1972 Zmluva medzi NDR a Spolkovou republikou Nemecko: Cesta k zjednoteniu

Po zániku tzv. tretej ríše a ukončení druhej svetovej vojny boli na území Nemecka v roku 1945 vytvorené štyri okupačné zóny pod správou USA, Veľkej Británie, Francúzska a Sovietskeho zväzu. Tento stav viedol k rozdeleniu krajiny a k vzniku dvoch odlišných štátnych útvarov: Nemeckej spolkovej republiky (NSR) a Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Zmluva z roku 1972 medzi týmito dvoma štátmi predstavovala významný krok smerom k normalizácii vzťahov a položila základy pre neskoršie zjednotenie Nemecka.

Vznik dvoch nemeckých štátov

Na území Nemecka, ktoré bolo okupované USA, Veľkou Britániou a Francúzskom, vznikol v roku 1949 jeden samostatný štátny celok pozostávajúci z desiatich spolkových krajín, ku ktorým o osem rokov neskôr bolo pripojené Sársko. Na území spravovanom Sovietskou armádou sa v tom istom roku sformoval druhý samostatný nemecký štát - Nemecká demokratická republika. Tieto dva štáty sa vyvíjali odlišnými smermi, pričom NSR sa orientovala na západné demokracie a NDR na Sovietsky zväz.

Cesta k zjednoteniu

Nemecká demokratická republika sa pripojila k Nemeckej spolkovej republike po dlhom a zložitom vývoji 2. októbra 1990. Vznikol tak opäť jednotný štátny útvar, v ktorom začali platiť ústava a zákony platiace dovtedy iba na území Nemeckej spolkovej republiky. Proces zjednotenia Nemecka sa začal koncom 80. rokov a mal pomerne rýchly priebeh.

V septembri 1990 sa uskutočnili tzv. rozhovory 2 + 4, na ktorých sa stretli H. D. Genscher (SRN) a L. Maiziére (NDR) s ministrami zahraničných vecí ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska a podpísali za prítomnosti vtedajšieho sovietskeho prezidenta M. S. Gorbačova zmluvu o pripojení NDR k NSR. Ministri zahraničných vecí všetkých štyroch veľmocí následne podpísali 1. decembra 1990 v New Yorku vyhlásenie, ktorým sa vrátila Nemecku úplná štátna suverenita a skončil sa zvláštny štatút Berlína.

K spoločnému Spolkovému snemu sa v rámci zjednotenia oboch nemeckých štátov pripojilo 144 poslancov bývalej NDR. Tým bola prakticky vytvorená celonemecká vláda. Sídlom Spolkového snemu a Spolkovej vlády sa stal Berlín, sídlom správy a Spolkovej rady - Bonn. Armádu NDR plne prevzala armáda NSR. Hlavnou úlohou nasledujúceho obdobia bolo hospodárske, kultúrne a sociálne zjednotenie Nemecka. Pokračoval i proces postupného utvárania nových vzťahov medzi NSR a ostatnými štátmi.

Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na Zmluvu o morskom dne

Politický systém NSR

Základnou charakteristikou politického systému NSR je federálne (spolkové) štátne usporiadanie a tzv. racionalizovaný parlamentarizmus úzko spätý s kancelárskym princípom. Racionalizácia nemeckého parlamentarizmu spočíva v personalizovaných parlamentných voľbách, v ktorých sa prakticky vyberá osoba kancelára s jeho vládnym programom.

Štátny celok tvorí 13 spolkových krajín a 3 slobodné mestá so štatútom spolkovej krajiny: Bádensko-Wurtembersko (Stuttgart), Bavorsko (Mníchov), Berlín (Berlín), Brandenbursko (Postupim), Brémy (Brémy), Dolné Sasko (Hannover), Durínsko (Erfurt), Hamburg (Hamburg), Hessensko (Wiesbaden), Meklenbursko-Predpomoransko (Schwerin), Porýnie-Falcko (Mainz), Sársko (Saarbrucken), Sasko (Drážďany), Sasko-Anhaltsko (Magdeburg), Severné Porýnie-Vestfálsko (Dusseldorf), Šlezvicko-Holštajnsko (Kiel).

