Absolútna Neplatnosť Právneho Úkonu: Podmienky, Dôsledky a Princípy

Právny úkon je základným stavebným kameňom právnych vzťahov. Aby však právny úkon mohol plniť svoju funkciu, musí byť platný. Ak právny úkon trpí vadami, môže byť neplatný. Neplatnosť právneho úkonu môže byť absolútna alebo relatívna. Tento článok sa zameriava na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, jej podmienky, dôsledky a aplikáciu princípov dobrej viery a právnej istoty.

Úvod do Neplatnosti Právneho Úkonu

Vo všeobecnosti panuje zhoda o tom, že jedným zo základných atribútov platného právneho úkonu je jeho dovolenosť. Cieľom príspevku je pojednanie o súčasnej právnej úprave neplatnosti právneho úkonu a jej slabých miestach, ktoré ovplyvňuje, okrem iného, aj priorizovanie absolútnej neplatnosti pred relatívnou neplatnosťou. The aim of the paper is to discuss the current legal regulation of the invalidity of a legal act and its weak spots, which are influenced in particular by the priorization of absolute invalidity before relative invalidity.

Absolútna Neplatnosť Právneho Úkonu

Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu (napr. zmluvy alebo výpovede) je, že právny úkon nemá žiadne právne účinky. Ak ide napríklad o zmluvu, absolútne neplatná zmluva nikoho nezaväzuje. Treba však rozlišovať medzi absolútne neplatným právnym úkonom a relatívne neplatným právnym úkonom. Absolútne neplatný právny úkon (napr. zmluva) nemá od začiatku žiadne právne následky, hľadí sa naň akoby neexistoval. Absolútne neplatný právny úkon nemožno dodatočne schváliť a ani odstrániť vadu, ktorá spôsobuje neplatnosť (napríklad dodatkom k zmluve). Ak dôjde k plneniu na základe neplatného právneho úkonu, má druhá strana právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Dôvody Absolútnej Neplatnosti

Najvšeobecnejšie sú dôvody neplatnosti formulované v ustanovení § 39 Občianskeho zákonníka, kde sa uvádza, že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Spôsobov ako môže právny úkon odporovať zákonu je mnoho. Medzi najčastejšie dôvody absolútnej neplatnosti patrí:

Prečítajte si tiež: Kedy je kúpna zmluva absolútne neplatná?

• Rozpor so zákonom: Právny úkon je v rozpore so zákonom, ak porušuje kogentné (donucujúce) ustanovenia právnych predpisov.
• Obchádzanie zákona: Právny úkon obchádza zákon, ak sa jeho cieľ dosahuje spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom.
• Rozpor s dobrými mravmi: Právny úkon je v rozpore s dobrými mravmi, ak je v rozpore so spoločensky uznávanými pravidlami správania.

Príklady Absolútnej Neplatnosti

• Zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme.
• Zmluva, ktorej predmetom je plnenie, ktoré je nemožné alebo nedovolené.
• Zmluva uzavretá s osobou, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony (napr. s osobou pozbavenou spôsobilosti na právne úkony).
• Právny úkon urobila osoba, ktorá nebola oprávnená ho urobiť (napr. právny úkon bol urobený z donútenia, t. j.

Relatívna Neplatnosť Právneho Úkonu

V § 40a sú uvedené prípady, v ktorých sa právny úkon považuje za platný, pokiaľ sa ten kto je právnym úkonom dotknutý nedovolá tejto neplatnosti. Dovolať sa neplatnosti možno buď oznámením druhému účastníkovi právneho úkonu, alebo aj v súdnom konaní. Keď sa dotknutá osoba dovolá neplatnosti právneho úkony, má to spätné účinky (ex tunc) ku dňu kedy došlo k neplatnému právnemu úkonu (napr. deň uzavretia zmluvy). Absolútnej neplatnosti sa možno dovolať (súdnou žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu) kedykoľvek, pri relatívnej neplatnosti možno namietať premlčanie. Ak by sa dotknutá osoba dovolala relatívnej neplatnosti po troch rokoch, druhý účastník právneho úkonu môže použiť námietku premlčania. Ak právny úkon (napr. zmluva) má vadu, ktorá spôsobuje neplatnosť právneho úkonu, nemusí to automaticky spôsobovať neplatnosť celej zmluvy.

