Zrieknutie sa rodičovského príspevku: Podmienky, alternatívy a súvisiace aspekty

Rodičovský príspevok je dôležitou formou štátnej pomoci pre rodiny s malými deťmi. V tomto článku sa pozrieme na podmienky zrieknutia sa tohto príspevku, ako aj na ďalšie súvisiace aspekty, ako je alternatívna služba, problematika nízko príjmových skupín a syndróm zavrhnutého rodiča.

Alternatívna služba ako forma zrieknutia sa mimoriadnej vojenskej služby

Odopretie povinnosti vykonania mimoriadnej vojenskej služby vyplýva z Ústavy SR, ktorá odkazuje na zákon č. 569/2005 Z. z. o alternatívnej službe v čase vojny a vojnového stavu a zákon č. 570/2005 Z. z. o brannej povinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Mimoriadna služba a krízové situácie

V zmysle vyššie uvedeného mimoriadnou službou sa rozumie vojenská služba vykonávaná v služobnom pomere, ktorú je v období krízovej situácie povinný vykonať vojak mimoriadnej služby. Vojakom mimoriadnej služby sa rozumie:

• profesionálny vojak,
• vojak v zálohe povolaný na pravidelné cvičenie alebo na plnenie úloh ozbrojených síl,
• vojak v zálohe povolaný na výkon mimoriadnej služby,
• registrovaný občan, ktorý bol v čase vojny alebo vojnového stavu odvedený a povolaný na výkon mimoriadnej služby po prezentácii v ozbrojených silách,
• vojak dobrovoľnej vojenskej prípravy.

Krízovou situáciou v zmysle zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu sa rozumie obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány môžu po splnení podmienok ustanovených v tomto ústavnom zákone na jej riešenie vypovedať vojnu, vyhlásiť vojnový stav alebo výnimočný stav, alebo núdzový stav.

Branná povinnosť a jej vznik

Na Slovensku sa uplatňuje branná povinnosť, ktorou je povinnosť podrobenia sa odvodu a povinnosť vykonať mimoriadnu službu alebo alternatívnu službu.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad: Vzdanie sa funkcie

Vznik brannej povinnosti:

• Branná povinnosť vzniká občanovi - mužovi 1. januára kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 19 rokov veku, ak má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.
• Občanovi - mužovi, ktorý má trvalý pobyt v cudzine a prihlásil sa na trvalý pobyt v Slovenskej republike po 1. januári kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 19 rokov veku, vzniká branná povinnosť odo dňa prihlásenia sa na trvalý pobyt v Slovenskej republike.
• Občanovi - mužovi, ktorý nadobudol štátne občianstvo Slovenskej republiky po 1. januári kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 19 rokov veku, vzniká branná povinnosť odo dňa nadobudnutia tohto občianstva, ak má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.
• Branná povinnosť vzniká aj občanovi alebo cudzincovi, ktorý dobrovoľne prevzal brannú povinnosť.
• Občanovi, ktorý bol prijatý do služobného pomeru profesionálneho vojaka a ktorému nevznikla branná povinnosť podľa odsekov 1 až 4, vzniká branná povinnosť odo dňa prijatia do tohto služobného pomeru.
• Občanovi, ktorý podstúpil zmenu pohlavia na mužské po 1. januári kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 19 rokov veku, vzniká branná povinnosť odo dňa zmeny jeho úradnej identity, ak má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.

Alternatívna služba - iná možnosť

Kto nemá záujem byť povolaný do mimoriadnej služby, pre toho existuje alternatívna služba. Tou je podľa zákonnej definície iná služba namiesto mimoriadne služby, ktorú je registrovaný občan alebo vojak v zálohe povinný vykonať v čase vojny a vojnového stavu.

Prvým a hlavným krokom smerujúcim k odopretiu výkonu mimoriadnej služby je písomné vyhlásenie registrovaného občana alebo vojaka v zálohe o odopretí výkonu mimoriadnej služby. Toto je možné podať len z dôvodu rozporu výkonu mimoriadnej služby so svedomím alebo náboženským vyznaním.

Podanie vyhlásenia je obmedzené aj z časového hľadiska. Toto je možné podať len v roku, v ktorom vznikla branná povinnosť, alebo v januári každého nasledujúceho roka až do zániku brannej povinnosti podľa osobitného predpisu. V prípade, že takéto vyhlásenie bolo urobené po uvedenej lehote a v období krízovej situácie, tak sa naň neprihliada.

