Versaillská zmluva: Ukončenie Prvej svetovej vojny a jej dôsledky

Versaillská mierová zmluva, podpísaná 28. júna 1919 vo Versailles a vstúpila do platnosti 10. januára 1920, predstavuje jeden z najvýznamnejších dokumentov 20. storočia. Oficiálne ukončila Prvú svetovú vojnu medzi Ústrednými mocnosťami a štátmi Dohody. Bola výsledkom šesťmesačného rokovania na Parížskej mierovej konferencii. Zmluvu podpísali zástupcovia USA, Britského impéria, Francúzska, Talianska a Japonska na jednej strane a Nemecka na strane druhej.

Parížska mierová konferencia a "Veľká Trojka"

Parížska mierová konferencia (18. január 1919 - 10. august 1920) bola medzinárodné stretnutie víťazných mocností po Prvej svetovej vojne. Zúčastnilo sa jej 70 delegátov 27 víťazných dohodových štátov (ale bez Ruska, ktoré bolo v rokoch 1918-1922 zmietané občianskou vojnou). Rozhodujúci vplyv na rokovaní mala tzv. Rada desiatich (predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí USA, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska). Skutočne najväčší vplyv na dianie konferencie však mala až tzv. „Veľká Trojka“, ktorá pozostávala z premiéra Francúzska Georgesa Clemenceau, premiéra Spojeného kráľovstva Veľkej Británie Davida Lloyda George a prezidenta Spojených štátov amerických Woodrowa Wilsona. Počas rokovania bolo ťažké dosiahnuť zhodu, lebo každý z nich prichádzal na konferenciu s inými predstavami.

Rozdielne prístupy "Veľkej Trojky" k Nemecku

Každý z členov "Veľkej Trojky" mal iný prístup k porazenému Nemecku.

• Georges Clemenceau (Francúzsko): Žiadal čo najtvrdšie potrestanie Nemecka, vysoké finančné i surovinové reparácie, a sústredil sa i na budovanie spojeneckého systému Francúzska v strednej Európe proti Nemecku (zmluvami s Poľskom a Česko- Slovenskom). Francúzsko malo počas vojny veľké straty na životoch a bolo v ruinách. Clemenceau sa chcel tiež zároveň poistiť proti ďalšiemu možnému útoku Nemecka a požadoval demilitarizáciu Porýnia. Navyše požadoval, aby vojská Dohody kontrolovali more, a teda aby Francúzsko mohlo kontrolovať zámorský obchod Nemecka. Ďalej chcel značné obmedzenie nemeckej armády. Ako súčasť vojnových reparácií požadoval i kontrolu nad množstvom nemeckých tovární. Francúzsko chcelo týmito ťažkými podmienkami nie len vážne zdecimovať Nemecko, ale zároveň aj zachovať svoje veľké impérium a svoje kolónie.

• David Lloyd George (Veľká Británia): Zastupujúci Anglicko vymenil počiatočnú myšlienku „odvety“ za myšlienku „uzmierenia“ voči Nemecku (pred vojnou bolo tradičným obchodným partnerom Veľkej Británie a tá ani pôvodne nebola napadnutá a nebojovalo sa na jej území). Preto aj britské požiadavky na reparácie boli oveľa nižšie ako francúzske. Lloyd George sa obával, že pokiaľ všetky tvrdé francúzske podmienky budú splnené, Francúzsko sa stane nesmierne mocným v strednej Európe, čo by viedlo k nerovnováhe síl v Európe, čo si Británia neželala. Lloyd George sa taktiež obával i návrhu amerického prezidenta Woodrowa Wilsona na právo národov na sebaurčenie, lebo Británia si spolu s Francúzskom chceli zachovať svoje impériá.

  Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

• Woodrow Wilson (USA): Vychádzal zo svojich známych 14 bodov, ktoré publikoval ešte počas vojny v januári 1918. Tie neboli tak tvrdé ako požiadavky Francúzska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie. Presadzoval vznik Spoločnosti národov. Jej základná myšlienka bola, že ak slabší národ je napadnutý, ostatní by mu zabezpečili ochranu pred útočníkom. Spoločnosť národov mala zároveň slúžiť aj ako akýsi arbitrážny sudca medzi národmi a predchádzať tak vzniku vojen. Ďalej Wilson presadzoval právo národov na sebaurčenie (aspoň mimo územia Spojených štátov) a vytýčenie hraníc na etnickom princípe. To sa nepáčilo Francúzsku a Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie, lebo to ohrozovalo existenciu ich impérií. Wilson pochopiteľne nemal záujem na tom, aby sa zväčšovala veľkosť Francúzska, Británie či Talianska. Na druhej strane požiadavka práva národov na sebaurčenie bola vítaná podpora pre národy túžiace po samostatnosti. Dôsledkom bolo to, že to prispelo k pádu Rakúska-Uhorska a Osmanskej ríše, spolu s vyhlásením samostatnosti nových štátov v strednej a východnej Európe ako napr.

Výsledkom jednaní a týchto protichodných záujmov členov „Veľkej Trojky“ bol napokon „nedobrý kompromis“, keď Clemenceau bol prinútený odsúhlasiť viac-menej anglické stanovisko, takže konečný postoj k Nemecku nebol ani dostatočne tvrdý, aby znemožnil novú nemeckú agresiu, ani dostatočne veľkorysý, aby zmieril porazený národ s jeho novým postavením v Európe.

Podmienky Versaillskej zmluvy

Versaillská mierová zmluva mala pre Nemecko rozsiahle dôsledky.

• Územné straty: Nemecko sa vzdalo časti svojich území v prospech iných štátov. Nemecké Alsasko-Lotrinsko bolo odovzdané Francúzsku (rozloha 14 522 km² územia s počtom obyvateľov 1 815 000 v roku 1905). Severné Šlesvicko bolo po šlesvickom plebiscite odovzdané Dánsku (3 228 km² územia). Po Veľkom poľskom povstaní pripadla Poľsku väčšina územia provincie Poznaňska. Ďalej Poľsku pripadla väčšina Západného Pruska. Stratilo všetky svoje kolónie, ktoré boli neskôr rozdelené medzi hlavné víťazné mocnosti na základe mandátneho systému Ligy národov. Ako porazený štát muselo Nemecko anulovať i svoje vpodstate víťazné mierové zmluvy ešte z doby vojny s Ruskom (tzv. Brestlitovský mier) a Rumunskom (tzv. Bukurešťský mier).
• Vojenské obmedzenia: Nemecká armáda mala byť obmedzená na 100 000 príslušníkov pozemnej armády. Nesmela mať brannú povinnosť, žiadne tanky, žiadne ťažké delostrelectvo a žiaden Nemecký generálny štáb. Väčšina jej zostávajúceho námorníctva mala byť prevedená na víťazov a bolo jej zakázané mať ponorkové loďstvo alebo námorné letectvo. Zbrane sa mohli vyrábať len pod spojeneckou kontrolou, väčšina opevnení mala byť odzbrojená a zničená.
• Reparácie: Keďže Nemecko bolo považované za zodpovedné za začatie vojny (Článok 231 zmluvy (klauzula o vojnovej vine) pripisuje Nemecku a iba Nemecku zodpovednosť za straty a utrpenie štátov Dohody v priebehu vojny. Tento článok potom poskytol základ pre vojnové reparácie), reparačná komisia stanovila reparácie na 132 miliárd zlatých mariek. V januári 1921 boli reparácie vyčíslené na 269 miliárd mariek, čo aj väčšina vtedajších nezávislých ekonómov považovala za veľmi prehnané. Neskôr v tom istom roku bola preto čiastka znížená na 132 miliárd mariek, čo však stále väčšine nemeckých vyjednávačov pripadalo ako astronomická suma.