Relatívne neplatné právne úkony spôsobujú právne následky len vtedy, keď sa dotknutá osoba neplatnosti nedovolá. Relatívne neplatnými právnymi úkonmi sú len úkony taxatívne vymenované v § 40a OZ. Právne úkony postihnuté relatívnou neplatnosťou spôsobujú právne následky, pokiaľ sa osoba dotknutá ich neplatnosťou úspešne nedovolá ich neplatnosti. Na relatívnu neplatnosť súd neprihliada z úradnej povinnosti, ale musí sa jej domáhať dotknutá osoba. Relatívna neplatnosť pôsobí až od momentu, kedy sa jej osoba dotknutá neplatnosťou úspešne dovolá. Osoba dotknutá relatívnou neplatnosťou sa môže dovolať neplatnosti právneho úkonu mimosúdnou aj súdnou cestou. V prípade mimosúdneho dovolania neplatnosti všetky dotknuté zmluvné strany akceptujú dôvody relatívnej neplatnosti.

Vplyv Absolútnej Neplatnosti na Práva Tretích Osôb

Právna veta: K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyššie citovaný prístup Ústavného súdu Českej republiky pri nadobúdaní od nevlastníka odmieta, minimálne zatiaľ. Vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod spisovou značkou I. ÚS 50/2010 sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok. Boli neúspešnými odporcami v konaní o určenie vlastníckeho práva. Všeobecné súdy rozhodli v ich neprospech, nakoľko došli k názoru, že ich právny predchodca nadobudol nehnuteľnosti na základe neplatného právneho úkonu.

„Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietajú, že ani prípadná neplatnosť kúpnej zmluvy medzi okresným výborom S. a ich právnym predchodcom nemôže mať vplyv na ich vlastnícke právo nadobudnuté dobromyseľne a v dobrej viere, pričom argumentujú požiadavkou na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch a ochranu nadobudnutých práv. S touto právnou argumentáciou sa však ústavný súd nemôže stotožniť. Rímsko-právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami: ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo“. Sťažovatelia pritom poukázali aj na (vyššie uvedený) nález Ústavného súdu Českej republiky, PL. ÚS 78/06 zo dňa 16.10.2007, resp. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

Prečítajte si tiež: Judikáty k Neplatnosti Zmlúv

„Zásadný rozdiel medzi právnymi situáciami riešenými v sťažovateľmi uvádzanom náleze českého ústavného súdu a rozsudku najvyššieho súdu a ich právnou vecou sa dá zhrnúť takto: V obidvoch citovaných prípadoch nadobúdateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho právneho predchodcu, ktorý v čase jeho prevodu bol skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Prevod vlastníckeho práva bol totiž uskutočnený pred odstúpením od zmluvy zo strany prvého predávajúceho podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu. Právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. Naopak, v právnej veci sťažovateľov ak je prvotná kúpna zmluva (okresný výbor S. - PhDr. S. B., CSc.) absolútne neplatná, nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (sťažovateľov) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva.

Právna veta rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. dobromyseľného nadobúdateľa.

Obdobným spôsobom ako Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. „K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci.

Podobne ako v predchádzajúcom príspevku je potrebné zdôrazniť, že český zákon č. 265/1992 Sb. o zápise vlastnických a jiných věcných práv k nemovitostem (účinný ešte do 31.12.2013) obsahoval v ustanovení § 11, že „ten, kdo vychází ze zápisu v katastru učiněného po 1. lednu 1993, je v dobré víře, že stav katastru odpovídá skutečnému stavu věci, ledaže musel vědět, že stav zápisů v katastru neodpovídá skutečnosti“. Slovenský právny poriadok obsahuje len zásadu hodnovernosti údajov katastra, ak sa nepreukáže opak (§ 70 ods.

Faktom je ďalej to, že slovenská právna úprava z hľadiska pozitívnoprávneho chápania práva (to zdôrazňujem) akoby neprikladá dobrej viere tretej osoby pri neplatnom nadobúdacom titule jej právneho predchodcu relevantný charakter (samozrejme s výnimkou inštitútu vydržania) aj s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 nášho katastrálneho zákona č. 165/1995 Z. To znamená, ustanovenie § 34 ods.