Povinné náležitosti vyhlásenia

• meno a priezvisko,
• dátum a miesto narodenia,
• rodné číslo,
• adresa trvalého a prechodného pobytu,
• povolanie,
• dôvod odopretia výkonu mimoriadnej služby.

Vyhlásenie musí podať občan na príslušnom okresnom úrade podľa miesta trvalého pobytu písomným podaním alebo môže vyhlásenie podpísať priamo pred zamestnancom úradu.

Prečítajte si tiež: Ako sa vzdať vodičského oprávnenia skupiny AM?

Toto vyhlásenie je možné spraviť len raz, po späťvzatí vyhlásenia sa na opätovne podané vyhlásenie už neprihliada.

Okresný úrad môže rozhodnúť o nezaradení občana, ktorý podal predmetné vyhlásenie. Občan sa môže proti takémuto rozhodnutiu odvolať.

Vyhlásenie o odopretí mimoriadnej služby nemôže podať profesionálny vojak počas výkonu štátnej služby profesionálneho vojaka a vojak v zálohe počas zaradenia do aktívnych záloh.

Povolanie na alternatívnu službu

Povolanie na alternatívnu službu znamená priradenie na výkon alternatívnej služby k zamestnávateľovi, ktorý plní úlohy v oblasti:

• zabezpečenia obrany štátu,
• poskytovania pomoci alebo vykonávania záchranných prác pri haváriách, živelných pohromách alebo iných mimoriadnych udalostiach, ak je ohrozený život a zdravie fyzických osôb a majetok právnických osôb alebo fyzických osôb,
• poskytovania zdravotnej starostlivosti,
• poskytovania sociálnej pomoci,
• civilnej ochrany obyvateľstva,
• opatrení hospodárskej mobilizácie,
• poskytovania služieb zabezpečujúcich činnosť ozbrojených síl Slovenskej republiky.

Kňazov, diakonov registrovaných cirkví a náboženských spoločností, absolventov bohosloveckých fakúlt a na ich úroveň postavených seminárov a vzdelávacích inštitúcií okresný úrad v sídle kraja môže povolať na výkon alternatívnej služby do organizácií registrovaných cirkví a náboženských spoločností v oblasti ich pôsobenia alebo k zamestnávateľovi na plnenie vyššie uvedených úloh.

Prečítajte si tiež: Oslobodenie od zla

Nízko príjmové skupiny a ich dopad na spoločnosť

Koronaepidémia pripravila mnohých ľudí o prácu, prípadne o časť príjmu počas povinnej karantény. Niektoré rodiny si však napriek ťažkej práci nedokážu zaplatiť ani nájom a štát im nevie poskytnúť dostatočnú pomoc.

Veľa ľudí si neuvedomuje, aké široké súvislosti má nízkopríjmová práca napríklad v oblasti ako je starostlivosť o deti, vzdelávanie alebo bývanie. Všetky tieto veci sú pridružené k lacnej práci a zároveň, keď sa na to pozrieme trochu z nadhľadu, spoločnosť nesie všetky tieto externality na svojich pleciach. To znamená, že títo ľudia veľmi často žijú v nekvalitnom bývaní, na ktoré si ale svojou prácou nedokážu zarobiť. Ich príjmy nepokryjú ich nájmy a štát to musí doplácať cez dávky na bývanie.

Potom to bola oblasť starostlivosti o deti, kde bolo výrazne vidno na ženách, prípadne matkách samoživiteľkách, ako veľmi tu chýba nejaká inštitucionálna pomoc chudobným rodinám v starostlivosti o deti. Mnohí nedokážu vyžiť z rodičovského príspevku, ani keď sú dvaja, a veľmi skoro po narodení dieťaťa sa tak musia vrátiť do práce. Pokiaľ ale nemajú v blízkosti rodinu, stávajú sa odkázaní na tom, že im dieťa strážia kamarátky a kamaráti, pretože v Českej republike je možné umiestniť dieťa do škôlky až od troch rokov. To je pre tých ľudí ale neskoro, oni sa do práce vracajú oveľa skôr. A ďalšia vec, ktorá sa veľmi často opakovala, bola, že nám tí ľudia hovorili o tom, ako nevideli vyrastať svoje deti.