Ďalšie mierové zmluvy

Versaillskú mierovú zmluvu (ako najdôležitejšiu) doplnili mierové zmluvy aj s ďalšími porazenými nástupníckymi štátmi Ústredných mocností, ktoré sú známe i ako tzv. Parížske predmestské mierové zmluvy:

• Mierová zmluva s Rakúskom (Saintgermainská mierová zmluva): Bola podpísaná 10. septembra 1919 na parížskom predmestí v Saint Germain. Rakúsko-Uhorsko sa na jej základe rozpadlo a vznikli jeho tzv. „nástupnícke štáty“ (Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Česko-Slovensko a tzv. „Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov“ roku 1929 premenované na Juhosláviu). Rakúsko muselo zmluvou odstúpiť Česko- Slovensku české krajiny. Bukovinu muselo odovzdať Rumunsku. Halič muselo odovzdať Poľsku. Kraňsko a Štajersko muselo odovzdať Juhoslávií. Istriu, Tridentsko a južné Tyrolsko muselo Rakúsko zasa odovzdať Taliansku. v ňom monarchiu, a Rakúsku bolo zároveň aj zakázané spojiť sa s Nemeckom do jedného štátneho útvaru (tzv.
• Mierová zmluva s Bulharskom (Neuillská mierová zmluva): Bulharsko ňou stratilo prístup k Egejskému moru, keď Juhoslávií muselo odovzdať časť Macedónie, Rumunsku odovzdalo Dobrudžu a Grécku muselo odovzdať Tráciu. Nesmelo mať loďstvo a v zbrani mohlo držať len 20 000 mužov.
• Mierová zmluva s Maďarskom (Trianonská mierová zmluva): Bola podpísaná 4. júna 1920 na predmestí Trianon. Maďarsko ňou muselo uznať samostatnosť a hranice nástupníckych štátov bývalého Rakúska-Uhorska. Z územia bývalého Uhorska zostala Maďarsku len necelá tretina, keď Slovensko a Podkarpatská Rus sa stali súčasťou Česko-Slovenska, Sedmohradsko a Banát zasa pripadli Rumunsku, a Chorvátsko a Slavonsko boli pripojené k Juhoslávií.
• Mierová zmluva s Tureckom (Sévreská mierová zmluva): Bola podpísaná 10. augusta 1920 na predmestí v Sevres, a ukončila rokovania Parížskej mierovej konferencie (18. január 1919-10. august 1920). Turecko ňou stratilo 4/5 svojho územia: Sýriu Palestínu, Mezopotámiu a časť Arábie si ako „mandátne územia“ Spoločnosti národov prerozdelili Francúzsko a Veľká Británia (Sýria pripadla Francúzsku, zvyšok pripadol Veľkej Británii). Všetky Egejské ostrovy a východná Trácia pripadli Grécku.

Z pohľadu vznikajúceho Česko-Slovenska boli najdôležitejšie Saintgermainská mierová zmluva s Rakúskom a Trianonská mierová zmluva s Maďarskom. Tieto zmluvy totiž upravovali hranice a územné nároky Česko-Slovenska voči týmto dvom štátom a definovali tak jeho teritoriálnu existenciu.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Dôsledky Versaillskej zmluvy a medzinárodné vzťahy

Podmienky Versaillskej zmluvy boli v Nemecku vnímané ako “najväčšie národné poníženie”. Podnietilo to revanšistické nálady a rozvoj národnosocialistického hnutia. Konečné podmienky Versaillskej zmluvy totiž ochromili nemeckú ekonomiku v dvadsiatych rokoch počas Povojnovej ekonomickej krízy (1918-1923) a nechali ju zraniteľnou počas zničujúcej Veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch (1929-1933), čo umožnilo nástup nacizmu a následné prevzatie moci v Nemecku Adolfom Hitlerom.

Zmeny v Európe po Prvej svetovej vojne

Koniec Prvej svetovej vojny (28. júl 1914 - 11. november 1918) priniesol veľké zmeny na mape Európy, ktoré potvrdila následne konaná Parížska mierová konferencia (18. január 1919 - 28. jún 1919). V Nemecku zaniklo cisárstvo, keď nemecký cisár Wilhelmbol po ľudových nepokojoch donútený abdikovať už 9. novembra 1918 (dva dni pred oficiálnou kapituláciou Nemecka 11. novembra 1918).

