu súvisela väčšinou s udelením titulu, funkcie či úradu, no bežne vznikali portréty aj pri uzatvorení manželstva alebo zásnubách. Ďalej pri získaní významného rodinného statusu alebo majetku. Primát bol vždy v mužských portrétoch, pretože muži boli nositeľmi úradov a funkcií. To bol základ, ktorý vytváral aj prvé rodové portrétne galérie. Reprezentačný portrét muža ako majiteľa sídla a nositeľa šľachtického titulu. Áno, portréty totiž vznikali aj ako dar a tvorili súčasť kontaktov medzi vladárskymi i šľachtickými rodinami. Veľmi dôležitý bol obraz ako prostredník pri uzatváraní sobášnych kontraktov. Od Izabely Kláry Eugénie, vzdialenej španielskej sesternice, až po štajerské arcivojvodkyne. Tieto portréty sa nám zachovali a dokonca v niektorých prípadoch sa zachoval portrét jednej takejto adeptky vyhotovený tromi rôznymi umelcami. Môžeme to vnímať aj ako istú skúšku správnosti. Vždy boli veľmi dôležité záležitosti ako čistá biela pleť s jemnou červeňou líc. Umelci tým zdôrazňovali, že dievčina má vznešený pôvod, a pritom kypí zdravím. Na druhej strane bolo dôležité ukázať aj vznešenosť a drahocennosť oblečenia či množstvo šperkov. V renesancii to tvorilo súčasť svadobnej prezentácie a bohatstva rodiny, ktorú žena reprezentuje. Nie vždy bol ten odev a šperky reálne. Boli to vizuálne kódy, ktoré patrili k určitému spoločenskému postaveniu. Často sa to posunutie fyzickej krásy smerom k idealizácii vnímalo ako naznačenie vnútornej krásy. Na portrétoch diváka ako prvé upúta majstrovstvo, s akými sú zachytené rôzne čipky a látky. Určite. Na oblečení si dávali umelci zvlášť záležať. Najoceňovanejší boli tí, ktorí dokázali verne vizualizovať rôzne matérie či textúry a dosiahnuť istú zmyslovú senzualitu a priam iluzívne realistické zobrazenie. Tam patrili umelci ako Tizian, Van Dyck alebo Velázquez, ale aj mnohí umelci 18.

Vynález fotografie v polovici 19. storočia bol veľkým úderom a priestorom pre obavy, že klasický portrét úplne vymizne. Jacobovi Burckhardtovi sa zdalo, že je to koniec jednej éry v umení. Portrét však stále prežíval, pretože plnil iné úlohy. Stále tam zostávala reprezentačná funkcia, kým fotografia je skôr dokumentom určitého stavu. Súčasný digitálny portrét nás vlastne vracia späť k tomu, čím bol kedysi maľovaný portrét. Dá sa povedať, že ide o tradíciu toho idealizovaného portrétu. Otázkou skôr je, čo od toho očakávame. V portréte išlo vždy o abstrakt človeka. O vystihnutie vonkajšej podoby, ale aj vnútorných vlastností, teda individuálneho charakteru a osobnosti. Niekedy to bolo cez symboly či atribúty a niekedy cez spôsob, akým sa daná osoba tvárila. Dnes je digitálne zobrazenie zväčša povrchné a vyprázdnené. Predtým existovala snaha umelca a modelu dohodnúť sa, aké posolstvá chcú maľovaným portrétom sprostredkovať. Vyžadovalo si to mentálnu prácu, technickú zručnosť a ideu. Umelci si na sebe týmto spôsobom skúšali remeslo a zároveň skúmali seba a svoje vnútro. Mnohí potom to isté aplikovali na portréty svojich zákazníkov. Je tam prítomné vystihnutie abstraktu, autenticity danej osoby a toho, čo sa ukrýva za jej fyzickou podobou. Dnes ľudí pri vytváraní selfie nezaujímajú tieto ontologické hodnoty. Ide nám len o sebaprezentáciu. Nemôžem si v tejto súvislosti nespomenúť na bájneho Narcisa, ktorý sa díval do vodnej hladiny podobne uprene, ako hľadíme my dnes do obrazoviek mobilov.

Prelom v modelingu

Dvadsaťosemročná Američanka Hayley Hasselhoff sa tento rok zapísala do dejín európskeho magazínu Playboy. ​Magazín bol dovtedy vyhradený ženám úplne iných telesných proporcií. Vysokým a chudým, na ktorých tele nie je gram tuku navyše. Hayley svojimi fotkami nielenže prelomila jednu bariéru, na celom príbehu je zaujímavá ešte ďalšia vec.

Príbeh dospelej Hayley Hasselhoff a jej úspech v modelingu dokonale ilustruje premenu vnímania ženského tela a ideálu krásy. Čo sa dnes stalo bežnou normou, teda že módna brandža angažuje ženy najrôznejších postáv, bolo v 90. rokoch a ešte dve dekády po nich absolútne nemožné.

Krása v kinematografii

Definícia absolútnej a dokonalej krásy neexistuje, vždy je závislá od konkrétneho historického obdobia a krajiny. Predpokladá sa, že bádateľ z budúcnosti asi nebude schopný určiť, aký estetický ideál médiá v 20. storočí šírili. „Neostane mu nič iné ako kapitulovať pred záplavou tolerancie, dokonalým synkretizmom a absolútnym, bezbrehým polyteizmom krás,“ píše.