Bola tam problematická otázka pracovníkov zo zahraničia, ktorí boli platení ešte horšie, čo tlačilo na podhodnocovanie práce kmeňových zamestnancov a vznikal tam taký začarovaný kruh xenofóbie a nacionalizmu v tom smere, že my Česi predsa máme mať lepšie peniaze ako nejakí Ukrajinci. V globálnom meradle sa to potom ukázalo napríklad v Brexite. No a potom je v Českej republike ešte veľký problém s dlhmi a exekúciami, ktoré spôsobujú, že ľudia odchádzajú pracovať na čierno, čím sa štát ochudobňuje o odvody na daniach a tí ľudia mu miznú zo systému.

Chudoba a korona kríza

Posledné tri mesiace som robila terénny výskum, ktorý vychádzal z dlhodobého sociologického výskumu popredného sociológa Daniela Prokopa s názvom Život počas pandémie, ktorý sleduje dopady pandémie na ľudí zo sociálneho, ekonomického a psychologického hľadiska. Kým v našom projekte so Sašou sme sa venovali predovšetkým ľuďom v priemysle, ktorí pracovali vo veľkých továrňach, tak koronakríza túto oblasť príliš nezasiahla. Kto ale o prácu prišiel sú drobní živnostníci alebo ľudia, ktorí pracovali v gastropriemysle. Zrazu sa ukázalo, aké strašné pracovné podmienky tam sú. Ako bežné je, že čašníčky dostávajú peniaze nižšie ako minimálna mzda na čierno, na ruku a teraz zo dňa na deň prišli o všetko. Takýchto ľudí je v Česku momentálne veľa a odráža sa to aj v tom, ako ľudia pristupujú ku pandémii. Máme veľký problém s tým, že ľudia nenastupujú do karantény, aj keď sú nakazení, pretože sa počas nej vypláca iba 60 % zo mzdy, čo je pre človeka, ktorý zarobí 500 - 600 euro čiastka, z ktorej sa nedá vyžiť. Tí ľudia teda radšej chodia aj nakazení koronavírusom do práce alebo sa vôbec nenahlásia a nedajú sa trasovať.

Zaujímavé zistenie z výskumu bolo, že ľudia chodili úplne bežne chorí do práce, pretože to bolo ešte v dobe, keď sa v Česku nevyplácali prvé tri dni PNky. Tu sa dlho tieto dni nepreplácali, takže ľudia buď chodili do práce chorí, alebo si brali dovolenku, aby si zachovali 100 % mzdy. Teraz počas pandémie sa ukázalo, ako veľmi dôležité je ľudí finančne motivovať, aby nechodili chorí do práce a nenakazili ďalších. Pre mňa je to niečo, čo by malo platiť všeobecne, lebo nechcem, aby napríklad ľudia, ktorí robia s potravinami, chodili chorí do práce, pretože to je veľké ohrozenie celej spoločnosti. Radšej nech ostanú päť dní doma, vyležia sa za 100 % alebo 90 % mzdy a potom sa vrátia zdraví. Bohatšie firmy sa toto snažia aj podporovať a dávajú ľuďom nárok na „sick day“, aby ostali doma, keď sa cítia zle a nechodili chorí do práce.

Pre mňa je veľmi zaujímavé, že sa u týchto ľudí veľa argumentuje tým, že niekto zneužíva nejaké dávky, aj keď všetky výskumy ukazujú, že to robia len nízke percentá ľudí. Napriek tomu sa tu zavádzajú opatrenia, ktoré reštriktívne dopadajú na celé skupiny. Mali sme ale vedieť rozlišovať, kedy sa niekto skutočne snaží podvádzať a kedy niečo robí len preto, že sa snaží prežiť. Nemali by sme niečo nastavovať nejak len preto, že sme našli päť ľudí, ktorí systém zneužívali.

Problémy s dodržiavaním zákonníka práce

Základ je, že sa skoro nikde nedodržiava zákonník práce. Často sa hovorí, že ľudia by ho mali poznať a vymôcť si, aby bol dodržiavaný, ale je to je úplne nereálne. Keď veľa ľudí prichádzalo o prácu v Českom rozhlase, tak ani v tomto privilegovanom prostredí mnoho z nich nevedelo, aké majú práva, ako sa brániť a báli sa ozvať, aby neprišli o prácu alebo odmeny. U nízkopríjmových ľudí je to otázka prežitia. Oni vôbec neriešia, že by mali poznať zákonník práce.