Každá z uvedených spolkových krajín vrátane miest má svoju ústavu, legislatívu, exekutívu a súdnictvo. Rozdelenie právomocí medzi spolkovými a krajinskými štátnymi orgánmi upravuje Základný zákon (ústava NSR prijatá 8. mája 1949). Do kompetencie spolkových orgánov spadajú: občianstvo, mena, migrácia, zahraničné vzťahy, clo, železnice, pošty a telekomunikácie.

Súčasná podoba vzťahov medzi spolkovou úrovňou a jednotlivými krajinami je výsledkom postupne sa presadzujúceho tzv. kooperatívneho federalizmu. Na základe ústav jednotlivých spolkových krajín je v každej krajine vytvorený parlamentný systém, ktorý je veľmi podobný systému uplatňovanému na spolkovej úrovni, teda federálnemu.

Krajinská vláda má svojho predsedu, ktorý je volený a súčasne zodpovedný Krajinskému snemu, plniacemu funkciu parlamentu. Krajinské snemy sú jednokomorové, avšak spolková ústava ponecháva rozhodnutie o modeli parlamentu vo výlučnej kompetencii spolkových krajín. Voľby do krajinských snemov sa uskutočňujú raz za štyri roky, výnimku tvorí iba Sársko, kde je tento interval päťročný. Termíny volieb do spolkových inštitúcií nekolidujú s termínmi volieb do krajinských inštitúcií a sú rozptýlené na celé spolkové legislatívne obdobie. Voľby na krajinskej úrovni ukazujú mieru voličskej podpory konkrétnym stranám, teda signalizujú spolkovej vláde zmeny politických nálad medzi obyvateľstvom.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Počet členov krajinských parlamentov si určujú jednotlivé spolkové krajiny. Ich pomer nie je zhodný s pomerom medzi počtom obyvateľov jednotlivých krajín. Tak napríklad najväčšou spolkovou krajinou je Severné Porýnie-Vestfálsko (18 miliónov obyvateľov), ktoré má v sneme 237 členov, kým Berlín (3,5 mil. obyvateľov) má 241 poslancov. Najmenej poslancov má Sársko (51). I keď medzinárodné vzťahy sú podľa Základného zákona NSR v kompetencii spolkových orgánov, jednotlivé krajiny môžu uzatvárať zmluvy s inými štátmi. Nesmú však byť v kontradikcii so zahraničnou politikou NSR. Právomoci spolkových krajín sú zamerané najmä na oblasť sociálnu, kultúrnu, vnútornej politiky, finančnú a na oblasť hospodárskeho plánovania.

Spolkový prezident

Je špecifickým orgánom vytvoreným iba na účel voľby spolkového prezidenta. Jednu polovicu zhromaždenia tvoria všetci poslanci Spolkového snemu a druhú polovicu zástupcovia zvolení v krajinských snemoch na základe pomerného systému. Voľba spolkového prezidenta môže prebiehať v troch kolách, pričom v prvom a druhom kole sa vyžaduje na zvolenie kandidáta absolútna väčšina hlasov členov Spolkového zhromaždenia. V prípade, že v prvých dvoch kolách nezíska žiadny kandidát absolútnu väčšinu hlasov, v treťom kole už stačí na jeho zvolenie relatívna väčšina hlasov. Do druhého kola postupujú traja najúspešnejší kandidáti z prvého kola a do tretieho kola dvaja najúspešnejší z druhého kola.