Prečítajte si tiež: Viac o absolútnej neplatnosti

Napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 136/2009, zo dňa 20.10.2010: „Keďže rozsudok, ktorým súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu je listinou, na základe ktorej správa katastra vyznačí formou záznamu stav pred týmto právnym úkonom (§ 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. Za pozornosť stojí, že obdobné ustanovenie ako dnes účinný § 34 ods.

Česká Judikatúra a Dobrá Viera

Príkladom je vývoj udalostí, ktorý nastal u našich západných susedov po vydaní nálezu Ústavného súdu Českej republiky, Pl. ÚS 78/06, zo dňa 16.10.2007, v ktorom bolo uvedené, že „vlastnické právo dalších nabyvatelů, pokud své vlastnické právo nabyli v dobré víře, než došlo k odstoupení od smlouvy, požívá ochrany v souladu s čl. 1 V podrobnostiach pozri TOTH-VAŇO, P.: Veľké „NIE“ vecnoprávnym účinkom odstúpenia od zmluvy; Justičná revue, 65, 2013, č. 10, s. nabytých práv vyvěrajícími z pojmu demokratického právního státu ve smyslu čl. 1 odst. a/ V náleze Ústavného súdu Českej republiky, I. ÚS 143/07, zo dňa 25.02.2009, bol riešený prípad, kedy záložný veriteľ predal vec priamym predajom tretej osobe (táto následne ďalšej tretej osobe a tá následne sťažovateľovi), hoci podľa názoru odvolacieho i dovolacieho súdu záložná zmluva neoprávňovala zabezpečeného veriteľa predať vec inak ako na verejnej dražbe. Na základe uvedeného dospeli odvolací súd ako aj dovolací súd k záveru, že priamy predaj zálohu bol neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že žalobe pôvodného vlastníka o určenie vlastníctva vyhovel, a následne dovolací súd toto rozhodnutie odvolacieho súdu vyhodnotil ako opodstatnené (t.j. dovolanie sťažovateľa zamietol). Ústavný súd Českej republiky však posúdil následnú sťažnosť sťažovateľa (ktorý bol až tretím vlastníkom v rade a nemal vedomosť o tom, že pôvodný predaj zálohu bol absolútne neplatným právnym úkonom) ako dôvodnú. „I když se závěry obou oba shora citovaných nálezů týkají odstoupení od smlouvy, lze je vztáhnout i na případ, kdy první kupní smlouva nebo jiný nabývací titul byla zrušena z jiného důvodu než odstoupením. Napadená rozhodnutí obecných soudů mají totiž v tomto konkrétním případě obdobné právní důsledky jako odstoupení od smlouvy. Jestliže tedy obecné soudy rozhodly bez dalšího tak, že vlastníkem předmětných nemovitostí jsou žalobci, aniž by přitom respektovaly závěry vyplývající z výše citovaných rozhodnutí (zejména závěr, že vztah mezi smluvními stranami nemůže mít vliv na řádně nabyté vlastnické právo třetích osob), porušily ve vztahu ke stěžovateli čl. 11 Listiny, který zajišťuje ochranu vlastnictví. Je třeba zdůraznit, že v dané věci byl stěžovatel v řadě převodů předmětných nemovitostí až druhým nabyvatelem. Týmto nálezom sa Ústavný súd Českej republiky zásadne odchýlil od predchádzajúceho opačného právneho názoru, ktorý bol publikovaný v náleze sp. zn.