Keď začala pandémia, tak moja kamarátka pracovala v továrni, kde robí 5-tisíc zamestnancov a hovorila mi, že pozerala správy, kde sa opakovalo, ako máme nosiť rúška a dezinfikovať si ruky. Tak si ich od šéfov proste vypýtala, ale keď prišla medzi kolegov, tak jej všetci hovorili, či sa nebojí, že ju za to vyhodia. Ukázalo sa teda, že vo väčšine prevádzok takéto problémy nájdeme, niekde sa dokonca zatĺkala nákaza koronavírusom. Ľudia často vôbec neprechádzajú školením bezpečnosti práce a potom sa stane, že najmä zahraničných pracovníkov napríklad zlisuje lis a oni zomrú, lebo im nikto nepovedal, ako ho majú používať. Veľmi časté je tiež rôzne odmeňovanie. Kmeňoví zamestnanci, ktorí robia na zmluvu, majú inú mzdu ako agentúrni zamestnanci, ktorí ale robia tú istú prácu. A to je tiež porušovanie zákonníku práce.

Vzdelávanie a sociálna mobilita

U nás všetky výskumy hovoria o tom, že české školstvo sa už úplne rozdelilo na dve kategórie - jedno je školstvo pre ľudí ako som ja, ktorí môžu ísť na gymnáziá a majú kultúrne a sociálne zázemie na to, aby mohli študovať vysokú školu a druhé sú učňovky. Tie vôbec nepočítajú so vstupom do 21. storočia, pričom v ňom už dve desiatky rokov žijeme. Tam sa stále učia jednoduché manuálne veci. Veľmi do toho vstupujú aj regionálne nerovnosti. Veľké učňovky sú veľmi často v regiónoch, kde je väčšia nezamestnanosť a chudoba. Ja by som bola veľmi rada, aby sa zmenila stratégia vo vzdelávaní, aby k nemu mali všetci rovnaký prístup.

Korona nám opäť ukázala, koľko detí prepadne sitom len preto, že ich rodičia nemajú doma pripojenie alebo majú len základnú školu a nevedia svojim deťom to učivo vysvetliť. Zrazu je veľmi dobre vidno, ako veľmi záleží na tom, či máte dobré učiteľky a učiteľov, či máte koho požiadať o doučovanie, či máte tablet alebo smartfón. Tomu sa tiež venuje ten sociológ Daniel Prokop, ktorý hovorí o tom, že sociálna mobilita je strašne nízka a keď sa deti narodia do nejakých pomerov, tak veľmi pravdepodobne z nich budú napodobňovať určité modely. Nie je to totiž len o finančnom, ale aj o sociálnom a kultúrnom kapitále.

Keď vyrastáte v takýchto pomeroch, je bežné, že sa vaši rodičia hádajú alebo sa partneri opúšťajú a hľadajú si niekoho, kto im viac finančne pomôže. Dosť častý je aj pád do alkoholizmu alebo drog.

My všetci v spoločnosti tú nekvalifikovanú prácu využívame a veľmi ju potrebujeme, ale zároveň si povieme, že veď tí ľudia by mohli ísť robiť niečo lepšie. No ale počet ľudí s vysokou školou bude vždy nejako spoločensky obmedzený a je teda dôležité vážiť si aj inú prácu ako tú vysoko kvalifikovanú.

Pracovníci zo zahraničia a tlak na mzdy

Na Slovensku máme veľa ľudí zo zahraničia, ktorí cez agentúry chodia pracovať do veľkých firiem a tlačia plat a pracovné podmienky dole.

Vo všeobecnosti to súvisí s tým, že po kríze sa tu vytvoril naratív, kedy sa štát snažil zbaviť väčšiny svojich záväzkov. Stále sa teda len hľadá, na čom sa dá ušetriť a pre mňa neprekvapivo sú to vždy mzdy. Málokedy sa šetrí na niečom inom ako na mzdách a takto to funguje úplne všade. Rovnako, ako Česi a Slováci tvoria lacnú pracovnú silu na západe, tak ľudia z východu tvoria lacnú pracovnú silu u nás. Je to spojené s globálnymi nerovnosťami a mobilitou. Koreň problému je teda asi niekde tam, že chudobní ľudia vždy budú cestovať za lepšou prácou a vždy si budú chcieť jednorázovo zarobiť viac a tým narušovať prostredie tých miestnych komunít.