Kandidovať na funkciu spolkového prezidenta môže každý občan NSR, ktorý dosiahol vek 40 rokov a má volebné právo do Spolkového snemu. Právomoci spolkového prezidenta sú pomerne značne obmedzené a v podstate zodpovedajú parlamentnej forme vlády. Prezident má reprezentatívnu úlohu - zastupuje NSR v medzinárodných stykoch, uzatvára v jej mene zmluvy s inými štátmi, poveruje a prijíma veľvyslancov a pod. Ďalej má právo podpisovať prijaté zákony, navrhovať a vymenovať (respektíve uvoľňovať z funkcie) spolkového kancelára, vymenovať a odvolávať spolkových ministrov, spolkových sudcov, vysokých štátnych úradníkov a dôstojníkov. Podmienkou platnosti jeho nariadení a rozhodnutí je kontrasignácia (spolupodpis) spolkového kancelára alebo príslušného spolkového ministra. Jeho funkcia má teda prednostne ceremoniálny charakter. Najvýznamnejšou kompetenciou prezidenta je samostatne rozhodnúť medzi rozpustením Spolkového snemu či vymenovaním menšinovej vlády v prípade, ak žiadna z politických strán či koalícií nezískala absolútnu väčšinu.

Prehľad spolkových prezidentov: T. Heuss (FDP) 1949 - 1959, H. Lubke (CDU) 1959 -1969. G. Heinemann (SPD) 1969 - 1974. W. Schell (FDP) 1974 - 1979, H. Carslens (CDU) 7979 -J984, R. von Weizsäcker (CDU) 1984-1994, R. Herzog (CDU) 1994 - 1999, J. Rau (SPD) 1999Prezident nie je hlavným veliteľom ozbrojených síl, nemá zákonodarnú iniciatívu ani právo zamietnuť zákon. Spolkového prezidenta môže odvolať iba Ústavný súd, a to na návrh Spolkového snemu a Spolkovej rady (napr. ak došlo z jeho strany k úmyselnému porušeniu Základného zákona).

Súdna moc

V NSR existuje systém federálnych a spolkových súdov a popri nich pôsobí Spolkový ústavný súd. Bol vytvorený v roku 1949 a pozostáva z dvoch osemčlenných senátov. Polovicu jeho členov volí Spolkový snem a druhú polovicu Spolková rada. Na zvolenie za sudcu Ústavného súdu je potrebné získať dvojtretinový súhlas v Spolkovom sneme alebo v príslušnom výbore Spolkovej rady. Ich funkčné obdobie je 12-ročné, avšak obmedzené vekovou hranicou 68 rokov. Znovuzvolenie je vylúčené a sudcu Ústavného súdu nie je možné odvolať, ak o jeho odvolaní nerozhodne sám Ústavný súd. Traja sudcovia každého senátu sú volení z členov najvyšších federálnych súdov, inak je potrebné mať iba štandardnú právnu kvalifikáciu. V kompetencii Ústavného súdu je predovšetkým kontrola ústavnosti všeobecne záväzných normatívnych a právnych aktov a rozhodovanie o ústavných sťažnostiach. Jeho právomoc pri výklade ústavnej problematiky je neobmedzená a jeho rozhodnutia sú v týchto záležitostiach konečné. Ústavný súd má teda výlučné právo interpretovať ústavné predpisy. Súd môže zasiahnuť i pred nadobudnutím platnosti zákona. Rieši tiež sťažnosti občanov týkajúce sa porušovania ich základných ľudských práv.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Politické strany

Krátko po skončení druhej svetovej vojny boli na území Nemecka zakázané všetky politické strany, avšak už v auguste 1945 bolo umožnené, aby sa politické strany, ktoré preukázali svoj protinacistický a demokratický charakter, zapojili do činnosti na miestnej úrovni. Prvé spolkové voľby sa uskutočnili v roku 1949. Do Spolkového snemu sa dostalo 11 politických strán, ale už v roku 1961 bol ich počet zredukovaný na tri. Celkový počet strán v Spolkovom sneme začal postupne narastať po roku 1983, keď sa na politickej scéne objavila nová politická strana Zelených. Avšak o výraznej premene nemeckého straníckeho systému možno hovoriť až v súvislosti so zjednotením oboch nemeckých štátov, keď sa do Spolkového snemu dostala postkomunistická Strana demokratického socializmu (PDS) a východonemecká „strana zelených" (v súčasnosti zlúčená so západonemeckou, tzv. Bundnis 90). V súčasnosti pôsobí v Spolkovom sneme päť politických strán.

Výsledky volieb do Spolkového snemu po zjednotení Nemecka ilustruje nasledujúca tabuľka, v ktorej sú uvedené údaje iba politických strán zastúpených v súčasnosti v Spolkovom sneme.