Rozpadom Rakúsko-uhorskej monarchie zaniká následkom vojny aj ďalšie významné európske cisárstvo (popri ruskom cárstve a tureckom sultanáte, ktoré Prvú svetovú vojnu takisto nepretrvali), a na jeho troskách vznikajú nové národné štáty - Rakúska republika, Maďarská republika, Česko-Slovenská republika a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. o svoje východné hranice s boľševickým Ruskom (ktoré boli neskôr vytýčené na etnickom princípe).

Kominterna a pokus o "svetovú revolúciu"

Ruskí boľševici vedení Vladimírom Iľjičom Leninom (najmä Leninov blízky spoločník Lev Trockij - zástanca teórie tzv. „permanentnej revolúcie“) verili, že po Októbrovej revolúcii (25.oktobra 1917) v Rusku budú nasledovať podobné komunistické revolúcie i v ďalších krajinách Európy s sveta. Preto zintenzívnili agitáciu smerom k robotníkom a vojakom v ostatných krajinách, kde sa im podarilo získať mnohých odhodlaných stúpencov. Boľševické heslá „mier, pôda, práva národova zrušenie súkromného vlastníctva“ radikalizovali obyvateľstvo najmä v krajinách, ktoré sa ocitli po Prvej svetovej vojne v tábore porazených. Za účelom ich organizovania, šírenia myšlienok „marxizmu-leninizmu“ a vývozu „svetovejproletárskej revolúcie“ založil Lenin už v marci 1919 v Moskve v poradí už III. tzv.

Pomôcť rozšíriť komunistické revolúcie v Európe mala boľševická Červená armáda vedená Trockim v rámci práve prebiehajúcej Občianskej vojny v Rusku (1918-1922), no tento ambiciózny pokus boľševikov o vojenský vývoz svetovej proletárskej revolúcie skončil už veľmi skoro po ťažkej porážke Červenej armády roku 1920 v bitke pri Varšave poľskou armádou maršála Jozefa Pilsudského (neskôr roku 1926 zaviedol v Poľsku pravicovú vojenskú diktatúru), a pri nasledujúcej protiofenzíve proti Červenej armáde na prechodnú dobu obsadila poľská armáda pod jeho velením i veľké časti Bieloruska a Ukrajiny. No keďže Poliaci nenaplnili očakávania týchto národov túžiacich po slobode a samostatnosti, lebo ich neprišli „oslobodiť“, ale ich „okupovali“, poľské vojská boli čoskoro vyhnané Červenoarmejcami. No i tak zostal s novou etnicky vytýčenou poľsko-sovietskou hranicou Sovietsky zväz veľmi nespokojný, a prahol po odvete.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Wiemarská republika

V Nemecku, kde bol početný a dobre organizovaný robotnícky proletariát, sa po zániku cisárstva ujali moci sociálni demokrati. Do mestečka Weimar zvolali zasadnutie Ústavodarného zhromaždenia, ktoré v júli 1919 prijalo novú nemeckú republikánsku ústavu zaručujúcu všeobecné volebné právo a rozsiahle občianske a politické slobody. Podľa miesta prijatia novej ústavy sa nemeckému štátu od roku 1919 až do prevzatia moci v Nemecku nacistami v januári 1933 hovorilo Wiemarská republika (1919-1933). Nemeckí komunisti vedení Karolom Liebknechtom a Rosou Luxemburgovou však neboli spokojní so „zradcovským buržoáznym počínaním“ svojich umiernených socialistických kolegov a nemecký proletariát sa snažili využiť na zorganizovanie boja za nastolenie diktatúry proletariátu aj v Nemecku. No neuspeli, keď boli v pouličných bojoch v januári 1919 zavraždení. Napriek smrti oboch nemeckých komunistických ideových vodcov pokračovali v pr…

tags: #zmluva, #ktorá #ukončila #1. #svetovú #vojnu