Áno, ale zároveň je to vykorisťovanie zahraničných pracovníkov úplne strašné a v žiadnom prípade by nemalo byť normou. V Česku sa odbory snažili prijať klauzulu o tom, že by zamestnávatelia mali zahraničným pracovníkom platiť o 0,1 percenta viac, ako je najnižšia mzda v podniku. To by znamenalo, že zahraniční pracovníci by nedumpingovali platy, ale naopak by dosť pravdepodobne narástli platy miestnych, pretože firmy si vždy chcú tak trochu hýčkať tých, ktorí u nich ostanú pracovať dlhodobo. Je ale dobré si uvedomiť, čo sa stalo s Brexitom a kto za to mohol.

Rozprávame sa o nízkopríjmových zamestnaniach, ktoré boli dlho pred ľuďmi zo strednej triedy akoby skryté a korona nám ukázala, že bez nich ale naša spoločnosť nedokáže fungovať a vôbec sme si neuvedomovali, ako náročné to mnohokrát majú.

Syndróm zavrhnutého rodiča

Článok sa zaoberá problematikou odmietnutia rodičovského príspevku, pričom sa zameriava aj na fenomén syndrómu zavrhnutého rodiča a legislatívne zmeny ovplyvňujúce nárok na predĺžený rodičovský príspevok.

Stalo sa vám, že ste mali kvalitný vzťah so svojím dieťaťom, rozišli ste sa ako rodičia, z domácnosti ste odišli a dieťa vás postupne začalo odmietať, začalo byť voči vám arogantné, očierňuje vás a ponižuje? Ak nechápete, čo sa stalo a zrazu máte do činenia s úplne iným potomkom, možno ste sa stali obeťou patologického javu, ktorý sa všeobecne nazýva „Syndróm zavrhnutého rodiča“.

Mgr. uvádza, že termín syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča je na Slovensku pomerne málo známy, o čom svedčia aj skúsenosti z praxe. Jeho symptómy, ktoré popísal R. A. Gardner už pred tridsiatimi rokmi (1985), však možno pozorovať u mnohých detí v rozvodových a porozvodových sporoch. Klimeš (2009,5) to zmieňuje ako nový termín pre starý jav - akási analógia oidipovskému komplexu. Zjednodušene vysvetľuje: Keď chcel Oidipus milovať svoju matku, musel zavraždiť svojho otca. Keď sa neskôr priklonil k otcovským hodnotám, musel zavrhnúť matku. Výsledkom bola autodeštrukcia a automutilácia - vypichol si oči. Ide len o to, že reakcie dieťaťa v určitých obdobiach vývinu jeho osobnosti sú rôzne podľa veku a tiež podľa pohlavia.“ Nie menej dôležitú úlohu zohrávajú pokračujúce, či naopak prerušené vzťahy s členmi širšej rodiny (starí rodičia, tety, strýkovia, bratranci, sesternice). Deti môžu mať s týmito príbuznými blízke vzťahy, ktoré sa rozvodom narušia a to môže byť ďalší faktor, ktorý môže detskej psychike ublížiť.

História a definícia

Syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča (z anglického prekladu parental alienation syndrome) bol prvýkrát opísaný Richardom A. Gardnerom v roku 1985 v článku Recent Trends in Divorce and Custody Litigation. Bakalář (2009) uvádza, že v roku 1992 vydal Richard Gardner knihu s názvom The parental Alienation Syndrome (PAS), v roku 1998 jej druhé, rozšírené vydanie. PAS definoval ako poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov.

Charakteristické znaky

Medzi charakteristické znaky syndrómu zavrhnutého rodiča patria:

• Nenávisť za degradáciu rodiča.
• Absurdné zdôvodňovanie tejto nenávisti.
• Neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov).
• Reflexívna podpora programujúceho rodiča.
• Neprítomnosť pocitu viny.
• Vypožičané scenáre (papagájovanie).

Warshak (2001,29) dopĺňa, že syndróm zavrhnutého rodiča je porucha, pri ktorej je primárnym prejavom neodôvodnená kampaň dieťaťa za degradáciu rodiča alebo odmietanie tohto rodiča, spôsobená vplyvom druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa. V prípade, že je neprítomný akýkoľvek z troch základov tejto definície (1. odmietnutie alebo degradácia jedného rodiča; 2. neexistujúci dôvod pre toto správanie; 3.