Výsledky volieb do Spolkového snemu v rokoch 1990 - 1998 (v %)

Prameň: Údaje sú prevzaté z publikácie Škaloud, J. a kolektív: Komparace politických systému 1. Praha: Vysoká škola ekonomická v Praze, 1999.

Kresťanskodemokratická únia (CDU)

Kresťanskodemokratická únia (Christlich-Demokratische Union - CDU) od svojho vzniku v roku 1945 bola koncipovaná ako strana dvoch hlavných koncesií (katolíkov a protestantov pôsobiacich na území NSR a hlásila sa k trom základným duchovným prúdom a tradíciám: kresťanskosociálnemu, liberálnemu a konzervatívnemu. Pôvodne pôsobila iba v oblastiach západnej okupačnej zóny. Prioritne sa zameriavala na aktivity v jednotlivých regiónoch, postupne sa jej však podarilo vybudovať pomerne široko organizovanú skupinovú základňu. V roku 1949 CDU vyhrala prvé voľby a so ziskom 31 % hlasov sa stala najsilnejšou politickou stranou a jej vtedajší predstaviteľ K. Adenauer sa stal prvým spolkovým kancelárom. V rokoch jeho vlády (1949 - 1963) bola CDU vládnucou stranou a dokonca v roku 1957 v koalícii s FDP získala absolútnu väčšinu všetkých hlasov voličov. V roku 1969 bola nútená prejsť do opozície, keď ju vystriedala koalícia SPD a FDP. Do Čela politiky sa opäť vrátila v roku 1982 a pod vedením H. Kohla zotrvala v tejto pozícií nasledujúcich 17 rokov. Po vytvorení jednotnej NSR začala pôsobiť na celom území a dokonca v nových spolkových krajinách bola najsilnejšou politickou stranou. Voľby 1998 však znamenali zásadnú zmenu postavenia CDU a výraznú stratu jej pozícií. Nedokázala si udržať voličskú podporu najmä medzi robotníkmi a tiež nebola schopná aktivizovať vlastných voličov. Hlavný dôraz kladie na činnosť straníckych organizácií v jednotlivých spolkových krajinách, ktoré si zachovávajú výraznú autonómiu, čo vyplýva i zo samotného názvu únia. Popri krajinských zväzoch v CDU pôsobia i tzv. stranícke združenia ako napr. Únia mládeže, Únia žien, Únia seniorov. Kresťansko-demokratickí zamestnanci, Združenie stredného stavu a hospodárske združenie, komunálne politické združenie a Stredonemecké združenie. Tieto združenia sú vlastne kolektívnymi členmi strany zjednotené kresťanským učením. CDU nepatrí k masovým stranám a jej elektorát zasahuje do všetkých vrstiev spoločnosti. Tvoria ho podnikatelia, vysoké kruhy administratívy, ale aj roľníci, robotníci, ženy v domácnosti, dôchodcovia či študenti. I napriek tomu, že CDU je otvorená všetkým koncesiám, najväčšiu podporu má medzi katolíkmi. CDU patrí viac k ortodoxne konzervatívnym stranám. Vo svojom programe presadzuje ochranu súkromného vlastníctva a odmieta štátne zásahy. Presadzovanie sociálne trhového hospodárstva v politike CDU bolo namierené proti prejavom komunizmu. Nemá bezprostredný vzťah k cirkvám, ale podporuje kresťanské hodnoty, ktoré cirkvi vyzdvihujú (podpora rodiny v spoločnosti, odmietanie liberalizácie interrupcií, presadzovanie cirkevného školstva a pod.). Tradičnými baštami CDU sú južné oblasti krajiny, hlavne vidiek a Porýnie.