V právnej veci, ktorá bola riešená nálezom Ústavného súdu Českej republiky, II. ÚS 165/11, zo dňa 11.05.2011, bola situácia obdobná. 2 Prvým bol Pl. ÚS 78/06, druhým bol II. práva bola opätovne podaná voči dobromyseľnej osobe zapísanej v katastri nehnuteľností, ktorá navyše vec zhodnotila, kupovala ju za cenu určenú znaleckým posudkom a cez realitnú kanceláriu od predávajúceho, ktorý bol takisto zapísaný na liste vlastníctva ako vlastník. Najvyšší súd Českej republiky v danej veci najprv zrušil pôvodne zamietavý výrok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko kúpnu zmluvu, na základe ktorej nadobudol vec predávajúci (ktorý vec potom následne scudzil onej dobromyseľnej tretej osobe), považoval za neplatný právny úkon. V rozsudku zo dňa 16.09.2008 uviedol: „Skutečným úmyslem kupní smlouvy tak bylo nastolení obdobného právního stavu, jaký by nastal při sjednání tzv. propadné zástavy ve prospěch zástavního věřitele. Ing. S. se nestal vlastníkem předmětných nemovitostí, a proto nemohl platně převést právo, které sám neměl. Okolnost, zda další osoba byla při koupi v dobré víře o vlastnictví prodávajícího, je v případě neplatné smlouvy podle § 39 obč. zák.

„V projednávané věci obecné soudy přehlédly konkurenci uplatňovaných základních práv stěžovatele a žalobců - původních vlastníků, a soustředily se výhradně na otázku tzv. propadné zástavy. Klíčovou otázku dobré víry stěžovatele přitom přešly lakonicky jen odkazem na zásadu, že nikdo nemůže věc nabýt od nevlastníka. Ústavní stížnost stěžovatele proto činí důvodnou to, že obecné soudy ve sporu mezi stěžovatelem a žalobci vůbec nevážily působení dobré víry, ačkoliv z důkazního řízení a rovněž z námitek stěžovatele vyplývá celá řada indicií nasvědčujících jejímu naplnění…Stěžovatel již ve svém vyjádření k žalobě vznesl námitku své dobré víry, když uvedl, že neměl zájem vstupovat do nejistých obchodních vztahů, neboť nemovitosti kupoval k bydlení a podnikání s předpokladem investic. O rozsáhlých výdajích, které měl v souvislosti se stavebními pracemi a vybavením objektu, svědčí ostatně doklady, které stěžovatel obecným soudům předložil. Navíc stěžovatel obecné soudy upozornil na to, že kupní smlouvu s převodcem Ing. S. uzavíral na základě zprostředkování realitní kanceláří ASYX, s. r. o., a kupní cena byla stanovena na základě znaleckého posudku znalce spolupracujícího s Českou spořitelnou, jejíž zástavní práva vázla na předmětných nemovitostech.…Obecné soudy se proto budou muset vypořádat jak s výše uváděnými tvrzeními stěžovatele, tak s námitkami, které vůči stěžovatelově dobré víře adresovali žalobci…Ústavní soud přitom dodává, že svým rozhodnutím nikterak nepředjímá rozhodnutí obecných soudů. Podstatné pro posouzení dané věci však bude, jak obecné soudy posoudí důkazy umožňující odpověď na otázku, zda lze na dobrou víru stěžovatele při nabytí předmětných nemovitostí usuzovat. Nebyl-li by stěžovatel v dobré víře, nebylo by možné jeho vlastnickému právu poskytovat ochranu.

Do tretice možno spomenúť najaktuálnejší nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 800/12, zo dňa 28.11.2012: „Nabyl-li stěžovatel na základě kupní smlouvy nemovitosti od prodávajícího, jenž v době jejího uzavření dovozoval své vlastnické právo k nim od neplatné smlouvy, bylo povinností obecných soudů se v řízení o určení vlastnického práva k předmětným nemovitostem řádně zabývat otázkou dobré víry stěžovatele, a to s ohledem na všechny okolnosti, za nichž je nabyl. Důsledkem absence náležitého posouzení a přísného hodnocení dobré víry je porušení práva stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 36 odst.