Kritika a kontroverzie

Pavlát a Janotová (2006,11) na jednej strane uvádzajú, že štúdium SZR je obohacujúcim pre poznanie psychických problémov rodičov a detí v rozvodových sporoch. Poukazujú zároveň na vysoký výskyt porúch psychického stavu u rodičov. Podľa nich len v ojedinelých prípadoch bolo možné jednoznačne hodnotiť postoje detí ako „syndróm zavrhnutého rodiča“. Na odmietaní druhého rodiča sa často podieľali vlastné negatívne zážitky s odmietaným rodičom a navrhujú vhodnejší preklad „odcudzený“ rodič. Upozorňujú na dôležitosť včasného zachytenia a mediáciu - ako významný preventívny faktor.

Gardner (1991,30) poukazuje na fakt, že ak sú aj rodičia duševne zdraví a osobnostne vyrovnaní, často zaobchádzajú so svojimi deťmi v krízovej situácii tak, že prispejú k vzniku porúch. Klimeš (2009) používa v súvislosti so SZR slová ako „zmrzačenie mysle dieťaťa“, na ktorom sa často podieľajú aj príbuzní, či priatelia. Hayward (1999) varuje pred vkladaním nádeje do riešenia situácie súdnou cestou - riešiť rodinné problémy súdnou cestou je podľa neho plytvanie časom. Pavlát, Pavlovský, Janáčková (2006,376-380) opäť odporúčajú k používaniu „správneho“ prekladu Parental Alienation Syndrome (PAS) ako Syndróm odcudzeného rodiča. PAS považujú za ideologický koncept slúžiaci k organizovaniu otcov trpiacich nemožnosťou hodnotného styku s deťmi. Autori odmietajú Gardnerove stanovisko - riešenie situácie, ktorá je často neriešiteľná. Pavlát a Janáčková (2007) uvádzajú, že Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb DSM IV nepozná takýto syndróm. Americká psychiatrická asociácia, odborný garant DSM, nepovažuje parental alienation syndrome za psychickú poruchu a neuvažuje o jeho zaradení medzi psychické poruchy z dôvodu obmedzenej validity výskumov na túto tému. Preto je podľa nich tento pojem parental alienation syndrome kontroverzný. Je to skôr popis situácie medzi rodičom a dieťaťom v sporoch o styk a o zverenie do starostlivosti.

Fidler a Bala (2010) upozorňujú, že extrémistické skupiny sa pokúšajú urobiť z tejto otázky rodovú vojnu. Dr. William Bernet je emeritným profesorom na Vanderbilt University vo svojej knihe Parental Alienation: The Handbook for Mental Health and Legal Professionals opisuje 500 právnych prípadov, pričom uvádza viac ako 1000 referencií v zozname literatúry z 35 krajín. Ako hovorí Bernet - Deti potrebujú oboch rodičov, aby sa podieľali na ich výchove. Zavrhnutie rodiča je útokom na túto základnú potrebu. Pre blaho dieťaťa je najškodlivejšia snaha o vyradenie jedného rodiča zo života dieťaťa. To je morálne zlé a v mnohých jurisdikciách až príliš právne v poriadku. Je to všade škodlivé pre blaho dieťaťa. Čím väčšie je naše porozumenie a uznanie PA (rodičovské odcudzenie), tým viac môžeme prispieť k zlepšeniu správania rodičov a deti pri rozvodoch.

Dr. Amy Baker je autorkou knihy Dospelé deti so syndrómom zavrhnutého rodiča: Prelomiť putá. Kniha obsahuje 40 prípadových štúdií. Je založená na hĺbkovej výpovedi štyridsiatich dospelých. Amy Baker je autorkou a spoluautorkou 60 vedeckých článkov o vzťahoch rodičov a detí. Dr. Baker v rozhovore o syndróme zavrhnutého rodiča a jeho doterajšom nezaradení do medzinárodnej klasifikácie chorôb hovorí o lobingu a silnom zákulisnom tlaku. Podobne konštatuje aj Lowenstein (2012). Koncept rodičovského odcudzenia (PA) a syndróm zavrhnutého rodiča (PAS) bohužiaľ nie sú zahrnuté do DSM-V alebo ICD-11. Je takmer isté, že v budúcnosti bude súčasťou. Mnoho odborníkov z tejto oblasti sa usilovalo, aby sa pokúsili zahrnúť rodičovské odcudzenie v DSM-V. Skutočnosť, že sa to nepodarilo, by nemalo v žiadnom prípade znamenať, že rodičovské odcudzenie a syndróm zavrhnutého rodiča neexistuje.

#

tags: #zrieknutie #sa #rodičovského #príspevku #podmienky