Kresťansko-sociálna únia (CSU)

Kresťansko-sociálna únia (Christlích-Soziale Union - CSU) je považovaná za sesterskú stranu s CDU. Od svojho vzniku v roku 1946 pôsobí iba v Bavorsku. Zdôrazňuje svoju úplnú nezávislosť od CDU, i keď spoločne tvoria politickú koalíciu na spolkovej úrovni. Vysoký podiel hlasov v Bavorsku a veľký počet obyvateľov tejto krajiny stačí CSU, aby prekročila 5%-nú hranicu zisku hlasov aj v celonemeckom rámci. CDU nemá na území Bavorska svoju organizáciu. CSU má približne 190 000 členov a ich väčšinu tvoria katolíci. Okruh členov a voličov CSU však zasahuje do všetkých vrstiev spoločnosti. V porovnaní s CDU má väčšiu podporu roľníkov a kňazov. Patrí ku kresťansko-konzervatívnym stranám. V ekonomickej oblasti sa v podstate nerozchádza s CDU, je však viac poznačená klerikalizmom, silným protisocialistickým postojom a niektorými nacionalistickými znakmi. Patrí k pravicovým stranám a je najväčším obhajcom práv jednotlivých spolkových krajín. Najvýraznejším politikom, ktorý dal dnešnej CSU politickú tvár, bol F. J. Strauss.

Sociálnodemokratická strana Nemecka (SPD)

Sociálnodemokratická strana Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands - SPD) bola založená v roku 1875, pričom jej vznik je spätý s fúziou Všeobecnej nemeckej asociácie robotníkov (pod vedením F. Lassalla) a Sociálnodemokratickej strany (pod vedením A. Bebela a W. Liebknechta). Po páde tretej ríše bola obnovená jej činnosť na území okupovanom západnými mocnosťami. Sociálnodemokratická strana vznikla i vo východnej okupačnej zóne, ale zakrátko došlo k jej zlúčeniu s Komunistickou stranou Nemecka a vytvoreniu Socialistickej zjednotenej strany. SPD spočiatku vystupovala ako strana triedna, vyjadrujúca záujmy robotníkov. Požadovala rozsiahle zoštátnenie, rad štrukturálnych reforiem, mala kritické stanovisko k trhovému hospodárstvu a pod. V prvých povojnových voľbách ju porazila CDU a stala sa tak na dlhý čas opozičnou stranou. Po množstve čiastkových neúspechov dochádza v 50. rokoch k značnej revízii politickej línie SPD. Tento proces sa začal prijatím tzv. Godesberského programu v roku 1959. SPD prestala byť stranou jednej triedy, zmenila sa na typ ľudovej strany a jej vplyv sa rozšíril i na stredné vrstvy. Prestala zdôrazňovať svoju spätosť s marxizmom a prihlásila sa ku kresťanskej etike, humanizmu a klasickej filozofii. Tento vývoj sa pozitívne prejavil vo voľbách roku 1966, keď nastúpila vláda tzv. veľkej koalície (CDU/CSU a SPD). Po vytvorení novej vládnej koalície v roku J 969 sa W. Brandt stal prvým kancelárom SPD v povojnovej histórii Nemecka. V roku 1998 však zaznamenala výrazný úspech (získala 40,9 % hl…

Historické kontexty

Nemecko, dlhý tvar Nemecká spolková republika, skr. NSR (v textoch medzinárodných zmlúv s Nemeckom: Spolková republika Nemecko, skr. SRN [1], nem. Bundesrepublik Deutschland, BRD; v rokoch 1949 - 1990 skrátene neoficiálne, ale často aj západné Nemecko) je spolkový stredoeurópsky štát. Na severe susedí s Dánskom, obmýva ho Severné more a Baltské more, na východe susedí s Poľskom a Českom, na juhu s Rakúskom a Švajčiarskom a na západe s Francúzskom, Luxemburskom, Belgickom a Holandskom. Rozloha Nemecka je 357 021 km², pričom územie štátu sa nachádza v miernom podnebnom pásme. Úmerne k výsledkom sčítania ľudu v roku 2011 malo Nemecko k 30. septembru 2014 81,084 miliónov obyvateľov,[2] čo z neho robí najľudnatejší štát Európskej únie.