Treba rozlišovať, či hovoríme o ženskej kráse, alebo o žene ako hrdinke filmu. Ak iba o ženskej kráse vo filme, narazíme na herečky, ktoré boli obsadzované a obľúbené najmä preto, že boli krásne, a nie preto, ako sa herecky prejavovali. Lída Baarová je príkladom herečky, ktorá vedela očariť, bola kombináciou určitého sebavedomia a krásy a tá bola dôležitejšia než to, čo sa od nej očakávalo po hereckej stránke. Vo svojej filmografii má zaujímavé diela, je však otázne, či preto, že bola dobrou herečkou, alebo preto, že režiséri dokázali šikovne využiť to, čo mohla ponúknuť. Táňa Pauhofová, ktorá ju vo filme Filipa Renča stvárnila, je hviezdou Slovenského národného divadla, čo pre českých filmárov nie je dôležité, ak ju obsadzujú, zameriavajú sa skôr na to, či sa im do postavy fyzicky hodí. Ona je našťastie vynikajúcou kombináciou obidvoch faktorov. Je jednou z najkrajších slovenských herečiek mladšej generácie a dokáže do svojich postáv vložiť aj hereckú kvalitu.

Od zostrojenia prvého kinematografu bratmi Lumièrovcami v roku 1895 môžeme sledovať, ako sa mení pohľad filmových tvorcov na ženskú krásu. Hviezdy nemých filmov boli stelesnením dievčenskej nevinnosti, s veľkými očami zvýraznenými čiernymi linkami a drobnými perami sa cudne usmievali na prvých divákov fascinovaných pohybom na plátne. Dvadsiate roky prinášajú väčší dôraz na postavu, mala by pôsobiť chlapčensky.

Bacuľky v modelingu

Svet je opäť o krok bližšie k nadrozmernému ideálu krásy. Či prinajmenšom - k rešpektovaniu a akceptovaniu krásy tých žien, ktoré nemajú miery modeliek z Victoria's Secret. Najskôr si ale dajme malý flashback: takmer presne pred rokom sme po prvý krát informovali o veľkom trende s názvom plus-size modeling. Odštartovalo ho minuloročné vydanie magazínu Sports Illustrated, konkrétne plavkového vydania s názvom Swimsuit Issue . To je (právom) považované za akýsi tlačený etalón v oblasti trendov v ženskej kráse, a práve preto šlo o významný míľnik: po prvý krát sa na stránkach magazínu objavili hneď dve modelky, ktoré nezapadali do tradičného mierového rámca. Robyn Lawley a Ashley Graham predstavovali nový druh modeliek (aj keď tá prvá na to príliš nevyzerala). Kategóriu plus-size, teda nadrozmerných žien, ktorým meniace sa pomery v tomto biznise dali "pričuchnúť" k práci skutočnej modelky. Otázka, či prinesie so sebou táto nová kategória aj nový ideál krásy, bola pritom úplne namieste: ako ukázal ďalší vývoj v priebehu roka, z pojmu plus-size sa stalo jedno z najskloňovanejších slovných spojení v módnom a beauty biznise vôbec. Roztrhlo sa vrece so značkami, kampaňami na podporu žien s nadmernou veľkosťou, a nemálo bolo aj adeptiek na rolu “modeliek budúcnosti”. Či sa to niekomu páči, alebo nie - popri štandardných modelkách sa objavila celkom nová kategória, modelky s krivkami. A hoci úspech im prial, malo to jednu chybu: táto modelingová odnož bola stále vnímaná viac ako forma aktivizmu, než ako reálna konkurencia “zabehnutého” systému.

Odborníci na modeling už začínajú otvorene hovoriť o novom ideále krásy. Dôvod? Presne rok po tom, ako rešpektovaná bikini edícia časopisu Sports Illustrated po prvý krát na svojich stránkach dala priestor nadrozmerným dámam, ten istý časopis bacuľatú krásu doslova korunuje. Najnovšie Swimsuit Issue, hrdo prezentujúce ženské telá, ktoré budú v kurze nasledujúcu sezónu, má totiž titulky hneď tri. A jednej z nich nekraľuje nikto iný, než najznámejšia plus-size modelka súčasnosti, Ashley Graham. Je to vôbec po prvý krát v 52-ročnej histórii časopisu, čo sa na jeho titulnej strane objavila modelka s nadštandardnou telesnou veľkosťou. A o tom, že ide o prelomový moment pre ďalší vývoj tohto fenoménu, netreba vôbec pochybovať. “Toto je pre všetky ženy, ktoré si mysleli, že nie sú krásne kvôli svojej veľkosti,” vyjadrila sa na margo svojho úspechu Ashley. Jedno je isté: bacuľatosť v modelingu ešte nepovedala posledné slovo. Práve naopak - kategória plus-size je stále na vzostupe a jej predstaviteľky svorne tvrdia, že tu nie sú na jednu sezónu. Ako logický krok sa ponúkajú krivky na titulke niektorého z renomovaných módnych magazínov. Ktovie - dočkáme sa raz aj oficiálneho nadrozmerného ideálu krásy?

tags: #ideál #ženskej #krásy #história #a #súčasnosť