Pre úplnosť je potrebné k súdnej praxi v Českej republike uviesť, že vyššie uvedený právny názor Ústavného súdu Českej republiky Najvyšším súdom Českej republiky v prevažnej miere akceptovaný nebol. Príkladmo z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. „Je faktem, že Ústavní soud v aktuálním nálezu ze dne 11. května 2011, sp. zn. II. ÚS 165/11, mj. judikoval, že „obecné soudy (musí) v důsledku dlouhodobé nečinnosti zákonodárce poskytovat ochranu vlastnickému právu v dobré víře jednajícím osobám“, avšak „nosné důvody“, z nichž by bylo možno dovozovat relevantní argumentaci vytěsňující dosud v rozhodovací (právní) praxi ustálený právní názor, že vlastnické právo nelze nabýt od nevlastníka, i kdyby „nabyvatel“ byl v dobré víře, ledaže by byly splněny podmínky pro vydržení věci, odůvodnění tohoto nálezu neobsahuje. Jinými slovy řečeno, závěr o možnosti nabytí vlastnického práva od nevlastníka s ohledem na dobrou víru „nabyvatele“, tedy mimo zákonný rozsah institutu vydržení (§ 134), vyplývá z odůvodnění tohoto nálezu Ústavního soudu (pouze) implicitně a vzhledem k tomu, že ponechává zcela stranou institut držby ve smyslu §§ 129 a 130 ve vazbě na institut vydržení ve smyslu § 134 obč. zák., tzn. instituty, jež reglementují mj. vztahy oprávněného držitele, zániku držby a podmínek pro vydržení (i) nemovité věci, tj. situace, které mohou nastat v případě nabytí věci od nevlastníka, nelze za této absence řešení zásadních hmotněprávních otázek bez dalšího uzavřít, že ten, kdo jednal v dobré víře, může nabýt vlastnické právo k věci od nevlastníka. Proto Nejvyšší soud důvodně v R 29/2007 zdůraznil, že „Akceptace závěru, že postačující pro nabytí vlastnického práva k převáděné věci (nemovitosti) je (jen) dobrá víra nabyvatele v zápis do katastru nemovitostí, by ostatně učinilo v českém právním řádu obsoletním institut vydržení, podmiňující nabytí věci též zákonem určenou dobou trvání (tři roky a u nemovitostí deset let) oprávněné držby této věci (srov. § 134 obč.

Princípy Dobrej Viery a Právnej Istoty

Aplikácia princípov dobrej viery a právnej istoty je kľúčová pri posudzovaní dôsledkov absolútnej neplatnosti právneho úkonu, najmä vo vzťahu k tretím osobám. Dobrá viera znamená, že osoba koná v presvedčení, že jej konanie je v súlade s právom. Právna istota znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu dôverovať tomu, že ich práva budú chránené.

V prípade absolútnej neplatnosti právneho úkonu je potrebné zvážiť, či tretia osoba, ktorá nadobudla práva na základe tohto úkonu, konala v dobrej viere. Ak tretia osoba konala v dobrej viere, je potrebné zvážiť, či je v danom prípade spravodlivé, aby bola postihnutá dôsledkami absolútnej neplatnosti právneho úkonu.

Odstúpenie od Zmluvy vs. Absolútna Neplatnosť

Autor nadväzuje na svoj príspevok týkajúci sa účinkov odstúpenia od zmluvy. Porovnáva odstúpenie s absolútnou a relatívnou neplatnosťou právneho úkonu a špeciálne sa zaoberá porovnaním následkov odstúpenia od zmluvy a dovolania sa relatívnej neplatnosti. Predovšetkým sa však zamýšľa nad aplikáciou princípov dobrej viery a právnej istoty v prípade absolútnej a relatívnej neplatnosti právneho úkonu, berúc do úvahy aj rozdielnu aktuálnu slovenskú a českú judikatúru.

Vo svojom predchádzajúcom príspevku (ďalej v texte aj len ako „predchádzajúci príspevok“), som prezentoval svoj nesúhlas s vecnoprávnymi účinkami odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva k veci. Už pri koncipovaní predchádzajúceho príspevku som však došiel k názoru, že pokiaľ má ktokoľvek záujem dôsledne pristúpiť k hodnoteniu právnych účinkov odstúpenia od zmluvy o prevode vlastníctva k veci (najmä vo vzťahu k tretím osobám), musí sa nevyhnutne zaoberať aplikáciou vyššie uvedených princípov (dobrej viery, právnej istoty atď.) aj na iné inštitúty, ktoré Občiansky zákonník obsahuje a pri ktorých príslušná tretia osoba (vo väčšine prípadov právne zastúpená) môže takisto argumentovať napr.

tags: #absolútna #neplatnosť #právneho #úkonu #podmienky