Podľa známych dokumentov bolo územie s názvom Germánia osídlené niekoľkými germánskymi kmeňmi už pred rokom 100 n. l. Od 10. storočia tvorilo nemecké územie jadro Rímsko-nemeckej ríše, ktorá existovala až do roku 1806. V 16. storočí sa severné oblasti stali centrom reformácie. K zjednoteniu Nemecka došlo po Prusko-francúzskej vojne v roku 1871. V roku 1939 rozpútalo Nemecko 2. svetovú vojnu, ktorá trvala do roku 1945 a bola najväčšou vojnou histórie. V roku 1949 bolo Nemecko rozdelené na dva štáty, Nemeckú demokratickú republiku a Nemeckú spolkovú republiku a jeden zvláštny politický útvar Západný Berlín. K ich zjednoteniu došlo v roku 1990. Západné Nemecko bolo v roku 1952 zakladajúcim členom Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a v roku 1957 zakladajúcim štátom Európskeho spoločenstva. V súčasnosti je Nemecko súčasťou Schengenského priestoru. Nemecko je federatívnou demokratickou parlamentnou republikou tvorenou šestnástimi, čiastočne suverénnymi spolkovými krajinami (Bundesländer). Hlavným a zároveň aj najväčším mestom je Berlín. Nemecko je členským štátom OSN, NATO, G8 a signatárom Kjótskeho protokolu. Na základe nominálnej hodnoty HDP je nemecká ekonomika štvrtou najväčšou na svete a v roku 2007 bola najväčším svetovým exportérom. Nemecko je druhým najväčším svetovým poskytovateľom rozvojovej pomoci[5] a jeho výdaje na obranu sú šieste najväčšie na svete.[6] Životná úroveň je v Nemecku vysoká a funguje tam veľmi rozvinutý systém sociálnej pomoci. Súčasný stav (od konca 90. rokov 20.

Kodifikačné príručky

Pravidlá slovenského pravopisu (od roku 1953) a Krátky slovník slovenského jazyka predpisujú ako dlhý tvar podobu Nemecká spolková republika. Úrad geodézie a kartografie SR štandardizuje ako dlhý tvar podobu Nemecká spolková republika, ale v poznámke uvádza, že na výslovnú žiadosť nemeckej strany v medzinárodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Nemeckom a Slovenskom používa podoba Spolková republika Nemecko. Štandardizovaný krátky tvar oficiálneho názvu štátu znie Nemecko. Historicky sa u nás od vzniku západného Nemecka používal bezvýhradne názov Nemecká spolková republika. V zmluve medzi Česko-Slovenskom a Nemeckom zo začiatku 70. rokov bol ako ústupok nemeckej strane použitý názov Spolková republika Nemecka (posledné slovo je v genitíve). Tento tvar (teda Spolková republika Nemecka) sa v roku 1988 stal záväzným pre kartografické diela. Od konca roka 1989 (teda od nežnej revolúcie) sa bežne začal používať (aj) tvar Spolková republika Nemecko (posledné slovo je v nominatíve) [11]. V češtine (ktorá mala v minulosti pomenovania Nemecka zhodné s pomenovaniami v slovenčine) je dnes na rozdiel od slovenčiny kodifikovaný tvar Spolková republika Německo.

Praveké a staroveké dejiny

Nález čeľuste Mauer 1 v roku 1907 ukazuje, že pravekí ľudia boli na území Nemecka prítomnom už pred 600 000 rokmi.[15] Najstaršie doteraz nájdené kompletné lovecké zbrane boli objavené v uhoľnej bani v Schöningene v roku 1995. Išlo o tri 380 000 rokov staré drevené oštepy 6-7,5 stopy dlhé.[16]V údolí Neandertal boli v roku 1856 objavené vôbec prvé fosílie nemoderného človeka. Tento nový druh človeka bol pomenovaný Neandertálec. O týchto fosíliách nazvaných Neandrtal 1 je dnes známe, že sú 40 000 rokov staré. Dôkazy o moderných ľuďoch podobne starých boli nájdené v jaskyniach v pohorí Švábska Jura neďaleko Ulmu. Nájdené boli tiež 42 000 rokov staré flauty, vyrobené z vtáčích kostí a mamutie slonoviny, ktoré sú najstaršími nájdenými hudobnými nástrojmi,[17] ďalej 40 000 rokov stará soška levieho muža,[18]a 35 000 rokov stará Venuša z Hohle Fels, ktoré sú doteraz najstarším objaveným sochárskym umením.[19]Disk z Nebry je vyrobený z bronzu a nájdený v blízkosti, ako názov napovedá, Nebry v krajine Sasko-Anhaltsko. Svetový register programu Pamäť sveta (UNESCO) tento nález nazval "jeden z najvýznamnejších archeologických nálezov 20.

Germánske kmene a Rímska ríša

História germánskych kmeňov siaha do severskej doby bronzovej alebo predrímskej doby železnej. Z južnej Škandinávie a severného Nemecka od 1. storočia pr. n.l. postupovali južným, východným a západným smerom a prišli do kontaktu s keltskými kmeňmi Galov, ako aj s iránskymi, pobaltskými a slovanskými kmeňmi v strednej a východnej Európe.[21]Pod vládou cisára Augusta začal Rím územie Germánie napádať (oblasť rozprestierajúcu sa zhruba od Rýna po Ural). V roku 9 n. l. boli tri rímske légie vedenej Varom porazené cheruským vodcom Arminom. Okolo roku 100, kedy Tacitus napísal knihu Germania, sa germánske kmene usadili pozdĺž riek Rýn a Dunaj (Limes Germanicus) a zaberali väčšinu územia dnešného Nemecka; Rakúska, južného Bavorska a západného Porýnie. V 3. storočí sa objavila séria západných germánskych kmeňov: Alemani, Frankovia, Chattovia, Sasi, Frízovia a Durinkovia. Okolo roku 260 začali Germáni nájazdy na rímske územia.[23] Po invázii Hunov v roku 375 a s úpadkom Ríma od roku 395 sa germánske kmene presunuli ďalej na juhozápad. Súčasne niekoľko veľkých kmeňov vytvorilo približne to, čo je dnešné Nemecko, a vysídlili menšie germánske kmene. Dňa 25.

Svätá ríša rímska

Jej územie sa tiahlo od rieky Eider na severe ku Stredozemnému moru na juhu.[24]Za vlády otonských cisárov (919-1024) bolo konsolidovaných niekoľko významných vojvodstiev a nemecký kráľ Oto I. bol v roku 962 korunovaný za cisára Svätej ríše rímskej. V roku 996 sa Gregor V. stal prvým nemeckým pápežom. Pod vládou štaufov (1138 - 1254) posilnili nemecké kniežatá svoj vplyv ďalej na juh a na východ do oblastí obývaných Slovanmi, predchádzajúcimi nemeckému osídleniu týchto oblastí a ďalej na východ (Ostsiedlung). Severné nemecké mestá rástli a prosperovali ako členovia Hanzy.[27]Počnúc veľkým hladomorom v roku 1315 a končiac čiernou smrťou v rokoch 1348 - 1350 sa počet obyvateľov Nemecka znížil.[28] Zlatá bula z roku 1356 zabezpečila základnú ústavu ríše a kodifikovala voľbu cisára siedmich kurfirstov, ktorí vládli niektorému z najmocnejších kniežatstva a arcibiskupstva.[29]Martin Luther v roku 1517 vo Wittenbergu zverejnil 95 téz, v ktorých napádal rímskokatolícku cirkev a zahájil protestantskú reformáciu. Samostatná luteránska cirkev sa po roku 1530 v mnohých spolkových krajinách stala oficiálnym náboženstvom. Náboženský konflikt viedol k tridsaťročnej vojne (1618 - 1648), ktorá nemecké krajiny spustošila.[30]Počet obyvateľov nemeckých krajín sa znížil asi o 30%.[31] Vestfálsky mier (1648) medzi nemeckými krajinami náboženskou vojnu ukončil, ale ríša bola de facto rozdelená do mnohých nezávislých kniežatstiev. V 18. Od roku 1740 dominoval nemeckým krajinám dualizmus medzi rakúskou habsburskou monarchiou a Pruskom.

tags: #1972 #zmluva #medzi #ndr #a #spolkova